Judikatúra

Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.

Povinnosť aplikácie práva cudzieho štátu slovenským súdom nezahŕňa iba aplikáciu určitej konkrétnej normy právneho poriadku cudzieho štátu izolovane, naopak, predpokladá aplikáciu právneho poriadku cudzieho štátu v jeho celosti, navyše so zohľadnením relevantnej judikatúry súdnych orgánov tohto štátu. Zistené skutkové okolnosti veci môžu byť podraďované pod právne normy cudzieho právneho poriadku až po ustálení ich účelu a zmyslu. Na tom nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že právo cudzieho štátu aplikujú slovenské súdy. Iba takáto aplikácia vnútroštátneho práva cudzieho štátu slovenskými súdmi totiž môže zodpovedať požiadavke jej ústavnej konformnosti.

Vykonané dokazovanie má vždy podporiť príslušné štádium trestného konania, v prípade väzobného rozhodovania, je ako jeden z materiálnych predpokladov väzby relevantné dôvodné podozrenie, nie istota zo spáchania skutkov obžalovaným, ktorá je relevantným podkladom až pre odsúdenie. Vzhľadom na túto okolnosť sú v štádiu väzobného rozhodovania svedecké výpovede získané pred vznesením obvinenia ako podklad rozhodovania akceptovateľné.

Pri útoku na krk škrtením je podstatné pre zváženie, či sa jednalo o pokus vraždy alebo nie, miera a intenzita dusenia poškodeného. Aby sa jednalo o vraždu alebo pokus vraždy v dôsledku reflexnej zástavy srdca, muselo by dôjsť k preukázaniu úmyslu vzťahujúceho sa špecificky k tejto problematike. Pokus vraždy možno teda konštatovať len v prípade, kedy páchateľ vedel, že svojim konaním môže spôsobiť smrť poškodeného, a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený, pričom konkrétne vykonanie tohto konania musí mať jednoznačnú súvislosť s možnosťou úmrtia, ktorá je bežne rozpoznateľná pre páchateľa a ktorá je relatívne pravdepodobná.

Iba samotná skutočnosť, že medzi poškodenou a povereným policajtom v trestnom konaní došlo ku komunikácii prostredníctvom facebooku/sociálnej siete, nemôže založiť vzťah takého druhu a stupňa, ktorý by indikoval nedostatok nestrannosti zo strany povereného policajta.

Osoba, ktorá je v konkrétnom súdnom konaní v postavení právneho zástupcu účastníka konania (tým viac, ak je týmto právnym zástupcom advokát), nemôže byť zároveň vypočúvaná aj ako svedok, pretože takáto konštelácia sa javí ako inkompatibilná. Výsluch právneho zástupcu účastníka konania ako svedka by prichádzal do úvahy len potom, čo by právny zástupca prestal účastníka konania zastupovať.

Postup súdu podľa zásad na ukladanie trestov v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona nemožno považovať za zmenu právnej kvalifikácie podľa prísnejšieho ustanovenia Trestného zákona.

Ak sa obvinený prizná k spáchaniu skutku okrem svojho vyhlásenia pre účely podmienečného zastavenia trestného stíhania podľa § 216 Trestného poriadku aj vo výsluchu vyhotovenom v prípravnom konaní procesne bezchybným spôsobom, toto jeho priznanie je použiteľné pre všetky štádiá trestného konania, a to bez ohľadu na to, ako obvinený pri výsluchu subjektívne svoje vyjadrenia chápal.

Zmluva o nájme uzatvorená medzi dvoma subjektmi súkromného práva má dopad rýdzo na ich súkromnoprávny vzťah, ide o úpravu ich súkromných právnych vzťahov a úpravu vzťahu ku konkrétnej veci, je záväzná inter partes. Takáto zmluva však zostáva pre tretie subjekty neznámou, nemá vplyv na výkon práv a povinností orgánov činných v trestnom konaní, ktoré pre určenie, či konkrétny priestor je bytom alebo nebytovým priestorom, vychádzajú v prvom rade z objektívneho práva reglementujúceho otázku účelového určenia konkrétneho priestoru a zo štátom určených evidencií (kataster nehnuteľností), podľa ktorých je možné zistiť, či konkrétny priestor je určený na bývanie alebo nie, a taktiež z vedomostí o existencii či neexistencii rozhodnutí príslušného stavebného úradu o zmene účelového určenia nehnuteľnosti (o neexistencii takéhoto rozhodnutia nebolo medzi sporovými stranami sporu).

Svedecké výpovede získané v prípravnom konaní zaujatým vyšetrovateľom, ktorý bol v neskoršej fáze vylúčený z konania treba považovať za nezákonné dôkazy.

Z nijakého ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva, že nedodržaním lehoty piatich pracovných dní na rozhodnutie o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vzatí do väzby podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku vzniká obligatórne povinnosť sťažnostného súdu prepustiť obvineného na slobodu. Takýto právny záver by za určitých okolností mohol byť vo vzťahu k obvinenému aj kontraproduktívny; rešpektovanie požiadavky prednostného a urýchleného rozhodovania súdov vo väzobných veciach by totiž nemalo ísť na úkor rešpektovania zásad spravodlivého súdneho procesu.

Čl. 5 ods. 3 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Prepustenie na základe záruky podľa § 80 Trestného poriadku je teda len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody.