Policajt a osobná prehliadka

Tento príspevok si kladie za cieľ ozrejmiť pojem „osobná prehliadka“ ako aj zákonné dôvody jej vykonania ako aj právomoc príslušníkov policajného zboru takúto osobnú prehliadku vykonať.

Osobná prehliadka je jedným zo zákonných prostriedkov z ktorých orgány činné v trestnom konaní získavajú dôkazy, resp. iné informácie dôležité pre trestné konania. Vykonanie osobnej prehliadky predstavuje však aj zásah do základných práv garantovaných Ústavou SR a to práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1) a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2). V zmysle Ústavy SR povinnosti možno ukladať zákonom  alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 1), preto aj vykonanie, resp. získavanie dôkazov v trestnom konaní možno vykonať len v súlade a v intenciách posledného citovaného článku Ústavy. Akýkoľvek exces z tohto článku Ústavy a zákona má za následok, že dôkaz  bude v trestnom konaní absolútne neplatný.

Osobná prehliadka podľa Trestného poriadku

Ako som spomenul vyššie osobná prehliadka je dôkazným  prostriedkom, čiže je nositeľom možného dôkazu dôležitého pre trestné konanie. V zmysle trestného poriadku  za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona (§ 119 ods. 2).

Keďže vykonanie osobnej prehliadky je zásahom do ústavou garantovaných základných práv a slobôd, možno ju vykonať len ak ju nariadi predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom  konaní prokurátor a s jeho súhlasom policajt. (§ 102 TP.) Osobnú prehliadku následne vykoná orgán, ktorý ju nariadil, spravidla ju však na jeho prekaz (najčastejšie prokurátora vykoná policajt – osoba rovnakého pohlavia.. Kto sa rozumie policajtom pre účely trestného zákona definuje samotný trestný poriadok v § 10 ods. 8. Zákon pamätá aj na prípady ak súhlas oprávneného orgánu nemožno získať. Ak nastane takáto situácia možno osobnú prehliadku vykonať len  ak vec neznesie odklad, ak ide o osobu   pristihnutú pri trestnom čine, alebo o osobu, na ktorú bol vydaný príkaz na zatknutie. Bez príkazu možno vykonať osobnú prehliadku aj u zadržanej osoby a u osoby, ktorá bola zatknutá alebo ktorá sa berie do väzby avšak len v tom prípade ak existuje podozrenie, že má pri sebe zbraň alebo inú vec, ktorou by mohla ohroziť život alebo zdravie osoby. (§99 ods.4). Samotnú osobnú prehliadku musí osoba u ktorej sa vykonáva zniesť. Tejto povinnosti predchádza povinnosť orgánu činného v trestnom konaní vyzvať, že u osoby bude vykonaná osobná prehliadka. Následne orgán, ktorý osobnú prehliadku vykonal najneskôr do 24 hodín vydá písomné potvrdenie o výsledku úkonu.

Osobná prehliadka vs. bezpečnostná prehliadka

Bezpečnostnú prehliadku upravuje zákon o Policajnom zbore ako oprávnenie policajta presvedčiť sa, či osoba, proti ktorej vykonáva služobný zákrok, nemá pri sebe zbraň, a ak ju má, odňať ju. Zbraňou sa rozumie čokoľvek, čím možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Teda nemusí ísť len o strelnú zbraň, ale aj nôž, palicu a pod.

Služobný  zákrok  podľa  §  9  ods.  3  zák.  č.  171/1993  Z.  z.  o Policajnom  zbore je zákonom ustanovená a v jeho medziach vykonávaná činnosť policajta, pri ktorom sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby.

Samotná skutočnosť, že hliadkujúci policajti vykonávajú bezpečnostnú prehliadku podľa § 22 ods. 1 zák. o Policajnom zbore svedčí o tom, že vykonávajú služobný zákrok, lebo len pri služobnom zákroku možno postupovať podľa § 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore.

Vzhľadom na skutočnosť, že služobným zákrokom sa zasahuje do dôležitej oblasti ústavou  garantovaných  práv  a slobôd  jednotlivca,  nemôže policajt  vykonať  kedykoľvek služobný zákrok.

Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o Policajnom zbore (zák. č. 171/1993 Z. z., v znení neskorších predpisov) jednoznačne ukladá policajtovi v službe povinnosť v medziach tohto zákona  vykonať  služobný  zákrok,  ak  je páchaný  trestný  čin  alebo  priestupok  alebo je   dôvodné  podozrenie   z ich   páchania.   Týmto   je   vymedzená   zákonná  dôvodnosť služobného zákroku.

Oprávnenie v zmysle § 22 ds. 1 zákona o policajnom zbore môže policajt použiť vždy len v spo­ji­tos­ti s vy­ko­ná­va­ním slu­žob­né­ho zá­kro­ku. V žiad­nom prí­pa­de tak po­li­cajt ne­mô­že uro­biť bez vy­ko­ná­va­nia slu­žob­né­ho zá­kro­ku, te­da len z dô­vo­du pre­ven­cie (nap­rík­lad pre­to, že sa po­li­caj­to­vi oso­ba zda­la „po­doz­ri­vá“, „ner­vóz­na“, a už vô­bec tak po­li­cajt ne­mô­že uro­biť za úče­lom pát­ra­nia po iných ve­ciach (nap­rík­lad je nep­rí­pus­tné, ak po­li­cajt vy­ko­ná osob­nú pre­hliad­ku oso­by, kto­rú zdô­vod­ní a dek­la­ru­je ako vy­uži­tie op­ráv­ne­nia pod­ľa § 22 ods.1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, pri­čom pri pre­hliad­ke sa za­me­ria­va na hľa­da­nie omam­ných ale­bo psy­chot­rop­ných lá­tok, tak ako to bo­lo v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de).

Z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti nes­mie vy­uži­tie op­ráv­ne­nia pod­ľa § 22 ods.1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re sle­do­vať iný zá­ujem, než vy­ko­na­nie bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky za­me­ra­nej na zis­te­nie a prí­pad­né za­is­te­nie zbra­ne.

Preto pre­hliad­ku oso­by, v zmys­le § 22 ods.1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, mô­že po­li­cajt vy­ko­nať len ak vy­ko­ná­va slu­žob­ný zá­krok, te­da, ak vy­ko­ná­va čin­nosť pri kto­rej bez­pros­tred­ne za­sa­hu­je do zá­klad­ných práv a slo­bôd oso­by (§ 9 ods.3 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re) a jej cie­ľom (úče­lom) mô­že byť len bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka oso­by, pro­ti kto­rej po­li­cajt vy­ko­ná­va slu­žob­ný zá­krok, za­me­ra­ná na zis­te­nie zbra­ne, kto­rá by moh­la oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie po­li­caj­ta (tzv. bez­peč­nost­ný dô­vod pre­hliad­ky). Z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti nes­mie vy­uži­tie op­ráv­ne­nia pod­ľa § 22 ods.1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re sle­do­vať iný zá­ujem, než vy­ko­na­nie bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky za­me­ra­nej na zis­te­nie a prí­pad­né za­is­te­nie zbra­ne.

V tejto súvislosti poukazujem tiež na zá­kaz nú­tiť oso­bu, aby pris­pe­la k svoj­mu ob­vi­ne­niu, či us­ved­če­niu zna­me­ná nie­len zá­kaz nú­tiť po­doz­ri­vú, či ob­vi­ne­nú oso­bu k vý­po­ve­di, ale aj zá­kaz nú­tiť ta­kú­to oso­bu k sú­čin­nos­ti ale­bo k ak­tív­ne­mu ko­na­niu, kto­ré je pot­reb­né na us­ved­če­nie ta­kej­to oso­by, te­da nap­rík­lad ide aj o zá­kaz nú­tiť po­doz­ri­vú oso­bu, aby vy­da­la, či vy­lo­ži­la „dob­ro­voľ­ne“ ve­ci, a to aj ve­ci, kto­ré ju mô­žu „spo­jiť“ s tres­tnou čin­nos­ťou.

Prípadná vý­zva po­li­caj­tov, aby si oso­ba, vo­či kto­rej sa ne­vy­ko­ná­va žiad­ny slu­žob­ný zá­krok, vy­lo­ži­la všet­ky ve­ci (nap­rík­lad na ka­po­tu vo­zid­la) je ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­ná a v roz­po­re so zá­ko­nom (ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dal, že mu bo­lo naj­skôr pri­ká­za­né vy­lo­žiť všet­ko zo svo­jich vre­ciek). Uve­de­ný pos­tup po­li­caj­tov je evi­den­tne ne­zá­kon­ný, na­koľ­ko op­ráv­ne­nie po­li­caj­ta vy­zvať oso­bu na vy­lo­že­nie ve­cí, kto­ré má u se­ba, tak­tiež neexis­tu­je, t. j. nie je up­ra­ve­né v zá­ko­ne o po­li­caj­nom zbo­re. Ta­ký­to pos­tup po­li­caj­tov je nep­ri­ja­teľ­ný aj z to­ho dô­vo­du, že vý­zva po­li­caj­tov na vy­lo­že­nie ve­cí je uk­la­da­ná oso­be ako po­vin­nosť na vy­lo­že­nie ve­ci, te­da ako po­vin­nosť, kto­rá mu­sí byť spl­ne­ná a nie je mož­nú ju od­miet­nuť.

Ak sa oso­ba zdá po­li­caj­tom po­doz­ri­vá (nap­rík­lad pre spá­chanie ne­ja­ké­ho pries­tup­ku) ma­jú po­vin­nosť naj­skôr ta­kú­to oso­bu pou­čiť o je­ho prá­vach (§ 8 ods. 2 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re) a to naj­mä o prá­ve, že k priz­na­niu sa zo spá­chania pries­tup­ku, či tres­tné­ho či­nu ho ne­mož­no nú­tiť (nap­rík­lad pri­me­ra­ne pod­ľa § 73 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch, či pri­me­ra­ne pod­ľa § 34 Tr. por.).

Uve­de­né je pod­stat­né aj pre­to, že zá­kaz do­nú­te­nia k priz­na­niu za­hŕňa nie­len prá­vo ne­vy­po­ve­dať (prá­vo ml­čať), ale aj prá­vo nep­ris­pieť žiad­nym ak­tív­nym spô­so­bom, či už pria­mo ale­bo ne­pria­mo, k svo­ju ob­vi­ne­niu.

Zá­kaz nú­tiť oso­bu, aby pris­pe­la k svoj­mu ob­vi­ne­niu, či us­ved­če­niu te­da zna­me­ná nie­len zá­kaz nú­tiť po­doz­ri­vú, či ob­vi­ne­nú oso­bu k vý­po­ve­di, ale aj zá­kaz nú­tiť ta­kú­to oso­bu k sú­čin­nos­ti ale­bo k ak­tív­ne­mu ko­na­niu, kto­ré je pot­reb­né na us­ved­če­nie ta­kej­to oso­by, te­da nap­rík­lad ide aj o zá­kaz nú­tiť po­doz­ri­vú oso­bu, aby vy­da­la, či vy­lo­ži­la ve­ci, a to aj ve­ci, kto­ré ju mô­žu „spo­jiť“ s tres­tnou čin­nos­ťou. V tej­to sú­vis­los­ti pou­kazujeme na ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, kto­rý ju­di­ko­val, že ani  ve­rej­ný zá­ujem na od­ha­ľo­va­ní, stí­ha­ní tres­tné­ho či­nu a pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľa ne­mô­že os­pra­vedl­niť ta­ký pos­tup, kto­rý za­sa­hu­je do sa­mot­nej pod­sta­ty prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu, vrá­ta­ne prá­va ne­byť nu­te­ný ob­vi­niť sám se­ba (roz­su­dok vo ve­ci Hea­ney a McGuin­ness v. Írsko z ro­ku 2000). K to­mu Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va pri­po­mí­na, že prá­vo nep­ris­pieť k ob­vi­ne­niu vlas­tnej oso­by pre­dov­šet­kým vop­red pred­pok­la­dá, že ob­ža­lo­ba v tres­tnej ve­ci sa sna­ží preu­ká­zať dô­ka­zy pro­ti ob­vi­ne­né­mu bez pou­ži­tia dô­ka­zov zís­ka­ných me­tó­da­mi do­nú­te­nia, či nát­la­ku na ob­vi­ne­né­ho (roz­su­dok vo ve­ci Saun­ders v. Spo­je­né krá­ľov­stvo z ro­ku 1996).

Mgr. Gabriel Závodský
advokátsky koncipient,
externý doktorand Paneurópskej vysokej školy, fakulty práva
www.zavodsky.org 

Použité rozhodnutia:

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Tdo 47/2010

Uznesenie o zastavení trestného stíhania 3T 21/2011 Okresného súdu v Pezinku