Je súd povinný vyrubovať súdne poplatky z vyčísleného príslušenstva?

Najvyšší súd SR v uznesení zo 17. marca 2015, sp. zn. 3 Cdo 20/2014 vyjadril názor, že pevnou sumou vyčíslené príslušenstvo pohľadávky sa zahŕňa do základu pre výpočet súdneho poplatku.

Toto rozhodnutie sa okamžite stalo predmetom diskusií v právnickej obci, keďže ustanovenie § 7 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch ustanovuje, že cena príslušenstva sa zahrnie do základu poplatku len vtedy, ak je príslušenstvo samostatným predmetom poplatkového úkonu.

Aplikačná prax sa vo väčšine prípadov prikláňa k názoru, že príslušenstvo pohľadávky, napríklad úroky z omeškania, či už sú vyčíslené konkrétnou sumou alebo požadované na dobu vopred neurčitú, spravidla do zaplatenia istiny, nestráca samotným vyčíslením charakter príslušenstva, a teda sa do základu pre výpočet súdneho poplatku nezapočítava.

Právna teória uvádza, že ak je príslušenstvo pohľadávky samostatne predmetom poplatkového úkonu a je v dobe vzniku poplatkovej povinnosti známa jeho výška (napríklad uplatnenie kvantifikovaných úrokov z omeškania v občianskom súdnom konaní), vymeria sa poplatok podľa položky 1 písm. a). Ak nie je v takomto prípade príslušenstvo kvantifikované konkrétnou sumou (napríklad uplatnenie úrokov z omeškania v percentuálnej sadzbe z určitej sumy za obdobie od splatnosti do zaplatenia istiny), spravidla sa stanoví základ pre výpočet súdneho poplatku podľa § 7 ods. 5 zákona. Ako ďalej zdôrazňuje teória, ustanovenie odseku 2 nemožno vykladať reštriktívne tak, že pod pojem príslušenstvo pohľadávky sa zahŕňa len nekvantifikované príslušenstvo, ale doslovne, a teda aj príslušenstvo kvantifikované konkrétnou sumou. Vyčíslením sumy príslušenstva pohľadávky toto nestráca svoj charakter (HORVÁTH, E.: Zákon o súdnych poplatkoch s komentárom, Wolters Kluwer, 2014, strana 94).

Judikát:

2 Cdo 269/2010 (Najvyšší súd SR): Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. 5 Cdo 171/2009).

Aktuálny Zákon o súdnych poplatkoch s komentárom si môžete zakúpiť TU.

Konanie 3 Cdo 20/2014

Súd v predmetnom konaní 3 Cdo 20/2014 v odôvodnení konštatuje, že „z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podaným návrhom na začatie konania domáhal zaplatenia 915,17 € s kapitalizovaným denným úrokom z omeškania vo výške 190,88 € a úrokom z omeškania vo výške 0,024 % od 17. apríla 2013 do zaplatenia. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi ako poplatníkovi súdneho poplatku podaním návrhu vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok nielen zo sumy 915,17 €, ale aj zo sumy 190,88 €, ktorú žalobca označil ako kapitalizovaný úrok z omeškania. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý je zhodný s názorom odvolacieho súdu, sa v danom prípade takto pevnou sumou vyčíslené príslušenstvo pohľadávky zahŕňa do základu pre výpočet súdneho poplatku. Tento názor zodpovedá aj doterajšej judikatúre, napr. R 18/1997, podľa ktorého ak je v čase vzniku poplatkovej povinnosti známa výška príslušenstva pohľadávky, vymeria sa súdny poplatok podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.“

Hlavný argument súdu

Hlavným argumentom súdu, pre ktorý sa priklonil k záveru, že pevnou sumou vyčíslené príslušenstvo pohľadávky sa zahŕňa do základu pre výpočet súdneho poplatku bola doterajšia judikatúra, konkrétne R 18/1997.

Keďže pod publikačným číslom R 18/1997 boli uverejnené iné rozhodnutia, vyhľadávaním sme zistili, že súd pravdepodobne mienil poukázať na zhodnotenie používania zákona č. 147/1984 Sb. o soudních poplatcích a vyhlášky č. 151/1984 Sb., ktorou sa vykonáva tento zákon, prejednaného a schváleného občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky Cpj 35/86, z 9. 10. 1986, ktoré bolo uverejnené pod publikačným číslom R 18/1987.

V tomto zhodnotení sa ohľadom ceny príslušenstva uvádza:

„Většina soudů postupuje podle dosavadní právní úpravy a k ceně příslušenství přihlížejí jen tehdy, je-li samo předmětem poplatného úkonu. Tuto praxi je třeba i při nedostatku výslovné právní úpravy považovat za správnou. Propočet základu poplatku v těchto případech by byl obtížný a mnohdy vůbec neproveditelný, protože výše příslušenství zpravidla v době vzniku poplatkové pohledávky není známa.

Jestliže je příslušenství pohledávky samo předmětem poplatného úkonu a je již v době vzniku poplatkové povinnosti známa jeho výše, vyměří se soudní poplatek podle položky 1 písm. a) ) sazebníku soudních poplatků (přílohy k vyhlášce č. 151/1984 Sb.). Jinak je třeba stanovit základ pro vyměření poplatků podle ustanovení § 2 odst. 2 vyhlášky vydané k jeho provedení a poplatek vyměřit podle vyhlášky téže položky.“

Pre úplnosť - § 2 ods. 2 vyhlášky 151/1984 Sb., na ktorý zhodnotenie odkazuje, ustanovuje: "Jde-li o opětující se plnění na dobu neurčitou, na dobu života nebo na dobu delší než tři roky, považuje se za cenu plnění trojnásobek ceny ročního plnění. Totéž platí o ceně práv, která lze vykonávat opětovně.“)

Z uvedeného teda vyplýva, že predmetné zhodnotenie R 18/1987 viaže spoplatnenie na skutočnosť, že sa príslušenstvo pohľadávky uplatňuje samostatne, pričom ak nie je vyčíslené v dobe vzniku poplatkovej povinnosti, stanoveniu poplatku predchádza zistenie základu pre jeho výpočet (trojnásobok ceny ročného plnenia) a následne sa vyrubí poplatok podľa položky 1 písm. a) sadzobníka. Ak je príslušenstvo samostatne uplatnené a zároveň v dobe vzniku vyčíslené, postupuje sa priamo podľa položky 1 písm. a) sadzobníka.

Zmysluplný dialóg

Len pre úplnosť sa nám žiada dodať, že v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011); v tomto prípade vo svojej podstate argumentačnej záväznosti sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť (pozri aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. mája 2014, sp. zn. 17Co/410/2014)

Ilustračné foto: najprávo.sk