Späťvzatie návrhu

Späťvzatie návrhu na začatie konania je dispozitívny procesný úkon navrhovateľa, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že na prejednaní svojho návrhu celkom alebo v určenej časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho návrhu (časti jeho návrhu) nebude súdom meritórne rozhodnuté (por. § 96 ods. 1 O.s.p.). Pretože späťvzatie návrhu môže byť v rozpore s oprávnenými záujmami žalovaného (v sporovom konaní) alebo iných účastníkov konania (v nesporovom konaní alebo konaní podľa piatej časti O.s.p. vo veciach, o ktorých bolo rozhodnuté iným orgánom) na dokončenie konania meritórnym rozhodnutím o veci, majú ostatní účastníci zásadne právo vyjadriť nesúhlas s týmto navrhovateľovým (žalobcovým) procesným úkonom. V prípadoch tzv. nerozlučného spoločenstva a spoločenstva vo veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahov medzi účastníkmi, je nesúhlas vyjadrený jedným zo spoločníkov platný pre všetkých. Ak teda vzal navrhovateľ (žalobca) návrh späť, je súd povinný pred rozhodnutím o tomto úkone vyzvať ostaných účastníkov konania, aby uviedli, či so späťvzatím súhlasia, a aby, ak so späťvzatím návrhu nesúhlasia uviedli vážne dôvody, pre ktoré s takýmto procesným úkonom nesúhlasia (nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný v prípadoch uvedených v § 96 ods. 3 O.s.p.). Súd musí odporcovi vytvoriť procesnú možnosť vyjadriť sa k tomuto návrhu navrhovateľa vždy, teda aj vtedy, ak so zreteľom na dovtedajší priebeh a výsledky konania možno predpokladať, že odporca neprejaví nesúhlas so späťvzatím návrhu na začatie konania. Súhlasom alebo nesúhlasom odporcu so späťvzatím návrhu na začatie konania môže byť len jeho procesný úkon, ktorý je tak z hľadiska vecného, ako aj z hľadiska časového jeho reakciou na výzvu súdu, aby sa vyjadril k procesnému úkonu navrhovateľa, ktorým vzal späť návrh na začatie konania. Žalobca môže vziať žalobu späť aj len v časti, t.j. aj len voči niektorému z viacerých žalovaných. V takom prípade súd so súhlasom žalovaného zastaví konanie iba sčasti. Ak došlo k späťvzatiu žaloby iba voči niektorému z viacerých žalovaných, nesúhlas so späťvzatím žaloby toho žalovaného, vo vzťahu ku ktorému k späťvzatiu nedošlo, je právne neúčinný (por. aj R 32/2004).

Posúdenie dôvodnosti nesúhlasu so späťvzatím návrhu je výlučne vecou úvahy súdu. Nemusí sa jednať len o dôvody a záujmy právne, ale aj závažné etické, morálne, ekonomické a iné motívy závažného charakteru, pre ktoré súd konanie nezastaví.

Späťvzatie návrhu na začatie konania je procesný úkon navrhovateľa, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že na prejednaní svojho návrhu celkom alebo v určenej časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho návrhu (časti jeho návrhu) nebude súdom meritórne rozhodnuté. Pretože späťvzatie návrhu môže byť v rozpore so záujmom odporcu, aby konanie bolo dokončené meritórnym rozhodnutím súdu, odporca má procesné právo (oprávnenie) vyjadriť nesúhlas s týmto procesným úkonom navrhovateľa. Tak je tomu aj v prípade, ak keď k späťvzatiu návrhu na začatie konania dôjde (až) po rozhodnutí súdu prvého stupňa.

Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 O.s.p. Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne došiel i k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p. (nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa). O náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto vždy rozhoduje podľa ustanovenia §146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p.

Konanie o vyporiadanie BSM je konaním, v ktorom majú účastníci na oboch stranách spolu tak postavenie navrhovateľa ako aj postavenie odporcu (iudicium duplex). Táto skutočnosť sa prejavuje najmä tým, že podaním návrhu je uplatnené i právo odporcu na vyporiadanie BSM súdom, a taktiež jeho právo na súdnu ochranu v tejto veci; uplatneniu jeho práva by naďalej bránila prekážka litispendencie. Preto je v prípade návrhu na vyporiadanie BSM treba „navrhovateľom" v zmysle ustanovenia § 96 O.s.p. rozumieť ako navrhovateľa, tak aj odporcu. Z tohto dôvodu je treba k účinnosti späťvzatia žaloby súhlas odporcu a to i v prípade, že k späťvzatiu došlo prv než začalo konanie. V tomto prípade nejde o nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu podľa § 96 ods. 2 O.s.p., ale o skutočnosť, že za navrhovateľa je treba považovať obidve strany sporu a preto späťvzatie návrhu urobené len jednou z nich nemôže viesť bez súhlasu (vyjadrenia zhodnej vôle) druhej strany k zastaveniu konania.

Predpokladom rozhodnutia súdu o povinnosti žalovaného nahradiť trovy konania pri zastavení konania podľa § 146 ods. 2 O.s.p. je, že žalobca vzal žalobu, ktorá bola podaná dôvodne späť pre správanie žalovaného. Obidve podmienky musia byť splnené kumulatívne, nestačí len, aby bola žaloba vzatá späť pre správanie žalovaného, ale musí byť zároveň podaná dôvodne. Ak ide o prípad, že k záveru, či žaloba bola podaná dôvodne je možné dôjsť až prejednaním veci a meritórnym rozhodnutím, nemožno uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania podľa § 146 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že žaloba bola dôvodná.

Späťvzatie žaloby je jednostranným procesným úkonom účastníka konania, pričom jeho účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, t.j. súdu. V prípade, ak sa tak stane, nie je možné späťvzatie žaloby vziať ďalším úkonom späť. Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, ako sa navonok prejavuje, pričom vnútorný rozpor medzi tým, čo účastník zamýšľal a tým, čo skutočne navonok prejavil, nezbavuje procesný úkon účinkov, ktoré s týmto prejavom vôle procesné právo spája.

Podľa judikatúry slovenských súdov, ak žalobca vezme žalobu späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta OSP zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť trovy.

Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenie účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti požiadavky na prejednanie a rozhodnutie veci, môže v konaní pokračovať podľa § 96 ods. 2 O.s.p., v opačnom prípade konanie zastaví.

Všeobecná právna úprava platná pre rozhodovanie o náhrade trov konania v prípade zastavenia konania je ustanovená v § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p. upravuje výnimky zo všeobecnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. A to osobitnú úpravu v prípade, ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, je povinný zaplatiť trovy účastníka konania. Zavinenie zastavenia konania spočíva predovšetkým na procesnom „zavinení“ zastavenia konania, t. j. účastník konania, ktorý podal návrh na začatie konania a bez vecného rozhodnutia súdom zobral svoj návrh na začatie konania späť (napríklad bez udania dôvodu). Pokiaľ podanie účastníka konania výslovne neobsahuje vzdanie sa práva na náhradu trov konania, nemožno bez ďalšieho usudzovať z prejavu súhlasu so späťvzatím návrhu na začatie konania aj vzdanie sa práva na náhradu trov konania.

Ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p. vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci vyjadrenej v ustanovení § 142 O.s.p. Toto ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon má za následok zastavenie konania. Z previazanosti § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s § 146 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že ak súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie.