Okresný súd Dunajská Streda opäť podal na Ústavný súd návrh na vyslovenie nesúladu niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou SR. Tentokrát sa súd domáha vyslovenia nálezu, podľa ktorého ustanovenia § 105 ods. 1 prvej a druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (OSP) nie sú v súlade s čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Znenie napadnutého ustanovenia:
§ 105 ods. 1 OSP
Súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa§ 84 až 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.
Skutkový stav
Okresný súd Dunajská Streda prerokúva žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáha, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu 5.092,43 €. Z obsahu žaloby a jej príloh vyplýva, že žalobca dodal žalovanému rôzny stavebný materiál, ktorý mu a j vyfakturoval. Žalovaný však fakturovanú cenu nezaplatil. Preto sa žalobca domáha jej zaplatenia.
V prerokúvanej veci je z ust. § 103 OSP zrejmé, že súd má v zásade skúmať podmienky, za ktorých môže vo veci konať, medzi ktoré patrí a j jeho miestna príslušnosť. Miestna príslušnosť konajúceho súdu podľa § 84 a § 85 ods. 2 O. s. p . v prerokúvanej veci nie je daná, keďže žalovaná právnická osoba má sídlo v obvode Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Jej všeobecným súdom je tak tento súdu, nie Okresný súd Dunajská Streda. Ustanovenie § 105 ods. 1 prvej a druhej vety O. s. p . však bránia súdu vôbec sa zaoberať otázkou, či je miestne príslušný, ak nejde o vec uvedenú v § 88 O. s. p . Aplikácia ustanovenia § 105 ods. 1 prvej a druhej vety O. s. p . tak bráni konajúcemu súdu prihliadnuť na nedostatok svojej miestnej príslušnosti a postupovať podľa § 105 ods. 2 O. s. p .
Prečítajte si tiež:
Aktuálne návrhy súdov na Ústavnom súde SR
Právo na zákonného sudcu
Súd v návrhu konštatuje, že právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR je právom, ktoré si (čiastočne) vyžaduje zákonnú úpravu tak čo do samotného obsahu (úprava príslušnosti súdov a pravidiel prideľovania vecí sudcom na danom súde), ako aj čo do procesu realizácie (úprava postupov skúmania a riešenia nepríslušnosti súdu a nezákonnosti sudcu). Z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR preto nevyhnutne vyplýva aj príkaz zákonodarcovi, aby prijal takú právnu úpravu upravujúcu proces realizácie tohto práva, aby súdu umožňovala taký procesný postup, ktorým nedôjde k ukráteniu práva účastníka konania na zákonného sudcu, resp. ktorým sa účastníkovi a súdu vytvorí dostatočný priestor na presadenie tohto práva. Prirodzene, to neznamená, že toto právo musí byť uplatniteľné „absolútne" a bez ohľadu na iné ústavné princípy, ako je právna istota alebo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Právna úprava tak môže zaviesť napr. preklúziu n a uplatnenie tohto práva, časovo obmedziť možnosť jeho uplatňovania, ale napr. aj možnosť vzdať sa ho, prípadne zaviesť za určitých predpokladov fikciu vzdania sa tohto práva a pod. Takéto následky musia byť nevyhnutne v racionálnom súvise s konaním (prípadne nekonaním - opomenutím) účastníka, o ktorého právo ide. (Otázne je, samozrejme, či j e napríklad racionálne predpokladať, že a k účastník konania proti „zákonnosti" určitého súdu alebo sudcu nenamieta, hoci takúto možnosť má, v skutočnosti tým prejavuje konkludentný súhlas s prejednaním veci týmto „nezákonným" súdom a sudcom, ako to robia tretia a štvrtá veta v § 105 ods. 1 O. s. p . V prerokúvanej veci však o tento prípad nejde.) Právo na „zákonného" sudcu si imanentné vyžaduje konkretizáciu zákonom, keďže naň odkazuje pojem „zákonný" (pórov, už cit. II. ÚS 16/2011). Toto právo však v spojení s princípom materiálneho právneho štátu a ústavnou úlohou všeobecných súdov pri ochrane základných práv však od zákonnej úpravy vyžaduje, aby zákon nemohol sudcovi úplne znemožniť prihliadnuť na to, že je vo veci „nezákonným" sudcom. Zákonná úprava tak nesmie sudcu nútiť robiť procesné úkony napriek tomu, že je vo veci „nezákonným", teda napríklad pretože súd, na ktorom vykonáva funkciu, je na daný procesný úkon alebo konanie miestne alebo vecne nepríslušný. V právnom štáte je totiž vylúčené, aby bol súd zákonodarcom nútený vedome porušovať práva, a to bez toho, aby bolo osobe, ktorá by tým mohla byť dotknutá, daný priestor na prípadné bránenie týchto práv alebo aby bol tento (formálne protiprávny) postup súdu racionálne ospravedlnený nečinnosťou tejto osoby pri obrane svojich práv.
Takouto (nedostatočnou, resp. presadeniu ústavne zaručených práv brániacou) právnou úpravou sú podľa konajúceho súdu aj § 105 ods. 1 prvá a druhá veta O. s. p . Podľa týchto ustanovení totiž v podstate platí, že súdu je zakázané skúmať svoju miestnu príslušnosť z iných dôvodov než z toho hľadiska, či náhodou nejde o matériu uvedenú v § 88 O. s. p . a či preto nie je príslušný iný súd. Citované ustanovenia tak v podstate ukladajú sudcovi, ktorý o sebe napr. zjavne vie, že je sudcom „nezákonným", pretože nie je miestne alebo vecne príslušným, napriek tomu vedome porušiť právo druhého účastníka na zákonného sudcu a vykonať aspoň prvý procesný úkon („začať konanie v o veci samej" v zmysle tretej vety § 105 ods. 1 O. s. p., resp. vydať platobný rozkaz pri splnení podmienok § 172 ods. 1 O. s. p.) predtým, než sa druhému účastníkovi dá priestor svoje právo na zákonného sudcu uplatniť. Na takéto obmedzenie práva súdu dbať n a ochranu základného práva na zákonného sudcu nie sú dané žiadne ústavne akceptovateľné a racionálne dôvody.
Odporca nemá možnosť namietnuť nedostatok miestnej príslušnosti súdu, teda nezákonnosť sudcu
Súd ďalej v návrhu konštatuje, že možno argumentovať, že „konanie vo veci samej" sa spravidla začína relatívne málo zaťažujúcim úkonom - doručením návrhu (žaloby) s výzvou na vyjadrenie (§114 ods. 1 a 2 O. s. p.). Existujú však v Občianskom súdnom poriadku aj prípady, kedy prvým procesným úkonom súdu je vydanie súdneho rozhodnutia. Tak napríklad (ako je tomu v prerokúvanej veci) o vydaní platobného rozkazu s a rozhoduje bez vypočutia odporcu (§ 172 ods. 1 O. s. p.), pričom súd samotnú žalobu doručuje žalovanému (a ďalším účastníkom) až spolu s platobným rozkazom. Ustanovenie § 172 ods. 1, ale aj § 174 ods. 3 písm. b ) O. s. p . pritom pod následkom odmietnutia odporu vyžadujú, aby žalovaný odôvodil odpor „vecne v o veci samej", teda skutočnosťami, ktoré spochybňujú samotný uplatnený nárok (pórov. R 76/1999). Odporca tak reálne ani nemá možnosť namietnuť nedostatok miestnej príslušnosti súdu, teda nezákonnosť sudcu v zmysle čl. 4 8 ods. 1 Ústavy SR, bez toho, aby mal voči platobnému rozkazu konkrétnu vecnú výhradu. Tým sa však robí z práva na zákonného sudcu len akési „akcesorické" základné právo, ktorého sa je možné dovolávať len spolu s vecnými námietkami proti správnosti rozhodnutia, ktoré nezákonný sudca vydal.
Ústava však právo na zákonného sudcu priznáva každému účastníkovi, resp. zakazuje, aby bol ktokoľvek tomuto sudcovi odňatý, a to bez ohľadu n a vlastnú kauzalitu pôsobenia nezákonného sudcu na výsledné rozhodnutie. Z čl. 4 8 ods. 1 Ústavy SR nemožno vyvodiť, že by nezákonný sudca bol nezákonný len vtedy, ak by bol nepríslušný, určený v rozpore s rozvrhom práce a súčasne by jeho rozhodnutie bolo vecne nesprávne. Naopak, sudca je „nezákonný" v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR už tým, že pôsobí na vecne a miestne nepríslušnom súde alebo je určený v rozpore s rozvrhom práce, prípadne nie je nestranný (nie je nezaujatý), nie až tým, že jeho rozhodnutie je vecne nesprávne. Žalovaný tak logicky nemôže podať odpor len z dôvodu, že platobný rozkaz bol vydaný nepríslušným súdom, čím je možnosť uplatnenia jeho práva na zákonného sudcu v rozkaznom konaní prakticky vylúčená. O jeho naplnenie by sa tak mohol postarať jedine súd pred vydaním platobného rozkazu tým, že by skúmal svoju miestnu príslušnosť; tomu však ustanovenie § 105 ods. 1 prvej a druhej vety O. s. p. zakazuje.
Ako sa zmení právny stav po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku
Nový Civilný sporový poriadok, ktorý má v júli budúceho roku nahradiť Občiansky súdny poriadok ustanovuje, že súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania. Podľa § 41 CSP súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na začiatku konania.
Zdroj: Ústavný súd SR
Ilustračné foto: najprávo.sk