Dôvod výpovede z pracovného pomeru musí byť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné. Nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, 5 Cdo 285/2008, zo dňa 27. januára 2010)

Z rozhodnutia:

Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 24. marca 2006 č. k. 8 C 130/2004-108 určil, že výpoveď, ktorú 17. februára 2004 žalovaný dal žalobkyni, je neplatná a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania. Dospel k záveru, že žalobkyňa síce porušila pracovnú disciplínu, nie však tak závažným spôsobom, že by žalovaný za to mohol uplatniť výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Na odôvodnenie svojho záveru uviedol, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu, že 28. januára 2004 závažným spôsobom porušila svoju pracovnú náplň a pracovnú disciplínu, keď z pádu pacienta O. B. nevyvodila diagnostické závery, túto udalosť „v inkriminovanom čase“ neoznámila hlavnej sestre a urobila tak až po druhom páde menovaného pacienta. Podľa súdu prvého stupňa takto vymedzený dôvod výpovede nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobkyňa zabezpečila pacientovi kľud na lôžku a v primeranom čase bol k nemu zavolaný aj lekár a bol prevezený do nemocnice. K vážnemu ohrozeniu života a zdravia pacienta nedošlo. Žalobkyňa, ako to uviedol MUDr. J. Š. pri svojom výsluchu, z pádu pacienta naostatok ani nemohla vyvodiť diagnostické závery. Nebolo preukázané ani to, že by O. B. v dopoludňajších hodinách spadol dvakrát. Žalobkyňa, ktorá sa starala o 16 pacientov, si svoje pracovné povinnosti predtým plnila dobre. Predmetné porušenie pracovnej disciplíny nezanechalo vážnejšie následky na zdravotnom stave pacienta a neovplyvnilo ani stav pracovnej disciplíny u žalovaného, uzavrel súd prvého stupňa.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý konal o odvolaní žalovaného, rozsudkom (v poradí prvým) z 3. júla 2006 sp. zn. 17 Co 170/06 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamietol. Žalovanému nepriznal trovy konania. Odvolací súd zmenil odvolaním napadnutý rozsudok podľa § 220 ods. 2 O.s.p. majúc za to, že súd nižšieho stupňa „nevyhodnotil vykonané dôkazy tak, ako to ukladá ustanovenie § 132 O.s.p.“. Toto pochybenie súdu prvého stupňa sa týkalo najmä výpovedí svedkov M. P. a MUDr. J. Š.. Ostatne menovaný sa pri svojom výsluchu vyjadril tak, že žalobkyňa po zistení pádu pacienta mala zavolať lekára. Ošetrovateľský postup, s ktorým bola žalobkyňa oboznámená a z ktorého vyplývala pre ňu povinnosť vykonať základné diagnostické úkony, bol s ním konzultovaný a také úkony môžu zvládať aj zdravotné sestry. Z výpovede svedkyne M. P. vyplynulo, že žalobkyňa nepostupovala podľa ošetrovateľského postupu ani podľa § 2 ods. 7 zákona č. 311/2002 Z.z., podľa ktorého súčasťou ošetrovateľského procesu je určenie ošetrovateľskej diagnózy. Príhodu pacienta žalobkyňa neoznámila a svedkyňa, hlavná sestra, sa o ňom dozvedela až keď zisťovala dôvod neprítomnosti pacienta na obede. Riadna starostlivosť o geriatrických pacientov u žalovaného vzhľadom na ich vek a zdravotný stav vyžaduje ich neustále sledovanie. Odvolací súd sa z týchto dôvodov nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že konanie žalobkyne nedosiahlo intenzitu porušenia pracovnej disciplíny predpokladanú ustanovením § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce.

Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobkyňa podala dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedla, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa bez zopakovania dokazovania alebo jeho doplnenia ďalšími dôkazmi a bez toho, aby dal jej možnosť vyjadriť sa. Vec totiž prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti a v neprítomnosti jej zástupkyne, hoci tá oznámila súdu, že v čase nariadeného pojednávania je na dovolenke a požiadala z uvedeného dôvodu o odročenie pojednávania. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie, bez vykonania ďalšieho dokazovania, hlavne na hodnotení výpovede svedkov MUDr. J. Š. a M. P., pri výpovedi ktorých došlo najviac k manipulácii so skutočnosťou a k zavádzaniu súdu. Podľa žalobkyne odvolací súd dôkazy, ktoré vykonal súd prvého stupňa, nehodnotil vo vzájomnej súvislosti, pre svoje rozhodnutie si vybral účelové výpovede svedkov, pravdivosť ktorých bola pred súdom prvého stupňa spochybnená. Nebol tu teda dôvod na zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z týchto dôvodov, podrobne rozvedených v dovolaní, žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 22. augusta 2007 sp. zn. 1 Cdo 297/2008 zrušil rozsudok krajského súdu z 3. júla 2006 sp. zn. 17 Co 170/06 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že konanie krajského súdu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku bolo postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., keď prejednaním veci v neprítomnosti žalobkyne a ňou zvolenej zástupkyne bez zistenia, či boli splnené zákonné podmienky na takýto postup, bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom. Konanie odvolacieho súdu bolo však postihnuté i inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 ods. 2 O.s.p. Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že dôvodom zmeny napadnutého rozsudku bolo, že súd nižšieho stupňa vykonané dôkazy, najmä svedecké výpovede M. P. a MUDr. J. Š., nevyhodnotil dobre. Sám tak k iným skutkovým a právnym záverom dospel bez toho, že by uvedených svedkov sám znova vypočul. Nezadovážil si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom (v poradí druhým) z 29. apríla 2008 sp. zn. 17 Co 223/2007 opätovne zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrh zamietol, žalobcovi nepriznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. V intenciách rozsudku dovolacieho súdu doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne M. P., a písomným podaním svedka MUDr. J. Š., ktorý zotrval na svojej svedeckej výpovedi v konaní pred súdom prvého stupňa. Mal za preukázané, že prvostupňový súd zaujal vo veci správny právny záver v tom smere, že došlo k porušeniu pracovných povinností zo strany žalobkyne dňa 28. januára 2004, kedy neohlásila svojej nadriadenej hlavnej sestre a lekárovi skutočnosti o páde pacienta. Odvolací súd dospel k záveru, že takéto porušenie pracovných povinností dosahuje svojou intenzitou dôvod pre rozviazanie pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Skutok, ktorý sa stal, a za ktorý bola žalobkyni daná výpoveď, bol v konaní preukázaný, nebolo rozhodujúce, či išlo o jeden, alebo dva pády, podstatná bola tá skutočnosť, že z pádu pacienta žalobkyňa nevyvodila žiadne dôsledky, a neohlásila túto skutočnosť nadriadenej hlavnej sestre M. P.. Svedkyňa M. P. v konaní pred okresným súdom uviedla, že žalobkyňa zanedbala svoju povinnosť zistiť aspoň neurologické príznaky tohoktorého ochorenia pri posúdení dôsledkov pádu pacienta, keďže ho ani nevyšetrila, ani to neoznámila. Svedkyňa hodnotila žalobkyňu ako šikovnú, zbehlú pracovníčku, ale v poslednom období jej práca bola bez emócií, pracovala roboticky, bez nejakých hlbších ľudských prejavov. V konaní pred odvolacím súdom táto svedkyňa jednoznačne uviedla, že žalobkyňa porušila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z funkcie zdravotnej sestry, keďže okolnosť pádu pacienta neohlásila jej, resp. ošetrujúcemu lekárovi, pričom v domove dôchodcov a sociálnych služieb sú umiestnení obyvatelia, ktorí vzhľadom na svoj vysoký vek a väčšinou aj na svoj zdravotný stav, sú v plnej miere odkázaní na starostlivosť zo strany personálu a zdravotných sestier. Ako kvalifikovaná zdravotná sestra s dlhoročnou praxou mala žalobkyňa u pacienta vykonať aspoň základné diagnostické úkony, ako je zmeranie krvného tlaku, odmeranie cukru, vyšetrenie základných vitálnych funkcií, pretože mohlo ísť o podozrenie z mozgovej príhody, čo neurobila. Odvolací súd poukázal vo svojom rozhodnutí na tú skutočnosť, že žalobkyňa vykonávala prácu v domove dôchodcov a v domove sociálnych služieb, kde je potrebné zabezpečovať opatrovanie geriatrických pacientov, ktorí sú vo vyššom veku a ich zdravotný stav si vyžaduje neustále sledovanie. Akceptovanie konania žalobkyne ako konania, ktoré by nedosiahlo intenzitu porušenia povinností závažným spôsobom, by mohlo viesť k tomu dôsledku, že by aj zo strany ostatných pracovníkov žalovaného mohlo dôjsť k takému správaniu, že by obyvateľom domova dôchodcov a sociálnych služieb nebola poskytovaná bezodkladná starostlivosť, najmä zdravotnícka, na patričnej úrovni. Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh žalobkyne ako nedôvodný zamietol.

Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobkyňa podala dovolanie a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Uviedla, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom posúdení veci, a odvolací súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva len na vypočutí jedinej svedkyne M. P., ktorej výpovede si v celom konaní odporujú, sú tendenčné a neobjektívne, s úmyslom poškodiť žalobkyňu. Žiadnym z dôkazov zo strany žalovaného a svedkov nebolo preukázané, že bola účastníčkou pádu pacienta, alebo že o jeho páde bola ihneď informovaná. Trvala na tom, že z jej strany nedošlo k porušeniu pracovných povinností. Mala za to, že odvolací súd si nezadovážil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov podľa § 132 O.s.p.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu sa stotožnil s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý správne vyhodnotil intenzitu porušenia pracovných povinností žalobkyňou a žiadal dovolanie „odmietnuť“ a priznať náhradu trov dovolacieho konania.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom, predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, ktorou v Zákonníku práce predpísaným spôsobom mal skončiť žalovaný pracovný pomer so žalobkyňou. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného pomeru medziiným musí byť písomná a doručená, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.

Výpoveď z pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musí zamestnávateľ vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov (§ 74 Zákonníka práce). Ustanovenie § 74 ods. 1 Zákonníka práce určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (ako zástupcom zamestnancov) výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce spôsobuje ich neplatnosť (t.j. neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru.). Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovaní skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, to znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. V predmetnej veci nebolo medzi účastníkmi sporné, že k splneniu tejto hmotnoprávnej podmienky výpovede došlo.

Dôvod výpovede z pracovného pomeru musí byť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné. Nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.

Odvolací súd, podľa názoru dovolacieho súdu, správne vyhodnotil intenzitu porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou vo vzťahu k plneniu jej pracovných povinností, s prihliadnutím na ich náplň. Ako už konštatoval dovolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, je potrebné zohľadniť tú skutočnosť (i keď nie ako jedinú, ale vo vzťahu k ostatným relevantným skutočnostiam), že žalobkyňa vykonávala prácu v domove dôchodcov a sociálnych služieb, kde je potrebné zabezpečovať opatrovanie geriatrických pacientov, ktorí sú vo vyššom veku a ich zdravotný stav si vyžaduje neustále sledovanie. Je preto zrejmé, že na prácu žalobkyne sú, vzhľadom na uvedené, kladené zvýšené požiadavky z hľadiska osobného a zodpovedného prístupu k pacientom. Konanie žalobkyne, ktorá ako sama uviedla, nevedela o páde pacienta a ani o jeho následných stavoch bolesti, a nevykonala po tom, ako sa o tomto páde dozvedela, základné vyšetrenia, ktoré vzhľadom na svoju odbornosť vykonať mala, svedčia o zanedbaní osobného prístupu k starostlivosti o pacienta, ktorý v daných podmienkach vedie k naplneniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom a je dôvodom pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou v zmysle § 63 ods. písm. e/ Zákonníka práce. V tomto smere aj obrana žalobkyne, že nedošlo jej konaním k spôsobeniu škody zamestnávateľovi, vo vzťahu k náplni jej práce, ktorou bola starostlivosť o geriatrických pacientov, vo väčšine prípadov plne odkázaných na zdravotnú starostlivosť, nie je na mieste.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

(citované z www.nssr.gov.sk)