Úprava styku s dieťaťom

Ústavný súd ČR sa vyjadril k otázke, ako musí konajúci súd vo veci starostlivosti o dieťa posudzovať názor maloletého dieťaťa, ktoré je vo veku blízkom dospelosti.

Ústavný súd ČR vo svojom náleze vyslovil porušenie práv sťažovateľa, ktorému krajský súd zamietol striedavú starostlivosť z dôvodu nástupu maloletého do prvého ročníka a vzdialenosti rodičov.

Krajský súd v Trenčíne sa vyjadril k tomu, akým spôsobom je nutné určovať výšku vyživovacej povinnosti pri striedavej osobnej starostlivosti.

Určenie spôsobu akým sa bude realizovať styk maloletého dieťaťa s rodičom súdom je vždy výsledkom posúdenia konkrétnych skutkových okolností každej prejednávanej veci (možností a schopností oboch rodičov zabezpečiť podmienky pre stretávanie sa s maloletým dieťaťom, potrieb, osobnosti, citových väzieb maloletého dieťaťa a mnohých ďalších aspektov). Vďaka tomu potom môže súd prijať celkom jedinečné a konkrétne závery “šité na mieru“ pre ten ktorý prípad a dosiahnuť tak v súdnom konaní vo veciach starostlivosti o maloletých sledovaný cieľ, t.j. najlepší záujem maloletého dieťaťa a zachovanie práva rodičov na ich vzťah k maloletému dieťaťu. Preto ani nemôže reálne existovať ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu ohľadom spôsobu určenia styku rodiča s maloletým dieťaťom a na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani existujúca rozhodovacia činnosť súdov v obdobných prípadoch, na ktoré dovolateľka poukazovala, pretože každé jedno rozhodnutie je individuálne pre daný prípad a nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady i keby formálne vykazovali rovnaké skutkové okolnosti.

Ak súd rozhoduje o úprave styku rodičov s dieťaťom, musí zohľadniť tú skutočnosť, že obidvaja rodičia majú právo na osobnú starostlivosť o dieťa zásadne v rovnakej miere, tomu zodpovedá právo dieťaťa na starostlivosť obidvoch rodičov. Ak teda súd zverí dieťa dieťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, potom by malo byť dieťaťu umožnené stýkať sa s druhým rodičom v takej miere, aby bola táto zásada čo najviac naplnená.

V rozsudku o úprave styku rodičov s maloletým dieťaťom nejde o obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, preto dovolanie nie je prípustné a ide pritom o vec upravenú v Zákone o rodine, kde dovolanie nie je prípustné.

Z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny, resp. rodinného a súkromného života (čl. 32 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) vyplýva, že súdy sú povinné zverenými procesnými prostriedkami vytvárať predpoklady pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému cieľu a ak je primerané. Bez ohľadu na to, kto rozvrat vzťahov medzi otcom a synom spôsobil a kto na ňom má väčšiu či menšiu vinu, je však iluzórne si predstavovať, že právo, resp. súd môže svojou autoritou rozkazovať ľudským citom. Jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Rozhodnutie súdu o zákaze styku nemožno chápať ako konečné odpratanie nepríjemného sporu. Intenzita zásahu do základného práva podľa čl. 32 ods. 4 Listiny a čl. 8 ods. 1 Dohovoru, akú predstavuje práve zákaz styku rodiča s dieťaťom, káže, aby súdy a štátne orgány nečakali pasívne, až dieťa dosiahne formálne plnoletosť a predmet konania odpadne, prípadne až sa samovoľne či inak zmenia pomery a jedna zo zúčastnených strán sa na súd znovu obráti s formálnym procesným návrhom na úpravu styku. Zákaz styku rodiča s dieťaťom autoritatívne vyslovený súdom, najmä ak nezneužil rodič svoju rodičovskú zodpovednosť, je opatrením časovo obmedzeným, aj keď zákon jeho účinnosť výslovne stanovením nejakej lehoty neobmedzuje. Orgány sociálnoprávnej ochrany a súdy, každý vo svojej pôsobnosti, preto musia aktívne skúmať, či dôvody tohoto opatrenia trvajú, inými slovami, či sa toto opatrenie postupom času a zmenou okolností nestalo neprimeraným. Konanie vo veci starostlivosti o maloletých nie je konaním návrhovým (možno ho začať aj bez návrhu, § 81 ods. 1 OSP), je naopak konaním ovládaným vyhľadávacou zásadou (súd je povinný vykonať aj iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, než aké boli navrhnuté účastníkmi, § 120 ods. 2 OSP), v ktorom je naviac procesným predpisom zdôraznená aktívna rola, ktorú má súd v záujme dieťaťa zastávať (§ 178 OSP). Rozhodnutie o zákaze styku teda musia súdy spolu s orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí využiť ako priestor pre vytváranie podmienok na to, aby styk medzi rodičom a dieťaťom mohol byť obnovený, na prehodnotenie doterajšej stratégie a voľbu ďalších, aktuálne vhodných opatrení. Podľa § 163 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku má rodič právo kedykoľvek podať návrh na začatie nového konania o úprave styku so svojim dieťaťom, ak sa zmenia pomery.

Školská dochádzka rozhodne nemôže byť sama osebe dôvodom pre výrazné obmedzenie styku otca s maloletým dieťaťom, ktoré je v starostlivosti matky. Z ústavnoprávneho hľadiska nemožno nadraďovať modely fungovania vzťahov medzi oddelenými rodičmi a maloletými deťmi, ktoré majú orgány verejnej moci zaužívané, nad záujem dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Tieto modely, akokoľvek sú v mnohých prípadoch prínosné a použiteľné, nemôžu postihovať situácie každého jednotlivého maloletého dieťaťa. Je preto vecou všeobecných súdov, aby pri zohľadňovaní všetkých konkrétnych okolností daného prípadu a z nich vyplývajúceho záujmu dieťaťa, ktorý musí byť vždy prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi alebo správnymi orgánmi, rozhodli o konkrétnej podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Na tom nemôže nič zmeniť ani to, že rodičia nie sú schopní sa na takomto usporiadaní sami dohodnúť.

Po rozpade rodiny s maloletými deťmi nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon zaväzuje deti k povinnosti svojich rodičov ctiť a rešpektovať, kým rodičovská zodpovednosť (za riadnu výchovu detí) je prikázaná obom rodičom; preto takisto, pokiaľ nie sú zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k pozastaveniu výkonu rodičovskej zodpovednosti, nie je – ani pri plnom rešpektovaní práv samých maloletých – zákonného, o to menej ústavného právneho dôvodu na to, aby rodičovi, v ktorého priamej starostlivosti maloleté dieťa nie je, bol styk s ním zakázaný, resp. neprimerane obmedzený.

V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samotnú úpravu styku rodičov s dieťaťom z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O. s. p. nemožno považovať za obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv a povinností (Rc 55/1996), takže dovolanie proti takémuto rozsudku nie je prípustné. Výnimku z neprípustnosti dovolania napokon nemožno vidieť ani v tvrdení, že dovolaním napadnutým rozsudkom bolo rozhodnuté o priznaní rodičovských práv a povinností. Pokiaľ právna úprava vyníma z neprípustnosti dovolania veci týkajúce sa priznania rodičovských práv a povinností, ide jednoznačne o priznanie rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa. Spôsobilým predmetom dovolacieho konania je len také rozhodnutie, resp. rozsudok, ktorý je vydaný v osobitnom konaní vo veci starostlivosti súdu o maloletých v zmysle ustanovenia § 176 a nasl. OSP a ktorého predmetom bolo priznanie rodičovských práv a povinností takémuto (maloletému) rodičovi dieťaťa (staršiemu ako 16 rokov) v určitom konkrétne vymedzenom rozsahu vo vzťahu k osobnej starostlivosti o dieťa (§ 29 ods. 1 Zákona o rodine). I keď úprava styku rodiča s maloletým dieťaťom je jednou zložkou rodičovských práv a povinností vo vzťahu osobnej starostlivosti o dieťa, z hľadiska prípustnosti dovolania (resp. z hľadiska výnimky z neprípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 4 OSP) má príslušnú relevanciu, len ak sa týka maloletého rodiča.

Je v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa, ak jeden z rodičov nemôže stráviť nerušene žiaden víkend v roku s maloletým dieťaťom.

Kontakt rodičov s ich maloletými deťmi je takým významným činiteľom ovplyvňujúcim zdravý vývoj dieťaťa, ktorý sa zákonodarca rozhodol riešiť právnou úpravou styku rodičov s ich maloletými deťmi; považuje ho za neoddeliteľnú súčasť rodičovských práv a práv dieťaťa upravených v zákone o rodine. Zákon zasahuje do úpravy styku rodičov s dieťaťom len v špecifických, neštandardných situáciách, a to najmä v prípadoch, keď rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú; ide najmä o prípad rozvodu manželov s maloletými deťmi. Právna úprava v čl. I § 25 ods. 1 zákona o rodine pripúšťa, že rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom aj pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo. Zákon preferuje dohodu rodičov o úprave styku s maloletým dieťaťom. O styku rodičov s maloletým dieťaťom rozhodne súd vtedy, ak sa rodičia o tejto otázke nedohodnú. Zákon nepredpisuje rodičom obsah dohody o úprave ich styku s maloletým dieťaťom a nepredpisuje pre túto dohodu žiadne náležitosti a neukladá ani žiadne obmedzenia, ako ani nepredpisuje obsah výroku rozhodnutia súdu, ktorým tento rozhodne o úprave styku rodičov s maloletým dieťaťom, a ani ho iným spôsobom v jeho rozhodovaní o tejto otázke nijako neobmedzuje.