Účastníci konania

Z ustanovenia § 92 ods. 3 veta prvá O.s.p. síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase so zmenou musí posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv a povinností, avšak pre účely tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno-právna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv a povinností. Súd však v tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy. To znamená, že nie je jeho úlohou prechod alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa hmotného práva v rozsahu zodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie vo veci samej (posúdiť, či podľa hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností došlo). Súd teda nemá v rámci rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. hodnotiť právne úkony z hľadiska ich platnosti, lebo by išlo o posúdenie naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej úpravy a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej.

Z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že jediným zákonným kritériom, ktorého splnenie súd pri rozhodovaní o pripustení vedľajšieho účastníka skúma, je existencia jeho právneho záujmu na výsledku konania (samozrejme za predpokladu, že má spôsobilosť byť účastníkom konania). Samotné nesúhlasné stanovisko žalobcu nemôže byť dôvodom na rozhodnutie o nepripustení vedľajšieho účastníctva, čo možno chápať aj ako zákonnú výnimku z jeho dispozičnej zásady.

Právnická osoba, ktorá má organizačnú zložku zapísanú ako odštepný závod v obchodnom registri, sa i v spore, ktorý sa týka tohto odštepného závodu, označuje ako účastník konania uvedením obchodného mena. Právnym dôsledkom zriadenia organizačnej zložky a jej zápisu do obchodného registra je vznik oprávnenia konať v mene podnikateľa voči tretím osobám. Odštepný závod musí v obchodnom styku používať obchodné meno podnikateľa a dodatok, že sa jedná o odštepný závod, pretože napriek zápisu do obchodného registra nezískava právnu subjektivitu.

Na postup podľa ustanovenia § 29 ods. 2 O.s.p. musia byť splnené predpoklady, a teda súd musí vykonať dôkladné šetrenie za účelom zistenia pobytu neznámeho účastníka. Toto šetrenie musí byť dostatočné, aby bola neprítomnému účastníkovi zaistená ochrana jeho záujmov a základných práv. Za dôkladné šetrenie nemožno považovať iba dopyt na centrálny register obyvateľstva a šetrenie pobytu iba prostredníctvom obce, prípadne OR PZ. Konajúci súd musí taktiež využiť možnosť zistenia pobytu, prípadne pracoviska, prostredníctvom evidencie sociálnej poisťovne, alebo ho zistiť cez evidenciu Zboru väzenskej a justičnej stráže, či sa účastníčka konania prípadne nenachádza vo väzbe alebo vo výkone trestu. V prípade ustanovenia opatrovníka ide o procesné zastúpenie, a preto by mal byť ustanovený opatrovník objektívne spôsobilý chrániť záujmy účastníka a zároveň subjektívne mať snahu postupovať v jeho záujme. Za opatrovníka môže byť ustanovená aj obec, avšak aj v takom prípade sa vyžaduje jej súhlas, pretože nikoho nemožno nútiť vystupovať v konaní ako zástupcu účastníka proti jeho vôli a bolo by to aj v rozpore so záujmami účastníka, ktorému bol takýto účastník ustanovený, pretože by zrejme nehájil jeho záujmy, čo by poprelo účel tohto inštitútu.

Z hmotného práva, podľa ktorého je len na úvahe veriteľa, či bude celé plnenie alebo jeho časť žiadať len od niektorého alebo od všetkých solidárnych dlžníkov, totiž vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. Už z toho, že o založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa (pôjde o tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov.

K zmene účastníctva môže dôjsť jedine a výlučne v dôsledku skutočnosti, ktorá nastala po začatí konania. Ak skutočnosť znamenajúca prevod alebo prechod práva nastala ešte pred začatím konania, a teda žalobca označil už v žalobe vecne nelegitimovaný subjekt, je zmena účastníctva vylúčená a musí sa uplatniť niektorý z inštitútov slúžiacich na zhojenie nedostatku vecnej legitimácie existujúcej od začiatku, teda už v čase začatia konania – a to buď zámena účastníkov, alebo vstup ďalšieho účastníka do konania.

O prípustnosti vedľajšieho účastníka súd rozhoduje len vtedy, ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť jeho vstupu do konania. O námietke neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania súd rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa je odvolanie prípustné (môže ho podať aj vedľajší účastník). Do doby, než bude o prípustnosti vedľajšieho účastníka právoplatne rozhodnuté, nemožno v konaní pokračovať.

I. Trojčlenný senát najvyššieho súdu má povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu postupom podľa ustanovenia § 48 ods. 1 C.s.p. nie len v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, ale aj v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu. Úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu je – nielen rozhodovať v prípade odklonu od skoršej (ustálenej) rozhodovacej praxe najvyššieho súdu – ale predovšetkým zjednocovanie judikatúry samotného najvyššieho súdu. II. Intervenient a ani rozhodnutím súdu do sporu nepripustený intervenient nemôže s poukazom na znenie ustanovenia § 458 ods. 3 C.s.p. podať spôsobilý podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora. III. Podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora v sporovom konaní podľa ustanovenia § 458 ods. 3 C.s.p. môže podať výlučne strana sporu, ktorou sa rozumie len žalobca alebo žalovaný. IV. Pokiaľ napriek tomu, že intervenient nedisponuje zákonným oprávnením na podanie podnetu na podanie dovolania generálneho prokurátora, generálny prokurátor podá dovolanie podľa § 458 C.s.p., najvyšší súd musí takéto dovolanie ako neprípustné odmietnuť podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C.s.p. v spojení s § 464 C.s.p. bez toho, aby sa zaoberal dôvodmi uvádzanými generálnym prokurátorom, keďže nie je splnený nevyhnutný predpoklad pre podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je existencia podnetu strany sporu na jeho podanie.

Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.

Procesnou spôsobilosťou sa označuje spôsobilosť účastníka samostatne alebo prostredníctvom svojho zvoleného zástupcu vykonávať pred súdom procesné úkony. Túto spôsobilosť majú účastníci v zásade v tom rozsahu, v akom majú spôsobilosť na právne úkony podľa hmotného práva. Úplná procesná spôsobilosť fyzickej osoby vzniká plnoletosťou, ktorá sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku, pred dosiahnutím tohto veku úplná procesná spôsobilosť vzniká len uzavretím manželstva. Procesne spôsobilí v obmedzenom rozsahu sú maloletí, ktorí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané ich rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku (§ 9 Občianskeho zákonníka). Procesne spôsobilé v obmedzenom rozsahu sú aj fyzické osoby, ktorých spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená súdom.

Keď súd zruší svoje rozhodnutie o ustanovení zástupcu z radov advokátov na odvolanie ustanoveného advokáta a podmienky v zmysle § 30 O.s.p. sú splnené, vo výroku rozhodnutia musí zároveň ustanoviť iného zástupcu.

Ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a o jeho vyporiadanie, ak nedôjde k dohode medzi spoluvlastníkmi. Súdne konanie začína len na návrh /ktoréhokoľvek) spoluvlastníka (bez ohľadu na výšku jeho spoluvlastníckeho podielu). Súd, ktorý je povinný postupovať podľa zákonom ustanoveného poradia (§ 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka) však nie je viazaný návrhmi ani vzájomnými návrhmi účastníkov konania, pokiaľ ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle zásady vyplývajúcej z ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p. (avšak ani takéto návrhy nemožno v konaní nechať bez povšimnutia). V konaní o zrušení spoluvlastníctva a vykonaní vyporiadania je jeho predmetom vždy celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov (alebo jedného z nich) k tejto veci. Účastníkmi konania o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k veci musia byť všetci spoluvlastníci, lebo právoplatný výrok súdu zaväzuje len účastníkov konania (§ 159 ods. 2 O.s.p.). Ide o tzv. nútené nerozlučné procesné spoločenstvo (§ 91 ods. 2 O.s.p.) všetkých spoluvlastníkov. Pokiaľ sa na konaní nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, súd nemôže návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva.