Občianske procesné právo

Pred tým, než všeobecný súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 CSP, je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je odstránenie neprimeranej tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia spravodlivosti.

I. Pokiaľ bolo aplikované právo cudzieho štátu, ktoré určitý právny vzťah (v danom prípade ručiteľský záväzok) upravuje inak ako tuzemské právo, nepôsobí táto okolnosť sama o sebe v pomeroch Slovenskej republiky účinky, ktoré by v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní predstavovali rozpor s verejným poriadkom takého stupňa, ktorý by porušoval základné princípy slovenského právneho poriadku. II. Majetkové cudzie rozhodnutie sa uzná tak, že slovenský súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie.

Vyšetrovací princíp v mimosporovom konaní spočívajúci v povinnosti súdu vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, sa týka iba rozsahu dokazovania, nie aj rozsahu rozhodujúcich skutkových tvrdení, ktorých pravdivosť má byť dokazovaním overená a ktoré má prezentovať účastník konania.

bez zovšeobecneného záveru

Ak ale možno zo všetkých krajským súdom vyzdvihnutých súvislostí usudzovať, že cieľom citovanej právnej úpravy bolo poskytnutie zvýšenej ochrany práve v súvislosti so zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý výslovne viaže možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na lehotu na podanie námietok, bolo potom primárne na zákonodarcovi, aby výslovne, prehľadne a bezrozporne túto vôľu v texte právnej normy prejavil. V opačnom prípade je potrebné vzhľadom na jednoznačnosť textu právnej normy prezumovať, že tak urobiť nechcel, a aj za cenu nepredvídateľných a úplne arbitrárnych následkov je potrebné zvoliť výklad právnej normy taký, ktorý „lícuje“ s jeho gramatickým znením (obdobné závery ústavný súd akcentoval v už citovanom zjednocujúcom uznesení a následných senátnych nálezoch vo veci tzv. kumulácie dovolacích dôvodov). Keďže, ako sám krajský súd uvádza, právna úprava § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 nerozlišuje medzi rozhodcovským konaním podľa zákona o rozhodcovskom konaní a spotrebiteľským rozhodcovským konaním podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Podľa ústavného súdu je takýto výklad (gramatický) § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 ústavne veľkorysejší k procesným právam adresátov právnej normy, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že v rámci exekučného konania sú „v hre“ okrem iného ústavné vlastnícke práva dotknutých účastníkov konania a je na mieste v prípade súdom vznesených pochybností (alebo kontextuálnych nejasností) týkajúcich sa úmyslu zákonodarcu a jeho riadneho vyjadrenia v texte právnej normy alebo v prípade existencie ponuky dvoch interpretačných ciest zvoliť taký výklad a aplikáciu právnej normy, ktoré sú priateľskejšie k ochrane ústavných práv účastníkov konania.

Je v rozpore s účelom právnej úpravy upomínacieho konania ak sa na návrh na pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku podaný žalobcom pred doručením výzvy súdu na jeho podanie neprihliada.

Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP súdom nie je v súlade s ústavou.

Pokiaľ sa okresný súd uspokojil s oznámením, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz a zastavil exekúciu bez toho, aby skúmal či existujú dôvody, ktoré by tomu bránili definujúc typ vymáhanej pohľadávky, nevychádzal zo stavu, ktorý mal objektívne zistiť, a svojím rozhodnutím tak odoprel sťažovateľke možnosť efektívne vykonať exekučným titulom priznané právo.

Strana, ktorá sa domáha aplikovania výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní o trovách konania, v zásade musí nielen tvrdiť, ale aj preukazovať, že na jej strane nastali okolnosti hodné osobitného zreteľa.

Pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia musí súd zohľadniť, či predmetom sporu nie je definitívne určenie existencie konkrétneho práva, ale určenie súladu určitej právnej skutočnosti so zákonom, ktoré vyvoláva ďalšie právne konzekvencie predpokladané osobitným zákonom. Takýto stav existuje v prípade sporov o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o neplatnosť dražby (napr. III. ÚS 510/2015, II. ÚS 650/2016), o určenie, že vec (právo alebo iná majetková hodnota) patrí do dedičstva (napr. IV. ÚS 187/2018). Pri týchto sporoch je tak potrebné určiť základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, vychádzajúc z toho, že ide o neoceniteľný predmet konania.

Nárok na paušálnu náhradu trov zastavenej starej exekúcie vzniká súdnemu exekútorovi ex lege, a to čo sa týka základu aj výšky. Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis. Preto nie je možné uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy lex generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou a povinnosťou aplikácie úpravy lex specialis.

Ak by okresný súd postupoval v súlade s § 142 CSP a písomne vyhotovené riadne odôvodnené uznesenie o nepripustení zmeny žaloby doručil sporovým stranám, odvolanie by proti nemu prípustné nebolo.