Opravné prostriedky proti rozhodnutiu o trovách exekúcie od 1. 11. 2013

Trovy exekúcie, najmä ich náhrada, sú významným, no v praxi problematickým právnym inštitútom, ktorý má pri zastavení exekúcie svoje zákonné opodstatnenie. Právny stav, ktorý nastal od novembra 2013 v oblasti rozhodovacej činnosti súdov o trovách exekúcie, však môže podľa nás vytvárať praktické problémy, najmä vo vzťahu dvojinštančnosti tohto konania.

S účinnosťou od 01.11.2013 platí v Slovenskej republika (ďalej len „SR") nová právna úprava, týkajúca sa rozhodovacej činnosti súdov o trovách exekúcie, ktorá bola zavedená do právneho poriadku zákonom č. 299/2013 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela").

Ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku

Do účinnosti novely bol § 58 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok") v znení:

„Proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.".

Novelou však s účinnosťou od 01.11.2013 došlo k zmene Exekučného poriadku, kedy sa pod bodom 42. novely zmenil a doplnil Exekučný poriadok tak, že v § 58 ods. 6 sa slová „je odvolanie prípustné" nahradili slovami „nemožno podať mimoriadne dovolanie".

Ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku tak od účinnosti novely znie: „Proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.".

Dôvodová správa zo dňa 30.05.2013 k bodu 42. novely uvádza, že navrhovanou právnou úpravou sa zásadným spôsobom nemenia ustanovenia o trovách exekúcie. Pravidlá rozhodovania exekučných súdov o trovách exekúcie pri jej zastavení boli podľa dôvodovej správy ustálené judikatúrou krajských súdov. Z uvedeného dôvodu sa vo vzťahu k výroku súdu o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku vypustil devolutívny účinok odvolania a súčasne aj právo generálneho prokurátora podať v týchto veciach mimoriadne dovolanie.

S dôvodmi, ktorými dôvodová správa odôvodňuje prijatie novely však nemožno súhlasiť, najmä preto, že podľa nás dôvodom odňať právo účastníkovi odvolať sa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemôže byť skutočnosť, že došlo „k ustáleniu judikatúry krajských súdov o trovách exekúcie". Rozhodnutia krajských súdov totiž nemajú pre exekučné súdy v iných právnych veciach záväzný charakter a nie sú ani prameňom práva. Súdy majú vždy povinnosť rozhodovať v súlade so zákonmi (hmotnoprávnymi i procesnými), a to na každom stupni. Napriek tejto povinnosti exekučných súdov, ako súdov prvého stupňa, však boli mnohé odvolania proti ich rozhodnutiam o trovách exekúcie dôvodné, odvolacími súdmi boli zrušené a veci im boli vrátené na ďalšie konanie. Nakoľko k žiadnej zásadnej zmene pri rozhodovaní prvostupňových súdov o trovách exekúcie nedošlo (to netvrdí ani dôvodová správa), ich rozhodovacia prax je aj naďalej nejednotná, nie je podľa nás dôvod, aby sa účastníkovi novelou odňala možnosť podať proti takýmto rozhodnutiam odvolanie. Taktiež považujeme za zbytočnú úpravu nemožnosti podať proti výroku o trovách exekúcie mimoriadne dovolanie, nakoľko generálny prokurátor je dostatočne znalý práva preto, aby sám vedel posúdiť, kedy má podnetu vyhovieť a kedy ho má odložiť.

Ustanovenie § 243b ods. 3 Exekučného poriadku

Novelou (jej bodom 76.) sa za § 243a Exekučného poriadku vložil § 243b, pod označením „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013".

Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v znení po novele tak platí, že: „O odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.".

Dôvodová správa k novele zo dňa 30.05.2013 sa však bližšie nezaoberá § 243b ods. 3 Exekučného poriadku.

Ak teda účastník exekučného konania podal proti výroku rozhodnutia o náhrade trov konania odvolanie pred dňom 01.11.2013, o jeho odvolaní sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.10.2013. Odvolací súd tak rozhodne v zmysle § 201 až § 226 zákona č. 99/1963 Z.z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP"), podľa ust. § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení do novely, kedy odvolanie bolo proti všetkým rozhodnutiam o trovách exekúcie prípustné. Ak odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne súd prvého stupňa o náhrade trov konania v súlade s § 226 OSP, avšak podľa ustanovení Exekučného poriadku v znení po novele. Odvolanie proti novému rozhodnutiu súdu prvého stupňa o náhrade trov konania už v zásade ale nebude možné (ak sa exekúcia zastavila podľa § 57 ods. 1 písm. c) až e), i) j) Exekučného poriadku v znení po novele), a to ani v prípade, ak by súd prvého stupňa nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu v rozpore s § 226 OSP. Riziko, že nové rozhodnutie súdu prvého stupňa nebude rešpektovať právny názor odvolacieho súdu, podľa nášho názoru nie je vylúčené. Účastník má totiž za súčasnej situácie sťaženú možnosť domáhať sa nápravy vo vzťahu k vadnému rozhodnutiu súdu o trovách exekúcie, ak bola exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) Exekučného poriadku v znení po novele. Ak bola exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. c) až e), i), j) Exekučného poriadku v znení po novele, potom sa proti rozhodnutiu o trovách exekúcie nemožno odvolať.

V prípade, ak ide o odvolanie podané do 01.11.2013 proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o náhrade trov konania, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté, neplatí, že sa o ňom rozhodne podľa predpisov účinných do 31.10.2013. Z uvedeného tak vyplýva, že v tomto prípade sa neuplatní ani novelou doplnený § 243b ods. 1 Exekučného poriadku. Ak teda bolo odvolanie podané do účinnosti novely proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o náhrade trov konania a o tomto odvolaní nerozhodol sudca do dňa 01.11.2013, bude sa v predmetnom odvolacom konaní, začatom pred účinnosťou novely, pokračovať podľa predpisov účinných po 31.10.2013, teda v znení po novele. Môže sa tak zdať, že v odvolacom konaní by sa mal uplatniť § 202 ods. 2 OSP, podľa ktorého odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok však inak neustanovuje (možno s výnimkou § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v znení po novele – bližšie k tomu je uvedené v ďalšom texte). Odvolanie podané oprávnenou osobou proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o trovách exekúcie, by tak mohlo byť posúdené v zmysle novely ako neprípustné a mohlo by byť odmietnuté (§ 218 ods. 1 písm. c) OSP), čo by ale nebolo správne (§ 374 ods. 4 OSP).

Podľa § 5 písm. g) zákona č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov: „V občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu 8) okrem schválenia príklepu súdom.". Osobitným predpisom je tu Exekučný poriadok a nie je vylúčené, aby vyšší súdny úradník mohol rozhodovať aj o náhrade trov konania podľa § 57 a nasl. a § 200 a nasl. Exekučného poriadku.

Zákonná úprava, podľa ktorej nemožno proti akémukoľvek rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka (resp. súdneho tajomníka[1]) podať odvolanie je ale podľa nášho názoru v priamom rozpore s ústavou SR.

Podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení (ďalej len „ústava"): „Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.".

Čl. 46 ods. 1 ústavy: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky." (podobne čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.).

V súlade s § 374 ods. 4 OSP je proti rozhodnutiu súdneho úradníka odvolanie vždy prípustné.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka tak nemôže byť vzhľadom na účel sledovaný čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci, lebo zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle ústavy minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku (bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije) (viď. sp. zn. IV. ÚS 200/07).[2]

Novela preto podľa nášho názoru nedôvodne odňala účastníkovi exekučného konania jeho ústavné práva. Vychádzajúc z ústavnoprávnej úpravy je podľa nás bez právneho významu, či účastník konania podal odvolanie proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ktorým bolo rozhodnuté o trovách exekúcie pred alebo po účinnosti novely, rovnako bez právneho významu je aj to, či o tomto odvolaní sudca rozhodol do účinnosti novely alebo nie. Novela je tak podľa nášho názoru minimálne v tejto časti v priamom rozpore s ústavou.

Odvolanie

Vychádzajúc z textu novely (a najmä z dôvodovej správy k nej), nemožno odo dňa 01.11.2013 napadnúť rozhodnutie o trovách exekúcie odvolaním. Exekučný poriadok je vo vzťahu k OSP špeciálnym právnym predpisom, pričom ustanovenia OSP sa aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava[3].

Ostáva tu preto otvorená teoretická otázka, ako si budú exekučné a následne odvolacie súdy vykladať ustanovenie § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v znení po novele, v spojení s § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v znení po novele (s účinnosťou od 01.06.2014, pôjde o ods. 5, s ohľadom na zákon č. 106/2014 Z.z.) a § 202 ods. 2 OSP. Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) Exekučného poriadku v znení po novele, zároveň týmto rozhodnutím rozhodne aj o trovách exekúcie (o tom kto a v akej výške platí trovy exekúcie). Zo zákona má totiž účastník proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie z uvedených dôvodov právo podať odvolanie. Exekučný poriadok v znení po novele ale výslovne neurčuje, že právo účastníka sa týka iba výroku, ktorým sa exekúcia zastavila[4], pričom toto právo sa výroku o trovách exekúcie netýka. V spojení s čl. 2 ods. 2 a ods. 3 ústavy tak môže nastať spor o to, či právo odvolať sa proti rozhodnutiam o zastavení exekúcie podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v znení po novele sa týka iba výroku rozhodnutia, ktorým sa exekúcia zastavila alebo aj výroku o trovách exekúcie (tieto výroky majú byť totiž vždy súčasťou jedného rozhodnutia). Je zjavné, že predmetnú otázku bude musieť vyriešiť judikatúra a prax. Považujeme ale za potrebné poukázať na možný prístup v prípadoch, ak o trovách exekúcie rozhodol sudca, a ak o nich rozhodol súdny úradník.

• A) Rozhodnutie sudcu o trovách exekúcie a možnosť odvolania sa

Vo vzťahu k vyššie uvedenému sa prikláňame k výkladu, ktorý priznáva účastníkovi právo odvolať sa ako proti výroku o zastavení exekúcie, tak aj proti trovám exekúcie v zmysle § 58 ods. 5 v spojení s § 200 ods. 2 (od 01.06.2014 označený ako ods. 5) Exekučného poriadku v znení po novele, poukazujúc na čl. 2 ods. 3 ústavy. Sme toho názoru, že ak odvolanie účastníka smeruje proti rozhodnutiu o trovách exekúcie v prípadoch, kedy bola exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) Exekučného poriadku v znení po novele, odvolací súd by mal postupovať v súlade s metódou ústavne konformného výkladu zákona. Výklad § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v znení po novele totiž umožňuje minimálne dva právne výklady (extenzívny v prospech a reštriktívny v neprospech možnosti podať odvolanie). Máme za to, že ústavne konformným by bol extenzívny výklad tohto ustanovenia, umožňujúci podať odvolanie proti rozhodnutiu o trovách exekúcie, vychádzajúc čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, v spojení s § 58 ods. 5 a § 200 ods. 2 (od 01.06.2014 označený ako ods. 5) Exekučného poriadku v znení po novele a s § 202 ods. 2 OSP. V tejto súvislosti poukazujeme na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR") zo dňa 18.03.1999, sp.zn. PL. ÚS 15/98, podľa ktorého: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4).". Vychádzame z toho, že ak zákonodarca mal úmysel účastníkovi nepriznať právo (zakázať) odvolať sa proti výroku rozhodnutia o trovách exekúcie v prípadoch, kedy súd exekúciu zastavil z dôvodov uvedených v § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v znení po novele, potom to mal výslovne uviesť. Umožnením účastníkovi podať odvolanie proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) Exekučného poriadku v znení po novele máme za to, že takýto postup účastníkovi je dovolený, keďže súčasťou takéhoto rozhodnutia je ex lege aj výrok o trovách exekúcie. Právo podať odvolanie proti takémuto rozhodnutiu sa tak vzťahuje na všetky jeho výroky.

V prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) až e), i), j) Exekučného poriadku v znení po novele, odvolanie nie je prípustné, a to ako proti výroku o zastavení exekúcie, tak ani proti trovám exekúcie. Možný by tu bol iba jeden výklad, a to v neprospech možnosti účastníka podať odvolanie s iným výsledkom, ako s jeho odmietnutím pre neprípustnosť.

V dôsledku zmeny Exekučného poriadku je podľa nás nutná aj zmena prístupu a rozhodovania exekučných súdov v zmysle vyššie uvedeného.

• B) Rozhodnutie súdneho úradníka o trovách exekúcie a možnosť odvolania sa

Veriac v zásadu „iura novit curia" sme toho názoru, že v prípade, ak odvolanie účastníka smeruje proti rozhodnutiu o trovách exekúcie, ktoré vydal súdny úradník (v zmysle ústavy zamestnanec súdu), teda nie sudca, odvolací súd by mal bez ohľadu na to, kedy bolo odvolanie podané (t.j. či pred alebo po účinnosti novely), postupovať v súlade s metódou ústavne konformného výkladu zákona.

Ústavne konformným je podľa nás aj v tomto prípade extenzívny výklad § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v znení po novele, umožňujúci podať odvolanie proti rozhodnutiu súdneho úradníka o trovách exekúcie, vychádzajúc čl. 2 ods. 2, 3 a čl. 142 ústavy v spojení s § 58 ods. 5 a § 200 ods. 2 (od 01.06.2014 označený ako ods. 5) Exekučného poriadku v znení po novele, s § 202 ods. 2 OSP a § 374 ods. 4 OSP.

Ak by šlo o rozhodnutia súdneho úradníka o trovách exekúcie, kedy bola exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. c) až e), i), j) a ods. 2 Exekučného poriadku v znení po novele, potom by tu bola možnosť iba jedného, s ústavou nesúladného výkladu, v neprospech možnosti podať odvolanie. Podľa nálezu ÚS SR zo dňa 06.03.2008, sp.zn. IV. ÚS 209/07 platí, že: „napadnuteľnosť všetkých rozhodnutí poverených zamestnancov odvolaním je bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu". Odvolací súd by tak mal podľa nášho názoru ex offo postupovať podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, odvolacie konanie by mal prerušiť a podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy o súlade novely (jej bodu 42. a 76.; v bode 76. konkrétne § 243b ods. 3 za bodkočiarkou) s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 142 ods. 2 tretia veta ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor").

Obnova konania

Exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie rozhodnutím vo forme uznesenia. Už z uvedeného dôvodu tak nemožno rozhodnutie vo forme uznesenia napadnúť návrhom na obnovu konania, nakoľko § 228 ods. 2 OSP to neumožňuje. Nie je preto potrebné, aby neprípustnosť obnovy konania pri rozhodnutí o trovách exekúcie vyslovene ustanovoval zákon, nakoľko to z OSP vyplýva aj bez takejto výslovnej úpravy.

Pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku tak rozhodnutie o trovách exekúcie nemožno napadnúť návrhom na obnovu konania rovnako, ako to nebolo možné ani pred účinnosťou novely.

Dovolanie

Podľa § 236 a nasl. OSP možno za splnenia zákonných podmienok dovolaním napadnúť len právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolanie je tak v predmetnej otázke problematické.

Pri dovolaní ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie iba odvolacieho súdu, dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmavať akékoľvek rozhodnutie.[5] Právo na súdnu ochranu sa v občianskom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v § 237 písm. a) až g) OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.[6] Vychádzajúc z uvedeného, dovoľujeme si uviesť, že vo všeobecnosti nevidíme možnosť úspešne podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v prípadoch, ak bola exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. c) až e), i), j) Exekučného poriadku v znení po novele. Keďže odvolanie proti takémuto rozhodnutiu exekučného súdu nie je po účinnosti novely prípustné, účastník môže získať iba rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, ktorým tento odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o trovách exekúcie odmietne. Aj pri dovolaní však budú vždy určujúce konkrétne okolnosti prípadu.

Ak by odvolací súd nepostupoval spôsobom uvedeným pri časti „odvolanie" a rozhodol by podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, hoci mohol podľa nás použiť extenzívny výklad alebo postupovať podľa čl. 142 ods. 2 ústavy, potom by účastník mal možnosť podať dovolanie, keďže by disponoval právoplatným odmietavým rozhodnutím odvolacieho súdu.

Dovolací súd by v takýchto prípadoch samotnú prípustnosť dovolania posudzoval podľa § 237 OSP (najmä jeho písm. f)), nakoľko § 239 ods. 3 OSP určuje dovolanie proti uzneseniu o trovách konania za neprípustné. Avšak aj v prípade, že dovolanie proti uzneseniu o trovách konania nie je prípustné, dovolací súd má vždy zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta OSP) skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených v § 237 OSP a neobmedziť sa len na skúmanie (ne)prípustnosti dovolania podľa § 239 OSP.

O vadu v zmysle § 237 písm. f) OSP však ide len vtedy, ak išlo o nesprávny procesný postup, ktorý sa prejavil v konaní znemožnením realizácie niektorých procesných práv účastníka. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádzala, ale aj samotným rozhodnutím. Ide spravidla o prípady, keď procesné rozhodnutie súdu bezprostredne súvisí s realizáciou procesného práva účastníka konania (napr. nesprávnym rozhodnutím o odmietnutí odvolania sa účastníkovi odníma procesné právo na preskúmanie odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu).[7] Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP však nemožno vykladať extenzívne v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu (napr. ak súd nevykonal niektoré navrhované dôkazy, resp. vykonal iné potrebné dôkazy, za účelom, zistenia skutočného stavu prejednávanej veci).[8]

Zastávame však názor, že ak sa rozhodlo o zastavení exekúcie podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v znení po novele a vždy, ak rozhodnutie o trovách exekúcie vydal súdny úradník, takéto rozhodnutie je aj za súčasnej právnej situácie preskúmateľné ako riadnymi, tak aj niektorými mimoriadnymi opravnými prostriedkami.

Mimoriadne dovolanie

Od účinnosti novely nie je možné podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Bez právneho významu je z akého dôvodu sa exekúcia zastavila, a či rozhodnutie o trovách exekúcie vydal sudca alebo súdny úradník.

Účastník tak síce podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi doručiť môže, tento podnet však bude odložený. V súlade so zákonom č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov by však generálny prokurátor mohol predložiť vláde SR podnet na prijatie zákona, zmenu alebo doplnenie Exekučného poriadku (§ 12), resp. za splnenia zákonných podmienok podať Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR") podnet na zaujatie stanoviska na zabezpečenie jednotného výkladu zákona (§ 14 ods. 1).

Ústavná sťažnosť

Bez zmeny vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdov o trovách exekúcie je aj po účinnosti novely účastníkovi (bez ohľadu na dôvod zastavenia exekúcie a na to, či o trovách exekúcie rozhodol sudca alebo súdny úradník), daná možnosť začať konanie pred ÚS SR, v zmysle zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z.z."); najmä podľa jeho § 18 ods. 1 písm. g) a § 49 a nasledujúcich ustanovení.

Ak bude exekúcia zastavená z dôvodov podľa § 57 ods.1 písm. c) až e), i), j) Exekučného poriadku v znení po novele, rozhodnutie súdu o trovách exekúcie (nie súdneho úradníka), bude vždy konečným rozhodnutím, o ktorom nerozhoduje iný súd a zákon účastníkovi neumožňuje čerpať ani iné opravné alebo právne prostriedky na ochranu jeho základných práv a slobôd. Ústavná sťažnosť tak môže byť podľa nás v týchto prípadoch proti rozhodnutiu súdu o trovách exekúcie v zmysle § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. prípustná. Prípustnosť ústavnej sťažnosti je však nevyhnutné posudzovať vždy individuálne.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj nárok na náhradu trov konania, ktorý možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t.j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch (v exekučnom konaní v Exekučnom poriadku), ako aj prístup k súdnej ochrane poskytovanej odvolacím (opravným) súdom, ak tento prístup umožňujú procesné poriadky upravujúce postupy súdu a iných orgánov vykonávajúcich súdnu moc.[9] Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku tak je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj nárok na náhradu trov konania.[10] Konštantná judikatúra NS SR zároveň považuje trovy exekúcie za trovy konania[11].

Aj tu ale platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd SR pri posudzovaní problematiky trov konania, t.j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).[12] Nevyhnutné je tak, aby ÚS SR zohľadňoval aj závažnosť a intenzitu pochybenia súdu, voči ktorému sťažnosť smeruje a určil, či táto dosahuje ústavnoprávnu relevanciu, či by mohla odôvodniť vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru).

V tejto súvislosti sa posudzuje aj výška samotných trov exekúcie. V prípade, ak pôjde o sumu bagateľnú[13], potom porušenie nemá ústavnoprávnu relevanciu. Ústavný súd SR totiž pri svojej rozhodovacej činnosti určil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď relevancia jeho námietok smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). Ak takúto intenzitu pochybenia ÚS SR zo strany súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer nezistí, potom to zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavnému súdu SR však neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená NS SR a tiež ďalším v tomto zákone splnomocneným súdnym orgánom v rámci hierarchického usporiadania súdnej sústavy (čl. 143 ods. 1 a 2 ústavy).

Záver

Vzhľadom na vyššie uvedené si dovoľujeme uviesť, že právna úprava, ktorá je v SR účinná od 01.11.2013, vo vzťahu k rozhodnutiam o trovách exekúcie nie je vhodná, nakoľko vnáša do právneho poriadku právnu neistotu.

Nakoľko prax nenasvedčuje, a ani dôvodová správa k novele neurčuje, že by sa v prospech čl. 1 ods. 1, čl. 46 a nasl. ústavy alebo čl. 6 Dohovoru zásadne zmenila prax exekučných súdov na prvom stupni, pri rozhodovaní o trovách exekúcie, nevidíme dôvod pre odňatie možnosti ako takej, podať proti takýmto rozhodnutiam riadny opravný prostriedok. Výšku trov exekúcie alebo právo na ich náhradu nemožno označiť ako zanedbateľnú, nakoľko táto môže často presiahnuť aj vymáhanú sumu. Rozhodnutia o trovách exekúcie sú preto spôsobilé podstatným spôsobom zasiahnuť do práv oprávneného, povinného alebo exekútora[14], ako účastníkov konania.

Obmedzenie práva na riadny opravný prostriedok pri trovách exekúcie a novela, ktorá v právnom poriadku spôsobuje istý problém vo vzťahu k dvojinštančnosti súdneho konania a predvídateľnosti rozhodnutí súdov, tak podľa nás predstavuje ohrozenie práv účastníkov konania. Princíp dvojinštančnosti konania má základ v tom, že každá skutková a právna otázka, ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, musí byť predmetom posúdenia súdu nielen súdom prvého stupňa, ale aj odvolacieho súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní.[15]

Novela podľa nášho názoru môže porušovať ústavný princíp proporcionality a právneho štátu, z ktorého vyplýva aj ochrana dôvery občanov v právny poriadok.[16] Vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným novelou a použitými prostriedkami nie je podľa nás celkom primeraný, je tiež pochybné, či je vhodné, potrebné a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa použiť novelou zvolené prostriedky.

Vychádzajúc aj z nejednotnej rozhodovacej praxe exekučných súdov, považujeme za vážny problém ich rozhodovanie o tom, kto trovy exekúcie má platiť a v akej výške (vrátane právneho posúdenia zodpovednosti zastavenia exekúcie).

Exekučné súdy sa pri rozhodovaní o trovách exekúcie často opomínajú dostatočne zaoberať ich účelnosťou (podľa § 200 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku) a nevyhnutnosťou (§ 203 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku), nakoľko to fakticky „sťažuje a komplikuje" ich rozhodovanie. Exekučný súd tiež môže rozhodnúť o tom, či náhradu trov vôbec prizná alebo nie (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku).

Účinnosťou zákona č. 106/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (od 01.06.2014) pritom bude mať exekučný súd vo vzťahu k trovám exekúcie ešte viac povinností ako doposiaľ (bezproblémová nie je ani táto novela; najmä vzťah § 200 ods. 2 písm. d) k ods. 3 Exekučného poriadku v jej znení a ich vzťah, ako aj reálne použitie a význam § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v znení tejto novely v praxi, teda povinnosť úhrady trov exekúcie, presahujúcej zákonné limity v jednej polovici povinným, ak došlo k zastaveniu drobnej exekúcie, napr. pre nedostatok jeho majetku alebo vyhlásenie konkurzu).

Rozhodnutiami exekučných súdov o trovách exekúcie pritom môže byť významne porušené aj právo účastníka na ich riadne odôvodnenie, ktoré patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu[17].

Vzhľadom na uvedené, považujeme odňatie možnosti domáhať sa nápravy pri vadných rozhodnutiach o trovách exekúcie riadnym opravným prostriedkom v dôsledku účinnosti novely za nesprávne.

Uvidíme, ako sa právna prax a úprava, ktorú zakotvila novela v oblasti rozhodovacej činnosti súdov o trovách exekúcie ustáli.

De lege ferenda navrhujeme obnovenie právneho stavu pred účinnosťou novely, nakoľko možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu o trovách exekúcie považujeme za žiaduce bez ohľadu na dôvody zastavenia exekúcie.

JUDr. Peter Reblán,
absolvent Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach (2009),
v súčasnosti advokátsky koncipient advokátskej kancelárie Advokát Pirč, s.r.o. 

Použité zdroje:

- Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich č. 209/1992 Zb.,

- Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení,

- Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,

- Zákon č. 299/2013 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,

- Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,

- Zákon č. 99/1963 Z.z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov,

- Zákon č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov,

- Zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov,

- Zákon č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,

- Zákon č. 106/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

- Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- Dôvodová správa k zákonu č. 299/2013 Z.z., zo dňa 30.05.2013,

- Nález Ústavného súdu SR zo dňa 18.03.1999, sp.zn. PL. ÚS 15/98,

- Nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.03.2008, sp.zn. I. ÚS 219/07,

- Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 27.01.2011, sp.zn. I. ÚS 4/2011,

- Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 13.01.2005, sp.zn. II. ÚS 12/05,

- Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 05.04.2013, sp.zn. IV. ÚS 184/2013,

- Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24.04.2001, sp.zn. PL. ÚS 3/00,

- Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.11.1997, sp.zn. Obdo V 56/98, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 125/1999.

- Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.01.2013, sp.zn. 4 Cdo 287/2012,

- Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.07.2010, sp.zn. 5 Cdo 236/2009,

- Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 05.02.2014, sp.zn. 7 Cdo 70/2013,

- Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.06.2010, sp.zn. 4 Cdo 228/2009,

- Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.10.2011, sp.zn. 5 Cdo 116/2011,

- Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2010, sp.zn. 6 Cdo 80/2010,

- Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.10.2010, sp.zn. 3 Cdo 170/2009,

- Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.10.2011, sp.zn. 5 Cdo 170/2011,

- Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.09.2011, sp.zn. 6 Cdo 4/2011,

- Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Ruiz Torija c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.05.1997; Higgins c. Fransúzsko z 19.02.1998.

Citácie a odkazy:

[1] Podľa § 10 ods. 2 písm. f) zákona č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch, súdny tajomník koná a rozhoduje v občianskom súdnom konaní na základe poverenia sudcu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu8) v rozsahu výkonu rozhodnutia súdnych pohľadávok podľa osobitného predpisu9) okrem schválenia príklepu súdom a rozvrhu výťažku. Osobitným predpisom pod odkazom č. 8) je Exekučný poriadok a pod odkazom č. 9) zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok.

[2] Uznesenie NS SR zo dňa 29.01.2013, sp.zn. 4 Cdo 287/2012.

[3] Napríklad uznesenie NS SR zo dňa 14.07.2010, sp.zn. 5 Cdo 236/2009.

[4] Porovnaj § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení po novele.

[5] Uznesenie NS SR zo dňa 05.02.2014, sp.zn. 7 Cdo 70/2013.

[6] Uznesenie ÚS SR zo dňa 27.01.2011, sp.zn. I. ÚS 4/2011.

[7] Napríklad uznesenie NS SR zo dňa 30.06.2010, sp.zn. 4 Cdo 228/2009.

[8] Napríklad uznesenie NS SR zo dňa 27.11.1997, sp.zn. Obdo V 56/98, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 125/1999.

[9] Uznesenie ÚS SR zo dňa 13.01.2005, sp. zn. II. ÚS 12/05.

[10] Napríklad nález ÚS SR zo dňa 22.10.2008, sp.zn. II. ÚS 272/08 a iné.

[11] Napríklad uznesenia NS SR zo dňa 13.10.2010 sp.zn. 6 Cdo 80/2010, zo dňa 15.10.2010 sp.zn. 3 Cdo 170/2009, zo dňa 03.10.2011 sp.zn. 5 Cdo 170/2011 a 13.09.2011 sp.zn. 6 Cdo 4/2011.

[12] Uznesenie ÚS SR zo dňa 05.04.2013, sp.zn. IV. ÚS 184/2013.

[13] O sumu bagateľnú pôjde napr. podľa uznesenia ÚS SR zo dňa 05.04.2013 sp.zn. IV. ÚS 184/2013 najmä, ak táto suma nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (§ 238 ods. 5 OSP).

[14] Napríklad uznesenie NS SR zo dňa 29.01.2013, sp.zn. 4 Cdo 287/2012 alebo nález ÚS SR zo dňa 13.03.2008, sp.zn. I. ÚS 219/07.

[15] Uznesenie NS SR zo dňa 03.10.2011, sp.zn. 5 Cdo 116/2011.

[16] Uznesenie ÚS SR zo dňa 24.04.2001, sp.zn. PL. ÚS 3/00.

[17] Napríklad rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Ruiz Torija c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.05.1997; Higgins c. Fransúzsko z 19.02.1998 a iné.