I. senát Ústavného súdu ČR (sudkyňa spravodajkyňa Kateřina Šimáčková) zrušil rozhodnutia Mestského súdu v Prahe a Obvodného súdu pre Prahu 5, ktorými boli zamietnuté ako oneskorene podané odpory sťažovateľky proti platobným rozkazom, podľa ktorých mala zaplatiť pokuty vzniknuté z jázd na čierno hromadnou dopravou vrátane trov konania. Ústavný súd uviedol, že tieto rozhodnutia porušili základné právo sťažovateľky na verejné prejednanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a na participáciu na konaní, ktoré sa jej dotýka podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.
Sťažovateľka bola vo svojich pätnástich rokoch dvakrát pristihnutá pri jazde bez platného cestovného lístka pražskou hromadnou dopravou. Pokuty nezaplatila a pražský dopravný podnik tieto pohľadávky postúpil súkromným spoločnostiam, ktoré v roku 2010 požiadali obvodný súd o vydanie platobných rozkazov proti vtedy šestnásťročnej sťažovateľke. Jeden z platobných rozkazov bol preukázateľne doručený otcovi sťažovateľky a jej samotnej, druhý len otcovi sťažovateľky. Doručenie matke bolo v obidvoch prípadoch sporné.
Sťažovateľka v tej dobe vyrastala v sociálne komplikovanom prostredí len so svojou matkou, ktorá bola vážne chorá. Rodičia boli rozvedení sťažovateľka bola zverená do starostlivosti matky, s ktorou zdieľala bydlisko, naopak s otcom, ktorý žil v inom meste, nebola v kontakte. Matka nedávala sťažovateľke dostatok financií na zabezpečenie osobných potrieb ani na cestovné do školy. Krátko po doručení dotknutých platobných rozkazov matka sťažovateľky zomrela a sťažovateľka bola následne v pestúnskej starostlivosti svojej staršej sestry. V roku 2012, kedy nadobudla plnoletosť, podala sťažovateľka proti platobným rozkazom odpory, ktoré všeobecné súdy odmietli ako oneskorene podané.
Ústavný súd vo vyhlásenom náleze uviedol, že bolo povinnosťou všeobecných súdov platobný rozkaz doručiť do vlastných rúk aj samotnej sťažovateľke, ktorej v tej dobe bolo už šestnásť rokov. Pokiaľ sa tak nestalo, platobný rozkaz nikdy nenadobudol účinnosť. Ústavný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že šestnásťročného účastníka civilného konania je treba do konania zapojiť a nemožno v jeho veci rozhodovať bez toho, aby mu bola umožnená účasť na konaní a daná možnosť vyjadriť svoj názor k veci. Maloleté deti musia byť považované za subjekty práv, a nie len objekty, o ktorých je možné rozhodovať bez ich účasti.
Ústavný súd ČR ďalej konštatoval, že okrem zapojenia detí do konania, ktoré sa ich týka, je však treba tiež reflektovať, že deti a mladiství požívajú podľa Listiny základných práv a slobôd osobitnú ochranu. Preto je treba nájsť určitú rovnováhu medzi osobitnou ochranou detí a ich právami participovať na konaní, ktoré sa ich týka. Podľa Ústavného súdu ČR je treba rozlišovať medzi chápaním konania (nevyhnutným pre povinnosť zapojiť maloleté dieťa do konania) a schopnosťou konať pred súdom samostatne. Je teda treba zároveň trvať na procesnom zastúpení maloletých účastníkov konania ich zákonnými (či inými) zástupcami, ktorí môžu ich práva hájiť.
V danej veci však napriek tomu, že sťažovateľka bola v starostlivosti svojej matky, všeobecné súdy platobné rozkazy preukázateľne doručili len otcovi sťažovateľky, ktorý sa o ňu dlhodobo nezaujímal a ochranu ich práv nevykonával. Nestačilo pritom ani to, že v jednom prípade bol platobný rozkaz doručený aj priamo sťažovateľke, nakoľko s ohľadom na jej osobitnú situáciu bolo nevyhnutné, aby za jej zákonného zástupcu v konaní bola primárne považovaná jej matka a tej boli rozhodnutia súdov doručované. Naviac Ústavný súd ČR poukázal na potrebu, aby sa všeobecné súdy zaoberali aj tým, či vôbec sťažovateľka svoje dlhy z jázd na čierno zavinila.
Zdroj: Ústavný súd ČR
Ilustračné foto: najprávo.sk