Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
(čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)
Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
(čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)
Právo na bezplatné súdne konanie?
Z článku 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie, obmedzenie práva na prístup k súdu zo strany štátu súdnymi poplatkami je prípustné, toto obmedzenie však nemôže spôsobovať marenie zmyslu a účelu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Z. z.).
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. PL. ÚS 38/1999 uviedol, že hoci čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním, nezaručuje mu aj právo na bezplatné súdne konanie. V nesúlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd preto nie je taká právna úprava, ktorá pre súdne konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, stanovuje súdne alebo iné poplatky. Ústava Slovenskej republiky vo svojom čl. 46 ods. 1 negarantuje právo na bezplatné súdne konanie, a preto za nesúladnú s týmto článkom Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať takú právnu úpravu, ktorá podmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu uhradením súdneho alebo iného poplatku.
Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje Ústava Slovenskej republiky každému, ktorého právo je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené a ktorého sa možno zákonom ustanoveným postupom domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Právo na súdnu alebo inú právnu ochranu nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody, ako sú uvedené v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky. Takýto záver nie je možné odvodiť ani z Ústavy Slovenskej republiky a ani zo zákonov upravujúcich výkon práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. V tomto smere sa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky líši od čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý rozsah uplatnenia práva na súdnu ochranu obmedzuje na rozhodovanie o "občianskych právach alebo záväzkoch" a na rozhodovanie o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát poukázal na to, že pokiaľ ide o povinnosť zaplatiť súdny poplatok ako podmienku konania, Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôraznil, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samé osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (pozri napr. uznesenie sp. zn. I. ÚS 176/03, uznesenie sp. zn. I. ÚS 71/02.)
Európsky súd pre ľudské práva tiež zdôraznil, že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie (mutatis mutandis rozsudok ESĽP vo veci Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, § 25-26) a že nikdy nevylúčil možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veci Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko z 19. decembra 1997, § 33; vo veci Tolstoy - Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1995, § 61 a nasl.; vo veci Kreuz v. Poľsko, § 54).
Aby však inštitút súdnych poplatkov neprimerane nezasahoval do práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenému aj v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky,
- Zákon o súdnych poplatkoch v ustanovení § 4 ods. 1 taxatívne vymenúva konania, ktoré sú od súdneho poplatku oslobodené ex lege (zákonné vecné oslobodenie) a
- v ustanovení § 4 ods. 2 osoby, ktoré sú od poplatku oslobodené ex lege (zákonné osobné oslobodenie).
- Občiansky súdny poriadok upravuje v ustanovení § 138 OSP možnosť individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov (niekedy nazývaného tiež oslobodením na návrh účastníka, alebo individuálneho osobného oslobodenia).
Zákonné vecné oslobodenie a zákonné osobné oslobodenie vyplývajú priamo zo zákona, takže o ich priznaní súd nevydáva rozhodnutie.
Predpoklady pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. (§ 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku)
Predpokladmi pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré musia byť kumulatívne naplnené, teda v zmysle citovaného ustanovenia sú:
- pomery účastníka odôvodňujúce priznanie oslobodenia a zároveň
- skutočnosť, že zo strany žiadateľa nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Pod pojmom pomery zákon chápe majetkové pomery žiadateľa (v prípade fyzickej osoby tiež rodinné, sociálne a zdravotné pomery), majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník celkom, či z časti (v prípade žiadosti o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôže splniť poplatkovú povinnosť alebo, že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo žiadať (z odôvodnenia uznesenia R 109/2001). Objektívny nedostatok finančných prostriedkov resp. iného majetku, by nemal spôsobovať nemožnosť domôcť sa svojho práva na súde.
Za svojvoľné uplatňovanie práva právna teória považuje napríklad postúpenie svojho práva na iný subjekt, ktorý by bol žiadateľom o oslobodenie, a to len z dôvodu, že by sa dosiahlo priznanie oslobodenia, keďže postupca by podmienky na oslobodenie nespĺňal. Zrejmú bezúspešnosť alebo bránenie práva treba posudzovať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Právna teória ju považuje za určitú prejudíciu sporu, keďže súd by už v štádiu rozhodovania o oslobodení od súdneho poplatku skonštatoval, že žiadateľ bude zrejme bezúspešný.
Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 67/2000 zo dňa 4. októbra 2000 vyslovil, že podnet, ktorým sa žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol o náhrade škody, na čo Ústavný súd SR nie je príslušný, treba pokladať podľa § 138 ods. 1 OSP za zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, ktoré nespĺňa bez ohľadu na sociálnu situáciu občana, podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 ods. 1 OSP).
Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č. 73547/01 – nadmerná výška súdneho poplatku spôsobujúca skončenie konania vo veci samej a nadväzne porušenie podstaty práva na prístup k súdu.
Európsky súd pre ľudské práva (European court of human rights) vo veci sťažnosti č. 73547/01, ktorá bola podaná poľskými štátnymi občanmi Grzegorzom Jedamskim a Teresou Jedamskou proti Poľskej republike vyslovil názor, že súdny poplatok, ktorý mali sťažovatelia zaplatiť za konanie všeobecného súdu, bol privysoký (jednalo sa o súdny poplatok vo výške 100 000 PLN za podanú žalobu, pričom Krajský súd vo Varšave sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal z dôvodu, že ich majetok je dostatočne vysoký) a zapríčinil skončenie konania vo veci samej a teda, že meritom veci sa súd nezaoberal. ESĽP mal za to, že tým došlo k porušeniu podstaty práva sťažovateľov na prístup k súdu. Z uvedeného rozhodnutia teda mutatis mutandis vyplýva, že vzhľadom na tak významné miesto práva na prístup k súdu v demokratickej spoločnosti majú súdne orgány zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi záujmami štátu na vyberaní súdnych poplatkov na strane jednej a na druhej strane záujmami osôb na uznaní ich práva zo strany súdov. Pre úplnosť je potrebné dodať, že ESĽP vo svojom hodnotení uvádza, že zistenia všeobecných súdov týkajúce sa finančnej situácie sťažovateľov sa zdali byť založené viac na hypotetickej možnosti príjmu sťažovateľov ako na skutočnostiach vyplývajúcich zo sťažovateľmi predloženého vyhlásenia. Z týchto, naopak vyplývalo, že sťažovatelia nemohli so svojimi finančnými prostriedkami disponovať z dôvodu ich zaistenia.
Rozhodnutie Ústavného súdu České Republiky, sp. zn. III. ÚS 588/2000
V súvislosti s problematikou oslobodenia od súdnych poplatkov a v kontexte judikatúry českých a slovenských súdov treba úvodom poukázať na rozhodnutie Ústavního soudu ČR sp. zn. III. ÚS 588/2000, ktoré v právnej vete uvádza:
„Ak súd rozhoduje o návrhu účastníka o oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 138 ods. 1 OSP, je účelom tohoto rozhodovania posúdenie pomerov účastníka, ako aj svojvôle alebo zrejmej bezúspešnosti pri uplatňovaní alebo bránení práva. Do nadobudnutia právoplatnosti tohoto rozhodnutia nie je teda otázka povinnosti zaplatiť súdny poplatok konečným spôsobom rozhodnutá. Pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi konania, za účelom možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu, poskytnutý reálny časový priestor pre úhradu súdneho poplatku a pre pokračovanie v konaní vo veci samej.
Zásada rovnosti strán
Všetci účastníci sú si v konaní rovní.
(čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd)
Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.
(čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky)
Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
(čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky)
Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v úradnom jazyku toho štátu, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv
(§ 18 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku)
Zásada rovnosti strán je základnou zásadou spravodlivého procesu. Je zakotvená v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a premieta sa tiež do rady ustanovení procesných predpisov. Občiansky súdny poriadok výslovne rovnosť účastníkov konania stanovuje v ustanovení § 18, z ktorého pre súdy plynie povinnosť zaistiť účastníkom rovnaké, t. j. rovnocenné možnosti k uplatňovaniu ich práv. Je preto treba tiež pri interpretácii ustanovenia § 138 ods. 1 OSP, z ktorého dikcie plynie, že jeho použitia sa môže dovolávať každý účastník, vychádzať z pohľadu uvedenej ústavnej zásady rovnosti. Právnické osoby, medzi ktoré patria aj jednotky územnej samosprávy, majú spôsobilosť byť účastníkom konania a súd s nimi teda musí konať rovnakým spôsobom ako s účastníkom konania, ktorý je fyzickou osobou.
Skutočnosť, že zisťovanie pomerov právnickej osoby pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov by malo byť obtiažne alebo nákladné, sama o sebe nemôže byť dôvodom k tomu, aby u takéhoto účastníka konania bola vopred a bez ďalšieho vylúčená možnosť použitia ustanovenia § 138 ods. 1 OSP, ktorého aplikácia môže vo svojich dôsledkoch ovplyvniť aj tak významné právo, ako je právo na prístup k súdu. Je potom vecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá pomerov, z ktorých bude pri aplikácii tohoto ustanovenia pri právnických osobách vychádzať. (rozhodnutia Ústavního soudu České republiky č. IV. ÚS 13/98, I. ÚS 13/98).
K predmetnému záveru dospel Ústavní soud České republiky po podaní ústavnej sťažnosti zo strany Mestskej časti Praha 14 proti uzneseniu Obvodního soudu pro Prahu 9 a proti uzneseniu Městského soudu v Prahe. Zo spisu Obvodního soudu pro Prahu 9 sp. zn. 34 Ro 382/97 Ústavní soud ČR zistil, že napadnutým uznesením tohto súdu nebolo vyhovené návrhu sťažovateľky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v konaní o žalobe na zaplatenie čiastky 455 354 Kč s prísl. Sťažovateľka požiadala súd o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov s odôvodnením, že súdny poplatok, ktorý by bola nútená zaplatiť, predstavuje vysokú čiastku, ktorá značným spôsobom môže ovplyvniť chod nielen Mestského úradu Mestskej časti, ale aj povinností, ktoré má Mestská časť Praha 14 v oblasti samosprávy a miestny úrad v oblasti prenesenej správy. Obvodní soud pro Prahu 19 z komentára k ust. § 138 ods. 1 O. s. ř. autorov JUDr. Jaroslava Bureša a JUDr. Lubomíra Drápala vyvodzoval, že toto ustanovenie upravuje oslobodenie od súdnych poplatkov zo sociálnych dôvodov. Oslobodenie od súdnych poplatkov bez ohľadu na pomery účastníkov upravuje zákon o súdnych poplatkoch. Podľa tohto zákona sa však na žalobkyňu – sťažovateľku oslobodenie od súdnych poplatkov nevzťahuje. Zo sociálnych dôvodov nebolo možné oslobodenie priznať. S týmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, pretože nemožno posudzovať pomery právnickej osoby z hľadiska jej sociálnych pomerov a len ťažko by sa hľadalo kritérium pre zistenie majetkových pomerov pri právnickej osobe všeobecne.
Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti domáhala zrušenia uvedených uznesení z dôvodu rozporu so zásadou rovnosti účastníkov konania, nesúhlasila s uvedeným výkladom ustanovenia § 138 ods. 1 OSP a poukázala na to, že účastníkom občianskeho súdneho konania môžu byť ako fyzické, tak aj právnické osoby a že zákon medzi nimi v tomto zmysle nerobí žiadne rozdiely.
Ústavní soud ČR v odôvodnení rozhodnutia II. ÚS 13/98 o. i. uvádza, že všeobecné súdy vychádzali zo záveru, že u právnických osôb je pojmovo vylúčené priznávať oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, nakoľko nemožno posudzovať sociálne a majetkové pomery pri právnickej osobe z hľadiska sociálnych pomerov a len ťažko by sa hľadalo kritérium pre zistenie majetkových pomerov u právnických osôb všeobecne. Pokiaľ by sa výkladom dospelo k záveru, že ustanovenie § 138 ods. 1 OSP sa vzťahuje aj na právnické osoby, zisťovaním ich pomerov by sa neprimerane zaťažili súdy už v štádiu začatia konania a je ťažké si predstaviť spoločné hľadisko pre posudzovanie majetkových pomerov osôb, ktoré sú povahou veľmi rôznorodé. Ústavní soud ČR po preskúmaní ústavnej sťažnosti a posúdení veci však dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná.
Pri interpretácii § 138 ods. 1 OSP o možnosti priznať oslobodenie od súdnych poplatkov je potrebné vychádzať zo zásady rovnosti strán, tak ako je zakotvená v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 96 ods. 1 Ústavy ČR (u nás čl. 47 ods. 3 Ústavy SR – pozn. autora), a to s tým dôsledkom, že sa uvedeného ustanovenia môže dovolávať nielen fyzická, ale aj právnická osoba. (rozhodnutie Ústavního soudu ČR č. II. ÚS 13/98).
Pre bližšie oboznámenie sa s odôvodneniami vyššie citovaných rozhodnutí Ústavního soudu ČR pozri TU.
Rozhodnutie Ústavního soudu České Republiky, sp. zn. IV. ÚS 289/03
Rozoberme si jedno zo zásadných rozhodnutí Ústavního soudu ČR, ktoré pojednávalo o rovnosti účastníkov konania v súvislosti s oslobodením od súdnych poplatkov. Toto rozhodnutie rozoberáme podrobnejšie z dôvodu, že význam záverov z neho plynúcich je aj pre slovenskú aplikačnú prax nepochybný.
Sťažovateľ podal na Ústavní soud ČR ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhal zrušenia uznesenia Krajského soudu v Plzni, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného soudu v Sokolově o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Zo spisu Okresního soudu v Sokolově, ktorý si Ústavní soud vyžiadal zistil, že sťažovateľ v postavení žalobcu podal na Krajský súd v Plzni žalobu o zaplatenie sumy 1 500 000 Kč s prísl. Krajský soud vyzval sťažovateľa uznesením zo dňa 10. apríla 2000 na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 60 000 Kč. Sťažovateľ na výzvu reagoval predložením tlačiva o osobných, majetkových pomeroch pre oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré je datované 17. apríla 2000 a súdu bolo doručené 18. apríla 2000. Krajský soud však o žiadosti nerozhodol a v novembri 2000 vydal uznesenie, ktorým vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a vec postúpil Okresnímu soudu v Sokolově. Ten opätovne uznesením zo dňa 8. novembra 2002 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ reagoval listom, v ktorom uviedol, že sú u neho splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov a odvolal sa na predchádzajúcu žiadosť. Okresní soud v Sokolově zo správy Úradu práce zistil, že sťažovateľ je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 28. novembra 2001 a že sa mu nepodarilo zaobstarať mu žiadnu prácu.
Okresní soud v Sokolově za tohto stavu vydal uznesenie zo dňa 27. 12. 2002, ktorým sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal s odôvodnením, že vedel, že za ním podanú žalobu musí zaplatiť súdny poplatok 60 000 Kč minimálne od 12. apríla 2000, kedy mu bola doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku v uvedenej výške, aj keď ju obdržal od vecne nepríslušného súdu. Z tohto súd prvého stupňa vyvodil, že sa žalobca už niekoľko rokov spolieha, že bremeno súdneho poplatku bude prenesené na štát a že mal dostatok času, aby prostriedky na jeho zaplatenie nazhromaždil. Tiež uviedol, že prihliadol aj k charakteru sporu, ktorý sa týka podnikateľskej činnosti žalobcu, kedy mohol podobné riziko s minimálnou mierou obozretnosti predvídať a prípadné náklady súvisiace s konaním si zabezpečiť, napríklad poistením.
Krajský súd v Plzni uznesením zo dňa 4. marca 2003 uznesenie Okresního soudu v Sokolově potvrdil. V odôvodnení sa odvolal na argumentáciu súdu prvého stupňa, ktorú ešte doplnil tak, že inštitút oslobodenia od súdneho poplatku nie je určený na to, aby štát za účastníka konania preberal riziká vyplývajúce z podnikania, naviac v situácii, kedy účastník pôvodne disponoval dostatočným majetkom, ktorý podľa jeho tvrdenia zveril „podvodníkom a tunelárom".
Ústavní soud ČR v odôvodnení svojho rozhodnutia pripomenul, že postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu aj výklad iných než ústavných predpisov, ako aj ich aplikácia pri riešení konkrétnych prípadov, sú samostatnou záležitosťou všeobecných súdov. Ústavní soud ČR teda neposudzuje zákonnosť vydaných rozhodnutí (pokiaľ nimi nie je porušení ústavne zaručené právo), nakoľko to prísluší všeobecným súdom. Z hľadiska ústavnoprávneho môže byť posúdená len otázka, či právne názory všeobecných súdov sú ústavne konformné, alebo či naopak ich uplatnenie predstavuje zásah orgánu verejnej moci, ktorým bolo porušené niektoré z ústavne zaručených základných práv alebo slobôd. K tomu v danom prípade došlo. Ústavní soud ČR pripustil, že nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecnými súdmi môže mať za následok porušenie základných práv a slobôd, a to tam, kde ide o svojvoľný výklad, napríklad nerešpektovaním kogentnej normy, alebo o interpretáciu, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.
Záver Ústavního soudu ČR v predmetnej veci znel:
Jedným zo základných práv, ktoré je zakotvené v článku 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd je právo domáhať sa stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Toto právo, ako vyplýva z citácie, má každý, teda aj ten, kto nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. Preto aj keď zákon stanovuje povinnosť zaplatiť súdny poplatok ako podmienku postupu pri uplatňovaní práva v civilnom procese, súčasne upravuje okolnosti, za ktorých možno túto podmienku prepáčiť. Tieto okolnosti potom nerozlišujú potenciálnych žiadateľov o túto výnimku podľa spôsobu a okolností, za ktorých vznikol problém, ktorý je predmetom konania a „nerozlišujú" účastníka podľa povolania či profesie, ani nestanovujú kritériá dĺžky vedomosti o povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
Dôvody, ktoré uviedli obidva súdy v uzneseniach, ktoré boli napadnuté ústavnou sťažnosťou pre svoje zamietavé rozhodnutia, sú svojvoľným výkladom ustanovenia § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože nerešpektujú jeho znenie. Z tohoto ustanovenia vyplýva, že k tomu, aby súd mohol oslobodiť účastníka konania od zaplatenia súdneho poplatku, musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to:
- nepriaznivá finančná situácia a
- pravdepodobnosť úspechu v danom konaní na strane žiadateľa.
Len v tomto rozsahu môže súd hodnotiť oprávnenosť žiadosti. Ústavní soud ČR preto z uvedených dôvodov posúdil ústavnú sťažnosť ako dôvodnú, keďže dospel k záveru, že postupom obidvoch súdov bolo porušené ústavou zaručené právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 37/2000
Najvyšší súd SR v uznesení 4 Obo 37/2000 skonštatoval, že aj podnikateľskému subjektu môže byť za splnenia zákonných predpokladov uvedených v ustanovení § 138 ods. 1 OSP priznané (celkom alebo sčasti) oslobodenie od súdnych poplatkov (tento záver možno vyvodiť z ustanovenia § 138 ods. 1 OSP – arg. „účastník").
V predmetnej právnej veci sa žalobca v právnej veci proti žalovanému – poisťovni o zaplatenie poistného plnenia domáhal oslobodenia od súdnych poplatkov s odôvodnením, že po poistnej udalosti sa dostal do takej zlej majetkovej situácie, ktorá mu znemožňuje zaplatiť súdny poplatok z uplatneného nároku. Výška súdneho poplatku činila 124 240 Sk. Krajský súd uznesením žiadateľovi oslobodenie od súdneho poplatku z podanej žaloby nepriznal, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žiadateľ ničím nepreukázal nepriaznivosť celkových majetkových pomerov do takej miery, aby mu znemožňovali zaplatiť uvedený súdny poplatok. Žalobca však proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, v ktorom uviedol, že po poistnej udalosti, na základe ktorej mu požiar zničil celú prevádzku sa dostal do neriešiteľnej finančnej situácie, a to ako sám, tak aj jeho rodina. Po tomto požiari zostal bez majetku a bez práce, pričom nemá prostriedky ani na vlastné živobytie, a teda ani na zaplatenie súdneho poplatku. Najvyšší súd mal za to, že žalobca vierohodným spôsobom preukázal a doložil majetkové a sociálne pomery, ktorými žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov odôvodnil, preto Najvyšší súd ako súd odvolací mohol skonštatovať, že sa žalobca – žiadateľ o oslobodenie nachádza v takej situácii, ktorá mu znemožňuje uplatňovať nárok voči žalovanému – poisťovni z dôvodu vysokého súdneho poplatku z podanej žaloby. Najvyšší súd tiež dodal, že vo veci nič nenasvedčuje tomu, že by sa v predmetnej právnej veci jednalo o zjavne bezúspešné či svojvoľné uplatňovanie práva.
Najvyšší súd teda v predmetnej právnej veci plne v súlade so zásadou rovnosti účastníkov konania akceptoval tú skutočnosť, že zákonné predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov nerozlišujú „účastníkov" podľa ich povolania alebo profesie.
Záverom
Všetky vyššie citované rozhodnutia dospeli k takému výkladu ustanovenia § 138 ods. 1 OSP, že zákon pri použití termínu „účastník" tohto nijakým spôsobom ďalej nerozlišuje, a teda z uvedeného možno vyvodiť záver, že skutočnosť, či daný účastník, či už fyzická osoba alebo právnická osoba, je subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť je pre aplikáciu ustanovenia § 138 ods. 1 OSP irelevantné.
Pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov musia byť kumulatívne splnené len dve, už vyššie viackrát spomínané podmienky (pomery účastníka odôvodňujúce priznanie oslobodenia a skutočnosť, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva). Ako mutatis mutandis skonštatoval Ústavní soud ČR v rozhodnutí IV. ÚS 289/03, súd môže hodnotiť oprávnenosť žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov len v tomto rozsahu. Ak by súd svoje rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku oprel o iné dôvody, išlo by o svojvoľný výklad ustanovenia § 138 ods. 1 OSP zo strany súdu, a to z dôvodu nerešpektovania jeho znenia.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia Ústavního soudu ČR sp. zn. I.ÚS 13/98, Městský soud v Praze vo svojom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku žiadateľovi – právnickej osobe uviedol, že s ohľadom na rozmanitosť foriem právnických osôb by sa ťažko hľadalo spoločné kritérium pre posudzovanie majetkových pomerov žiadateľov a súčasne by sa tým súd neprimerane zaťažoval už v štádiu na začiatku konania. Ústavní soud ČR uzavrel, že je vecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá pomerov, z ktorých bude pri aplikácii ust. § 138 ods. 1 OSP pri právnických osobách vychádzať. Skutočnosť, že zisťovanie pomerov právnickej osoby pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkoch by malo byť obtiažne alebo nákladné, sama o sebe nemôže byť dôvodom k tomu, aby u takéhoto účastníka bola vopred a bez ďalšieho vylúčená možnosť použitia § 138 ods. 1 OSP.
V tomto momente je však badateľný celkový rozpor skonštatovaného záveru s § 6 OSP, podľa ktorého v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. V článku 48 ods. 2 Ústavy SR je zakotvené právo každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Toto ústavné právo prejednania veci bez zbytočných prieťahov sa premieta aj do ďalších ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne. Počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Podľa § 114 ods. 1 OSP ak súd neodmietol návrh z procesných dôvodov alebo nerozhodol o zastavení konania podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu, pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.
Nedovolím si na záver nepodotknúť, že je nepochybné, že zisťovanie majetkových pomerov právnických osôb alebo fyzickej osoby podnikateľa by súd zaťažilo už v štádiu začatia konania, mám tiež za to, že by nezriedka išlo o otázku, na ktorú by bolo treba odborné znalosti a súd by sa bez účasti znalca už v tomto štádiu konania neobišiel. Tým by došlo aj k rozporu so zásadou hospodárnosti konania. Nie je možné vylúčiť ani zneužívanie tohto inštitútu na účelové obštrukcie zo strany niektorých účastníkov, avšak takáto situácia by už vzhľadom k tomu, že poplatková povinnosť odporcov resp. ich prípadné oslobodenie, či už za podanie odporu alebo odvolania, sa môže riešiť až po meritórnom prejednaní veci.
(Príspevok odznel na seminári „Súdne poplatky a trovy konania" organizovanom Justičnou akadémiou na Krajskom súde v Banskej Bystrici dňa 4. marca 2009)
JUDr. Edmund Horváth
Okresný súd Rimavská Sobota
Ilustračné foto: autor
Súvisiace články
- Priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podnikateľovi
- Predpoklady pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
- Oslobodenie od súdnych poplatkov (návrh na priznanie)
- Oslobodenie právnickej osoby od súdnych poplatkov
- Vzťah oslobodenia od súdnych poplatkov k povinnosti nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi
- Dôkazné bremeno pri návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov
- Nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a následný postup súdu
- Predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov
- Oslobodenie správcu len v konaniach týkajúcich sa tunelovania úpadcu
- Test: Súdne poplatky v súdnej praxi
- Postúpenie pohľadávky na subjekt v úpadku