Podľa nového ustanovenia § 148 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku žalobca a žalovaný môžu uzavrieť zmier. O uzavretie zmieru sa má súd vždy pokúsiť. Súd rozhodne o tom, či uzavretý zmier schvaľuje; neschváli ho, ak je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Na prvý pohľad skoro žiadna zmena oproti súčasnej úprave v Občianskom súdnom poriadku. Je tomu však tak?
Zmierom sa rozumie dohoda účastníkov uzavretá v priebehu konania, ktorou si upravujú svoje práva a povinnosti. Inštitút zmieru zostal aj v novej právnej úprave zachovaný, avšak s viacerými zásadnými zmenami. Oproti doterajšej právnej úprave sa upúšťa od pomenovania „súdny zmier“, inštitút sa nazýva v novej úprave len jednoducho „zmier“. Súd by mal na strany sporu pôsobiť mediačne, a teda o uzavretie zmieru sa má súd vždy pokúsiť. Táto zásada je zvýraznená aj v ďalších ustanoveniach Civilného sporového poriadku, napríklad § 170 ods. 2, § 179 ods. 2.
Povaha veci
Oproti súčasnej právnej úprave už nie je predpokladom schválenia zmieru skutočnosť, že to povaha veci pripúšťa. Uzavretie zmieru teda je v podľa Civilného sporového poriadku prípustné bez ohľadu na povahu sporu. Jediným predpokladom pre schválenie zmieru je súlad so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Úlohou súdu teda je vykonať dokazovanie len v takom rozsahu, aby mal preukázané, že navrhnutý zmier nie je v rozpore s kogentnými ustanoveniami právnych predpisov, alebo ich neobchádza. Nie je úlohou súdu vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aký by si vyžadovalo autoritatívne rozhodnutie súdu (pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. 10. 2010, sp. zn. 5 M Cdo 11/2009).
Forma schválenia zmieru
Pozastavme sa pri forme schválenia zmieru. V súčasnej právnej úprave je ustanovené, konkrétne v § 167 OSP, že uznesením sa rozhoduje o. i. o zmieri. Forma rozhodnutia teda je explicitne vyjadrená v zákone. Nová právna úprava v § 212 ods. 1 ustanovuje, že rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej a v § 234 ustanovuje, že súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej.
Keďže rozhodnutie o schválení súdneho zmieru je rozhodnutím vo veci samej, súd by mal o schválení zmieru rozhodnúť formou rozsudku. Tento záver podporuje aj dôvodová správa, kde zvýrazňuje, že zmier sa schvaľuje rozsudkom, keďže ide o rozhodnutie vo veci samej. Pozrime sa však na znenie ustanovenia § 398, podľa ktorého žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému uzneseniu, ktorým bol schválený zmier, ak možno dôvody obnovy vzťahovať aj na predpoklady, za ktorých sa zmier schvaľoval; to platí primerane aj o platobnom rozkaze, ktorý nadobudol právoplatnosť. Žeby omyl?
A čo neschválenie zmieru?
Zákon explicitne neuvádza, aký by mal byť postup súdu v prípade ak zmier neschváli, tak ako to je v súčasnej úprave podľa ktorej súd neschválil zmier, ak je v rozpore s právnymi predpismi a v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní. S poukazom na vyššie citované ustanovenia § 212 ods. 1 a § 234 môžeme síce zaujať názor, že aj o neschválení zmieru súd rozhoduje formou rozsudku ako konečným meritórnym rozhodnutím, avšak takýto postup by mohol byť považovaný za denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
Nemožnosť zrušenia uznesenia o schválení zmieru
V novej právnej úprave bola odstránená možnosť zrušenia uznesenia o schválení zmieru, ak je zmier podľa hmotného práva neplatný (§ 99 ods. 4 OSP). Zákonodarca uviedol, že išlo o nadbytočný prvok, lebo súd otázku súladu s hmotným právom vyriešil už pri schválení súdneho zmieru. Dôvodom je tiež posilnenie právnej istoty strán sporu.
A čo trovy konania?
Súčasná právna úprava v ustanovení § 146 ods. 1 OSP uvádza, že v prípade skončenia konania zmierom sa v zásade o trovách nerozhoduje, ak sa v zmieri účastníci sami dohodli na ich náhrade, v opačnom prípade žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V novej úprave však už obdobné ustanovenie nenachádzame. Tiež je na pováženie, či aj v prípade konsenzu účastníkov ohľadom náhrady trov konania mal súd aplikovať ustanovenie § 262 podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, avšak o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.