Judikatúra

I. Aj v prípade ak konanie účastníka škodovej udalosti síce po formálnej stránke vykazuje znaky porušenia povinností uvedených v ustanovení § 66 ods. 6 zákona č. 8/2009 Z. z., vychádzajúc z účelu tohto zákona a prihliadajúc na postoj účastníka po vzniku škodovej udalosti nemusí byť vždy spravodlivé trvať na jeho sankčnom postihu. II. Úlohou orgánov Policajného zboru SR nie je zaoberať sa nehodami na parkoviskách a miestach ležiacich mimo cesty pri malej rýchlosti, spravidla pri parkovaní, rovnako v cestnej premávke, nárazmi vozidiel pri posúvaní kolón alebo pri zipsovej jazde. Zákonodarca v snahe odbremeniť orgány objasňujúce priestupky v doprave od objasňovania každej škodovej udalosti, vytvoril tento inštitút a jednoznačne mienil vysporiadať záujmy účastníkov dopravnej udalosti bez zasahovania policajných orgánov, pokiaľ sú na to splnené podmienky. Domýšľanie dôvodov, či sprísňovanie podmienok, kedy sa ešte môžu účastníci škodovej udalosti dohodnúť a kedy už musí zasiahnuť štátny orgán, nie je namieste. III. Škodovú udalosť charakterizuje to, že v nej ide len a výlučne o škodu - o nič iné, ktorú si môžu účastníci škodovej udalosti vysporiadať medzi sebou sami a bez asistencie kohokoľvek iného, pokiaľ o to nepožiadajú a zároveň sú na to splnené podmienky. Ak po škodovej udalosti dôjde k relevantnému prejavu vôle toho, kto škodu spôsobil, smerujúcu k jej náhrade, akýmkoľvek spôsobom, a druhý účastník nemá dôvod takýto návrh neprijať - bola spôsobená len škoda na majetku, ktorá je nahraditeľná v peniazoch - nie je ingerencia policajných orgánov namieste. V prípade, ak k dohode nedôjde, ak je nezhoda medzi účastníkmi škodovej udalosti, podozrenie na alkohol, neochota niektorého z účastníkov komunikovať, či oznámiť potrebné údaje a byť súčinný, nastupuje nezastupiteľná úloha policajných orgánov v zmysle známeho: „Pomáhať a chrániť!“ V opačnom prípade si účastníci škodovej udalosti dokážu uspokojiť svoje nároky z nej vyplývajúce aj sami.

Správny súd o žalobnom návrhu na plnenie nemôže rozhodnúť.

Pokiaľ sa priestupkové konanie neskončilo vydaním rozhodnutia o tom, že bol spáchaný priestupok a kto bol jeho páchateľom, všeobecný súd nie je v občianskom konaní s poukazom na § 193 CSP (argumentum a contrario) takýmto výsledkom priestupkového konania viazaný. Súd je viazaný len rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný priestupok, a o tom, kto ho spáchal, nie však o tom, že konanie o priestupku bolo zastavené.

Ak odvolací súd zruší rozsudok prvostupňového súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie, prvostupňový súd nesmie odôvodnenie svojho nového rozsudku koncipovať tak, že iba doplňuje pôvodné odôvodnenie zrušené rozsudku. Zrušený rozsudok v čase opätovného rozhodovania už právne neexistuje.

I. Aplikáciu ustanovenia § 164 OSP (v súčasnosti § 224 CSP - pozn. redakcie) nevylučuje okolnosť, že do súdneho rozhodnutia sa dostane chyba v písaní a počítaní ako aj iná zrejmá nesprávnosť v dôsledku chyby spôsobenej žalobcom v žalobe, ktorá zostane súdom aj účastníkmi počas konania nepovšimnutá. II. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu vykonať opravu aj bez návrhu, ak ide o chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, pričom môže tak urobiť aj po právoplatnosti opravovaného rozsudku. Úprava o oprave rozsudku sa použije primerane na uznesenie a zákon nijako nevylučuje ani vykonanie opravy u opravného uznesenia, t.j. situáciu, keď je potrebné, aby samotné opravné uznesenie (ak je s chybami v písaní a počítaní alebo s inými zrejmými nesprávnosťami) bolo opravené novým opravným uznesením.

Otázka posudzovania (ne)platnosti alebo (ne)existencie právneho úkonu je kategóriou objektívnou a súvisí s tým, ako relevantná právna úprava normatívne reguluje určitú časť ľudského konania, a preto jej autoritatívne právne posúdenie nezávisí od subjektívnych predstáv účastníkov tohto právneho úkonu, ktoré súvisia s jeho právnym hodnotením, t. j. vnútorné presvedčenie účastníka právneho úkonu nijakým spôsobom neovplyvňuje otázku platnosti alebo existencie tohto právneho úkonu.

Osoba, ktorá je v konkrétnom súdnom konaní v postavení právneho zástupcu účastníka konania (tým viac, ak je týmto právnym zástupcom advokát), nemôže byť zároveň vypočúvaná aj ako svedok, pretože takáto konštelácia sa javí ako inkompatibilná. Výsluch právneho zástupcu účastníka konania ako svedka by prichádzal do úvahy len potom, čo by právny zástupca prestal účastníka konania zastupovať.

V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, d/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.

Okruh účastníkov vkladového konania je taxatívne vymedzený v katastrálnom zákone ako lex specialis, čím je vylúčená aplikácia všeobecného predpisu o správnom konaní pri posudzovaní otázky účastníkov vkladového konania.

Súčasťou princípu právnej istoty, vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká odpoveď. Ak všeobecný súd rozhodne v obdobných veciach odlišným alebo protichodným spôsobom, bez zdôvodnenia odlišného stanoviska prijatého v takejto obdobnej veci, poruší základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zneužitie práva nemôže byť predmetom dokazovania ako právny inštitút. Skutkový stav, ktorý je výsledkom dokazovania, až následne po svojom ustálení môže byť právne vyhodnotený tak, že skutková podstata zneužitia práva bola naplnená. Záver o naplnení skutkovej podstaty zneužitia práva je výsledkom právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu.

Správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého, ale účinnej ochrane subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa.