Dočasné oddelené spolužitie
2.11. 2012, 15:28 | najpravo.skZo samej skutočnosti, že manželia určitú dobu nežijú v spoločnej domácnosti, ešte nemožno usudzovať, že ich manželstvo prestalo plniť svoju spoločenskú funkciu. Pri posudzovaní tejto otázky treba vychádzať zo zásad Zákona o rodine a vzťahy medzi manželmi posudzovať ako v rozvodovom konaní. Treba zvážiť, či vzťahy medzi manželmi boli tak vážne rozvrátené, že manželstvo nemohlo plniť svoj spoločenský účel
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. decembra 1997, sp. zn. 2 So 188/97)
Z rozhodnutia:
Krajský súd v B.B. rozsudkom z 21. mája 1997 zrušil rozhodnutie zo 16. apríla 1996, ktorým odporkyňa zamietla žiadosť navrhovateľky o vdovský dôchodok z dôvodu, že pred smrťou svojho manžela nežila s ním v spoločnej domácnosti.
Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v konaní nebolo dostatočne preukázané, či manželstvo navrhovateľky prestalo plniť svoj spoločenský účel a či boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti navrhovateľky o vdovský dôchodok.
Vo včas podanom odvolaní odporkyňa žiadala napadnutý rozsudok zrušiť s poukazom na nedostatočne zistený skutkový stav, pretože pre jeho objektívne objasnenie okolností spolužitia navrhovateľky s manželom bolo potrebné vypočuť aj ďalších svedkov, napr. príbuzných nebohého J.S. alebo pracovníkov obecného úradu.
Navrhovateľka sa k odvolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250s ods. 2 O.s.p., ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že doposiaľ zistený skutkový stav nie je dostatočným podkladom na objektívne rozhodnutie o uplatnenom nároku.
Podmienky vzniku nároku na vdovský dôchodok upravujú ustanovenia § 45 a nasl. zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 100/1988 Zb."). Podľa § 46 ods. 5 cit. zákona možno odoprieť vdove nárok na vdovský dôchodok vtedy, ak vdova nežila s manželom dlhší čas pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti, jej manželstvo prestalo plniť svoju spoločenskú funkciu a v čase smrti manžela nemala voči nemu nárok na výživné.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., ktorý sa vzťahuje aj na konanie o preskúmanie rozhodnutí o zákonných nárokoch vo veciach dôchodkového zabezpečenia, súd dbá o to, aby skutkový stav veci zistil čo najúplnejšie.
Z vyjadrenia odporkyne vyplýva, že svoj právny názor o nesplnení podmienok požadovaného nároku navrhovateľky vyvodila z údajov nachádzajúcich sa v žiadosti o invalidný dôchodok navrhovateľky z roku 1964 a v žiadosti o úpravu dôchodku z titulu jediného zdroja príjmu z roku 1980, podľa ktorých navrhovateľka "je s manželom rozlúčená", resp. "nežijú v spoločnej domácnosti od roku 1970", pričom správnosť údajov potvrdila aj rada bývalého Národného výboru v B.
Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal z výpovede navrhovateľky, ktorá pripustila, že v rokoch 1964-1965, keď boli s manželom pohnevaní, bývala asi dva mesiace v letnej kuchynke, ale potom sa opäť nasťahovala späť do domu. Nikdy nebývala v inom dome, stále žila v spoločnej domácnosti s manželom, s ktorým sa starali o výchovu detí, starala sa o domácnosť, prala a robila, čo bolo potrebné, pričom manžel finančne prispieval do domácnosti. Zhodne sa vyjadrili aj synovia navrhovateľky S.S. a J.S. a skutočnosť, že navrhovateľka žila v spoločnej domácnosti so svojím manželom, potvrdil aj starosta Obecného úradu v B.
Z obsahu pripojeného spisu je nepochybné, že manžel navrhovateľky J.S. zomrel 23. januára 1996, a preto bolo potrebné k tomuto dátumu skúmať, či sú splnené zákonné podmienky uplatneného nároku. Tejto požiadavke nezodpovedá postup odporkyne, ktorá vychádzala len z údajov z rokov 1964 a 1980 bez toho, aby ďalej skúmala, či zistené informácie boli aktuálne a zodpovedali skutočnosti aj v rozhodnom období. Pritom treba zdôrazniť, že je povinnosťou odporkyne preukazovať existenciu okolností vylučujúcich priznanie nároku a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť presunutím dôkazného bremena na dôchodcu.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom poriadku (správny poriadok) v znení neskorších predpisov je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Obsah pojmu "dlhší čas" trvania oddeleného spolužitia, ktorý je uvedený v § 46 ods. 5 zákona č. 100/1988 Zb., treba posudzovať v každom prípade individuálne aj s prihliadnutím na celkovú dobu trvania manželstva. Pritom len zo skutočnosti, že manželia určitú dobu nežijú v spoločnej domácnosti, nemožno ešte usudzovať, že ich manželstvo prestalo plniť svoju spoločenskú funkciu. Pri posudzovaní tejto otázky treba vychádzať zo zásad Zákona o rodine a vzťahy medzi manželmi posudzovať ako v rozvodovom konaní. Treba skúmať, či vzťahy medzi manželmi boli tak vážne rozvrátené, že manželstvo nemohlo plniť svoj spoločenský účel (§ 24 Zákona o rodine).
Aj keď v danom prípade odporkyňa svoj záver o nesplnení podmienok pre priznanie nároku navrhovateľky vyvodila len z dôkazov nevzťahujúcich sa bezprostredne k rozhodnému obdobiu, a teda nespôsobilých tento záver jednoznačne potvrdiť, na druhej strane ani súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s uvádzanými spornými skutočnosťami, ktoré čiastočne spochybňujú jeho jednoznačné stanovisko o vzťahoch medzi manželmi v rozhodnom období. Za daných okolností treba považovať aj jeho záver o preukázaní neexistencie hlbokého a trvalého rozvratu manželstva za nepresvedčivý, a preto predčasný.
Na odstránenie uvedených pochybností, v súlade s § 120 ods. 1 O.s.p., bude potrebné doplniť dokazovanie na okolnosti spolužitia manželov v spoločnej domácnosti v rozhodnom období, najmä výsluchom ďalších príbuzných členov rodiny, prípadne susedov, alebo pracovníkov obecného úradu a až na základe takto zisteného skutkového stavu rozhodnúť o dôvodnosti uplatneného nároku a zákonnosti rozhodnutia odporkyne.
Bez doplnenia dokazovania v naznačenom smere nie je možné vo veci objektívne rozhodnúť, preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 veta prvá O.s.p., v ktorom rozhodne aj o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).