Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
Predplatné
Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
TlačPoštaZväčšiZmenši

Ručenie v otázkach a odpovediach

Admin 3 • 11.5. 2022, 16:38

AKTUALIZOVANÉ 02.05.2022

Pár slov k ručeniu

Možno tú situáciu poznáte. Obráti sa na vás priateľ s otázkou: „Nepôjdeš mi ručiť na úver?" Pokiaľ je dotazovaný človek zodpovedný, vzniká mu dilema, či má riskovať priateľstvo, ak by odpovedal, že nepôjde alebo svoj majetok, ak by priateľovi ručiť išiel. Taký závažný krok, ako je vziať na seba garanciu splnenia dlhu, si treba veľmi dobre zvážiť. Nezriedka sa totiž stáva, že ručiteľ sa za „svoju dobrotu" skutočne dostáva „na žobrotu". Mnohé príbehy bezdomovcov by sa začínali vetou: „Išiel som ručiť priateľovi..."

O čo ide v prípade ručenia? Ručenie je spôsob zabezpečenia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi resp. zabezpečovací prostriedok, ktorého podstata spočíva v tom, že ručiteľ sa veriteľovi zaviaže, že mu uhradí určitý záväzok, napríklad vráti poskytnutú pôžičku, pokiaľ tento záväzok nebude riadne splnený dlžníkom. Ručenie ako zabezpečovací inštitút sa však už v praxi bánk vyskytuje zriedkavejšie ako v minulosti, nakoľko bonitný ručiteľ (t. j. taký, ktorý je schopný dlh dlžníka uhradiť) sa môže v dôsledku straty zamestnania či iných okolností kedykoľvek dostať do hmotnej núdze, a teda už nebude schopný dlh dlžníka zaplatiť.

Keďže dlžník v snahe získať určité plnenie od veriteľa spravidla presvedčivo ubezpečí potenciálneho ručiteľa o tom, že ručenie je len „formalita" a že má resp. bude mať dostatok disponibilných peňažných prostriedkov na úhradu dlhu, o to väčšie býva pre ručiteľa prekvapenie, keď obdrží od dlžníkovho veriteľa výzvu k úhrade ručením zabezpečenej pohľadávky, prípadne u neho už rovno zaklope exekútor, ak by napríklad ručiteľ podpísal notársku zápisnicu so súhlasom s jej vykonateľnosťou.

Pozor, tvrdenia ručiteľov v tomto štádiu o tom, že ich dlžník uviedol do omylu, keďže im tvrdil, že dlh určite splní, alebo tvrdenia o tom, že od veriteľa predsa neobdržali žiadne protiplnenie, ktoré obdržal dlžník, či poukazovanie na to, že dlžník disponuje majetkom, z ktorého by mohol svoj záväzok splniť on alebo napríklad tvrdenia ručiteľa o tom, že záväzok bol zabezpečený aj inými prostriedkami (napríklad záložným právom) spravidla už nemajú žiadnu váhu. Ručenie je veľmi silný zabezpečovací prostriedok v tom smere, že je veľmi ťažké, ba priam nemožné sa tohto záväzku „zbaviť".

Otázky a odpovede týkajúce sa ručenia

Môže exekútor siahnuť na celý majetok ručiteľa v prípade, ak si dlžník svoj dlh nesplní?

Ručiteľ by si mal pred podpísaním ručiteľského vyhlásenia uvedomiť predovšetkým to, že na rozdiel od záložného práva, pri ktorom je možné postihnúť len určitý konkrétny založený majetok, ručiteľ ručí za splnenie záväzku v zásade celým svojim majetkom.

Zároveň treba dodať, že veriteľ môže odporovať aj právnym úkonom ručiteľa, teda domáhať sa, aby súd určil, že právne úkony ručiteľa, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči veriteľovi právne neúčinné! Preložené do laickej reči to znamená, že ak ručiteľ vie, že bude musieť namiesto dlžníka zaplatiť jeho dlh a s cieľom zbaviť sa svojho majetku tento „prepíše" na deti, manželku či iných známych, veriteľ sa môže domáhať určenia, že tieto jeho úkony sú neplatné, a exekútor bude môcť tieto „prepísané" veci zexekuovať, teda predať, aj keď už sú „prepísané" na iné osoby.

Je platná aj taká ručiteľská listina, ktorá je ručiteľom nečitateľne podpísaná?

Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol v rozsudku sp. zn. 2 Obo 182/99, že samotná skutočnosť, že ručiteľská listina je za ručiteľa nečitateľne podpísaná bez uvedenia mien a funkcií podpisujúcich, čo nezodpovedá zapísanému spôsobu v obchodnom registri, podľa ktorého sa podpisovanie vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti a funkcie v spoločnosti podpisujúci pripoja svoj podpis, bez ďalšieho nespôsobuje neplatnosť ručiteľskej listiny.

Pokiaľ zo záhlavia ručiteľskej listiny je zrejmé, kto je ručiteľom, mená a funkcie konajúcich za ručiteľa, pravosť podpisov, ktorých ručiteľ v konaní nespochybnil, niet pochýb o tom, ktoré osoby za vytlačeným názvom spoločnosti ručiteľskú listinu podpísali a v akej funkcii.

Ak zomrie dlžník, má to vplyv na ručiteľský záväzok?

Na záväzok ručiteľa voči veriteľovi nemá v zásade žiadny vplyv smrť dlžníka. Uvedený záver je v judikatúre súdov nemenný a bol vyslovený už v rozhodnutí R 62/1973. Častou je však argumentácia ručiteľov ako procesná obrana v rámci súdnych konaní iniciovaných veriteľom proti ručiteľovi, v tom smere, že pokiaľ dediči dlžníka zodpovedajú za jeho dlhy len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, možno z toho vyvodiť aj obmedzenú zodpovednosť ručiteľa za dlh zomretého dlžníka do výšky úmernej zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa, ale tiež aj argumentácia ručiteľov, že pokiaľ dlžník zomrel a dedič nezodpovedá za dlhy poručiteľa pre jeho nemajetnosť, dochádza k zániku dlhu a zániku ručiteľského záväzku. Ručitelia sa tiež v prípade smrti dlžníka zvyknú brániť splneniu svojej povinnosti s argumentom o nemožnosti následného vymoženia náhrady za plnenie, ktoré by veriteľovi poskytli, od dedičov dlžníka. Tieto situácie však boli interpretačne vyriešené, no bohužiaľ „v neprospech" ručiteľov.

Podľa ustanovenia § 546 ObčZ berie na seba ručiteľ voči veriteľovi povinnosť, že uspokojí pohľadávku ak ju neuspokojí dlžník. Pritom nezáleží na tom, prečo dlžník nemôže či nechce plniť, nakoľko podmienkou povinnosti ručiteľa splniť dlh je len to, že ho dlžník nesplnil, napriek tomu, že bol na to veriteľom písomne vyzvaný § 548 ods. 1 ObčZ. Nie je teda rozhodujúce, či a v akom rozsahu môže ručiteľ vymôcť od dlžníka náhradu za plnenie, ktoré veriteľovi za neho poskytol, nakoľko ustanovenie § 550 ObčZ stanovuje len toľko, že ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. Nemôže byť preto rozsah zodpovednosti ručiteľa ovplyvnený ani tým, že dlžník nemôže plniť, pretože zomrel.

Povinnosť ručiteľa má akcesorickú povahu. Túto akcesoritu však treba chápať, ako to vyplýva aj z ustanovenia § 548 ods. 2 ObčZ, len vo vzťahu k pohľadávke (ručiteľ môže rovnako ako dlžník namietať napríklad, že pohľadávka je premlčaná, že povinnosť plniť zanikla a podobne), nie však vo vzťahu k osobe dlžníka. Ak nezaniká teda smrťou dlžníka, okrem prípadu uvedeného v ustanovení § 579 ObčZ, povinnosť plniť, potom nemôže zaniknúť ani záväzok ručiteľa. Na tom nemôže nič zmeniť ani ustanovenie § 470 ObčZ, nakoľko toto ustanovenie upravuje len zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa a nie prechod dlhov na nich. Nemožno preto z neho vyvodiť ani to, že smrťou dlžníka zanikajú jeho dlhy, pokiaľ nie sú kryté aktívami a ani to, že sa vzťahuje aj na iné osoby než dedičov dlžníka. Ustanovenie § 470 ObčZ je špeciálnym ustanovením, ktoré obmedzuje zodpovednosť dedičov dlžníka, takže len tí môžu uplatniť voči veriteľom obmedzenú zodpovednosť. Nemožno preto námietku dediča, že zodpovedá za dlh zomretého len v rozsahu danom týmto ustanovením, považovať za námietku uvedenú v ustanovení § 548 ods. 2 ObčZ, podľa ktorého ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník, nakoľko nejde o námietku vyplývajúcu z postavenia dlžníka, práve tak ako nemožno, ako už bolo uvedené, vyvodiť z neho obmedzenú zodpovednosť ručiteľa za dlh zomretého dlžníka len do výšky úmernej zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa (k danej problematike pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 26. januára 1973, sp. zn. 1 Cz 78/72, R 62/1973).

Aj v roku 2008 riešil Najvyšší súd SR situáciu, keď dlžník zomrel a jeho dedič za jeho dlhy nezodpovedal pre nemajetnosť dlžníka. Súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 1 M Obdo V 8/2007 uviedol, že samotný fakt, že dlžník zomrel a jeho dedič za jeho dlhy nezodpovedá pre nemajetnosť poručiteľa sa však nedá označiť za zánik dlhu a zánik platného ručiteľského záväzku ručiteľa. Dôsledky vyplývajúce z ustanovenia § 470 ods. 1 ObčZ nič nemenia na existencii záväzku ručiteľa po smrti dlžníka, lebo uvedené ustanovenie upravuje iba zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa a nie prechod dlhov poručiteľa na dedičov. V danom spore nebolo sporné, že ručiteľský záväzok žalovaného v 2. rade ako ručiteľa sa na záväzok dlžníka vzťahoval, a preto aj keď tento záväzok smrťou žalovaného v 1. rade – dlžníka prešiel na jeho právneho nástupcu, nemožno vyvodiť obmedzenie zodpovednosti ručiteľa za dlh, iba do úmernej zodpovednosti právnych nástupcov za prevzaté dlhy poručiteľa.

Zároveň však treba dodať, že v občianskoprávnych vzťahoch nie je vylúčená taká situácia, že ručiteľ v prípade smrti dlžníka odmietne veriteľovi plniť s poukazom na ustanovenie § 549 ObčZ v takej konkrétnej situácii, kedy veriteľ tým, že si pohľadávku včas ešte za života dlžníka proti nemu neuplatnil, zavinil, že po smrti dlžníka nemôže byť jeho pohľadávka dedičmi zomretého plne uspokojená.

Aké práva má ručiteľ, ktorý splnil dlh namiesto dlžníka?

Pozrime sa najprv na obchodné záväzkové vzťahy. Ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi. Tým, že ručiteľ splní veriteľovi dlžníkov dlh, zaniká právo veriteľa domáhať sa ďalej úhrady tejto pohľadávky, a to nielen voči dlžníkovi, ale (prípadne) aj voči ďalším osobám, ktoré túto pohľadávku svojím majetkom zabezpečovali. Inak povedané, zaniká tým veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi. Úprava obsiahnutá v ustanovení § 308 ObchZ, ktorá sa v právnej praxi nazýva zákonná cesia, tomuto názoru zodpovedá.

Od iných spôsobov prechodu alebo prevodu pohľadávky sa zákonná cesia veriteľových práv na ručiteľa, založená tým, že ručiteľ uspokojí veriteľovu pohľadávku namiesto dlžníka, líši práve tým, že pohľadávka pôvodného (priameho) veriteľa týmto uspokojením zaniká (inak by sa ručiteľ svojho záväzku plniť nezbavil a k zákonnej cesii predpokladanej ustanovením § 308 ObchZ by nedošlo). Na tom nič nemení ani skutočnosť, že prípadný iný prechod alebo prevod pohľadávky sa uskutoční (napr. zmluvou o postúpení pohľadávky podľa ustanovenia § 524 a nasl. ObčZ) za odplatu (takáto odplata nie je plnením poskytnutým na úhradu resp. uspokojenie pohľadávky, ktorá je predmetom cesie). Preto sa tiež právna teória v rámci výkladu ustanovenia § 308 ObchZ o práve ručiteľa založeného tým, že splnil dlh za dlžníka, vyslovuje tak, že ručiteľ, ktorý uhradil záväzok dlžníka, sa stáva namiesto „uspokojeného" veriteľa „novým" veriteľom dlžníka v rozsahu, v akom uhradil záväzok; súčasne „vzniká ručiteľovi nové právo voči veriteľovi". Tomu napokon nasvedčuje aj vlastná dikcia ustanovenia § 308 ObchZ, spojenie, podľa ktorého ručiteľ splnením záväzku „nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa", totiž podporuje úsudok, že ide o nadobudnutie „nového" nároku na náhradu plnenia poskytnutého veriteľovi. Pokiaľ ručiteľ veriteľovi neplní, nemá žiadny peňažný nárok voči dlžníkovi (porovnaj závery citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9. júna 2005, sp. zn. 29 Odo 563/2003).

V občianskoprávnych vzťahoch je situácia obdobná, ustanovenie § 550 ObčZ ustanovuje, že ručiteľovi, ktorý splnil dlh, vzniká právo požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. Aj tu teória a prax hovoria o tzv. zákonnej cesii veriteľových práv na ručiteľa ako nového veriteľa po tom, čo ručiteľ namiesto dlžníka splní veriteľovi zabezpečený dlh, pričom je úplne irelevantné či ručiteľ dlh splnil dobrovoľne alebo nútene prostredníctvom exekúcie, toto právo mu vzniká v obidvoch prípadoch po splnení dlhu.

Môže prevziať ručenie jeden z manželov bez súhlasu druhého manžela?

V súvislosti s ručením a manželstvom vznikajú otázniky hlavne pri problematike prevzatia ručiteľského záväzku jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela. K odpovedi na otázku, či je takéto ručenie prípustné, resp. či je takýto ručiteľský záväzok platný je treba analyzovať predovšetkým ustanovenia § 145 ods. 1 ObčZ a § 147 ods. 1 ObčZ. V zmysle prvého z nich bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Druhé ustanovenie hovorí o tom, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Z ustanovenia § 145 ods. 1 ObčZ vyplýva záver, že právny úkon, ktorým niektorý z manželov disponoval spoločnou vecou alebo vykonával jej správu a zároveň ak nešlo o bežnú záležitosť, je bez súhlasu druhého manžela neplatný. Je teda neplatný právny úkon, ktorým prevzal jeden z manželov ručiteľský záväzok bez súhlasu druhého z manželov? K prevzatiu záväzku je treba súhlas druhého manžela len vtedy, ak ide o vec týkajúcu sa spoločných vecí.

Súdy zaujali k danej problematike taký názor, že podpisom ručiteľského záväzku jedným z manželov vzniká tento záväzok iba tomuto jedinému manželovi a veriteľ v prípade, že dlžník pohľadávku neuspokojil, hoci bol na to vyzvaný, môže sa domáhať jej splnenia na ručiteľovi. Nemôže sa však domáhať splnenia voči ručiteľovej manželke, a to ani v tom prípade, keby táto bola dala na prevzatie ručiteľského záväzku súhlas. Prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je teda právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. Na tomto nemení nič ani ustanovenie § 147 ObčZ. Aj v tomto ustanovení sa totiž naďalej považuje za zaviazaného z pohľadávky voči jednému z manželov iba tento manžel, upravuje sa iba spôsob uspokojenia tejto pohľadávky pri výkone rozhodnutia, a to tak, že sa pripúšťa jej uspokojenie aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva oboch manželov, nie však z výlučného osobitného majetku druhého manžela. Právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok, nevzniká teda v žiadnom prípade spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, ale dotyčný manžel sa stáva samostatným individuálnym ručiteľom práve tak, ako je samostatným dlžníkom, ak si napr. vypožičal peniaze na akýkoľvek účel alebo ak spôsobil niekomu škodu a pod. Druhý manžel sa nestáva ani tu osobným dlžníkom; iba spoločný majetok manželov sa stáva so zreteľom na ich bezpodielový vzťah k tomuto majetku možným zdrojom uspokojenia veriteľa jedného z manželov.

Iba z toho dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského záväzku jedného z manželov bude veriteľ môcť dosiahnuť uspokojenie eventuálne predajom vecí, ktoré nepatria výlučne veriteľovi, ale sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva ručiteľa a jeho manželky, nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku je záležitosťou, ktorá - ako nie bežná - vyžaduje pre svoju platnosť súhlas druhého manžela. Druhý manžel bude síce prípadne povinný trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku, nestáva sa však podľa ustanovenia § 145 ods. 2 ObčZ spoluručiteľom. K danej problematike odkazujeme na konštantnú slovenskú a českú judikatúru, napríklad citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. mája 1973, sp. zn. 1 Cz 43/73 publikované pod číslom R 61/1973, alebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 1997, sp. zn. 3 Obo 44/97 publikovaný pod číslom R 1/1998, či uznesenie Najvyššieho súdu ČR, zo dňa 30. augusta 2005, sp. zn. 29 Odo 398/2005.

V poslednom uvádzanom rozhodnutí súd dodal, že prevzatím (podpisom) ručiteľského záväzku jedným z manželov vzniká záväzok len tomuto manželovi, pričom nejde o právny úkon, ktorý by bolo možné charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo výkon správy spoločných vecí obidvoch manželov. Preto na prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela.

Ak sa netýka právny úkon, ktorým jeden z manželov prevzal ručiteľský záväzok, spoločných vecí, nevzťahuje sa na neho ustanovenie § 145 ObčZ, v dôsledku čoho nemožno uvažovať ani o neplatnosti takéhoto úkonu (z dôvodu absencie súhlasu druhého manžela) podľa ustanovenia § 40a ObčZ!

Musí veriteľ poučovať ručiteľa o povinnostiach, ktoré mu vyplývajú z ručenia?

Na platnosť ručiteľského záväzku nemá vplyv tá okolnosť, že dlžníkovi bola vyplatená len časť pôžičky a jej druhá časť bola použitá na krytie doposiaľ neuhradenej predchádzajúcej pôžičky, aj keď táto okolnosť nebola ručiteľovi známa. Je vecou ručiteľa, aby si zadovážil informácie o tom, aké povinnosti mu vyplynú z ručiteľského záväzku. Veriteľovi v tomto smere nie je zákonom uložená žiadna poučovacia povinnosť. (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 19. augusta 1971, sp. zn. 1 Cz 59/1971, R 8/1972)

Akými ustanoveniami sa spravuje ručenie v obchodných vzťahoch?

Pokiaľ je určitý záväzkový vzťah podľa § 261 a § 262 Obchodného zákonníka charakterizovaný ako obchodný, aplikujú sa na jeho zabezpečenie ručením výlučne ustanovenia § 303 až § 312 Obchodného zákonníka, teda sa neaplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení.

Ak by konkrétny záväzkový vzťah nespĺňal predpoklady pre to, aby bol posúdený ako obchodný, a teda pôjde o občianskoprávny vzťah, aplikujú sa ustanovenia § 546 až § 550 Občianskeho zákonníka bez možnosti použitia ustanovení Obchodného zákonníka.

Poukaz na konkrétne ustanovenia zákona v ručiteľskom vyhlásení, napríklad „Ručiteľské vyhlásenie podľa § 546 a nasl. ObčZ" v situácii, ak ide o zabezpečenie plnenia záväzku z obchodného záväzkového vzťahu spravidla nerobí ručiteľské vyhlásenie neplatným (pozri odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR z 18. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 115/99, publikované pod č. R 11/2001).

Do pozornosti dávame v tejto situácii ustanovenie § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého treťou časťou Obchodného zákonníka sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov (t. j. § 261 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka), ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.

Čo musí obsahovať ručiteľské vyhlásenie, aby bolo platné?

Ručiteľské vyhlásenie pre svoju platnosť okrem všeobecných požiadaviek na platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) vyžaduje predovšetkým, aby:

  • bolo urobené v písomnej forme (nedodržanie písomnej formy je sankcionované neplatnosťou ručiteľského vyhlásenia podľa § 40 ods. 1 ObčZ),
  • obsahovalo konkretizáciu záväzku dlžníka, ktorý je ručením zabezpečený (a to najčastejšie špecifikáciou zmluvy veriteľa s dlžníkom, z ktorej záväzky sú ručením zabezpečené, resp. aj uvedením konkrétnej výšky záväzku a i. Poznamenávame, že ručiť je možné aj za záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti.),
  • obsahovalo vyhlásenie ručiteľa, že splní určitý konkretizovaný záväzok uvedený v ručiteľskom vyhlásení, pokiaľ ho nesplní dlžník,
  • bolo podpísané konajúcou osobou, t. j. ručiteľom resp. osobou oprávnenou konať za ručiteľa (§ 40 ods. 3 ObčZ).

Súdna prax riešila aj situáciu, kedy sa v ručiteľskom vyhlásení ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe špecifikovanej úverovej zmluvy, v prípade, ak ich neuhradí dlžník.". Riešilo sa predovšetkým to, či je takéto vyhlásenie, t. j. „všetky záväzky..." určité, a či v takomto prípade ručí ručiteľ aj za záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v súvislosti s odstúpením veriteľa od úverovej zmluvy. Najvyšší súd ČR v konaní sp. zn. 32 Odo 629/2006 dňa 28. mája 2008 v zmysle konštantnej judikatúry tohto súdu zaujal názor, že ručiteľské vyhlásenie, podľa ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe konkrétnej úverovej zmluvy", pokiaľ by ich neuhradil dlžník, je určité a vzťahuje sa na všetky finančné záväzky dlžníka voči veriteľovi, ktoré pre neho vyplývajú z úverovej zmluvy ako aj na záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v budúcnosti (§ 304 ods. 2 ObchZ), napríklad pri odstúpení od úverovej zmluvy.

Môže sa ručiteľ zaviazať v ručiteľskom vyhlásení, že bude ručiť len konkrétnemu veriteľovi?

V obchodných právnych vzťahoch je častou situácia, že veriteľ svoj záväzok zabezpečený ručením postúpi zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom s postúpenou pohľadávkou prechádzajú aj práva súvisiace so zabezpečením tejto pohľadávky. Takáto situácia by teoreticky nemusela byť vždy ručiteľovi, vzhľadom na osobu konkrétneho nového veriteľa, príjemná, preto sa možno stretnúť aj so situáciami, kedy ručiteľ obmedzuje svoj ručiteľský záväzok len na jedného veriteľa, a to napríklad štylizáciou „Vyhlasujem, že uspokojím záväzok dlžníka, pokiaľ ho nesplní dlžník, avšak len po dobu, kým bude veriteľom zo záväzkového vzťahu s dlžníkom osoba XY".

Natíska sa nutne otázka, či nevylučuje právna úprava ručenia takúto štylizáciu ručiteľského vyhlásenia? Nejde o nedovolenú rozväzovaciu podmienku? Aplikačná prax sa už vysporiadala aj s týmto problémom. V konaní Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 667/2001 sa posudzovalo ručiteľské vyhlásenie, ktoré ustanovovalo, že „Ručiteľ sa zaväzuje zabezpečovať záväzok dlžníka po dobu, po ktorú bude veriteľom K. b. P., s. p. ú." Najvyšší súd Českej republiky skonštatoval (podotýkame, že za identickej právnej úpravy aká je v Slovenskej republike), že táto dikcia úplne jednoznačne limituje časovo a vecne záväzok ručiteľa len na vzťah z ručiteľského záväzku, ktorého veriteľom je uvedená banka a len na dobu, po ktorú bude veriteľom z ručiteľského záväzku táto banka. Gramatickým a logickým výkladom za použitia výkladových pravidiel prejavu vôle, obsiahnutých v ustanovení § 266 Obchodného zákonníka nič iného vyvodiť nemožno.

Takáto zmluvná úprava zabezpečenia záväzku ručením nie je podľa ustanovení § 303 a nasl. Obchodného zákonníka vylúčená. Ručenie je v citovaných ustanoveniach Obchodného zákonníka upravené ako inštitút komplexne a pre obchodný záväzkový vzťah založený ručením podľa citovaných ustanovení nemožno použiť ustanovenia § 546 a nasl. ObčZ o ručení. Ak táto úprava nezakazuje obmedziť ručiteľský záväzok len na jedného veriteľa, nie je v rozpore s touto zákonnou úpravou, ani ju neobchádza (ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka), ak je ručiteľský záväzok obmedzený práve len na dobu, po ktorú bude resp. bola veriteľom banka. Najvyšší súd dodal, že v danom prípade sa nejedná o rozväzovaciu podmienku, keďže formulácia tohoto ustanovenia tomu nenasvedčuje, jednak nemožno ani vyvodiť nedovolenosť takejto zmluvnej úpravy, ako už bolo vyššie uvedené. Zmluvné ustanovenie neodporuje kogentnému ustanoveniu § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka o zániku ručenia zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje, nakoľko toto ustanovenie, ktoré (bez možnosti odchylnej úpravy v zmluve) zánik ručenia spája so zánikom zabezpečovaného záväzku, súčasne nevylučuje iný spôsob zániku ručenia. Je namieste pripomenúť, že ak umožňuje zákon zabezpečenie len časti záväzku ručením (§ 307 ods. 2 Obchodného zákonníka), nemožno ani zánik ručenia, ktorého trvanie je viazané len na doterajšieho veriteľa, spôsobený postúpením pohľadávky dlžníka na ďalšieho veriteľa, považovať za nedovolený. Nejedná sa teda ani o obchádzanie úpravy postúpenia pohľadávky v ustanovení § 524 ods. 1 ObčZ. Aby sme to zhrnuli, z uvedených záverov teda vyplýva, že takto koncipovaný ručiteľský záväzok zanikne v dôsledku postúpenia pohľadávky novému veriteľovi.

Kedy môže veriteľ požadovať splnenie záväzku od ručiteľa?

V obchodných záväzkových vzťahoch je veriteľ oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Táto výzva nie je potrebná, ak ju veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

Pre vznik práva veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečeného záväzku od ručiteľa je teda podstatné len to, že dlh nesplnil dlžník po veriteľovej písomnej výzve. Táto výzva dokonca v prípadoch predpokladaných v § 306 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka ani nie je potrebná pre vznik záväzku ručiteľa. V prípadoch, keď sa však vyžaduje (teda, v prípadoch, ak ju veriteľ môže uskutočniť a ani nie je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní) je však táto výzva nevyhnutná, ináč si veriteľ svoje práva voči ručiteľovi uplatniť nemôže. Zákon vyžaduje, aby mala výzva veriteľa adresovaná dlžníkovi na splnenie dlhu písomnú formu. Pri nedodržaní tejto formy taktiež nevzniká veriteľovi právo na uplatnenie práva voči ručiteľovi.

Zároveň však upozorňujeme na to, že ustanovenie § 306 ods. 1 ObchZ má tzv. dispozitívny charakter, čo znamená, že právnym úkonom (dohodou) sa môže modifikovať. Z toho vyplýva, že pre všeobecnú platnosť záveru o vzniku práva veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa, uvádzaného v predchádzajúcich dvoch odstavcoch treba dodať, že sú relevantné len ak neboli stranami modifikované (porovnaj § 263 ObchZ). Úprava ich znenia by mohla byť napríklad taká, že veriteľovi vznikne právo domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len po neúspešnej exekúcii voči dlžníkovi. Ak by však takáto modifikácia neexistovala, ručiteľ nemôže brojiť, aby veriteľ najprv súdne prípadne aj exekučne vymáhal záväzok od dlžníka a až v prípade neúspechu následne záväzok vymáhal od neho ako ručiteľa resp. na vznik práva veriteľa požadovať splnenie záväzku od ručiteľa je rozhodujúce len to, že dlh nesplnil dlžník v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval a je úplne irelevantné, či veriteľ využil všetky možnosti na to, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky od dlžníka.

Ak je pohľadávka veriteľa okrem ručenia zabezpečená aj iným zabezpečovacím inštitútom, napríklad záložným právom, je len na veriteľovi, z ktorého titulu sa rozhodne realizovať svoje právo. Inými slovami, nie je povinný dosiahnuť uspokojenie pohľadávky najprv z iného zabezpečenia a až v prípade neúspechu, prostredníctvom ručenia.

Obdobná situácia ako v obchodných záväzkových vzťahoch, je aj v občianskoprávnych vzťahoch. Aj tu je predpokladom vzniku práva veriteľa požadovať splnenie záväzku od ručiteľa skutočnosť, že dlh nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ písomne vyzval, pričom je irelevantné prečo dlžník nemôže alebo nechce dlh splniť. Rovnako je irelevantné aj to, či a v akom rozsahu môže ručiteľ následne vymôcť od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi namiesto dlžníka.

Na rozdiel od obchodnoprávnej úpravy ručenia, Občiansky zákonník obsahuje ustanovenie § 549 ObčZ, podľa ktorého ručiteľ môže plnenie odoprieť, pokiaľ veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník. Ani v občianskoprávnych vzťahoch však, aj napriek ustanoveniu § 549 ObčZ (ktorého aplikácia je v obchodných záväzkových vzťahoch vylúčená), nemôže byť nevyužitie iného spôsobu zabezpečenia pohľadávky veriteľom, napríklad záložného práva či neuspokojenie sa z iného zabezpečenia, považované za zavinenie veriteľa na tom, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník.

Môže byť výzva dlžníkovi na splnenie záväzku obsiahnutá v žalobe, ktorou sa domáha veriteľ splnenia záväzku naraz od dlžníka a ručiteľa?

Prax riešila aj túto zaujímavú otázku, a to, či môže byť výzva dlžníkovi na splnenie záväzku obsiahnutá v žalobe, ktorou sa domáha veriteľ splnenia záväzku naraz od dlžníka ako jedného žalovaného a ručiteľa (resp. ručiteľov) ako druhého žalovaného. Najvyšší súd ČR sa tejto problematike venoval v rozsudku zo dňa 25. januára 2005, sp. zn. 29 Odo 583/2004, pričom z tohto rozhodnutia vyplýva záver, že hmotnoprávny úkon, a to písomná výzva dlžníkovi na splnenie splatného záväzku, ktorá je predpokladom pre vymáhanie záväzku od ručiteľa, môže byť obsiahnutá aj v žalobe, ktorou sa veriteľ domáha od dlžníka a taktiež od ručiteľa zaplatenia dlžnej čiastky. Pre bližšie oboznámenie sa so skutkovým stavom v tejto veci, odporúčame pozrieť celé znenie citovaného rozhodnutia na internetovej stránke Najvyššieho súdu ČR www.nsoud.cz.

Má veriteľ povinnosť informovať ručiteľa o tom, že dlžník svoj splatný záväzok nesplnil?

Ustanovenie § 306 ods. 1 ObchZ určuje podmienky, pri splnení ktorých sa veriteľ môže domáhať splnenia záväzku od ručiteľa. Je tomu tak v prípade, ak dlžník nesplnil svoj splatný záväzok, a to ani v primeranej lehote potom, čo bol na plnenie písomne vyzvaný (ak bola takáto výzva potrebná – pozri § 306 ods. 1 druhá veta ObchZ). Povinnosť informovať ručiteľa o tom, že dlžník svoj splatný záväzok nesplnil a povinnosť ho vyzvať na plnenie ručiteľského záväzku pre veriteľa z ustanovenia § 306 ods. 1 ObchZ a ani z jeho ďalších ustanovení upravujúcich ručenie, vyvodiť nemožno. Veriteľ sa tak môže domáhať splnenia záväzku od ručiteľa, bez toho, aby ho k takémuto plneniu musel vopred vyzvať. Je vecou ručiteľa, aby si zadovážil potrebné informácie o zabezpečovanej pohľadávke vrátane jej splatnosti, nehľadiac k tomu, že ustanovenie § 305 ObchZ ukladá veriteľovi, aby bez zbytočného odkladu oznámil ručiteľovi na požiadanie výšku svojej zabezpečenej pohľadávky. v(rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28. júna 2005, sp. zn. 29 Odo 405/2005)

Má vo vzťahu veriteľa voči ručiteľovi relevanciu tá skutočnosť, že ručiteľ bol uvedený dlžníkom pred vyhlásením o ručení do omylu?

Pre právny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom dlžníka je nerozhodné, či bol ručiteľ pred tým, než urobil písomné vyhlásenie o ručení uvedený dlžníkom do omylu. (rozhodnutie Mestského súdu Praha zo dňa 21. októbra 1976, sp. zn. 20 Co 363/76, R 36/1978)

Zakladá podanie návrhu proti dlžníkovi prekážku litispendencie pre konanie o splnenie toho istého dlhu proti ručiteľovi?

Podľa § 83 OSP začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. V zásade teda platí, že pokiaľ o veci prebieha na súde konanie, nemôže o tej istej veci zároveň prebiehať aj iné konanie. V takom prípade súd musí neskôr začaté konanie zastaviť, a to práve s poukazom na citované ustanovenie § 83 OSP v spojení s ustanovením § 104 ods. 1 prvej vety OSP.

Právna úprava výslovne nestanovuje, či je záväzok ručiteľa a dlžníka vo vzťahu k veriteľovi solidárny. Môžu teda prebiehať naraz samostatné súdne konania jednak proti dlžníkovi a jednak proti ručiteľovi resp. ručiteľom?

Najvyšší súd ČR v rozhodnutiach zo dňa 27. 7. 2000, sp. zn. 20 Cdo 723/2000 a zo dňa 29. 5. 2003, sp. zn. 33 Odo 202/2002 (celé znenia rozhodnutí pozri na www.nsoud.cz) uviedol, že konanie o splnenie dlhu medzi veriteľom a dlžníkom z dôvodu rozdielnych účastníkov na strane žalovaného ako aj z dôvodu, že nejde o totožnosť skutku, nezakladá prekážku tzv. litispendencie, teda prekážku veci začatej podľa § 83 OSP pre konanie o splnenie toho istého dlhu medzi veriteľom a ručiteľom dlžníka. Z uvedeného vyplýva teda záver, že konanie veriteľa proti dlžníkovi a ďalšie konanie veriteľa proti ručiteľovi môžu prebiehať samostatne.

Vynára sa však jednoznačný problém, a to práve požiadavka, aby veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým plnením, a to zo strany jedného žalovaného (dlžníka) na základe plnenia z hlavného záväzku a druhého žalovaného (ručiteľa) na základe plnenia z ručiteľského záväzku. Pre ručiteľa to znamená, aby ako predpoklad úspešnej procesnej obrany v takomto prebiehajúcom konaní a aj v rámci prípadnej exekúcie intenzívne využíval svoje právo uvedené v ustanovení § 547 ObčZ a v prípade obchodných záväzkových vzťahov v ustanovení § 305 ObchZ (znenie uvedených ustanovení pozri v druhej kapitole tohto článku). Aj túto skutočnosť treba pri podpise ručiteľského vyhlásenia dôkladne zvážiť, keďže dôkazné bremeno ohľadom rozsahu splnenia dlhu hlavným dlžníkom, teda vlastne otázka čiastočného či úplného zániku záväzku, avšak v konaní proti ručiteľovi, zaťažuje práve ručiteľa. Len podotýkame, že súd nemôže vo výroku rozsudku v konaní vedenom len proti ručiteľovi viazať povinnosť uloženú ručiteľovi na podmienku „ak dlh nesplní dlžník" (Pozri R 2/1975).

Pokiaľ sme pri probléme dvoch samostatných súdnych konaní, a to jednak na základe žaloby veriteľa proti dlžníkovi a jednak na základe žaloby veriteľa proti ručiteľovi, zaujímavá je tiež otázka, či sa podaním žaloby proti jednému z nich zastavuje plynutie premlčacej doby aj ohľadom práva veriteľa voči druhému. Súdy zaujali názor, že ak si uplatní veriteľ na súde svoje právo nie proti dlžníkovi, ale len proti ručiteľovi, nezastavuje sa plynutie premlčacej doby aj ohľadom práva veriteľa voči dlžníkovi, pretože obidve premlčacie lehoty majú samostatný režim. V podrobnostiach odkazujeme na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 17. októbra 2000, sp. zn. 30 Cdo 2507/99, ktoré obsahuje výklad tohto právneho záveru. Do pozornosti dávame v tejto súvislosti aj ustanovenie § 310 ObchZ, z ktorého vyplýva, že premlčanie práva veriteľa voči ručiteľovi možno konštatovať len za situácie, kedy je úplne bez pochybnosti zistené premlčanie práva veriteľa proti dlžníkovi.

Môže sa stať ručiteľ záložným veriteľom?

Prax riešila situáciu, kedy vychádzal ručiteľ z názoru, že tým, že splnil ručiteľský záväzok sa stal ex lege záložným veriteľom. Pokiaľ vychádzame z toho, že záložné právo zaniká v prípade, ak zabezpečenú pohľadávku uhradí záložnému veriteľovi namiesto dlžníka ručiteľ, musíme dôjsť k záveru, že ručiteľ sa splnením ručiteľského záväzku nemôže stať záložným veriteľom, keďže záložné právo splnením zabezpečenej pohľadávky zaniklo podľa § 151md ods. 1 písm. a/ ObčZ. K uvedenému pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 8. marca 2006, sp. zn. 29 Odo 297/2006). 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1876

Nový príspevok

RUČITEL

Dobrý deňBol som ručitelom bývlemu švagrov a svagrinej na uver slov,spor.Prestali platit a vec dosla do štadia exekucie kde mne strhavali z platu a posielal som aj ja dodatočne.Exekucia bola ukončená 2016.Aké su možnosti dat ich na s=ud abz sa mi peniaze dostali spät.Počul som niečo o trojročnej lehote na podanie na sud.Počíta sa trojročna doba od ukončenia exekucie?Dakujem ya odpoved

marci1974 | 21.02.2021 05:49
Ďakujem...

...za svkele vypracovaný článok o ručení, veľmi nám to pomohlo oboznámiť sa s touto problematikou. Máte u nás jednotku s hviezdičkou :)

Ivana | 09.08.2014 22:21
PoUtStŠtPiSoNe
: