Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 8/2017

Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal ôsmu tohtoročnú Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, a to vo veciach trestných.

Pozrite si právne vety publikovaných stanovísk a rozhodnutí. V závere prehľadu nájdete link na toto číslo zbierky v plnom znení.

Stanovisko vo veciach trestných

R 71/2017

Zjednotenie výkladu a aplikácie § 46 ods. 3, § 256 ods. 3 Trestného poriadku vo vzťahu k uplatňovaniu nárokov na náhradu škody v tzv. adhéznom konaní (§ 46 ods. 3 Trestného poriadku), a to z hľadiska obsahu konkurujúcich si rozhodnutí: A/ k nárokom na náhradu škody, uplatňovaným v konaní o daňových trestných činoch; B/ k nárokom na náhradu škody, uplatňovaným v konaní o trestných činoch proti životnému prostrediu.

A/

I. Majetkové nároky štátu, vyplývajúce z predpisov o jednotlivých druhoch daní, o ktorých vo svojej pôsobnosti prvotne rozhoduje príslušný správny orgán postupom podľa Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), vrátane nároku, ktorý vyplýva z daňovníkom neoprávnene uplatneného nároku na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, majú administratívnoprávnu povahu a rozhodnutia o nich podliehajú prieskumu správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z. z. v znení zákona č. 88/2017 Z. z.). Tieto nároky nie sú nárokom na náhradu škody, ktorý je možné uplatniť v trestom konaní podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku - tzv. adhézne konanie (súd o ich priznaní nerozhoduje ani v konaní podľa Civilného sporového poriadku - zákon č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z., nakoľko nejde o vec patriacu do pôsobnosti súdov). Je teda vylúčené prekrývanie, teda konflikt pôsobnosti orgánov (správneho orgánu a súdu), resp. duplicita v rozhodovaní o tom istom nároku.

Na závere podľa predchádzajúcich odsekov nič nemení okolnosť, že dotknutý majetkový nárok (s daňovým hmotnoprávnym podkladom) kvantitatívne zodpovedá pri daňovom trestnom čine, ktorý je predmetom trestného konania, kvalifikačnému momentu rozsahu činu (znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty pri daňových trestných činoch podľa § 276 až § 278 Trestného zákona). Rovnako je z pohľadu adhézneho konania irelevantné, ak daňový nárok smeruje proti právnickej osobe a obvinenou z vecne súvisiaceho daňového trestného činu je len fyzická osoba, ktorej konaním bol trestný čin spáchaný; nejde o duplicitne založený nárok na náhradu škody proti takému páchateľovi.

Aj napriek nemožnosti uplatniť daňový majetkový nárok v adhéznom konaní je Slovenská republika, zastúpená príslušným orgánom (uvedeným v prvom odseku tohto bodu), v trestnom konaní o daňovom trestnom čine poškodeným s právami podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku (a podľa povahy veci aj podľa ostatných odsekov tohto ustanovenia, okrem odsekov 3 a 4).

II. Ak je v trestnom konaní podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku, postupom podľa § 256 ods. 2 Trestného poriadku, na hlavnom pojednávaní uplatnený daňový majetkový nárok uvedený v bode I. (ako nárok na náhradu škody proti obvinenej fyzickej alebo právnickej osobe), súd poškodeného nepripustí na hlavné pojednávanie (len) s uplatneným nárokom na náhradu škody uznesením podľa § 256 ods. 3 Trestného poriadku, použijúc reštriktívny výklad tohto ustanovenia (poškodený zostane v postavení strany vo zvyšku svojich procesných práv). Taký postup sa aj v prípade, ak o nároku už bolo právoplatne rozhodnuté v konaní podľa Daňového poriadku, uplatní namiesto postupu podľa § 256 ods. 4, § 46 ods. 4 Trestného poriadku (keďže prekážka res iudicata sa týka len nároku na náhradu škody, o ktorom už bolo rozhodnuté, nie iného nároku).

B/

I. Právne vety uvedené v bodoch I. a II. časti A/ sa primerane použijú aj na akýkoľvek iný majetkový nárok, ktorý nie je podľa svojho hmotnoprávneho podkladu (teda právneho predpisu upravujúceho taký nárok) nárokom na náhradu škody alebo tzv. morálnej škody v zmysle § 287 ods. 1 Trestného poriadku (nárok podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pri tejto charakteristike nároku teda nejde o kvalifikačný moment trestného činu, aj keď môže ísť o rovnakú hodnotu v jej peňažnom vyčíslení.

II. Pri trestnom čine porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 Trestného zákona zodpovedá kvalifikačný moment rozsahu činu (s využitím § 125 ods. 1 veta druhá Trestného zákona) legálnej definícii škody podľa § 124 ods. 3 veta prvá, § 126 ods. 2 Trestného zákona, a z hľadiska peňažného vyčíslenia zároveň spoločenskej hodnote podľa § 95 ods. 1, ods. 3 písm. a) alternatíva posledná, ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“) vo vykonávacej úprave vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 24/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Rozhodovanie o nároku na majetkovú reparáciu (voči obci) ujmy vzniknutej nepovoleným výrubom dreviny (až do výšky spoločenskej hodnoty dreviny - pozri predchádzajúci odsek) však podľa § 48 ods. 1 veta štvrtá a piata naposledy označeného zákona patrí do pôsobnosti orgánu ochrany prírody, ktorým je v tomto prípade okresný úrad alebo obec v zmysle § 64 ods. 1, § 68 písm. h) a § 69 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane prírody. Ide teda o administratívnoprávny nárok, ktorý nepatrí do pôsobnosti súdov a nemožno ho uplatniť v adhéznom konaní postupom podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku. Taký záver platí bez ohľadu na okolnosť, že poškodeným (len) v zmysle § 46 ods. 1 Trestného poriadku bude obec, na území ktorej sa neoprávnený výrub uskutočnil; môže ním byť aj Slovenská republika zastúpená príslušným okresným úradom, ak si okresný úrad v súvislosti s trestným konaním také postavenie vyhradí v kontexte § 68 písm. h) zákona o ochrane prírody.

(Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2017, sp. zn. Tpj 39 - 60/2017, na zjednotenie výkladu a aplikácie § 46 ods. 3, § 256 ods. 3 Trestného poriadku vo vzťahu k uplatňovaniu nárokov na náhradu škody v tzv. adhéznom konaní (§ 46 ods. 3 Trestného poriadku), a to z hľadiska obsahu konkurujúcich si rozhodnutí: A/ k nárokom na náhradu škody, uplatňovaným v konaní o daňových trestných činoch; B/ k nárokom na náhradu škody, uplatňovaným v konaní o trestných činoch proti životnému prostrediu.)

Rozhodnutia vo veciach trestných

R 72/2017

Súhlas alebo pokyn prokurátora na vydanie uznesenia policajta podľa § 190 ods. 2 písm. a) alternatíva druhá Trestného poriadku.

Ak prokurátor ruší uznesenie policajta, môže mu v odôvodnení svojho rozhodnutia [a to aj v prípade uvedenom v § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku] nariadiť vykonanie úkonu (§ 194 ods. 5 Trestného poriadku) - vydanie konkrétneho uznesenia; taký procesný prejav vôle prokurátora je zároveň jeho záväzným pokynom v zmysle § 230 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. Musí však ísť o jednoznačne vyjadrenú povinnosť, nie o zvažovanie určitého postupu policajtom na základe prokurátorom označených (už zistených alebo následne zisťovaných) okolností.

Iba jednoznačne vyjadrený pokyn v zmysle predchádzajúcej vety vylučuje prokurátora z rozhodovania o sťažnosti proti dotknutému (následne vydanému) rozhodnutiu policajta v zmysle § 190 ods. 2 písm. a) (alternatíva druhá), § 31 ods. 3 (veta posledná) Trestného poriadku.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2017, sp. zn. 2 Tost 13/2017)

R 73/2017

Vecná príslušnosť súdu na rozhodnutia súvisiace s výkonom trestu odňatia slobody v zmysle § 406 ods. 2 Trestného poriadku; analogické použitie ustanovenia § 280 ods. 1 veta druhá časť pred bodkočiarkou Trestného poriadku (rozhodnutie súdu na hlavnom pojednávaní napriek nedostatku miestnej príslušnosti) na rozhodovanie vo vykonávacom konaní.

I. Rozhodnutia súvisiace s výkonom trestov a ochranných opatrení robí podľa § 406 ods. 2 Trestného poriadku súd, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, len ak zákon neustanovuje inak. Takúto výnimku predstavuje § 407 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého u osôb, ktoré sú vo výkone trestu odňatia slobody, robí rozhodnutie súvisiace s výkonom tohto trestu súd, v ktorého obvode sa trest odňatia slobody vykonáva. Keďže podľa § 10 ods. 4 Trestného poriadku sa na účely tohto zákona súdom rozumie nielen okresný súd, ale aj krajský súd, Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky, treba za súd, v ktorého obvode sa takýto trest vykonáva, považovať ten súd, ktorý má rovnakú vecnú príslušnosť ako súd, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, pokiaľ zákon výslovne neustanovuje, že je príslušný okresný súd (ako je tomu napr. pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 415 Trestného poriadku). Ak prichádza do úvahy okresný aj krajský súd (§ 407 ods. 3 Trestného poriadku), rozhoduje miestne príslušný krajský súd; ak prichádza do úvahy Špecializovaný trestný súd, rozhodne vždy tento súd (rozhodujúca je jeho pôsobnosť).

II. Ustanovenie § 280 ods. 1 veta druhá časť pred bodkočiarkou Trestného poriadku je potrebné analogicky použiť aj na rozhodnutia súvisiace s výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ ide o návrhové konanie a miestne nepríslušný súd o návrhu (žiadosti) konal namiesto postúpenia veci miestne príslušnému súdu podľa § 244 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku per analogiam.

III. O žiadosti o prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody pre skoršie premlčanie výkonu tohto trestu rozhodne súd na podklade pôsobnosti a príslušnosti založenej ustanovením § 406 ods. 2 Trestného poriadku, keďže ide o rozhodnutie súvisiace s výkonom trestu odňatia slobody. Proti takému uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá má (v prípade vyhovenia žiadosti) odkladný účinok, tak ako pri iných obdobných rozhodnutiach súvisiacich s výkonom trestu odňatia slobody (§ 409 ods. 4, § 411 ods. 3, § 413 ods. 3, § 417 ods. 3 Trestného poriadku), pri analogickom použití naposledy označených ustanovení.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. septembra 2016, sp. zn. 2 Tost 23/2016)

R 74/2017

Prechovávanie omamnej alebo psychotropnej látky podľa § 171 ods. 1 a podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona.

Prechovávanie omamnej látky alebo psychotropnej látky (§ 2 ods. 1 alebo 2 zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov) - ďalej len „droga“, nie je na účel aplikácie § 171 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona limitované minimálnym množstvom. Prechovávanie drogy v množstve síce obvyklým spôsobom aplikovateľnom, avšak menšom, než z hmotnostného hľadiska zodpovedá obvykle jednorazovej dávke, je trestným činom, pokiaľ je droga vzhľadom na množstvo účinnej látky obsiahnutej v celkovom množstve zaisteného materiálu spôsobilá nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie (§ 130 ods. 5 Trestného zákona).

Pri prečine podľa § 171 Trestného zákona je však vždy potrebné posudzovať aj materiálny korektív podľa kritérií § 10 ods. 2 Trestného zákona.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. apríla 2017, sp. zn. 2 Tdo 53/2016)

R 75/2017

Nesprávnosť použitia ustanovenia § 23 Trestného zákona ako dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) alternatíva druhá Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia) sa môže týkať aj nesprávneho použitia ustanovenia § 23 Trestného zákona o nepríčetnosti. Túto právnu otázku je možné v dovolacom konaní posudzovať aj na základe dokazovania vykonaného v skoršom súdnom konaní, keďže nejde o skúmanie správnosti a úplnosti zisteného skutku [výnimka z dovolacieho prieskumu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku].

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2017, sp. zn. 2 Tdo 64/2016)

R 76/2017

Postup po uznaní cudzieho rozhodnutia podľa § 521 ods. 2 a 4 Trestného poriadku.

Ak došlo k uznaniu cudzieho rozhodnutia v konaní podľa Trestného poriadku (prvý diel tretej hlavy piatej časti tohto zákona), pri nariadení výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia a pri rozhodovaní o všetkých ďalších otázkach vykonávacieho konania sa kompetenčne postupuje podľa § 521 ods. 2 a 4 Trestného poriadku. Príslušný je teda okresný súd, v ktorého obvode odsúdený býva; ak odsúdený nemá bydlisko na území Slovenskej republiky, je príslušný Okresný súd Bratislava I (teda nerozhoduje krajský súd, príslušný na uznávacie konanie podľa § 518 ods. 2 Trestného poriadku). Ide o odlišný režim, než aký je ustanovený v § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení zákona č. 344/2012 Z. z. (k tomu pozri R 12/2016)

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. marca 2017, sp. zn. 5 Ndt 5/2017)

Zbierku stanovísk a rozhodnutí NS SR 8/2017 nájdete TU.

Zdroj: NS SR
Ilustračné foto: najprávo.sk