Zastúpenie a doručovanie

Zastúpenie a doručovanie sa zdajú ako bežné základné pojmy pri právnej praxi, ktoré uplatňuje advokát dennodenne pri svojej práci. Takisto ani zastúpenie pri doručovaní by v zásade nemalo robiť žiadne ťažkosti. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že aj v tejto oblasti problémy existujú. Nebudem sa však zaoberať kompletnou problematikou zastúpenia a doručovania, ale naopak, chcel by som sa zamerať iba na niektoré vybrané myšlienky z tejto oblasti, s ktorými som sa stretol pri svojej práci. Zároveň si uvedomujem určitú prierezovosť tejto témy, keďže zastúpenie a doručovanie sa uplatňuje v každom odvetví súkromného aj verejného práva. Napriek tomu budem klásť dôraz predovšetkým na občianske právo hmotné. Doručovanie podľa iných právnych odvetví bude použité len kvôli porovnaniu.

Zastúpenie je všeobecne upravené v Občianskom zákonníku [1] v ustanoveniach § 22 a nasl. V zásade sa zastúpenie delí na dve skupiny: zákonné [2] a na základe dohody o plnomocenstve [3]. Niektoré osobitosti zastúpenia potom rozvíja aj Občiansky súdny poriadok [4] v ustanoveniach § 22 a nasl. a to v dôsledku špecifických procesných potrieb. Doručovanie je však upravené len v OSP (ust. § 45 a nasl.), naproti tomu všeobecná úprava o doručovaní v OZ úplne chýba (je iba čiastočne obsiahnutá pri výpovedi z nájmu bytu [5])

V tejto súvislosti je nutné poukázať na častú chybu, ktorú ľudia robia, ak sa domnievajú, že odoslaná zásielka (písomnosť) sa považuje za doručenú aj keď si ju adresát neprevezme. Len pre zdôraznenie upozorňujem, že mám namysli doručovanie podľa občianskeho hmotného práva a nie v konaní pred súdom, či v súvislosti s ním. Aj preto sa čoraz častejšie objavuje v zmluvách osobitná úprava doručovania a fikcie doručovania medzi zmluvnými stranami, aby sa vyhli následným nepríjemnostiam, ak druhá zmluvná strana nebude písomnosti a zásielky preberať. V zásade v tejto súvislosti stačí v zmluve odkázať na primerané použitie ustanovení o doručovaní podľa § 46, § 48 a § 50 OSP. Za normálnych okolností totiž v hmotnom práve pri doručovaní neplatí [6] žiadna fikcia doručovania, ak si adresát zásielku (písomnosť) neprevezme v určenej lehote. Neplatí ani možnosť doručenia prostredníctvom inej dospelej osoby [7], ak je ochotná obstarať odovzdanie zásielky, za predpokladu, že nemá na veci protichodný záujem. Doručovanie do vlastných rúk medzi účastníkmi v hmotnom práve sa tiež nedá vylúčiť, avšak nemožno na tento prípad automaticky použiť ust. § 47 OSP. Možnosti na riadne doručovanie písomností v hmotnom práve však určite existujú.

Osobne sa domnievam, že na tieto okolnosti treba prihliadať pri spisovaní zmlúv a obsiahnuť tam aspoň odkaz na procesné pravidlá o doručovaní. Zároveň si uvedomujem, že v občianskom hmotnom práve platí veľká zmluvná voľnosť, ktorá často nemá písomnú formu a taktiež mnohé právne vzťahy dokonca nemajú zmluvný základ... Doručenie písomnosti podľa hmotného práva však bude relevantné iba vtedy, ak s ním zmluva, alebo zákon spája určité právne následky (napríklad pri odstúpení od zmluvy, reklamácii, uplatnenie si náhrady škody a pod.). Medzi účastníkmi nie je vylúčená ani možnosť dohody, na základe ktorej si niektoré informácie môžu doručovať aj prostredníctvom elektronickej komunikácie na vopred dohodnutú e-mailovú adresu, či telefónne číslo prostredníctvom SMS správy. Bolo by teda vhodné, ak by sa právnou úpravou odstránili tieto nejasnosti. Napriek tomu si myslím, že túto medzeru v Občianskom zákonníku možno odstrániť aspoň čiastočne analógiou. Ak totiž odosielateľ zašle doporučenú zásielku adresátovi, ktorý ju bezdôvodne odmietne prevziať (po poučení doručovateľa), možno opodstatnene predpokladať, že adresát mal možnosť sa s touto zásielkou oboznámiť a disponovať ňou. Ako dôkaz je potom možné použiť príslušný doklad pošty a adresát bude musieť preukazovať, že zásielka (písomnosť) sa v jeho dispozícii nenachádzala a nemohol sa tak s ňou reálne oboznámiť [8].

Ďalšou možnosťou, ako čiastočne vyplniť chýbajúcu právnu úpravu v OZ, je použitie podmienok doručovania zásielok a písomností poštovým podnikom [9]. Tieto podmienky však sú súčasťou zmluvy [10], ktorá je uzatvorená medzi poštovým podnikom a odosielateľom. Adresát nie je účastníkom tohto vzťahu a preto nimi v zásade nie je viazaný – napriek tomu má však aj adresát svoje práva a povinnosti, ktoré vyplývajú zo zákona o poštových službách [11]. Ide napríklad o právo na prevzatie doručenej zásielky, právo na vydanie uloženej zásielky, právo odoprieť prijatie poštovej zásielky; či povinnosti pri označení budovy a schránky, zabezpečiť funkčný stav schránky, prístup k nej atď.

Takáto právna úprava potom jednoznačne vytvára možnosť, aby každá fyzická aj právnická osoba mala právo na doručovanie zásielok a písomností; zároveň majú povinnosť zabezpečiť, aby im zásielky a písomnosti mohli byť riadne doručované. To má potom vplyv najmä na doručovanie upravené v procesných predpisoch [12]. Vytvára to však aj možnosť na doručovanie zásielok a písomností v režime hmotného práva – adresáti totiž majú možnosť dostať do sféry svojej dispozície doručovanú zásielku (písomnosť) a majú tak možnosť sa s ňou aj oboznámiť [13]. Ak si ju neprevezmú, tak je na ich zodpovednosti, že nevyužili svoje právo. Na druhej strane treba dodať, že nikoho nemožno nútiť, aby svoje právo využil. Platný právny poriadok v hmotnoprávnej oblasti dokonca ani neuvádza právne následky nevyužitia tohto práva. Napriek tomu by som sa priklonil k názoru, že každá právnická aj fyzická osoba by si už z obyčajnej slušnosti mala zásielky a písomnosti riadne preberať, ak ich už dostane do poštovej schránky. To je v konečnom dôsledku aj v súlade s ustanovením § 3 OZ, podľa ktorého treba dbať na to, aby nedochádzalo k porušovaniu a ohrozovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov.

Odosielateľovi v problémových situáciách potom nezostáva nič iné, ako odoslať zásielku (písomnosť) doporučene, kvôli dôkazu o odoslaní a následne argumentovať tým, že adresát mal možnosť sa s obsahom zásielky (písomnosťou) riadne oboznámiť. Ostáva otázkou, do akej miery sa potom súd stotožní s analógiou o fikcii doručenia (alebo náhradnom doručení), alebo sa prikloní skôr k argumentu o možnosti adresáta oboznámiť sa so zásielkou (písomnosťou), ktorá mu bola doručovaná a ktorú mal vo sfére svojej dispozície a mohol s ňou nakladať. Pre vylepšenie pozície odosielateľa sa potom môže v zmluvách vymedziť, čo sa považuje za doručenú zásielku (písomnosť), prípadne, či sa uplatní aj fikcia doručenia medzi účastníkmi.

Určitou pomôckou pri zmluvnom práve je aj ustanovenie § 45, ods. 1 OZ, podľa ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Slovo „dôjsť" je však širší pojem ako slovo „doručenie". Preto možno usúdiť, že stačí, ak písomnosť (zásielka) príde naozaj len do jeho sféry dispozície a nemusí to znamenať, že sa s ňou aj oboznámi. Do takejto povinnosti totiž adresáta nemožno nútiť, aby si „dôjdenú" zásielku aj prečítal a oboznámil sa s ňou. V zmysle ust. § 45, ods. 1 OZ takáto zásielka (písomnosť), resp. prejav vôle odosielateľa už bude pôsobiť voči adresátovi, keďže mu takáto zásielka (písomnosť), resp. prejav vôle reálne došiel do sféry jeho dispozície. Odosielateľ tak bude preukazovať odoslanie zásielky (písomnosti), resp. prejavu vôle podacím lístkom z pošty a tým bude mať istotu, že jeho prejav vôle došiel k adresátovi. Toto ustanovenie Občianskeho zákonníka by teda eventuálne mohlo riešiť aj situáciu náhradného doručovania [14] a prípadne aj fikcie doručenia [15]. Sú to síce typické inštitúty procesného práva, avšak v hmotnom práve aj v týchto situáciách možno vysloviť názor, že v súlade s ust. § 45, ods. 1 OZ, písomnosť (prejav vôle) riadne „došla" adresátovi.

Určitou výnimkou v oblasti občianskeho hmotného práva je Zákonník práce [16]. Ten v ustanovení § 38 určuje, ako sa doručujú písomnosti medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Preferuje sa doručovanie na pracovisku, resp. aj poštou do vlastných rúk. V odseku 4 sa potom stanovujú aj podmienky na fikciu doručenia. Zaujímavý je v tomto prípade aj judikát V22/1983, ktorý vylučuje použitie ustanovenia § 50 OSP, pričom ak zamestnanec prijatie písomnosti odmietne, nastanú účinky doručenia, hoci o tomto následku zamestnanec nebol vopred poučený [17]. Je to azda preto, že poučenie o následkoch odmietnutia zásielky má právne následky výslovne len podľa OSP a nie podľa OZ, alebo Zákonníka práce a nemôže tak ísť nad rámec zákona.

Dá sa povedať, že veľmi podobné princípy doručovania platia aj v iných procesných odvetviach práva. V prípade trestného práva hmotného sa v súvislosti s doručovaním môžu vyskytnúť v zásade dva prípady: keď je adresát poškodeným [18] (teda odosielateľ je páchateľom) a ak je adresát páchateľom (účastníkom) [19]. V tejto súvislosti len spomeniem aj ust. § 108 a nasl. Trestného zákona o zadržaní zásielok, otvorení zásielok, zámene obsahu zásielok, kontrolovanej dodávke a pod. V režime trestného práva hmotného teda možno v zásade povedať, že doručovanie (zásielky, písomnosti) bude mať povahu skutočnosti, ktorú treba riadne dokázať podľa procesných (trestných) predpisov o dokazovaní.

V Obchodnom zákonníku (hmotno-právny predpis) sa tiež spomína doručenie (v súvislosti s výzvami, vzdaním sa funkcie a pod.), avšak je zrejmé, že doručovanie sa bude posudzovať opäť len podľa možností Občianskeho zákonníka a teda podľa princípov, ktoré som spomenul vyššie.

Zastupovanie pri doručovaní zásielok a písomností

Rád by som prešiel aj k druhej téme tohto článku, teda k niektorým problémom zastupovania pri doručovaní. Zastupovanie treba odlišovať od náhradného doručovania podľa ust. § 46, ods. 2 OSP a obdobných inštitútov upravených v iných zákonoch. Ako už bolo spomínané v úvode, tak zastupovanie v zásade vzniká na základe plnej moci, na základe zákona, resp. aj na základe úradného rozhodnutia.

Plná moc pri doručovaní poštou však musí byť úradne overená, alebo zástupca musí mať poštou vydaný preukaz na preberanie zásielok za adresáta. Obe tieto možnosti sú spoplatnené. To však nevyplýva zo zákona o poštových službách, ale len z Poštových podmienok [20]. Je trochu paradoxom, že napríklad pri zastupovaní klientov v trestných veciach (kde je aj určitá zvýšená zodpovednosť) nie je potrebné overovať plnú moc udelenú advokátovi, naproti tomu, ak má napríklad advokát prevziať písomnosť (zásielku) doručovanú poštou za svojho klienta, tak už musí mať úradne overenú plnú moc, alebo spoplatnenú plnú moc vydanú Slovenskou poštou. Podobná situácia sa stala aj v daňovom konaní, keď zástupca nemal plnú moc úradne overenú, avšak existovala iba kartička – plná moc vydaná poštou na preberanie zásielok. V daňovom konaní teda nebolo možné vystupovať ako zástupca, avšak zásielky preberať za klienta zástupca mohol. Tu sa však stretli dva rôzne právne režimy. V daňovom konaní totiž naozaj stále platí povinnosť zástupcu mať úradne overenú plnú moc – až tak môže zástupca zastupovať zastúpeného [21] ako daňový subjekt v daňovom konaní. Mať zástupcu pri doručovaní zásielok a písomností je však už občianskoprávny režim. Podstatný rozdiel je aj v tom, že ak by bol ustanovený zástupca pre daňové konanie, tak písomnosti a zásielky by sa doručovali priamo jemu a na obálke by bol uvedený zástupca ako adresát. Keďže zástupca takouto plnou mocou pre daňové konanie nedisponoval, tak prebral iba jeho poštu, ktorá bola adresovaná na meno a adresu a zástupca ju bol oprávnený len preberať.

Rozsudok Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 26 Cdo 2357/1999 – doručovanie písomností manželom

Okrem toho sa vyskytuje problém aj pri preberaní pošty manželom. Opäť uvediem konkrétny príklad. Ako som už vyššie spomínal, tak jedine pri doručovaní výpovede z nájmu bytu sa v ust. § 710, ods. 3 OZ, posledná veta výslovne odkazuje na použitie osobitného predpisu ohľadom doručovania. Týmto osobitným predpisom je práve Občiansky súdny poriadok. Z toho možno teda vyvodiť záver, že pri doručovaní výpovede z nájmu bytu sa môžu jednoznačne použiť aj ustanovenia o náhradnom doručení (OZ totiž odkazuje iba na ust. § 46 OSP a nie na ďalšie ustanovenia napríklad o fikcii doručenia). Osobne sa domnievam, že je to ešte pozostatok z čias, keď k výpovedi z nájmu bytu bol potrebný aj súhlas súdu. V každom prípade však takúto úpravu možno označiť aspoň za jednoznačnejšiu ako je to vo zvyšku OZ. Nie je však jednoznačná vo všetkých smeroch...

V prípade, ak ide o manželov, tak stojí za zmienku pomerne známy judikát – Rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dňa 26.06.1997, spis. zn. 2 Cdon 37/97, SJ č. 7/1997, str. 149: „Právo společného nájmu bytu manžely je zvláštním případem společného nájmu bytu, jehož podstata spočívá v tom, že svědčí oběma manželům společně a nedílně. V hmotněprávní oblasti se tato nedílnost projevuje tím, že výpověď musí byt dána oběma manželům a oběma musí být také doručena." [22]

Stretol som sa však s prípadom, keď takáto výpoveď z nájmu bytu bola manželom doručovaná v jednej obálke a zároveň pravdepodobne boli ako adresáti aj na obálke uvedení obaja manželia. Takýto spôsob nepovažujem za správny, práve naopak, do prejednávaného prípadu vniesol tento spôsob doručovania zbytočné nezrovnalosti. Je totiž zrejmé, že poštový doručovateľ doručoval zásielku (písomnosť), resp. výpoveď z nájmu bytu len jednému z manželov – teda len jeden z manželov podpísal v poštovom hárku prevzatie výpovede z nájmu bytu. Avšak čo ten druhý manžel? Možno takéto doručenie výpovede považovať za platné aj vo vzťahu k druhému manželovi, ktorý reálne túto výpoveď z nájmu bytu neprevzal, aj keď bol uvedený na zásielke ako adresát? Odvolací súd sa priklonil k názoru, že aj takéto doručenie bolo vo vzťahu k druhému manželovi platné, keďže sa preukázateľne o výpovedi z nájmu bytu neskôr dozvedel. Odvolací súd v tejto veci oprel svoj názor o iný judikát – rozsudok Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 26 Cdo 2357/1999, na základe ktorého: „Výpověď pronajímatele z nájmu bytu lze mít za řádně doručenou oběma manželům, společným nájemcům bytu, i v případě, byla-li zásilka tuto výpověď obsahující, adresována oběma manželům, převzata pouze jedním z manželů, který druhého s jejím obsahem seznámil." Podľa môjho názoru je toto rozhodnutie nejednoznačné. Stala sa totiž situácia, že takáto zásielka s výpoveďou z nájmu bytu prevzala manželka ku koncu mesiaca, ale manžela oboznámila so zásielkou až začiatkom nasledujúceho mesiaca. Celkovo tak ubehol asi týždeň, keď boli obaja manželia riadne s výpoveďou oboznámení. V odôvodnení tohto rozsudku 26 Cdo 2357/1999 sa ďalej píše: „...doručovanou listinu převzal jeden z adresátů (první žalovaný) a bezprostředně poté se s jejím obsahem seznámila (přečtením) i druhá žalovaná...". Upozorňujem na slovíčko „bezprostredne", ktoré vyjadruje značne neurčitý čas závisiaci od konkrétneho prípadu. Je takisto otázne, ako bude odosielateľ takejto výpovede z nájmu bytu preukazovať, či došlo k bezprostrednému oboznámeniu druhého manžela. Keďže jednému manželovi bola výpoveď doručená ku koncu mesiaca a druhému začiatkom nasledujúceho mesiaca – od akého termínu sa bude rátať výpovedná lehota a takisto od akého termínu sa bude rátať lehota na uplatnenie návrhu na neplatnosť výpovede z nájmu bytu podľa ust. § 711, ods. 6 OZ? Na tieto okolnosti sporné rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 26 Cdo 2357/1999, odpoveď nedáva.

Ďalší sporný moment do tohto prípadu vnášajú aj samotné Poštové podmienky, ktoré vlastne tvoria zmluvu medzi odosielateľom a poštovým podnikom. V zmysle ustanovenia bodu 16.3. týchto Poštových podmienok je uvedené: „Adresátom zásielky je ten, kto je v jej adrese uvedený ako prvý. V prípade, že zásielka je adresovaná niekoľkým adresátom, môže ju Slovenská pošta dodať ktorejkoľvek z nich, ak majú spoločné odovzdávajúce miesto." Na základe toho sa vytvára fikcia, že adresátom je iba tá osoba, ktorá je uvedená na prvom mieste. Ďalej platí, že zásielku môže prevziať ktokoľvek uvedený medzi adresátmi, avšak adresát je len osoba uvedená na prvom mieste. Na toto by mali odosielatelia pamätať a byť s tým uzrozumení, keďže na tieto podmienky dobrovoľne pristupujú.

Na základe vyššie uvedeného sa domnievam, že je namieste odmietnuť aplikáciu rozhodnutia Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 26 Cdo 2357/1999 a skôr sa vrátiť k starším rozhodnutiam, ako napríklad: R V/1968 (str. 48): „Písemnost určenou dvěma účastníkům řízení, kteří jsou manžely, nelze doručit jednomu společnou poštovní zásilkou na společnou doručenku. Doručení je v takovém případě účinné jen u manžela, který poštovní zásilku převzal a její převzetí potvrdil svým podpisem." [23] Zásielka – výpoveď z nájmu bytu bola podľa môjho názoru takto doručená len jednému z manželov. Ešte lepším a istejším spôsobom je bezpochyby doručovanie výpovede z nájmu bytu (alebo aj iných písomností, ktoré sa týkajú viacerých účastníkov) samostatnými poštovými zásielkami a nie ako zásielky spoločné.

Domnievam sa tiež, že obdobná problematická situácia nastáva aj pri viacerých účastníkoch v rovnakej veci, ktorí nie sú manželia. Vtedy asi naozaj treba jednoznačne trvať na jednotlivom doručovaní zásielok (písomností) účastníkom.

Záver

Doručovanie a zastupovanie sú široké témy. V tomto článku som sa sústredil iba na niektoré vybrané problémy, s ktorými som sa stretol vo svojej praxi. Tiež si myslím, že je dobré mať na pamäti načrtnuté situácie, aby sa ľudia mohli vyvarovať podobným problémom. Analyzovať a rozoberať všetky ustanovenia o doručovaní a zastupovaní by presiahlo možnosti tohto článku a zbytočne by takýto podrobný výklad išiel rozsahovo nad rámec článku.

Na záver sa tiež domnievam, že Občiansky zákonník by mal jednoznačne upraviť možnosti doručovania v hmotnom práve, alebo načrtnúť aspoň rámcové pravidlá doručovania. Určite by to prispelo k právnej istote. Odhliadnuc od chýb odosielateľov, nemožno akceptovať situáciu, keď nie je jednoznačné, či sa odoslaná zásielka (písomnosť) naozaj považuje za doručenú a či sa s ňou majú spájať aj právne následky, ktoré vyžaduje právny poriadok. Je však zrejmé, že doručovanie v hmotnom práve sa v zásade bude preukazovať dôkazmi o odoslaní a dôjdení zásielky (písomnosti) adresátovi, ale nebude sa postupovať analogicky podľa ust. § 45 a nasl. OSP. Potom zostáva už iba otázne, do akej miery možno v Občianskom zákonníku, resp. vo všeobecnosti v občianskom hmotnom práve, používať pojem „doručenie".

Mgr. Michal Ďurina
advokátsky koncipient

[1] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení
[2] Zákonné zastúpenie v zmysle ust. § 23 OZ vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu.
[3] Na riadne založenie právneho vzťahu so zastúpením sa vyžaduje dohoda o plnomocenstve. Tá musí byť v určitých prípadoch písomná, niekedy môže byť inkorporovaná do inej zmluvy a pod. Na základe toho sa potom vyhotovuje plná moc, ktorou sa zástupca (splnomocnenec) preukazuje tretím osobám, že je oprávnený konať za zastúpeného (splnomocniteľa) v jeho mene a na jeho účet. Naproti tomu, dohoda o plnomocenstve je dohodou medzi zástupcom a zastúpeným a upravuje ich vzájomný vnútorný vzťah, pričom tretie osoby sa tohto vzťahu nezúčastňujú.
[4] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení
[5] Porovnaj ust. § 710, ods. 3 OZ, posledná veta – vrátane odkazu č. 5a) na osobitný zákon. Toto ustanovenie však výslovne odkazuje iba na ustanovenie § 46 OSP o doručovaní.
[6] S výnimkou už spomenutého ustanovenia pri nájme bytu (ust. § 710 OZ).
[7] Porovnaj ust. § 46 OSP.
[8] Je bežnou praxou na súdoch, že doručovanie písomností a zásielok stačí preukázať práve dôkazom o odoslaní a v prípade pochybností sa potom vykonáva reklamácia u poštového doručovateľa (podniku).
[9] Napr. Slovenská pošta, a.s.; rôzne súkromné kuriérske spoločnosti a pod. Keďže najbežnejšie a najrozšírenejšie je využívanie služieb práve cez Slovenskú poštu, a.s., tak aj v nasledujúcom texte sa budem zaoberať práve týmto spôsobom doručovania.
[10] Porovnaj ust. § 23 zákona č. 507/2001 Z.z. o poštových službách v platnom znení.
[11] Porovnaj ust. § 30 zákona č. 507/2001 Z.z. o poštových službách v platnom znení.
[12] Napríklad ust. § 45 a nasl. OSP; ust. § 65 a nasl Trestného poriadku, ust. § 24 a nasl. Správneho poriadku; ust. § 30 a nasl. Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z.z. účinný až od 01.12.2012) atď.
[13] Pozri aj: http://www.vop.gov.sk/doporuceny-list (dňa 25.11.2010, Mgr. Petra Fűkőová, právnička Kancelárie verejného ochrancu práv).
[14] Náhradné doručenie v zmysle ust. § 46 OSP má dve formy: 1/- doručenie inej dospelej osobe, ktorá je ochotná obstarať odovzdanie písomnosti a nemá na veci protichodný záujem (písomnosti určené do vlastných rúk sa takto doručovať nemôžu); 2/- písomnosť sa uloží na pošte, alebo orgán obce a adresát je vyzvaný, aby si písomnosť prevzal. Písomnosť sa potom považuje za doručenú dňom uloženia (pri písomnostiach do vlastných rúk sa vykonáva aj opätovný pokus o doručenie, a ak aj ten zostane bezvýsledný, tak sa písomnosť uloží a za deň doručenia sa považuje tretí deň od uloženia). Podmienkou pri oboch formách náhradného doručenia je, že adresát sa v danom mieste zdržuje.
[15] Fikcia doručenia je upravená v ust. § 50 OSP a to v prípade, ak adresát bezdôvodne odoprie prijať písomnosť a bol o tejto fikcii doručenia poučený doručovateľom. Písomnosť sa v tomto prípade považuje za doručenú dňom odopretia prijatia písomnosti.
[16] Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení.
[17] Pozri aj rozhodnutia: R43/1984, B9/1985 (Bulletin Najvyššieho súdu ČSFR)
[18] Napríklad adresát dostane výhražný list, alebo nebezpečný obsah zásielky. Ak si poškodený – adresát takúto zásielku z akejkoľvek príčiny neprevezme, tak je pravdepodobné, že odosielateľ sa v konkrétnom prípade mohol dostať aspoň do štádia prípravy, resp, pokusu trestného činu.
[19] Páchateľ napríklad v zásielke dostane od organizátora, alebo spolupáchateľa inštrukcie k spáchaniu skutku – trestného činu, alebo výzvu na spáchanie trestného činu. Nie je vylúčená ani zásielka s objednávkou na trestný čin, či iné formy trestnej súčinnosti.
[20] Porovnaj ustanovenie 6.2.5. Poštových podmienok Slovenskej pošty, a.s.
[21] Porovnaj ust. § 9, ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení.
[22] Porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2004, sp. zn. 2 Cdo 137/2003: „Právo spoločného nájmu bytu manželmi je spoločným nájmom osobitného druhu, ktorý sa vyznačuje nedielnosťou. Výpoveď z nájmu bytu musí prenajímateľ doručiť obidvom manželom. Výpovedi prenajímateľa, ktorá smeruje len voči jednému z manželov, nemožno priznať právnu relevanciu; v takomto prípade nemožno uvažovať ani o prípadnej neplatnosti tohto právneho úkonu. Pri žalobách o neplatnosť výpovede z nájmu bytu podľa § 711 ods. 6 OZ netreba preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) OSP."
[23] Toto rozhodnutie sa síce týka procesných pravidiel doručovania písomností zo súdu, avšak na doručovanie výpovede z nájmu bytu sa tiež vzťahuje primerané použitie OSP.