Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil 8. novembra 2011 rozsudok v prípade V.C. proti Slovenskej republike. Európsky súd v tomto prípade konštatoval porušenie článku 3 a 8 Dohovoru.
Sťažovateľka pôvodne namietala porušenie článku 3 Dohovoru na ochranu ľudských práv (zákaz ponižujúceho a neľudského zaobchádzania), článku 8 Dohovoru (právo na súkromie), článku 12 Dohovoru (právo na založenie rodiny), článku 13 Dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy) a článku 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie). Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 31 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 12 000 € z titulu nákladov a výdavkov. Sťažovateľka pôvodne žiadala zaplatenie spolu 81 000 €.
Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti, európsky súd poznamenal, že sterilizácia bola vážnym zásahom do reprodukčného zdravia sťažovateľky, ktorý vyžaduje informovaný súhlas. Z predložených dokumentov podľa európskeho súdu vyplynulo, že sťažovateľka zjavne nebola plne informovaná o svojom zdravotnom stave, navrhovanej sterilizácii a jej alternatívach.
Európsky súd dospel k záveru, že spôsob, akým konal lekársky personál bol paternalistický, pretože sťažovateľka nemala prakticky inú možnosť, ako súhlasiť so zákrokom bez toho, aby mala čas na rozmýšľanie o jeho dopade alebo na prediskutovanie so svojím manželom. Aj keď neexistuje dôkaz o tom, že by bolo úmyslom lekárskeho personálu zlé zaobchádzanie so sťažovateľkou, konal s veľkou neúctou k jej právu na autonómiu a rozhodovaniu sa v postavení pacienta. Preto bola podľa európskeho súdu sterilizácia sťažovateľky v rozpore s článkom 3.
Ďalšiu námietku vo vzťahu k porušeniu procesnej časti článku 3, týkajúcej sa neúčinnosti vyšetrovania, európsky súd zamietol. Európsky súd uviedol, že sťažovateľka mala možnosť namietať postup lekárskeho personálu prostredníctvom občianskoprávneho konania a konania pred ústavným súdom. Sťažovateľka sa neobrátila na orgány činné v trestnom konaní napriek tomu, že túto možnosť mala. Článok 3 v tomto ohľade preto podľa európskeho súdu nebol porušený.
Komisár Rady Európy pre ľudské práva, ako aj Európska komisia proti rasizmu a intolerancii vo všeobecnosti identifikovali vážne nedostatky v právnej úprave a v praxi týkajúcej sa výkonu sterilizácií na Slovensku a uviedli, že rómske etnikum, vážne znevýhodnené vo viacerých oblastiach života, mohlo byť týmito nedostatkami s najväčšou pravdepodobnosťou dotknuté. Rovnako, znalci ustanovení slovenskou vládou, vo svojom posudku z mája 2003 identifikovali nedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a pri uplatňovaní sterilizačnej vyhlášky a pripravili osobitné odporúčania zamerané na výučbu lekárskeho personálu vo vzťahu k Rómom.
Nová právna úprava, zákon o poskytovaní zdravotnej starostlivosti z roku 2004, bola prijatá za účelom odstránenia týchto nedostatkov, aby podmienky sterilizácie boli podrobne vysvetlené (t.j. na základe písomnej žiadosti a súhlasu, ako aj predchádzajúcej informácie o alternatívnych metódach antikoncepcie, plánovaného rodičovstva a zdravotných následkov), pričom tento zákrok sa môže uskutočniť len do 30 dní od udelenia súhlasu. Takýto vývoj, hoci bol vítaný, nemal vplyv na sťažovateľku, pretože k nemu došlo až po jej sterilizácii. Z toho dôvodu došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru spočívajúcom v absencii právnych záruk v čase vykonania sťažovateľkinej sterilizácie s osobitným ohľadom na jej reprodukčné zdravie ako Rómky.
Pokiaľ ide o článok 14 Dohovoru zakazujúci diskrimináciu európsky súd konštatoval, šiestimi hlasmi ku jednému, že nebolo potrebné samostatne skúmať námietku sťažovateľky podľa článku 14. Dostupná informácia dostatočne nepreukazovala, že lekári postupovali pri výkone sťažovateľkinej sterilizácie v zlej viere, že ich správanie bolo úmyselne rasovo motivované alebo že sterilizácia v skutočnosti bola súčasťou všeobecnejšej organizovanej politiky.
Európsky súd ďalej poznamenal, že medzinárodné orgány a vnútroštátni znalci poukázali na vážne nedostatky v právnej úprave a pri výkone sterilizácií, ktoré mali osobitný vplyv na príslušníkov rómskeho etnika. V tejto súvislosti konštatoval, že Slovensko nesplnilo svoj pozitívny záväzok podľa článku 8 dostatočne ochrániť sťažovateľku.
Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 31 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 12 000 € z titulu nákladov a výdavkov. Sťažovateľka pôvodne žiadala zaplatenie spolu 81 000 €.
Zdroj: www.justice.gov.sk
Ilustračné foto: echr.coe.int