Občianske procesné právo

Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.

Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady trov konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty.

Charakter konkurzného a reštrukturalizačného konania je natoľko odlišný a špecifický, že použitie analógie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku v prípade povolenia reštrukturalizácie dlžníka (povinného) neprichádza do úvahy. Právo vyplývajúce z pohľadávky proti povinnému si súdny exekútor má uplatniť prihláškou v reštrukturalizácii.

Zrušenie formálne právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie o priznanej výške náhrady trov konania cez dovolanie generálneho prokurátora ako jediný možný prostriedok nápravy, ktorý má strana k dispozícii, prevažuje nad jeho „nedotknuteľnosťou“ z dôvodu jeho záväznosti a nezmeniteľnosti, pokiaľ cieľom zrušenia právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie je odstrániť závažnú, resp. hrubú procesnú vadu konania, ktorá vyústila do porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces, ako aj napraviť zrejmú nesprávnosť uznesenia (napríklad ak súd prvej inštancie opomenul rozhodnúť o súdnom poplatku).

Právoplatné uznesenie o zastavení exekučného konania možno v konaní o poddlžníckej žalobe považovať za právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv a povinností z oprávneného (žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladajú zákonné ustanovenia upravujúce zmenu účastníka konania.

Ak je žalobou uplatnený nárok voči viacerým žalovaným, ktorý majú tento nárok plniť spoločne a nerozdielne, potom plnenie poskytnuté jedným zo žalovaných je treba zásadne považovať pre účely rozhodovania o trovách konania podľa § 146 ods. 2 OSP (v SR teraz § 256 ods. 1 CSP) za „správanie“ všetkých žalovaných (t. j. aj tých, ktorí plnenie neposkytli), a žalobu za dôvodne podanú voči všetkým žalovaným. Ak sa však bráni niektorý zo žalovaných, ktorý plnenie na žalobou uplatnený nárok neposkytol tým, že voči nemu nie je uplatnený nárok dôvodný, musí súd pre účely rozhodovania o trovách konania posúdiť dôvodnosť takejto obrany; a ak je takáto obrana dôvodná, rozhodne o trovách konania medzi žalobcom (ktorý vzal žalobu späť) a týmto žalovaným podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP (v SR teraz § 256 ods. 1 CSP).

Právny záver spočívajúci v tom, že pri rozhodovaní o zmene exekútora súd len určuje trovy pôvodného exekútora vo výške, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie a nemôže zaviazať účastníkov exekučného konania na náhradu trov exekúcie pôvodného exekútora, exekútora nijako nezbavuje nároku na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku oprávneného a exekútor si ho bude môcť uspokojiť z výťažku exekúcie v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku.

Ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.

Inštitút nariadenia výkonu rozhodnutia nie je určený na to, aby sa stal nástrojom násilnej zmeny prejavov vôle maloletého dieťaťa, pokiaľ jeho rozhodnutie nebolo úmyselne ovplyvnené tretími osobami. Pokiaľ nemožno dieťa aj napriek adekvátnemu výchovnému pôsobeniu presvedčiť, že má ísť k otcovi, javí sa ukladanie pokút ako nezmyselné a neplniace zákonom predvídaný účel, t. j. zabezpečiť splnenie povinnosti. V súlade s princípmi vyjadrenými v Dohovore o právach dieťaťa je vylúčené, aby ktorýkoľvek z rodičov nútil dieťa k plneniu povinností všetkými prostriedkami. Sankčné pôsobenie súdu tak nemá reálny objekt, teda vôľou ovplyvniteľné ľudské správanie, na ktoré by mohlo reálne pôsobiť.

Výšku odmeny za jeden úkon právnej pomoci, resp. právnej služby je potrebné určiť so zohľadnením skutočnosti, že ide o veci spojené, teda určiť jej výšku tak, že tarifná odmena za jeden úkon právnej služby je súčtom odmeny patriacej vo veci s najvyššou hodnotou a o vyhláškou o odmenách advokátov určený zlomok tarifnej odmeny, ktorá by inak patrila v ostatných spojených veciach. Právo na priznanie právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je nielen súčasťou práva na spravodlivý proces, ale tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Ak okresný súd náhradu nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľke nepriznal, odoprel jej ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku.

Pokiaľ povinný v rámci exekúcie namieta, že pohľadávku dobrovoľne uhradil, pričom exekútor to popiera, je povinnosťou všeobecného súdu dať povinnému možnosť tvrdenie dokázať. Opačný postup je porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym právnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v občianskom súdnom konaní, a súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho hlavných funkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie a poskytnúť mu možnosti sa k nim vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného samotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje právo byť vypočutý/audiatur et altera pars/právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu však zásada kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady. Neexistuje však relevantný a zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní, ktoré je v zásade kontradiktórne, uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, v ktorom sa rozhoduje o subjektívnych právach a povinnostiach.