I. Úvod
Prudký právny vývoj posledných desaťročí dokazuje, že štáty neexistujú izolovane, ale ich tradičné hodnotové zameranie smeruje k medzinárodnej integrácií spoločných záujmov a tým aj k zefektívneniu systému garancie základných ľudských práv a slobôd. Súčasné tendencie spolupráce štátov v oblasti ochrany ľudských práv realizujú najmarkantnejšie na úrovni Európskej únie. Predovšetkým voľný pohyb osôb medzi členskými štátmi zmazáva tradičné chápanie rigidných hraníc právnych poriadkov, ktoré sú dnes vo vzájomnej interakcií a zároveň stoja častokrát v priamej konfrontácií, čím sa vynára nespočetné množstvo nových otázok s prevládajúcim cudzineckým prvkom. So vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa mení chápanie postavenia občanov jednotlivých členských štátov, občanov únie a ostatných príslušníkov, cudzincov, resp. ostatných príslušníkov členských štátov u nás a samozrejme rovnako aj postavenie cudzincov chápaných v zmysle príslušníkov krajín mimo EÚ. Práve stúpajúci príliv cudzincov do EÚ je jedným z hlavných spoločenských a najmä ekonomických problémov, ktoré si vyžadujú pozornosť a okamžité a pružné riešenia novelizovaním legislatívy a nových úprav pobytového režimu cudzincov. Aj v rámci Slovenskej republiky tiež pozorovať rastúci príliv cudzincov aj z mimočlenských krajín únie (označovaných aj ako tretie štáty), pretože predstavuje nárazníkový štát medzi členskými štátmi Schengenskej dohody a tzv. rizikovými oblasťami, kde dochádza k pokusom cudzincov aj o nelegálny vstup na územie Slovenskej republiky formou nedovoleného prekročenia hraníc. Z týchto dôvodov je nesporne dôležité sa venovať cudzineckej problematike. V nasledujúcom článku chcem preto upriamiť pozornosť na dva konkrétne inštitúty späté s cudzineckým právom – právo na zlúčenie rodiny a princíp nenavrátenia, ktorý predstavuje ochranu cudzinca pred navrátením do krajiny jeho pôvodu, ak by tam bol vystavený vážnemu porušeniu jeho základných ľudských práv.
II. Princíp nenavrátenia
Rozsiahlosť princípu nenavrátenia (non-refoulement) je predpokladom pre poskytnutie ochrany množstvu základných ľudských práv a slobôd. Predstavuje pojem medzinárodného práva a povinnosť štátu nevrátiť, nevyhostiť, nevydať alebo inak neodsunúť akéhokoľvek cudzinca zo svojho územia do krajiny jeho pôvodu alebo do krajiny jeho posledného pobytu alebo do inej tretej krajiny, ak by tam bol vystavený vážnemu porušeniu jeho základných ľudských práv. Pod vážnym porušením ľudských práv sa rozumie predovšetkým mučenie alebo iné kruté neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, ale aj nerešpektovanie práva na život, práva na slobodu a bezpečnosť, otroctvo a nútená práca, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Nebyť mučený je pritom základným právom človeka. Vzhľadom k tomu, že zákaz mučenia je súčasťou medzinárodného obyčajového práva, je záväzný aj pre štáty, ktoré sa nestali zmluvnými stranami medzinárodných dohovorov zakazujúcich mučenie a štáty rešpektujú toto právo z dôvodu zaužívanej praxe.
Princíp nenavrátenia sa stal súčasťou aj zmluvného práva, výslovne je upravený v dvoch medzinárodných dohovoroch OSN - v Dohovore o právnom postavení utečencov (1951) a v Dohovore proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (1984). Zahrnutý je aj v iných významných medzinárodných dokumentoch o ľudských právach, napr. v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) alebo v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach (1966).
Explicitné zakotvenie princípu nenavrátenia v Ženevskom dohovore (Dohovore OSN o právnom postavení utečencov ) je v článku 33 ods. 1: „Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov."
Ďalej sa podľa Ženevského dohovoru sa ochrana pred vrátením týka osoby, ktorá splnila podmienky pre postavenie utečenca a nevzťahujú sa na ňu tzv. vylučovacie ustanovenia. Ženevský dohovor nevrátenie osoby viaže aj na podmienku ohrozenia života alebo osobnej slobody pre jeden z piatich dôvodov - z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre zastávanie určitých politických názorov alebo viacero uvedených dôvodov súčasne.
V Dohovore proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu je princíp nenavrátenia obsiahnutý v článku 3, kde sa povinnosť nenavrátenia vzťahuje na akékoľvek územie patriace do súdnej právomoci príslušného štátu. Úprava princípu ustanovuje, že „žiadny štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, nevypovie, nevráti alebo nevydá osobu inému štátu, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by jej v ňom hrozilo nebezpečenstvo mučenia".
Vo všeobecnosti platí, že princíp nenavrátenia poskytuje ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín pred ich vrátením, vyhostením alebo vydaním na územia, kde by ich základné práva boli porušené. Proti absolútnej povahe princípu nenavrátenia v posledných rokoch namietajú niektoré európske štáty najmä z dôvodu ochrany bezpečnosti štátov pred teroristickými činmi. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci aplikácie princípu nenavrátenia je však nemenná a od prelomového prípadu Chahal proti Spojenému kráľovstvu zastáva právny názor, že v súvislosti s mučením alebo krutým, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním je princíp nenavrátenia absolútny a nie je možné sa od neho odkloniť ani v prípadoch týkajúcich sa ochrany národnej bezpečnosti.[1]
III. Právo na zlúčenie rodiny
Rodina predstavuje základnú a prirodzenú jednotku spoločnosti, ktorá si vyžaduje plnú ochranu zo strany spoločnosti a štátu. Z tohto dôvodu je právo na rodinný život rozpoznané v mnohých dohovoroch a v národných legislatívach jednotlivých štátov. Rešpektovanie jednoty rodiny je humanitárny princíp, zvyčajne napĺňaný najmä na úrovni národného práva v závislosti od práv a záväzkov vymedzených štátom. Otázka práva na zlúčenie rodiny je vyvodená z práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života zakotveného v medzinárodných dohovoroch. Žiaden z týchto dohovorov, s výnimkou Dohovoru o právach dieťaťa, výslovne nestanovuje právo vstúpiť a zostať v určitej krajine za účelom zlúčenia rodiny. Vzhľadom na túto skutočnosť a fakt, že zlučovanie rodiny sa uskutočňuje na národnej úrovni, je dôležité poznať právne zakotvenie práva na zlúčenie rodiny v medzinárodnom práve a vnímať jeho aplikovateľnosť v jednotlivých štátoch.
V kontexte medzinárodnej migrácie je inštitút zlúčenia rodiny zákonným procesom, ktorý sa opiera o potrebu jednoty rodiny s cieľom opätovne spojiť rozdelených rodinných príslušníkov, ktorí žijú v rôznych krajinách. Z dôvodu, že zlúčenie rodiny zahŕňa prechod cez hranice, je právo na zlúčenie rodiny aj politicky citlivou témou. Kontrola hraníc je spätá so štátnou suverenitou, a preto pri uplatňovaní práva na zlúčenie rodiny je nutné balansovať medzi suverenitou štátu a kontrolou migračných procesov na jednej strane a právami a medzinárodnými záväzkami vo vzťahu k rešpektovaniu a podpore rodinného života na strane druhej. Napriek tomu, že štáty majú zvrchované právo kontrolovať vstup na svoje územie a udeľovať povolenia k pobytu štátnym príslušníkom tretích krajín, sú povinné rešpektovať záväzky zakotvené v dohovoroch o základných ľudských právach. Odmietnutie žiadosti o zlúčenie rodiny môže byť považované za zásah štátu do výkonu práva na rodinný život, najmä v prípadoch, keď zlúčenie rodiny nie je možné uskutočniť na území iného štátu.
Právo na zlúčenie rodiny je zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, od ktorej sa odvíjajú ďalšie dokumenty prijaté na medzinárodnej i regionálnej úrovni. Podľa čl. 16 Všeobecnej deklarácie „muži a ženy spôsobilí uzatvoriť manželstvo majú právo bez akýchkoľvek obmedzení z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských vstúpiť do manželstva a založiť rodinu. Pri uzavretí manželstva, za jeho trvania a pri jeho zrušení majú rovnaké práva". Zároveň deklaruje, že „rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má právo na ochranu zo strany spoločnosti a štátu"
Ochranu rodiny ako celku ako prvý zakotvil Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966, ktorý ustanovuje, že nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova či korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť (čl. 17 ods. 1) a každý má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom (čl. 17 ods. 2).
Významným článkom, od ktorého sa právo na zlúčenie rodiny odvodzuje, je článok 10 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 (časť Ochrana rodiny, matiek a detí), kde zmluvné štáty uznávajú, že „najširšia možná ochrana a pomoc sa má poskytovať rodine, ktorá je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti, obzvlášť k jej založeniu a po dobu, kedy zodpovedá za starostlivosť a výchovu nezaopatrených detí".
Jednu z najvýznamnejších úloh v napĺňaní obsahu práva na zlúčenie rodiny hrá Dohovor o právach dieťaťa, v ktorom je právo na zlúčenie rodiny explicitne zakotvené. Signatárske štáty v preambule Dohovoru prehlasujú, že deti majú nárok na zvláštnu starostlivosť a pomoc a že rodina ako základná jednotka spoločnosti a prirodzené prostredie pre rast a blaho všetkých svojich členov a predovšetkým detí musí mať nárok na potrebnú ochranu a takú pomoc, aby mohla bezo zbytku plniť svoju rolu v spoločnosti. Zásada rešpektovania rodinného života je založená na uznaní vyjadrenom v bode 6 odôvodnenia Dohovoru, že v záujme plného a harmonického rozvoja osobnosti musí dieťa vyrastať v rodinnom prostredí. Článok 9 ods. 1 Dohovoru ustanovuje, že štáty, ktoré sú jeho zmluvnými stranami, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli a v článku 10 je zakotvená povinnosť zmluvných štátov posudzovať žiadosť dieťaťa alebo jeho rodičov o vstup na územie štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, alebo o jeho opustenie za účelom spojenia rodiny pozitívnym, humánnym a urýchleným spôsobom.
Z hľadiska vnútroštátnej legislatívy rozdeľujeme právnu úpravu práva na zlúčenie rodiny cudzincov na právo na zlúčenie rodiny cudzincov, ktorí sa na území SR nachádzajú na základe ustanovení zákona o pobyte cudzincov a právo na zlúčenie rodiny azylantov a cudzincov, ktorým bola poskytnutá doplnková ochrana podľa zákona o azyle.. Napriek tomu oba právne predpisy sú navzájom prepojené, čo je dôsledkom špecifického postavenia cudzincov nachádzajúcich sa mimo územia krajiny pôvodu.
V prvom rade právo na zlúčenie rodiny zakotvuje zákon o pobyte cudzincov, ktorý upravuje podmienky vstupu cudzincov a ich pobytu na území SR, ako aj podmienky a postup administratívneho vyhostenia cudzincov z územia SR a situácie, kedy je nutné, aby štát prihliadal na svoje záväzky plynúce z práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Zlúčenie rodiny je možné zamietnuť len na základe oprávnených dôvodov. Výpočet legitímnych cieľov, pre ktoré možno zasiahnuť do výkonu práva na rešpektovanie rodinného života je súčasťou všetkých právnych predpisov zakotvujúcich právo na ochranu rodinného života je obsiahnutý v čl. 8 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 6 Smernice Rady 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny a v zákone o pobyte cudzincov.[2]
IV. Záver
Úprava základných ľudských práv odzrkadľuje vzťah medzi jednotlivcom a štátom a zároveň medzinárodným spoločenstvom. Medzinárodné normy o ochrane ľudských práv a slobôd sú platným imperatívom a hranicami pre správanie štátov voči všetkým osobám, ktoré sa nachádzajú na ich území a pod ich jurisdikciou. Úcta k ľudským právam založená na rešpektovaní práv druhých, zakotvená v ústavách jednotlivých štátov i v medzinárodných dokumentoch a proklamovaná v politickej praxi je nesporne progresívna črta európskeho vývoja a dôkaz o stupni jej civilizácie. Preto princíp nenavrátenia a právo na zlúčenie rodiny patria k jedným z najvýznamnejších nástrojov pre ochranu cudzinca pred vážnym porušením jeho základných ľudských práv v krajine pôvodu, ako aj prostriedok pre zachovanie práva na rodinný život a ich právna úprava a dodržiavanie odzrkadľuje smer vývoja súčasnej spoločnosti.
Autor: Bc. Natália Kučerová
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Zoznam použitej literatúry
- Zákon č. 222/2010 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
- Zákon č. 480/2002 Z.z, o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
- Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1948)
- Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950)
- Dohovor o právnom postavení utečencov z roku (1951)
- Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966)
- Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966
- Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu (1984)
- Dohovor o právach dieťaťa (1989)
- BARGEROVÁ, Z., FAJNOROVÁ, K., CHUDŽÍKOVÁ, A.: Stav integrácie cudzincov s doplnkovou ochranou do spoločnosti a návrhy odporúčaní pre tvorcov verejných politík. Stimul. Bratislava, 2001. 105 s.
- KRÁĽ, J. a kolektív: Ústavné garancie ľudských práv. 1. vyd. Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2004. 243 s. ISBN 80-7160-173-X
- MITTELMANNOVÁ, M., VOLANSKÁ, M., TUŽINSKÁ, H.: Vybrané práva cudzincov na území SR a kultúrna rozmanitosť. 1. vyd. Stimul. Bratislava. 2009. 112 s. ISBN 978-80-89236-76-3
- ZACHOVÁ, A. et al.: Aktuálne otázky ochrany základných ľudských práv a slobôd v Slovenskej republike. Recenzovaný zborník. 1. vyd. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Bratislava 2008. 124 s. ISBN 978-80-89016-37-2
- Zborník príspevkov z celoslovenskej odbornej konferencie konanej 27. februára 2007 v Bratislave. Zostavila: GALBAVÁ, J. 1. vyd. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva v Bratislave. 2007. 127 s. ISBN 978-80-89016-23-5
Citácie:
[1] MITTELMANNOVÁ, M., VOLANSKÁ, M., TUŽINSKÁ, H.: Vybrané práva cudzincov na území SR a kultúrna rozmanitosť. s. 37
[2] MITTELMANNOVÁ, M., VOLANSKÁ, M., TUŽINSKÁ, H.: Vybrané práva cudzincov na území SR a kultúrna rozmanitosť. od s. 56
Ilustračné foto: najprávo.sk