II. senát Ústavného súdu ČR (sudca spravodajca Jaroslav Fenyk) čiastočne vyhovel ústavnej sťažnosti sťažovateľky a zrušil výrok o náhrade trov konania rozsudku Krajského súdu v Prahe, nakoľko ním bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivý proces.
Sťažovateľka sa žalobou domáhala, aby žalovanému (v tomto konaní vedľajšiemu účastníkovi) bola uložená povinnosť zaplatiť jej čiastku vo výške 111 000 Kč predstavujúcu náhradu nákladov na jej výživu v zmysle § 448 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j. čiastku vo výške 3 000 Kč mesačne za obdobie od 21. 7. 2001 do 31. 7. 2004 a ďalej aby mu bola uložená povinnosť hradiť jej peňažný dôchodok vo výške 3 000 Kč mesačne od 1. 8. 2004. Poukázala pritom na to, že vedľajší účastník bol právoplatne odsúdený pre trestný čin vraždy, pri ktorom došlo k usmrteniu jej manžela, ktorý jej poskytoval výživu. Vo veci bolo niekoľkokrát rozhodované súdom prvého aj druhého stupňa, posledné rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci a rozhodnutie súdu dovolacieho sťažovateľka napadla ústavnou sťažnosťou.
Krajský súd v Prahe ako súd odvolací napadnutým rozsudkom uložil vedľajšiemu účastníkovi povinnosť uhradiť sťažovateľke dlžnú náhradu nákladov na jej výživu za rozhodné obdobie vo výške 17 468,60 Kč. V zvyšnej časti bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Vo vzťahu k otázke náhrady trov odvolacieho konania súd rozhodol tak, že je sťažovateľka povinná nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania vo výške 65 822,40 Kč.
Odvolací súd dospel k záveru, že vedľajší účastník, napriek tomu, že bol v spore úspešný, nemá právo na náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa, nakoľko sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku. Tieto dôvody videl v okolnostiach prípadu - v dôsledku činu vedľajšieho účastníka sa sťažovateľka ocitla v situácii, kedy nielenže prišla o živiteľa, ale najmä o životného partnera a zostala sama s jeho maloletým synom. Vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania však už dôvody hodné osobitného zreteľa odvolací súd nevidel a rozhodol o povinnosti sťažovateľky uhradiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi, čo odôvodnil len tak, že použitie § 150 O. s. p. nie je na mieste, nakoľko sa žalobkyni posúdenie jej veci súdom dostalo už v predchádzajúcom konaní.
Ústavný súd ČR opakovane judikoval, že v prípade aplikácie § 150 O. s. p. úvaha súdu o tom, či sa jedná o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností veci a je nevyhnutné, aby súd svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, inak možno v postupe súdu vidieť isté prvky ľubovôle a náhodilosti. Odvolací súd túto svoju povinnosť vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách odvolacieho konania nesplnil. Naviac, zo spôsobu, akým je rozhodnutie o trovách konania odôvodnené, sa podľa názoru Ústavného súdu ČR podáva, že uložením povinnosti na náhradu trov konania za túto časť konania bola sťažovateľka odvolacím súdom „potrestaná“ za to, že využila zákonom stanovenú možnosť podať odvolanie. Z hľadiska práva na spravodlivý proces nie je únosný stav, kedy je sťažovateľke dávané na ťarchu, že sa rozhodla využiť svojich práv a uplatniť svoje námietky proti spôsobu výpočtu výšky príspevku, ktorý zvolil súd prvého stupňa, naviac v situácii, kedy ten istý odvolací súd tento napadnutý spôsob považoval za nesprávny a pristúpil preto k zmene napadnutého rozhodnutia.
Konaním sťažovateľky naviac nedošlo k navýšeniu trov vedľajšieho účastníka, keď odvolanie bolo podané obidvomi účastníkmi konania, trovy odvolacieho konania by tak vedľajšiemu účastníkovi vznikli bez ohľadu na to, či odvolanie podala tiež sťažovateľka, či nie. Odvolací súd mal tiež zobrať do úvahy otázku, či vôbec bolo v možnostiach sťažovateľky, ktorá bola v priebehu konania súdmi opakovane utvrdzovaná v tom, že jej nárok je dôvodný, správne vypočítať výšku náhrady, na ktorú jej skutočne vznikol nárok, ak aj súdom trvalo takmer sedem rokov, než vo veci po opakovanom vracaní veci súdu prvého stupňa, s konečnou platnosťou rozhodli a či aplikácia § 142 ods. 3 O. s. p. - teda priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi ako úspešnej strane v spore - nie je s ohľadom na povahu sporu a priebeh predmetného konania v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.
Autor: Miroslava Sedláčková, tlačová hovorkyňa Ústavného súdu ČR
Zdroj: Tlačová správa ÚS ČR
Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2417/13
Ilustračné foto: najprávo.sk