Judikatúra

Pokiaľ pri hodnotení konania sťažovateľky v rámci hospodárskej súťaže protimonopolný úrad dostatočne preskúmal jej konanie, nebolo v správnom súdnictve povinnosťou najvyššieho súdu zopakovať to, čo už vecne správne vyjadril protimonopolný úrad, ktorý dal primerané a zrozumiteľné odpovede na námietky sťažovateľky vo svojom správnom rozhodnutí, a to aj v prípade, že niektoré údaje z tohto rozhodnutia neboli sťažovateľke sprístupnené z dôvodu obchodného tajomstva.

Pokiaľ pri hodnotení konania sťažovateľky v rámci hospodárskej súťaže protimonopolný úrad dostatočne preskúmal jej konanie, nebolo v správnom súdnictve povinnosťou najvyššieho súdu zopakovať to, čo už vecne správne vyjadril protimonopolný úrad, ktorý dal primerané a zrozumiteľné odpovede na námietky sťažovateľky vo svojom správnom rozhodnutí, a to aj v prípade, že niektoré údaje z tohto rozhodnutia neboli sťažovateľke sprístupnené z dôvodu obchodného tajomstva.

Súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí ako účelne vynaložené. Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaložených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty). Za účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 O.s.p. možno považovať len také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2012 sp. zn. I. ÚS 988/12).

Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z rozsudku vo veci Solmakhin proti Ukrajine možno vyvodiť v súvislosti s povinným očkovaním maloletých detí záver, že právo na rešpektovanie súkromného života (článok 8 ods. 1 Dohovoru ) nemožno považovať za absolútne. Fyzická integrita človeka je obsiahnutá v koncepte ,,súkromného života", pričom povinný lekársky zásah, ak je čo i len minimálnej dôležitosti, činí zásah do tohto práva. Povinné očkovanie potom ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru. Takýto zásah preto neznamená automaticky porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru ).

Pri posudzovaní, či došlo odvysielaním programu alebo jej zložky k mediálnej komerčnej komunikácie vo forme reklamy alebo k sponzorovaniu programu sa musí vychádzať z obsahu a účelu konkrétneho komunikátu posudzujúc ho v kontexte jeho úplného odvysielania s prihliadnutím na jeho dopad na diváka resp. poslucháča, t.j. možnosť jeho vnímania. Zákonodarca pritom posudzovanie charakteru odvysielaného komunikátu zveril do právomoci Rade v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnych normách § 4 v spojení s § 5. Zákonodarca teda zveril do pôsobnosti Rady aj posúdenie, či skutkom kladeným vysielateľovi za vinu došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vysielateľovi vyplýva z právnej normy ustanovenej v uvedenom zákone a vykonať výklad tejto právnej normy. Pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci správneho orgánu rozhodovanie o určitých otázkach na základe správneho uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (podľa Občianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis a vykonal jeho výklad v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy.

Vo veciach správneho súdnictva Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je súdom dovolacím.

Vo veciach správneho súdnictva Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je súdom dovolacím.

Napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.

Pokiaľ oprávnený podal včas návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia, resp. na vykonanie exekúcie, neprichádza do úvahy jeho procesné zavinenie na zastavení exekúcie z dôvodu straty účinnosti exekučného titulu v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty určenej na jeho vykonanie.

Zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže ako na národnej tak na európskej úrovni vo všeobecnosti nevyplýva aké konkrétne konanie súťažiteľov na relevantnom trhu sa považuje za zneužitie dominantného postavenia. Presné vymedzenie tohto pojmu ponecháva na rozhodovaciu činnosť orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdy. Demonštratívny výpočet týchto praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže má slúžiť súťažiteľom hlavne na orientáciu a poukazuje na najčastejšie porušenia pravidiel ochrany hospodárskej súťaže súťažiteľmi. Z dôvodov efektivity ochrany hospodárskej súťaže pred nezákonnými praktikami podnikateľov, ktorí by chceli zneužiť svoje dominantné postavenie na trhu a takáto praktika nie je uvedená v demonštratívnom výpočte v § 8 ods. 2 Zákona, resp. čl. 102 Zmluvy o FEU, tak je povinný takúto praktiku orgán ochrany hospodárskej súťaže podriadiť pod generálnu klauzulu. Orgán ochrany hospodárskej súťaže nemôže určité konanie, ktoré je správnym deliktom, podradiť pod skutkovú podstatu, ktorá mu je svojím obsahom najbližšia, nakoľko tento postup by bol nesprávny a v rozpore so zásadami administratívneho trestania (správny orgán nemôže subsumovať konanie súťažiteľa pod skutkovú podstatu takej praktiky, ktorá zjavne nespĺňa všetky podstatné znaky konania žalobcu). Z ust. čl. 55 ods. 2 Ústavy SR jednoznačne vyplýva ústavné právo ochrany hospodárskej súťaže ako hospodárskej politiky štátu a patrí k základným ústavným princípom a z ktorého vyplýva pozitívny záväzok štátu chrániť hospodársku súťaž. Taktiež z tohto ustanovenia možno dôvodiť aj skutočnosť, že pri výklade právnych noriem z oblasti ochrany hospodárskej súťaže je nutné pri rozhodovacej činnosti orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdov preferovať tie výkladové techniky, ktorými bude tento cieľ naplnený, teda nie vychádzať striktne s textualistického výkladu právnych noriem, ale objektívneho teleologického výkladu právnych noriem. V prípade ochrany hospodárskej súťaže nie je otázka právnej kvalifikácie vôbec rozhodujúcou pre vyslovenie záveru o porušení súťažného práva a uloženie príslušnej sankcie v prípade, ak súťažiteľ svojím správaním na súťažnom trhu poruší zákon a zneužije svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu.

Správny orgán - Katastrálny úrad - nie je oprávnený rozhodovať, či účastník konania uzavrel zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok a či bol zo strany veriteľa uvedený do omylu, ani nie je oprávnený rozhodnúť či odstúpenie je platné alebo nie. Rozhodovať o platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu majú iba súdy Slovenskej republiky.