Oslobodenie

Súd rozhoduje o priznaní alebo nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku výlučne na návrh účastníka konania, t.j. nerozhoduje o tejto otázke z úradnej povinnosti, ex officio. Je preto na účastníkovi, aby predložil k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov všetky doklady, ktoré podľa jeho mienky sú dôležité pre také rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania – žiadateľ o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nesie dôkazné bremeno a je povinný preukázať všetky okolnosti dôležité pre rozhodnutie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Je preto v záujme účastníka konania – žiadateľa, aby svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery preukázal. Pri nepreukázaní osobných, majetkových a zárobkových pomerov súd nemôže rozhodnúť inak, ako oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznať.

Účelom právnej úpravy Zákona o súdnych poplatkoch vo vzťahu k zaradeniu správcu konkurznej podstaty medzi osoby oslobodené od platenia súdnych poplatkov nebolo umožniť/podporiť správcu v tom, aby naďalej podnikal obvyklým spôsobom (ako keby konkurz nebol ani vyhlásený), vrátane súvisiaceho vymáhania pohľadávok pred súdmi, bez povinnosti zaplatiť súdne poplatky. Z dôvodovej správy k predmetnému zákonnému ustanoveniu je nepochybné, že zmyslom právnej úpravy § 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb. je dosiahnuť, aby správca mohol napadnúť – bez zaťaženia poplatkovou povinnosťou – tie úkony, ktorými došlo k „tunelovaniu" úpadcu. To znamená iniciovať konanie o „vrátenie" majetku späť do podstaty. Akceptovaním len doslovného výkladu § 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb. sa navodzuje stav absolútnej deformácie podnikateľského prostredia vo sfére (súdneho) vymáhania pohľadávok. Súd, ako garant súdnej ochrany, sa nemôže uspokojiť len s doslovným znením zákona a v záujme „ľahšieho" rozhodnutia vedome opomenúť všetky preukázané skutočnosti a súvislosti.

Ak je súdom rozhodované o návrhu účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O.s.p., je účelom tohoto rozhodovania posúdenie pomerov účastníka, ako i svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Do nadobudnutia právoplatnosti tohoto rozhodnutia, nie je teda otázka povinnosti zaplatiť súdny poplatok konečným spôsobom rozhodnutá. Pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi konania, za účelom možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu, poskytnutý reálny časový priestor pre úhradu súdneho poplatku a pre pokračovanie v konaní vo veci samej.

Zákonom č. 621/2005 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2006 zmenené a doplnené znenie § 4 ods. 2 písm. m/ zák. č. 71/1992 Zb., podľa ktorého je správca oslobodený od poplatkovej povinnosti podľa osobitného predpisu. Je zrejmé, že správcom, podľa osobitného predpisu majú byť správcovia podstaty podľa konkurzných a vyrovnacích resp. reštrukturalizačných predpisov. Poznámka 3f uvedená pri § 4 ods. 2 písm. m/ odkazuje len na zákon č. 7/2005 Z. z. / o konkurze a reštrukturalizácii / a nie aj na zákon č. 328/1991 Zb. / o konkurze a vyrovnaní /, podľa odvolacieho súdu je však potrebné oslobodenie od poplatkovej povinnosti vzťahovať i na správcov podstaty v konkurzných konaniach vedených podľa zákona č. 328/1991 Zb. Zmysel, princíp, cieľ a charakter konkurzných konaní vedených podľa oboch zákonov je rovnaký. Ak bolo záujmom zákonodarcu oslobodiť od platenia súdnych poplatkov v súdnych konaniach, v ktorých vystupujú ako účastníci konania správcovia podstaty súdom ustanovený a pod jeho dozorom vykonávajúcich osobitné úlohy v konkurznom konaní, nie je dôvod z poplatkového hľadiska rozlišovať správcov v konkurzoch vyhlásených podľa zákona č. 7/2005 Z. z.. a správcov v konkurzoch vyhlásených podľa predchádzajúceho zákona č. 328/1991 Zb. Neuvedenie zákona č. 328/1991 Zb. v odkaze k § 4 ods. 2 písm. m/ je zjavne len legislatívno-technickou chybou spôsobenou zrejme tým, že v čase novelizácie zákona o súdnych poplatkoch, bol už zákon č. 328/1991 Zb. zrušený a nahradený zákonom č. 7/2005 Z. z.

Návrh, resp. žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov podáva účastník konania, o ktorého oslobodenie ide (dispozičné právo účastníka konania), preto v tejto časti konania nesie dôkazné bremeno, má povinnosť tvrdenia. Je v záujme účastníka konania, aby predložil všetky doklady vzťahujúce sa k jeho návrhu (žiadosti) o oslobodenie od súdnych poplatkov. Tieto doklady je povinný predložiť spolu so žiadosťou, tak aby súd mohol posúdiť odôvodnenosť žiadosti účastníka konania v zmysle ustanovenia § 138 Občianskeho súdneho poriadku. V prípade, že tak účastník neurobí, súd ho vyzve na preukázanie jeho osobných, majetkových a zárobkových pomerov; ako pomôcka slúži tlačivo č. 6.

Konanie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je vecne oslobodené od súdneho poplatku (ust. § 4 ods. 1 písm. j/ zákona o súdnych poplatkoch). Vecné oslobodenie od súdneho poplatku sa podľa uvedeného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch vzťahuje na konanie pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy ustanovené v piatej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 250v O.s.p.). Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku na základe jeho žiadosti v konaní nebolo priznané, nebol povinnosti od platenia súdneho poplatku zbavený a preto musí znášať následok nezaplatenia súdneho poplatku, ktorým je zastavenie konania.

Ustanovenie § 138 ods. 1 O. s. p. oprávňuje súd na návrh účastníka priznať mu celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov. Predpokladom pre takéto rozhodnutie je skutočnosť, že to pomery účastníka odôvodňujú, a že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie, alebo bránenie práva. Pri rozhodovaní o oslobodení od súdneho poplatku súd prihliada nielen k majetkovým pomerom žiadateľa, ale tiež k výške súdneho poplatku, k povahe uplatneného nároku a pod. Zákon stanovuje rovnaké kritériá pre všetkých účastníkov bez rozlišovania, či ide o fyzickú, alebo právnickú osobu a podnikateľa, alebo nepodnikateľa. Zamietnutie návrhu obchodnej spoločnosti s odôvodnením, že by sa tým prenášalo podnikateľské riziko na štát, nemá oporu v zákone. Pri priznaní oslobodenia fyzickej osobe sú rozhodujúce najmä jeho majetkové pomery, pričom súd neskúma, či si prípadne svoju situáciu nezavinil sám a priznanie oslobodenia by sa rovnako mohlo považovať za nespravodlivé zvýhodnenie oproti inému účastníkovi.

Korektným a i ústavne konformným výkladom úpravy konkurzného práva a tzv. poplatkového zákona treba dospieť k záveru, že oslobodenie správcu od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. m/ ZSP sa vzťahuje aj na správcov podstát podľa § 8 ods. 1 a nasl. zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien a doplnení (samozrejme však len v konaniach začatých po účinnosti zákona č. 621/2005 Z. z., teda až po 1. januári 2006).

Samotná skutočnosť, že žiadateľ o oslobodenie nemá dostatok finančných prostriedkov ešte neznamená, že jeho majetkové pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Pomery účastníka konania (fyzickej i právnickej osoby, podnikateľský i nepodnikateľský subjekt) nie sú určované len finančnou hotovosťou resp. stavom na bankových účtoch, ale celkovou majetkovou situáciou.

Ak navrhovateľ počas konania poukazuje na dôvody vecného alebo osobného oslobodenia od súdnych poplatkov (napr. § 4 ZSP), rozhodnúť v konečnom dôsledku o tom, že v prejednávanej veci nie sú splnené dôvody na vecné alebo osobné oslobodenie od súdnych poplatkov možno iba postupom podľa § 10 ZSP, keď súd konanie, po predchádzajúcej výzve a poučení, zastaví pre nezaplatenie súdneho poplatku.

O oslobodenie od súdneho poplatku musí účastník požiadať. Je pritom povinnosťou účastníka vierohodným spôsobom preukázať súdu svoje pomery, ktoré sú rozhodné pre posúdenie dôvodnosti jeho žiadosti. Pre posúdenie dôvodnosti priznania oslobodenia od súdnych poplatkov sú rozhodujúce najmä majetkové a sociálne pomery účastníka, ale aj výška súdneho poplatku a povaha nároku.

Procesný úkon – odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu, ktoré podal odporca ako spotrebiteľ, je možné považovať za úkon, ktorým sa domáha ochrany svojho práva spotrebiteľa zo zmluvy o preprave osôb, a preto sa naňho vzťahuje osobné oslobodenie od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb. Pokiaľ by právna úprava osobného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa uvedeného ustanovenia dopadala len na prípady, keď sa spotrebiteľ domáha ochrany svojho práva ako navrhovateľ, to by sa premietlo do slovného vyjadrenia právnej úpravy, ako je to v ďalších ust. § 5 ods. 2 cit. zákona. Z uvedeného potom vyplýva, že osobné oslobodenie od poplatkovej povinnosti spotrebiteľa sa vzťahuje na všetky poplatkové úkony alebo konania súdov, pokiaľ ich žiada spotrebiteľ.