Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
Predplatné
Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
TlačPoštaZväčšiZmenši

Ústavný systém Slovenskej republiky: Jeho doterajší vývoj, súčasný stav a ďalšie smerovanie

Mgr. Marek Gunič • 29.10. 2019, 18:59

Skutočnosť, že ústavná matéria je v ústavnom prostredí a právnych podmienkach Slovenskej republiky obsiahnutá v dvoch druhoch ústavných predpisov – Ústave Slovenskej republiky a ústavných zákonoch, je pomerne známym a ústavnými odborníkmi i laikmi rešpektovaným a nevyvrátiteľným faktom. Skutočnosť, že existencia dvoch právnych predpisoch rovnakej právnej sily prispieva skôr k nesúladnosti a rozpornosti slovenského ústavného poriadku, než k jeho konformite a kompatibilite už takým známym a právnymi teoretikmi a praktikmi rešpektovaným a nevyvrátiteľným faktom nie je.

Problémom inkonformity a inkompatibility ústavného systému Slovenskej republiky nie je ani tak samotná existencia dvoch druhov ústavných predpisov, ako právnych predpisov najvyššej právnej sily, stojacich na vrchole pyramídy právnych predpisov. Problémom nesúladnosti a rozpornosti sú predovšetkým účel, spôsob a forma schvaľovania, prijímania a vydávania ústavných zákonov.

Neústavnosť, nesúladnosť či rozpornosť ústavného systému Slovenskej republiky, resp. lepšie povedané niektorých ústavných zákonov s Ústavou Slovenskej republiky majú „na svedomí“ 3 vinníci – Ústava Slovenskej republiky, Národná rada Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky pre svoju relatívnu rámcovitosť a absolútnu nedôkladnosť pri rozlišovaní pojmov „ústava“, „ústavný zákon“ a „zákon“; Národná rada Slovenskej republiky pre prílišný aktivizmus pri schvaľovaní, prijímaní a vydávaní ústavných zákonov a Ústavný súd Slovenskej republiky pre prílišný pasivizmus pri prieskume súladu či rozporu ústavných zákonov s Ústavou Slovenskej republiky. Kým Ústava Slovenskej republiky je statická, resp. nečinná entita, Národná rada Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky sú dynamické inštitúcie, resp. činné orgány. Ústava Slovenskej republiky sa nemôže proti svojim ohrozovateľom a narušiteľom účinne brániť, týmto poslaním a úlohou sú aktívne oprávnený Ústavný súd Slovenskej republiky a pasívne povinná Národná rada Slovenskej republiky. Aj preto možno povedať, že hlavnú vinu na inkonformite a inkompatibilite ústavného systému Slovenskej republiky a nesúladnosti a rozpornosti právneho poriadku Slovenskej republiky nesú Národná rada Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky.

O tom, že tento ústavno-právny problém nie je len prevzatým prežitkom minulosti, ale je aj všetkými fakticky riešeným, no nikým reálne neriešeným problémom súčasnosti, a ak sa nič nezmení, pravdepodobne bude aj nechceným dedičstvom do budúcnosti si viac povieme v nasledujúcich častiach.    

Konštituovanie ústavného systému Slovenskej republiky                                                                                                                                                      

Skutočnosť, že ústavná matéria je primárne upravená v Ústave Slovenskej republiky je pomerne známym a odborne i laicky rešpektovaným a nevyvrátiteľných faktom. Skutočnosť, že ústavná matéria je sekundárne upravená aj v ústavných zákonoch (priamo či meniacich a doplňujúcich Ústavu Slovenskej republiky) už až takým známym a odborníkmi či laikmi rešpektovaným a nevyvrátiteľným faktom nie je. Ústava Slovenskej republiky a ústavné zákony ako dva navonok rovnocenné druhy ústavných predpisov tvoria, spoločne a nerozdielne, ústavný systém Slovenskej republiky, ktorý je základným stavebným kameňom právneho poriadku Slovenskej republiky.  

Pri pohľade späť do minulosti možno povedať, že súčasné zakotvenie ústavnej matérie v dvoch odlišných druhoch ústavných predpisov nepredstavuje žiadne nóvum, ba práve naopak, reprezentuje kontinuitu v začiatkoch minulého storočia nastavených a postupom času domestikovaných ústavných tradícií tvorby, modifikovania a derogovania (česko)slovenského ústavného poriadku.

Ak by sme sa preniesli hlbšie do minulosti, rozumej do obdobia vzniku a formovania prvej československej štátnosti, tak by sme zistili, že forma ústavných zákonov sa do československého právneho poriadku recipovala z rakúsko-uhorského právneho poriadku zákonom č. 11/1918 Zb. z. a n. o zriadení samostatného Československého štátu. Uvedený zákon síce z právneho hľadiska nemal formu ústavného zákona, ale konštituoval vznik Československej republiky, čím sa de factode iure stal základným právnym predpisom disponujúcim najvyššou právnou silou.[1] Týmto zákonom sa zaviedla prax bipolarity československého ústavného systému koncipujúceho existenciu dvoch druhov „najsilnejších“ právnych predpisov v štáte – ústavy a ústavných zákonov, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že všetky ústavy československých republík od tohto obdobia až po súčasnosť, Ústavu samostatnej Slovenskej republiky nevynímajúc, buď boli vo forme ústavného zákona schválené a prijaté, alebo formou ústavného zákona menené či dopĺňané. Temnou stránkou takto vzniknutého a formujúceho sa ústavného systému bolo na strane jednej ešte väčšia roztrieštenosť ústavnej matérie (čoraz viac prenášanej do ústavných zákonov než do ústavy samotnej), a na strane druhej ešte väčšie prehlbovanie nejednotnosti a rozpornosti ústavného systému československej a slovenskej štátnosti.  

Ak by sme sa preniesli do skoršej minulosti, rozumej do obdobia prijímania a schvaľovania Ústavy Slovenskej republiky, zistili by sme, že ani pri koncipovaní základného a najvyššieho právneho dokumentu novokonštituovanej Slovenskej republiky nebolo možné od ústavno-právnych tradícii „dvojkoľajnosti“ ústavného systému ustúpiť. Pýtate sa : „Prečo?“ Hneď vám odpovieme! Bolo tomu tak : „Z jednoduchého dôvodu!“ Kľúčový dokument ústavného systému Slovenskej republiky – Ústava Slovenskej republiky – bol prijímaný ešte v čase existencie Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Ak tento ústavný akt Slovenskej národnej rady, ako predstaviteľky národného legislatívneho orgánu, nemal priamo svojím schválením a prijatím naplniť funkciu „rozvodovej zmluvy“ medzi Českou republikou a Slovenskou republikou „spolunažívajúcich“ vo federatívnej štátnosti, nemohol nebrať do úvahy už existujúce ústavné a právne pomery (t.j. existenciu Ústavy Českej a Slovenskej federatívnej republiky či existenciu, popri ústave, samostatne stojacich ústavných zákonov) platné a účinné v Českej a Slovenskej federatívnej republike.[2][3] Inak povedané, ak schválenie a prijatie Ústavy Slovenskej republiky nemalo spôsobiť okamžitý faktický a právny zánik Českej a Slovenskej federatívnej republiky (čo by sa s najväčšou pravdepodobnosťou stalo v prípade, ak by bol najvyšší slovenský ústavný predpis vydaný vo forme „ústavy“), uvedený ústavný dokument musel byť schválený a prijatý vo forme „ústavného zákona“ existujúceho popri Ústave Českej a Slovenskej federatívnej republiky a ďalších ústavných zákonoch a kvalifikovaných medzinárodných zmluvách majúcich prednosť pred zákonmi, čím sa zabezpečila kontinuita ústavného a právneho poriadku Českej a Slovenskej republiky a oddialil sa neriadený faktický a právny zánik československej štátnosti.  

Ak by sme sa preniesli do nedávnej minulosti, ba až súčasnosti, zistili by sme, že rozširujúca sa prax schvaľovania a prijímania, popri Ústave Slovenskej republiky, samostatne stojacich ústavných zákonov definitívne potvrdila odklon od monolegálnosti ústavného poriadku Slovenskej republiky a potvrdila príklon k polylegálnosti ústavného systému Slovenskej republiky, ktorá sa neustále rozrastá a prehlbuje.   

Skutočnosť, že v ústavnom a právnom prostredí Slovenskej republiky jestvuje pluralita ústavného systému sama o sebe vyvoláva celý rad interpretačných a aplikačných problémov, k vyriešeniu ktorých často nenapomáhajú ani činnosti a postupy Národnej rady Slovenskej republiky, ani konania a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, a ani samotná Ústava Slovenskej republiky. Problematické sú najmä nasledujúce okruhy : 1. absencia ustanovenia, podľa ktorého možno Ústavu Slovenskej republiky meniť a dopĺňať výlučne formou „ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.“; 2. nejednotnosť ústavno-právnej doktríny v otázke, či je Národná rada Slovenskej republiky povinná vydávať ústavné zákony len  na základe tzv. „špeciálnych ústavných blankiet“ upravených v ustanoveniach  čl. 3 ods. 2, čl. 7 ods. 1, čl. 51 ods. 2, čl. 86 písm. b); čl. 99 ods. 1 a čl. 102 ods. 3. Ústavy Slovenskej republiky (a okrem toho aj ústavné zákony, ktorými sa priamo mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky) alebo či je oprávnená schvaľovať a prijímať akékoľvek ústavné zákony, a to na základe tzv. „generálnej ústavnej blankety“ upravenej v ustanovení čl. 86 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky; 3. neexistencia v Ústave Slovenskej republiky explicitne vyjadreného oprávnenia Ústavného súdu Slovenskej republiky preskúmavať aj súlad ústavných zákonov s Ústavou Slovenskej republiky. Vyššie spomenuté problematiky predstavujú len pomyselnú „špičku ľadovca“ problémov ústavného systému Slovenskej republiky, ktorých dôsledkom je inkonformita a inkompabilita ústavného systému Slovenskej republiky a na nich nadväzujúca nesúladnosť a rozpornosť právneho poriadku Slovenskej republiky.[4]

V zásade možno povedať, že existencia pluralitného ústavného systému Slovenskej republiky, nejasný a zložitý vzťah medzi Ústavou Slovenskej republiky a ústavnými zákonmi či rozpory medzi ústavnými predpismi navzájom predstavujú najzávažnejšie problémy platného ústavného modelu Slovenskej republiky[5], ktoré môžu raz a navždy vyriešiť len dva orgány v slovenskom štáte – Národná rada Slovenskej republiky (ak bude postupovať výlučne podľa v ústavom texte explicitne upravených ustanovení Ústavy Slovenskej republiky) a Ústavný súd Slovenskej republiky (ak bude konať a rozhodovať aj podľa z ústavného obsahu implicitne vyvodených ustanovení Ústavy Slovenskej republiky). Jedine tieto dva orgány môžu svojim postupom, konaním a rozhodovaním zabezpečiť jednotu a bezrozpornosť ústavného systému Slovenskej republiky.       

Integrálne súčasti ústavného systému Slovenskej republiky

V súvislosti na vyššie uvedené, sa celkom logicky natíska otázka: „Ktoré ústavné predpisy sú súčasťou ústavného systému Slovenskej republiky?“ Pri zodpovedaní tejto otázky je, podľa nášho názoru, potrebné vziať do úvahy právny charakter, účel ako aj nadobudnutie platnosti jednotlivých ústavných predpisov, s poukazom na to, či sa stali účinnými v čase pred schválením Ústavy Slovenskej republiky alebo po jej prijatí. Pri uplatnení tohto metodologického prístupu sa nám zdá za vhodné (pri analyzovaní ústavného systému Slovenskej republiky a jeho súčastí) rozlišovať medzi pojmami „ústavný systém v širšom slova zmysle“„ústavný systém v užšom slova zmysle“.[6]

Ústavný systém Slovenskej republiky v širšom slova zmysle tvoria Ústava Slovenskej republiky a všetky platné ústavné predpisy, a to bez ohľadu na to, či boli prijaté pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky, alebo po jej prijatí, a ktoré neboli neskôr formálne derogované.[7] Ústavný systém Slovenskej republiky v širšom slova zmysle tvoria : Ústava Slovenskej republiky a všetky ústavné zákony, ktoré sa v súčasnej právno-aplikačnej praxi uplatňujú, ako aj tie, ktorých ústavnoprávny význam (účel) sa už naplnil a v súčasnej právno-aplikačnej praxi sa už neuplatňujú (stali sa obsolétnymi).[8]

Ústavný systém Slovenskej republiky v užšom slova zmysle tvoria Ústava Slovenskej republiky a všetky účinné ústavné predpisy, v ktorých je obsiahnutá ústavná matéria.[9] Zjednodušene povedané, ústavný systém Slovenskej republiky v užšom slova zmysle tvoria, okrem Ústavy Slovenskej republiky, aj tie ústavné zákony, ktoré sa v súčasnej právno-aplikačnej praxi ešte stále uplatňujú.

Ústavný systém Slovenskej republiky, spolu s Ústavou Slovenskej republiky, tvoria ústavné zákony, ktorých prijatie Ústava Slovenskej republiky predpokladá (t.j. ústavné zákony meniace a doplňujúce Ústavu Slovenskej republiky[10] a ústavné zákony schválené a prijaté na základe tzv. „špeciálnej ústavnej blankety“,[11]) ústavné zákony, ktorých prijatie Ústava Slovenskej republiky nepredpokladá (t.j. tzv. kvázi-ústavné zákony a ad hoc ústavné zákony) a recipované ústavné zákony.

Ústavný systém Slovenskej republiky v súčasnosti tvoria nasledovné ústavné predpisy:

  1. Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov;
  2. Listina základných práv a slobôd uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.;
  3. ústavné zákony týkajúce sa zmeny štátnych hraníc;
  4. ústavné zákony o skrátení, resp. predĺžení volebného obdobia priamo volených orgánov verejnej moci;
  5. ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov;
  6. ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov;
  7. ústavný zákon č. 397/2004 Z. z. o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie;
  8. ústavný zákon č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu;
  9. ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti.[12]

Uvedený výpočet ústavných zákonov tvoriacich ústavný systém Slovenskej republiky s vysokou mierou pravdepodobnosti ešte nemožno považovať za uzavretý, nakoľko možno predpokladať, že i v budúcnosti bude mať Národná rada Slovenskej republiky potrebu podrobiť aj ďalšie okruhy spoločenských vzťahov úprave, pri ktorých uprednostní ústavnú úpravu uskutočnenú vo forme a so silou ústavného zákona pred zákonnou úpravou uskutočnenou vo forme a so silou „obyčajného“ zákona.

Nekontrolovaná činnosť Národnej rady Slovenskej republiky spočívajúca v prijímaní dvoch kategórii ústavných zákonov, a síce tých, ktoré Ústava Slovenskej republiky predpokladá a tých, ktoré Ústava Slovenskej republiky nepredpokladá sama o sebe spôsobila niekoľko zložitých interpretačných a aplikačných problémov. Za všetky spomeňme najmä inkonformitu a inkompatibilitu ústavného systému Slovenskej republiky, ktoré, podľa nášho názoru, môže odstrániť jedine Ústavný súd Slovenskej republiky, a to prostredníctvom opakovaného a dôsledného uplatňovania svojich explicitných a implicitných ústavných kompetencií zahrňujúcich aj pôsobnosť v oblasti (úplnej a nikým / ničím „nerušenej“) garancie ústavy a ochrany ústavnosti a právomoc v oblasti prieskumu súladu ústavných zákonov s Ústavou Slovenskej republiky, a na to nadväzujúceho nebojácneho odstraňovania a rušenia s Ústavou Slovenskej republiky neústavných, nesúladných alebo rozporných ústavných zákonov.

Konformita a kompatibilita ústavného systému Slovenskej republiky

V podmienkach existencie polylegálneho ústavného systému je požiadavka zabezpečenia tak vonkajšej (t.j. formálno-právnej) konformity ako aj vnútornej (t.j. materiálno-právnej) kompatibility ústavných noriem ústavných predpisov obzvlášť zložitou, avšak o to viac nevyhnutnou úlohou delegovaného ústavodarného a ústavo-zákonodarného orgánu, ktorý takýto stav vytvoril, a ktorý sa ho chystá (alebo sa ho v budúcnosti bude chystať) meniť a dopĺňať. Vo všeobecnosti platí, že len „prehľadné štrukturálne usporiadanie ústavných noriem a ústavných predpisov; ich zrozumiteľnosť, vzájomná neprotirečivosť; vonkajšia a vnútorná vyváženosť tvoria základné kritérium kvality ústavných predpisov, a zároveň sú predpokladmi efektívneho plnenia všetkých kľúčových funkcií ústavy a ostatných ústavných predpisov.“[13]

Ak by sme chceli aktuálny stav ústavného systému Slovenskej republiky charakterizovať z hľadiska jeho konformity a kompatibility, mohli by sme napísať nasledovné. :

1. Platný ústavný systém Slovenskej republiky, t.j. ústavný systém Slovenskej republiky v užšom slova zmysle tvorí Ústava Slovenskej republiky a 8 ďalších typov či druhov ústavných predpisov, ktoré z formálno-právneho hľadiska nemožno rozlíšiť, pretože disponujú najvyšším stupňom právnej sily.

2. Ústava Slovenskej republiky má v rámci ústavného systému Slovenskej republiky fakticky i právne dominantné postavenie, ktoré je z formálno-právneho a materiálneho hľadiska predurčené tým, že jej normy upravujú fundamentálnu časť ústavnej matérie.

3. Napriek tomu, že Ústava Slovenskej republiky má dominantné postavenie vo vzťahu k ostatným ústavným predpisom v ktorých je obsiahnutá ústavná matéria, súčasťou ústavného systému Slovenskej republiky sú aj tie ústavné normy obsiahnuté v ústavných predpisoch, ktorých text alebo obsah nie sú v súlade so samotným textom či obsahom Ústavy Slovenskej republiky. Je tomu tak preto, že na jednej strane v Ústave Slovenskej republiky nie je jasne vymedzené, či je Národná rada Slovenskej republiky povinná vydávať len ústavné zákony, ktoré Ústava Slovenskej republiky predpokladá, alebo je oprávnená schvaľovať a prijímať aj ústavné zákony, ktoré Ústava Slovenskej republiky nepredpokladá a na strane druhej v Ústave Slovenskej republiky nie je jednoznačne upravená možnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky preskúmavať aj súlad ústavných predpisov navzájom a Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojej judikatúre odpovedi na otázku existencie či neexistencie takejto kompetencie až donedávna (celkom úspešne) vyhýbal.

4. Súčasťou ústavného systému Slovenskej republiky sú dva druhy ústavných predpisov, ktoré paralelne (a spočiatku i identicky) upravujú rovnakú problematiku (agendu základných práv a slobôd), ale ich texty sa (v istej fáze) začínajú od seba odchyľovať a rozlišovať. Napriek tomu, že tento problém spočívajúci v rozdielnych formuláciách textov možno preklenúť pomocou interpretačného a aplikačného pravidla upraveného v ustanovení čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, tento stav rozhodne nemožno považovať za vyhovujúci.

5. K rozšíreniu množiny ústavných predpisov zapríčiňujúcich pluralitu ústavného systému Slovenskej republiky nežiaduco prispieva i zavedená ústavno-politická prax, v zmysle ktorej Národná rada Slovenskej republiky okrem schvaľovania tzv. priamych novelizácii Ústavy Slovenskej republiky a prijímania ústavných zákonov na ktorých vydanie je splnomocnená formou tzv. „špeciálnej ústavnej blankety“ prijíma aj ďalšie ústavné zákony, ktoré Ústava Slovenskej republiky nepredpokladá. Ide o tzv. nepriame novelizácie Ústavy Slovenskej republiky a ad hoc ústavné zákony.

6. Niektoré ústavné predpisy (a teraz máme na mysli najmä ústavné zákony) tvoriace integrálnu súčasť ústavného systému Slovenskej republiky obsahujú právne normy, ktoré svojou podstatou, povahou a obsahom nepatria do ústavnej matérie, ale skôr by bolo vhodné a účelné, ak by boli predmetom právnej regulácie uskutočnenej prostredníctvom „zákonnej“ matérie.[14]

S odkazom na vyššie uvedené možno povedať, že inkonformita a inkompatibilita ústavného systému Slovenskej republiky predstavuje stále aktuálny a mimoriadne akútny ústavný problém, na ktorý už nepostačuje z pohľadu právnej teórie či súdnej praxe poukazovať, ale je nevyhnutné ho (ideálne) legislatívnou cestou, poprípade ústavne-súdnou cestou,  a v čo možno najkratšom čase riešiť a vyriešiť.

Podľa nášho názoru by problém nejednotnosti a rozpornosti ústavného systému Slovenskej republiky (aspoň z časti) vyriešilo nasledujúcich sedem opatrení. :

  1. V ústavnom texte explicitne upraviť nedotknuteľnosť princípu demokracie a princípu právneho štátu zakotveného v ustanovení čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
  2. Nanovo konštituovať právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutú v ustanovení čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tak, aby Ústavný súd Slovenskej republiky bol (aj explicitne) oprávnený (nielen implicitne povinný) skúmať súlad ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ich častí alebo ich ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky a v prípade zistenia nesúladu, neústavnosti či protiprávnosti ústavného / právneho predpisu, jeho časti alebo jeho konkrétnych ustanovení by bol oprávnený a povinný takýto ústavný / právny predpis, jeho časť, alebo jeho ustanovenia odstrániť či zrušiť.
  3. Vzhľadom na doterajšie ústavné tradície, poznatky teórie práva ako aj samotnú ústavnú prax priamo v texte Ústavy Slovenskej republiky upraviť ustanovenie, podľa ktorého : „Ústavu Slovenskej republiky možno meniť a dopĺňať výlučne formou ústavného zákona.“ a upraviť minimálnu lehotu, ktorá musí uplynúť pri schvaľovaní návrhu na zmenu či doplnenie Ústavy Slovenskej republiky medzi jednotlivými čítaniami v pléne Národnej rady Slovenskej republiky.
  4. Zmeniť zaužívanú ústavnú prax tak, aby zo strany Národnej rady Slovenskej republiky neboli prijímané ústavné zákony, ktoré Ústava Slovenskej republiky nepredpokladá (tzv. nepriame novely Ústavy Slovenskej republiky), ale aby boli prijímané len také ústavne zákony, ktorých prijatie Ústava Slovenskej republiky predpokladá, t.j. také, ktoré menia či dopĺňajú Ústavu Slovenskej republiky (tzv. priame novely Ústavy Slovenskej republiky), alebo také, na ktorých prijatie splnomocňuje ústavná blanketa, a v záujme zabezpečenia väčšej miery rigidity Ústavy Slovenskej republiky a v snahe o dosiahnutie väčšieho spoločenského a politického konsenzu zvýšiť doterajšiu trojpätinovú kvalifikovanú väčšinu poslancov na dvojtretinovú väčšinu potrebnú na prijatie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky.
  5. Odstránenie všetkých tých ústavných noriem obsiahnutých v ústavných predpisoch tvoriacich integrálnu súčasť ústavného systému Slovenskej republiky, ktoré svojim textom alebo obsahom odporujú textu alebo obsahu ustanovení (implicitne či explicitne) obsiahnutých v Ústave Slovenskej republiky.
  6. Roztriediť právne normy, obsiahnuté v ústavnej matérii, na tie, ktoré svojou podstatou, povahou a obsahom patria do ústavnej matérie a tie, ktoré do ústavnej matérie nepatria. Právne normy, ktoré môžu regulovať spoločenské vzťahy aj vo forme „obyčajného“ zákona prijať v tejto forme a z ústavnej matérie ich odstrániť napríklad prostredníctvom modifikácie Ústavy Slovenskej republiky zo strany Národnej rady Slovenskej republiky alebo prostredníctvom derogácie ústavných zákonov prostredníctvom Ústavného súdu Slovenskej republiky.
  7. Pokúsiť sa o zjednotenie ústavnej matérie napríklad prostredníctvom zrušenia niektorých ústavných zákonov a premietnutia ich ustanovení do textu Ústavy Slovenskej republiky a to formou jej priamych novelizácii.

Z doteraz uvedeného výkladu možno dospieť k nasledujúcim záverom :

I. Ústavný systém Slovenskej republiky, pozostávajúci dvoch druhov ústavných predpisov – Ústavy Slovenskej republiky a ústavných zákonov – nie je dokonalý a má svoje chyby a problémy.

II. Ústava Slovenskej republiky a ústavné zákony (či už predstavujúce jej priame   novelizácie alebo jej nepriame novelizácie) ako základné ústavné dokumenty, v ktorých je premietnutá ústavná matéria, stoja na vrchole právneho poriadku Slovenskej republiky a upravujú základné spoločenské vzťahy (t.j. vzťahy občan – občan, štát – občan, štát – štát, štát – subjekt európskeho alebo medzinárodného práva), ako aj východiskové hodnoty, princípy a zásady vzniku, existencie, zániku a fungovania slovenského štátu, spoločnosti a občianstva.

Prirodzene, každý štát má záujem na tom, aby boli jeho ústava či ústavné dokumenty ako základné piliere právneho poriadku daného štátu čo možno najkvalitnejšie zo všetkých hľadísk, politického, právneho, ekonomického i spoločenského, a aj preto časom pristupuje k ich zmenám či doplneniam. Každá zmena či doplnenie ústavnej dokumentácie by mala byť zo strany štátu a jeho orgánov uvážlivá, a mala by byť uskutočnená len ak je nevyhnutná a naliehavá,[15] pretože ústavy vznikajú či zanikajú, ale často meniaca či doplňovaná ústava má asi takú veľkú a významnú právnu a spoločenskú hodnotu, akú má, napríklad, trhací kalendár.

Ústavný systém Slovenskej republiky platný a účinný od 01. januára 1993 až po súčasnosť, podľa nášho názoru, prekonal svoj vývoj. Je tvorený množstvom ústavných dokumentov – Ústavou Slovenskej republiky; ústavnými zákonmi, ktorých prijatie ústava predpokladá ako aj ústavnými zákonmi, ktorých prijatie ústava nepredpokladá, platnými a účinnými ústavnými zákonmi ako aj obsolétnymi a neúčinnými ústavnými zákonmi, či ústavnými zákonmi s nesúladným a rozporným textom či obsahom – čo rozhodne neprispieva k jeho komplexnosti, konformite a kompatibilite. Vo všeobecnosti platí, že čím je ústavná matéria  obsiahnutá vo väčšom počte ústavných predpisov, tým menej statický a rigidný ústavný poriadok štátu je. A toto isté možno povedať aj o ústavnom systéme Slovenskej republiky. Jednota ústavného systému závisí od kvality ústavnej matérie a tá závisí od kompatibility ústavných predpisov, v ktorých je obsiahnutá.  Formálna jednota a materiálna súladnosť a nerozpornosť ústavných predpisov sa dajú dosiahnuť len tak, že zmena a doplnenie ústavy bude schválená len vtedy, keď bude potrebná, odôvodnená, bude na nej (aspoň väčšinová) dohoda naprieč celým politickým a spoločenským spektrom a bude prijatá výlučne vo forme ústavných zákonov, ktoré Ústava Slovenskej republiky predpokladá. Len za splnenia tejto podmienky budeme môcť hovoriť o jednotnom a nerozpornom ústavnom systéme Slovenskej republiky, v ktorom budú všetky jeho zložky – ústava i ústavne zákony, fakticky aj právne rovné a rovnocenné.        

 



[1] BREICHOVÁ – LAPČÁKOVÁ, M. 2013. Ústava a ústavné zákony. Bratislava: Kalligram, 2013. s. 13 - 18.

[2] V tejto súvislosti stojí za zmienku spomenúť, že dňom prijatie Ústavy Slovenskej republiky Česká a Slovenská federatívna republika fakticky nezanikla, časť (najmä českých) právnych teoretikov považuje tento deň za deň právneho zániku spoločnej republiky Čechov a Slovákov. 

[3] OROSZ, L. - BREICHOVÁ, M. - MAJERČÁK, T. 2012. 20 rokov Ústavy Slovenskej republiky - I. Ústavné dni : zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie I. zväzok : Košice, 3. – 4. októbra 2012. Košice : UPJŠ v Košiciach, 2012. s. 46.

[4] OROSZ, L. - BREICHOVÁ, M. - MAJERČÁK, T. 2012. 20 rokov Ústavy Slovenskej republiky - I. Ústavné  dni : zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. I. zväzok : Košice, 3. – 4. októbra 2012. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2012 s. 47 - 48.

[5] OROSZ, L. a kol. 2009. Ústavný systém slovenskej republiky : doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009. s. 84.

[6] OROSZ, L. a kol. 2009. Ústavný systém slovenskej republiky : doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009. s. 84.

[7] OROSZ, L. a kol. 2009. Ústavný systém slovenskej republiky : doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009. s. 84 - 85.

[8]  Do skupiny obsolétnych ústavných zákonov patria nasledujúce ústavné zákony :

01. ústavný zákon č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a Slovenskej federatívnej republiky;

02. ústavný zákon č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky.

Svojím spôsobom by sme do tejto skupiny mohli zaradiť aj ad hoc ústavné zákony, ktoré rovnako, ako obsolétne ústavné zákony, svojím schválením a prijatím naplnili zmysel a cieľ, za účelom ktorého boli  prijaté. Išlo o nasledujúce ústavné zákony :

01. ústavný zákon č. 70/1994 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky;

02. ústavný zákon č. 332/1998 Z. z. o predĺžení volebného obdobia orgánov samosprávy obcí zvolených vo voľbách v roku 1994;

03. ústavný zákon č. 82/2006 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky;

04. ústavný zákon č. 330/2011 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky.

[9] OROSZ, L. a kol. 2009. Ústavný systém slovenskej republiky : doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009. s. 85.

[10] Ústava Slovenskej republiky bola priamo menená a doplňovaná nasledujúcimi ústavnými zákonmi :

01. ústavný zákon č. 224/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

02. ústavný zákon č. 9/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

03. ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

04. ústavný zákon č. 140/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

05. ústavný zákon č. 323/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

06. ústavný zákon č. 463/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

07. ústavný zákon č. 92/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

08. ústavný zákon č. 210/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

09. ústavný zákon č. 100/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

10. ústavný zákon č. 356/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

11. ústavný zákon č. 232/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

12. ústavný zákon č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

13. ústavný zákon č. 306/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

14. ústavný zákon č. 427/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

15. ústavný zákon č. 71/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

16. ústavný zákon č. 137/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

17. ústavný zákon č. 40/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.;

18. ústavný zákon č. 99/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992  Zb..

Pre porovnanie uvádzame, že kým za dvadsaťšesť rokov platnosti a účinnosti Ústavy Slovenskej republiky bolo prijatých osemnásť jej priamych novelizácií, Ústava Českej republiky za takmer rovnaké obdobie platnosti a účinnosti bola priamo novelizovaná dovedna osem krát. [MERKL, A. 1917. Die  Unveränderlichkeit von Gesetzen – ein normologisches Princip. In. Juristische Blätter, 1917. Nr. 9,10, p.  109.]

[11] Na základe konkrétnych splnomocňujúcich ustanovení Ústavy Slovenskej republiky boli schválené, prijaté alebo vydané nasledujúce štyri ústavné zákony :

01. ústavný zákon č. 47/1996 Z. z. o súhlase so zmenami štátnej hranice medzi  Slovenskou republikou  a Českou republikou;

02. ústavný zákon č. 352/1997 Z. z. o zmene hranice Slovenskej republiky s Maďarskou republikou;

03. ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov;

04. ústavný zákon č. 160/2003 Z. z. o súhlase so zmenami štátnej hranice medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou.

[12] BREICHOVÁ – LAPČÁKOVÁ, M. 2013. Ústava a ústavné zákony. Bratislava: Kalligram, 2013. s. 13 - 73 - 74.

[13] OROSZ, L. a kol. 2009. Ústavný systém slovenskej republiky : doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009. s. 99.

[14] OROSZ, L. a kol. 2009. Ústavný systém slovenskej republiky : doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009. s. 99 - 101.

[15] BÁRÁNY, E. 2008. Kriteriálna funkcia a stabilita ústavy. In: OROSZ, L. – DOBROVOČOVÁ, G. 15  rokov Ústavy Slovenskej  republiky. Košice : Právnická fakulta UPJS, 2008., str. 112

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 885

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: