Dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.

(rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011)

Z odôvodnenia:

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2 488,23 Eur s 9% - ným úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 1.7.2009 do zaplatenia a trovy konania vo výške 249,84 Eur. Žalovaného zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania vo výške 149,- Eur.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej účastníci uzatvorili 4 zmluvy o úvere a to zmluvu zo dňa 28.2.2005 na sumu 10.000,- Sk s poplatkom 9.680,- Sk /321,32 Eur/, zmluvu zo dňa 26.09.2005 na sumu 20.000,- Sk s poplatkom 19.120,- Sk /634,67 Eur/, zmluvu zo dňa 20.06.2006 na sumu 26.000,- Sk s poplatkom 23.080,- Sk /766,12 Eur/ a zmluvu zo dňa 16.7.2007 na sumu 26.000,- Sk s poplatkom 23.080,- Sk /766,12 Eur/. Tieto zmluvy mali charakter zmlúv o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho bolo potrebné na ne prednostne aplikovať ustanovenia osobitného právneho predpisu a to zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvárania zmlúv. V Obchodnom zákonníku je úverová zmluva upravená ako absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak ide o úver poskytovaný spotrebiteľovi na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania je potrebné prednostne aplikovať občianskoprávne normy. Pri spotrebiteľskej zmluve spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom s dôverou bez možnosti individuálne ovplyvniť zmluvné podmienky. Spotrebiteľské zmluvy uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov s tým, že dodávateľ vopred určuje v návrhu obsah zmlúv a spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, môže návrh len prijať alebo odmietnuť.

Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcou z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z . z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv bol aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Ide o porovnateľné číslo slúžiace spotrebiteľovi na orientáciu v ponukách rôznych finančných inštitúcií poskytujúcich úvery. S absenciou tohto údaju v zmluve o úvere nespája zákon s právnym následkom neplatnosti zmluvy o úvere, ale poskytuje ochranu spotrebiteľovi spočívajúcu v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

V zmysle uzatvorených zmlúv o úvere bola žalobkyňa povinná vrátiť poskytnuté úvery zvýšené o príslušné poplatky v celkovej čiastke 2.488,23 Eur / 321,32 Eur + 634,67 Eur + 766,12 Eur + 766,12 Eur/. Sumu 2.488,23 Eur žalobkyňa uhradila pred podaním žaloby a táto skutočnosť medzi účastníkmi sporná nebola. Vzhľadom na právnu fikciu podľa ktorej sa poskytnuté úvery považovali za bezúročné a bez poplatkov je plnenie prijaté žalovaným od žalobkyne, plnením bez právneho dôvodu a teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí vydať.

Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného súd aplikoval ustanovenie § 107 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Žalovaný ako to vyplýva z výpisu z Obchodného registra v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov. Vzhľadom na túto skutočnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi.

Vzhľadom na uvedené sa vzniknuté bezdôvodné obohatenie žalovaného považovalo za úmyselné, pri ktorom platila 10 ročná objektívna premlčacia doba.

Zmluvy boli uzatvorené v časovom období od 28.2.2005 do 16.7.2007 a žaloba bola podaná na súd 21.6.2010, pričom žalobkyňa zaplatila žalovanému úvery spolu s poplatkami pred podaním žaloby. Žalobkyňa vyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia dňa 18.5.2009 a následne 4.6.2009, po tom, čo sa z médií a internetových stánok na ochranu spotrebiteľov dozvedela, že plnenie, ktoré poskytla žalovanému bolo bez právneho dôvodu a v rozpore s dobrými mravmi. Keďže tak subjektívna dvojročná doba, ako aj objektívna desaťročná premlčacia doba boli zachované, žaloba sa považovala za včas podanú. Súd prvého stupňa preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok zo žaloby ustanoveniami § 4 ods. 2 písm. za/ a § 2 ods.2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že vo veci sa vykonalo dokazovanie listinnými dôkazmi medzi ktorými boli okrem iného aj doplnenie vo veci zo dňa 18.10.2010, vyjadrenie žalobkyne zo dňa 26.10.2010, predvolanie žalovaného zo dňa 31.3.2009 , oznámenie o zastupovaní pri vymáhaní dlhu zo dňa 4.5.2009 a doplnenie žaloby zo dňa 23.11.2010. K týmto listinným dôkazom žalovaný nemal možnosť sa vyjadriť nakoľko s nimi nebol vôbec oboznámený, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 123 O.s.p., podľa ktorého účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni úvery na základe zmlúv o úvere uzatvorených v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Takto uzatvorené zmluvy o úvere majú povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu a záväzkové vzťahy medzi účastníkmi sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Občiansky zákonník je teda všeobecným a podporným predpisom k Obchodnému zákonníku. Ustanovenia Občianskeho zákonníka možno použiť len subsidiárne, teda vtedy, ak niektorá otázka nie je priamo upravená ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa keď k plneniu došlo, čo je zrejmé z ustanovenia § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pre začiatok plynutia premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka je rozhodujúci okamih, kedy k plneniu došlo. Obchodný zákonník upravuje premlčanie odchýlne od Občianskeho zákonníka a preto ustanovenie § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka, ako ustanovenie špeciálne má prednosť pred ustanovením § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okrem toho žalovaný nekonal úmyselne s cieľom poškodiť žalobkyňu, ak v zmluvách o úvere neuvádzal údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Žalovaný vychádzal pri uzatváraní zmlúv o úvere z platnej právnej úpravy. Uzatvorené zmluvy o úvere mali charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzatvorenia jednotlivých zmlúv, avšak nemohli mať charakter zmlúv v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmlúv sa za spotrebiteľské zmluvy považovali kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v VIII. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Zmluvy o úvere sa nedajú považovať ani za zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv. Žalobkyni boli finančné prostriedky poskytnuté vo forme úveru, pričom v definícii spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. sa pojem úver doplnil až zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1.1.2008. Žalovaný poskytol žalobkyni peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany žalovaného boli peňažné prostriedky a nie tovar alebo služba zmluvy o úvere nemohli obsahovať náležitosti vyžadované zákonom č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom). V prípade uzatvorených zmlúv o úvere nešlo typovo o zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale o zmluvy o úvere uzatvorené v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalovaný mal preto nárok nielen na vrátenie poskytnutého úveru, ale aj na vrátenie príslušného poplatku, ktorý v zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru predstavoval v 1/3 dohodnutý úrok a vo zvyšných 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Pokiaľ ide o úroky z omeškania v tejto časti nebola vec správne právne posúdená. Podľa ustanovenia § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka s predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. O nedostatok dobrej viery ide pritom vtedy, ak tomu, kto bezdôvodné obohatenie získal, bolo alebo muselo byť známe, že obohatenie, ktoré získava je zákonom zakázané. Žalovaný však jednoznačne konal dobromyseľne, keďže na plnenie mal nárok vychádzajúci z platne uzatvorených zmlúv o úvere.

Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktorému predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku poukazujúcu na nemožnosť žalovaného vyjadriť sa k listinným dôkazov táto je právne bezvýznamná. Listinné dôkazy boli oboznámené na pojednávaní konanom dňa 28.4.2011 za prítomnosti právneho zástupcu žalobkyne. Žalobkyňa a ani žalovaný sa tohto pojednávania nezúčastnili, hoci boli naň riadne a s dostatočným časovým predstihom predvolaní. Žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti čo je zrejmé z podania žalovaného zo dňa 15.3.2011 ( č.l. 91 spisu). Za takejto situácie ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňovalo vec prejednať v neprítomnosti žalovaného a prihliadnuť pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Žalovaný svojím konaním sa sám zbavil možnosti vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť zo strany súdu k odňatiu možnosti tomuto účastníkovi konať pred súdom.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvárania zmlúv bola obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Hoci pojem úver bol do tohto ustanovenia doplnený až novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 účinnou od 1.1.2008 táto okolnosť neznamená, aby na úvery poskytnuté pred týmto dňom sa nemala vzťahovať úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. účinnom do 31.12.2007. Zákon č. 258/2001 Z. z. účinný či už do 31.12.2007, alebo od 1.1.2008 v ustanovení § 2 písm. a/ obsahoval len príkladný, teda neuzavretý výpočet foriem spotrebiteľských úverov. Za spotrebiteľský úver sa tak mohla považovať akákoľvek forma spotrebiteľského úveru v tomto ustanovení osobitne nevymenovaná. Navyše samotný zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2007 vo svojom názve obsahoval termín úver a preto by nebolo logické len v dôsledku neuvedenia tohto pojmu v ustanovení § 2 písm. a/ neaplikovať na právne vzťahy vzniknuté medzi účastníkmi uzatvorením zmlúv o úvere tento špeciálny právny predpis.

Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatváranie zmlúv je fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Žalovaný má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo žalovaným tvrdené a ani preukázané, aby úver poskytoval žalobkyni za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania.

Nedôvodnými sú i námietky poukazujúce na nedostatok náležitosti vyžadovaných ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv ako sú opis tovaru alebo služby, cena tovaru alebo služby, adresa predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikácia vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom. Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv v závislosti od formy poskytovaného úveru za veriteľa považoval aj predávajúceho čo je zrejmé z ustanovenia § 3 ods. 1. Náležitosti týkajúce sa identifikácie tovaru, služby, predávajúceho alebo vlastníka sa v zmluve majú uvádzať len vtedy, ak predmetom spotrebiteľského úveru bolo dodanie tovaru alebo poskytnutie služby. Žalovaný žalobkyni žiaden tovar nedodal a ani jej neposkytol žiadne služby. Predmetom zmlúv bolo len dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov s vopred dohodnutými mesačnými splátkami. Navyše je nepochybné, že peňažné prostriedky poskytnuté boli a žalobkyňa tieto peňažné prostriedky začala aj čerpať. V dôsledku tejto skutočnosti aj pri prípadnom nesplnení podmienok podľa ustanovenia § 4 ods. 2 sa zmluvy v súlade s ustanovením § 4 ods. 4 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv museli považovať za platné.

V zmluvách o úvere chýba akýkoľvek údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Tento údaj predstavuje jednu z náležitosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv. S neuvedením ročnej percentuálnej miery nákladov sa nespája neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv však v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g/ poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu a to v tom, že v prípade, ak nie je ročná percentuálna miera nákladov uvedená v zmluve spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri takejto právnej úprave, ak zmluvy údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov neobsahovali žalovanému nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré musí vydať podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka.

Vo vzťahu k námietke žalovaného o potrebe aplikácie ustanovenia § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka pri posudzovaní premlčania je nevyhnutné zdôrazniť, že toto ustanovenie sa vzťahuje iba na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy. S neuvedením ročnej percentuálnej miery nákladov zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv však sankciu neplatnosti nespájal. Preto pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením bez právneho dôvodu sa muselo vychádzať z ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Správnym je i záver o vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v dôsledku čoho sa inak trojročná objektívna premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa keď k bezdôvodnému obohateniu došlo.

Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvárania zmlúv už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Žalovaný v období od 28.2.2005 do 16.7.2007 uzatvoril so žalobkyňou 4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom ani v jednej z nich údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov neuviedol. Takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.

Vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania je potrebné dodať, že jeho právnym základom nie je ustanovenie § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka umožňujúce domáhať sa vydania úžitkov z bezdôvodného obohatenia, ale ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený čas splnenia je treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že dlžník je povinný vydať bezdôvodné obohatenie prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu. Dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe však nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému. Žalobkyňa vyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia prvýkrát listom zo dňa 18.5.2009 ( č.l. 7 spisu).

S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobkyňa a ani vedľajší účastník na strane žalobkyne náhradu trov odvolacieho konania nežiadali priznať.