Judikatúra

V rámci trestného konania sa o nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom rozhoduje v tzv. adhéznom konaní, ktoré sa považuje za súčasť trestného konania. Osobitosťou adhézneho konania je, že o návrhu poškodeného sa rozhoduje s použitím hmotného práva iného právneho odvetvia ako trestného práva (prevažne občianskeho – civilného práva), ale vždy s aplikáciou ustanovení Trestného poriadku. Všeobecný súd musí v adhéznom konaní v rámci trestného konania prihliadať aj na skutočnosť, či svojím rozhodnutím o náhrade škody neporuší zásadu ne bis in idem (nie dvakrát o tej istej veci), a teda rozhodne vo veci, rozhodnutiu ktorej bráni prekážka veci rozsúdenej (rei iudicatae).

Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného konania čo do verifikácie a prehodnocovania už vykonaných (a obsahovo nezmenených) dôkazov či skutočností, na základe ktorých bol ustálený skutkový stav súdom v pôvodnom konaní, ani preskúmavanie vecnej správnosti rozhodnutia, či zákonnosť postupu súdu vo vzťahu k obhajobe. Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, pre ktorý zákon taxatívne (t. j. konečným výpočtom) stanovuje dôvody charakteristické svojou rigoróznosťou kvôli ich možnému zásahu do stability a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, je odstrániť nedostatky skutkového charakteru spočívajúce najmä v neúplnosti zhromaždených skutočností a dôkazov, na ktorých je právoplatné rozhodnutie postavené. Nie je vylúčené, že skutok fyzickej osoby naplní tak skutkovú podstatu trestného činu daňového, ako aj správneho deliktu podľa § 154 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok). V takomto prípade čin (skutok) fyzickej osoby môže byť sankcionovaný tak Trestným zákonom (ako trestný čin), ako aj Daňovým poriadkom (správny delikt). V nadväznosti na uvedené súd prvého stupňa správne poznamenal, že daňové konanie a trestné konanie majú svoje špecifiká, pričom tieto jednotlivé konania sú samostatné, navzájom sa dopĺňajú avšak sú na sebe nezávislé.

Za skutočnosť súdu skôr neznámu nemožno považovať prípadné zmeny hmotného práva a samotné zahladenie odsúdenia nie je skutočnosťou odôvodňujúcou obnovu konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku, keďže táto v čase vyhlásenia pôvodného rozhodnutia objektívne neexistovala. Účelom hmotnoprávneho inštitútu zahladenia odsúdenia je umožniť páchateľovi po splnení zákonných podmienok odstrániť nepriaznivé dôsledky jeho odsúdenia pretrvávajúce aj po výkone uloženého trestu. Vzhľadom na dikciu ustanovenia § 92 ods. 1 Trestného zákona („Súd môže zahladiť odsúdenie...“) je zrejmé, že zahladenie odsúdenia je fakultatívny inštitút, pričom Trestný zákon vyžaduje pre zahladenie odsúdenia okrem uplynutia stanovenej doby aj splnenie ďalších zákonných podmienok (vedenie riadneho života). Zároveň z ustanovenia § 469 Trestného poriadku vyplýva, že o zahladení odsúdenia môže súd rozhodnúť len na žiadosť, resp. návrh (s výnimkou zahladenia odsúdenia mladistvého). Preto názor sťažovateľa, že súd ukladajúci trest za trestný čin, ktorý viedol k uplatneniu zásady „trikrát a dosť“, mal ex offo zohľadniť skutočnosť uplynutia doby potrebnej na zahladenie odsúdenia, nemá oporu v označených ustanoveniach Trestného zákona a Trestného poriadku. Výklad relevantných ustanovení trestných kódexov predkladaný sťažovateľom by prakticky viedol k neaplikovateľnosti zásady „trikrát a dosť“ (teda ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona) trestnými súdmi.

Zákonný znak „iného dlhodobo prenasleduje“ u prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 354 ods. 1 Trestného zákonníka (v SR § 360a Trestného zákona – pozn. najpravo.sk) môže byť naplnený aj v dobe trvajúcej jeden mesiac, ak ide o veľmi intenzívne konanie vyznačujúce sa sústavnosťou, úpornosťou, tvrdošijnosťou, a pre svoju nebezpečnosť vyvoláva dôvodnú obavu u poškodeného a prípadne graduje vo fyzické násilie, výrazne vybočuje z medzí normálnych spoločenských vzťahov, je vykonávané rôznymi prostriedkami a spočíva v kombinácii alternatív vymedzených v citovanom ustanovení.

Doručením neúplného rozsudku strane sporu alebo účastníkovi konania nezačne plynúť odvolacia lehota bez ohľadu na to, aká časť textu a s akým významom v rozsudku chýba. Doručenie rovnopisu rozhodnutia v neúplnej podobe tak, že v ňom chýba ktorákoľvek časť jeho textu, znamená vadu v postupe súdu, ktorú je potrebné napraviť doručením nového, kompletného rovnopisu rozhodnutia, a to so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi, vrátane nového začiatku plynutia lehoty k podaniu opravného prostriedku.

Právoplatný rozsudok schvaľujúci dohodu prokurátora o vine a treste obvineného nevedie automaticky k záveru, že škoda bola spôsobená iba ním - jeho výlučným zavinením v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Takýto rozsudok trestného súdu nezbavuje civilný súd povinnosti zaoberať sa otázkou, či a do akej miery (v akom rozsahu) sa na vzniknutej škode podieľalo aj konanie ďalšej osoby (§ 420 a 441 Občianskeho zákonníka).

Právoplatný rozsudok schvaľujúci dohodu prokurátora o vine a treste obvineného nevedie automaticky k záveru, že škoda bola spôsobená iba ním - jeho výlučným zavinením v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Takýto rozsudok trestného súdu nezbavuje civilný súd povinnosti zaoberať sa otázkou, či a do akej miery (v akom rozsahu) sa na vzniknutej škode podieľalo aj konanie ďalšej osoby (§ 420 a 441 Občianskeho zákonníka).

Ak v rámci trestného konania vedeného pre trestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona treba riešiť otázku vlastníckeho práva k veci, ktorá má byť predmetom sprenevery, pričom túto otázku samotný Trestný zákon nerieši, musia ju orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy posudzovať podľa príslušných ustanovení občianskeho, resp. obchodného hmotného práva a až na základe takéhoto právneho posúdenia môžu dospieť k ústavne konformnému záveru o tom, či páchateľ nakladal alebo nenakladal s cudzou (zverenou) vecou.

Pokiaľ u žalobcu nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody, a to nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, je nadbytočné zaoberať sa ďalšími dôvodmi uvedenými v žalobe (vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou). Policajný orgán nemá právo pri vyšetrovaní skúmať pochybnosti o vlastníctve veci samostatným dokazovaním zameraným len na túto otázku, táto právomoc mu nepatrí, ak nastanú pochybnosti o práve k veci, je treba vec uložiť do úschovy, a tým zabrániť, aby sa s vecou až do objasnenia práva k nej disponovalo. Skúmanie týchto pochybností patrí do právomoci civilného súdu.

Proti rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku môže podať dovolanie len minister spravodlivosti na základe podnetu a obvinený môže v tomto prípade podať dovolanie len proti výroku o treste.

Skutočnosť, že sa podmienečne odsúdený neoprávnene zdržiava v cudzine, nebráni súdu, aby mohol do jedného roka od uplynutia skúšobnej doby rozhodnúť podľa § 60 ods. 1 Trestného zákona o tom, či sa podmienečne odsúdený osvedčil alebo nie. Tato skutočnosť sama o sebe nemôže brániť tomu, aby uplynula jednoročná lehota podľa § 60 Trestného zákona.

Právo na ustanovenie tlmočníka neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa konanie vedie, preto nepostačuje len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce k požiadavke bezplatného ustanovenia tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje proti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola v tom-ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi. V niektorých prípadoch môže súd považovať za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať aj v jazyku obvineného, aj v jazyku konajúceho súdu.