Občianske procesné právo

Pri tzv. akcesorickom spoluvlastníctve ide o inštitút, kde s vlastníckym právom k jednej veci (bytu alebo nebytového priestoru) je neoddeliteľne funkčne spojené spoluvlastníctvo k ďalšej veci - nehnuteľnosti, a to k spoločným častiam a spoločným zariadeniam domu (ktorý ako predmet právnych vzťahov vznikom vlastníctva bytov a nebytových priestorov nezaniká) a k pozemku (zastavanému i priľahlému), pričom jednotlivé nehnuteľnosti patriace samostatným vlastníkom a nehnuteľnosti v ich spoluvlastníctve vytvárajú účelový celok (bytový dom s bytmi a nebytovými priestormi spolu s pozemkom) a ich samostatné užívanie nie je z povahy veci dosť dobre možné. Podiel na veci v takomto spoluvlastníctve nemožno prevádzať samostatne, ale len spoločne a neoddeliteľne s tou samostatnou vecou - bytom alebo nebytovým priestorom. Rovnaké pravidlo platí aj pre prechody vlastníckeho práva k veci a tiež pre jej zaťaženie (napr. záložným právom).

Ak strana namieta absolútny nedostatok odôvodnenia vo vzťahu ku konkrétnym právnym/skutkovým otázkam, potom úlohou súdu je preskúmať, či námietky sú podstatné a ak áno, či sa s týmito námietkami súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, a to ústavne súladným spôsobom.

Otázku zavinenia na zastavení konania vo fáze rozhodovania o náhrade trov konania v prípade, ak žalobca vezme žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu straty naliehavého právneho záujmu na určení žalovaného práva, pretože protestom prokurátora bolo zrušené rozhodnutie o vklade vlastníckeho práva a dôvod žaloby odpadol, v podstate nemožno pričítať žiadnej zo strán konania, nakoľko k späťvzatiu žaloby viedli žalobcu objektívne dôvody, na ktoré nemal dosah ako žalobca tak ani žalovaný. Ak teda zastavenie konania procesne nezavinila žiadna zo strán konania, prichádza do úvahy postup podľa § 257 CSP.

Postup exekútora, ktorý v okolnostiach posudzovanej veci poveril vykonaním úkonu doručením upovedomenia o začatí exekúcie inú osobu, konkrétne zamestnávateľa povinného (sťažovateľa), je možné považovať za svojvoľné prekročenie svojej právomoci a nezákonný postup, ktorý nemá oporu v právnych predpisoch. V dôsledku postupu exekútora, ktorý nemá oporu v právnych predpisoch, nemohlo dôjsť k účinnému doručeniu upovedomenia o začatí exekúcie.

Pokiaľ najvyšší súd vyhodnotil dovolaciu argumentáciu sťažovateľky v kontexte dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP zjavne ústavne neudržateľným spôsobom, potom je rovnako jeho záver k neprípustnosti dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia ústavne neudržateľným.

Skutočnosť, že nebol zložený preddavok na trovy znaleckého dokazovania, automaticky neznamená, že trovy znaleckého dokazovania znáša štát. Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 141 ods. 4 OSP, podľa ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré neboli kryté preddavkom, hradil štát. Strany musia v súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť, že štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov znaleckého dokazovania. To platí aj v prípade, ak trovy znaleckého dokazovania nemôžu byť podľa § 253 ods. 2 CSP preddavkované. Pokiaľ nedošlo k vysporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musí byť oprávnenej osobe riadne priznaný nárok na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP proti konkrétnej sporovej strane.

Európsky exekučný titul je osvedčenie, ktoré sprevádza rozhodnutie, súdny zmier alebo verejnú listinu a ktoré umožňuje v Európskej únii voľný obeh takéhoto rozhodnutia, zmieru alebo takejto listiny. Toto osvedčenie samo predstavuje „európsky súdny pas“ pre rozhodnutia, zmiery a verejné listiny. Osvedčenie o európskom exekučnom titule možno ale získať iba pre nesporné nároky a za splnenia určitých podmienok. Jednou z týchto podmienok je čas uplatňovania, pretože ako to vyplýva z Článku 26 Nariadenia v spojení s Článkom 33 Nariadenia, sa nariadenie uplatňuje iba na rozhodnutia vydané, súdne zmiery schválené alebo uzavreté a dokumenty úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny po 21. októbri 2005.

Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám.

Podľa novej právnej úpravy (§ 251 CSP) sa za trovy konania považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania (§ 156 CSP) do jeho skončenia (právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí). Jednotlivé úkony právnej služby musia byť posudzované samostatne zo zreteľom na to, či išlo o odôvodnený a účelne vynaložený výdavok, ktorý strane sporu vznikol v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Pri rozhodovaní exekučného súdu o zastavení exekúcie nemôže obstáť výklad ustanovenia § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku (súd exekúciu zastaví ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané), podľa ktorého toto ustanovenie nemožno aplikovať v prípade, keď tvrdený dôvod zastavenia exekúcie je hmotnoprávnej povahy.

Najvyšší súd je povinný skúmať, či sťažovateľ vymedzil dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia v intenciách zákonných požiadaviek podľa § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") a či z obsahu dovolania bola zrejmá právna otázka, ktorá mala byť predmetom dovolacieho prieskumu.

Vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že prihlásená pohľadávka je v celej svojej výške uplatnená a prihlásená v predmetnej reštrukturalizačnej veci po práve a je nesporná a zistená, nemožno podľa názoru ústavného súdu pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty pohľadávky, ktorá bola prihlásená do reštrukturalizácie. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá prihlásená pohľadávka v reštrukturalizačnom konaní je v istej výške nesporná a zistená, je rozhodnutím o otázke určenia rozsahu práv uplatniteľných v reštrukturalizačnom konaní. Otázka, v akom rozsahu bude táto pohľadávka uspokojená ako tzv. „hodnota alebo cena práva“, je predmetom až ďalšieho priebehu reštrukturalizačného konania, preto rozhodovanie o pravosti pohľadávky má tak v danom prípade na sťažovateľa ako žalobcu len nepriamy materiálny dosah. Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania o určenie pravosti pohľadávky namieste určenie základnej sadby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z., nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, pretože hodnotu určovaného práva objektívne nie je možné stanoviť.