Piatok, 6. december 2024 | meniny má Mikuláš , zajtra Ambróz
Predplatné
Piatok, 6. december 2024 | meniny má Mikuláš , zajtra Ambróz
TlačPoštaZväčšiZmenši

Odporovateľné právne úkony

Admin 3 • 13.11. 2011, 07:38

Ako sa môže brániť veriteľ, keď jeho dlžník „prepisuje" majetok na deti, či manželku a pod. v snahe zabrániť veriteľovi vo vymožení jeho pohľadávky? Aké možnosti v tomto smere poskytuje veriteľom Občiansky zákonník a aké závery zaujali slovenské a české súdy v konaniach o tzv. odporovacích žalobách?

Problematika odporovateľných právnych úkonov nie je celkom vžitá v právnom povedomí širšej verejnosti a podnikateľov, čo je aj jedným z faktorov vytvárajúcich názor o nízkej vymožiteľnosti práva na Slovensku.

Obsah

Čo je tzv. odporovacia žaloba?

Odporovacia žaloba
Čo musí obsahovať odporovacia žaloba a čo je potrebné preukázať v konaní o odporovacej žalobe?

Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako odporovateľný právny úkon

Zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti

Najčastejšie otázky

 

Čo je tzv. odporovacia žaloba?

Odporovacia žaloba

Konanie, ktorým chce dlžník znemožniť alebo aspoň podstatne sťažiť veriteľom možnosť dosiahnuť uspokojenie ich pohľadávok, a to predovšetkým tým, že sa zbavuje svojho majetku, nie je v súlade so zákonom. Z tejto zásady treba vychádzať. Právne úkony dlžníka, ktoré dlžník robí s uvedeným zámerom sú podľa okolností konkrétneho prípadu buď absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s účelom zákona alebo pre obchádzanie zákona, alebo síce platné sú, ale ak sú urobené s úmyslom poškodiť veriteľa (in fraudem creditoris) sú odporovateľné.

Takýmto právnym úkonom dlžníka môže teda veriteľ odporovať, t. j. môže sa domáhať žalobou na súde, aby súd vyslovil, že určitý právny úkon, ktorý urobil jeho dlžník (napríklad uzavrel darovaciu zmluvu s treťou osobou a pod.) je voči veriteľovi právne neúčinný. Takáto žaloba sa volá odporovacia žaloba. Pokiaľ veriteľ podá takúto žalobu, z odporovateľného právneho úkonu (v názve je vyjadrená len potencialita jeho odporovania) sa stáva odporovaný právny úkon, teda úkon, ktorý veriteľ považuje za taký, ktorý ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky a ktorý urobil dlžník práve s týmto úmyslom.

Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. To, že odporovaný právny úkon zostáva platným úkonom znamená, že vyvolal všetky predvídané právne následky, napríklad prevod vlastníctva k veci, a len v pomere medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok, sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu nedošlo a jeho účinky, avšak len v tomto vzťahu, nenastali (k inštitútu odporovateľnosti pozri napríklad uznesenie NS ČR sp. zn. 20 Cdo 364/2002).

Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu. Rozhodnutím, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, t. j. určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. (To čo ušlo z dlžníkovho majetku však nemožno zužovať len na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný – pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 M Cdo 5/2008 zverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 45/2008 ZSP.)

Návrh na vykonanie exekúcie v takomto prípade smeruje nie proti dlžníkovi – osobe, ktorá je podľa exekučného titulu zaviazaná, ale proti tomu, s kým, alebo v koho prospech dlžník právny úkon urobil. Možno preto uzavrieť, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený (NS ČR sp. zn. 20 Cdo 1501/2005).

Len pre porovnanie, ak sa vysloví neplatnosť právneho úkonu (pozor, ide o iný inštitút, než neúčinnosť!), jeho právne účinky vôbec nenastávajú, na právne vzťahy sa hľadí rovnako, akoby vôbec nebol urobený. Z toho logicky vyplýva, že pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho neúčinnosť. Neplatnosť právneho úkonu „má prednosť" pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Ak zákon určité konanie dlžníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu nemôže byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho úkonu (právny úkon, ktorý nie je platný a ktorý teda nevyvoláva žiadne právne účinky, nemôže naplniť jeden zo základných predpokladov odporovateľnosti, a teda ukrátenie uspokojenia pohľadávok dlžníkových veriteľov – NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 2426/1999). Inak by sa totiž nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlžníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie veriteľa (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 163/2007). Pretože odporovať možno len platnému právnemu úkonu, má prípadné zistenie o tom, že právny úkon je neplatný, okrem iného za následok, že odporovacej žalobe súd nemôže vyhovieť.

Čo musí obsahovať odporovacia žaloba a čo je potrebné preukázať v konaní o odporovacej žalobe?

Konanie o odporovacej žalobe, t. j. žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu, môže začať len na návrh, pričom okruh účastníkov je vymedzený tzv. prvou definíciou účastníctva uvedenou v § 90 OSP. Účastníkmi konania o odporovacej žalobe preto sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný).

Predmetom súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech, odporcom v takomto konaní bude teda subjekt, ktorý mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech (napríklad obdarovaný). Samotný dlžník nie je účastníkom konania, mohol by vystupovať v konaní ako tzv. vedľajší účastník.

Odporovacia žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3 OSP) a mena, priezviska, prípadne aj dátumu narodenia a telefonického kontaktu, bydliska účastníkov, prípadne ich zástupcov a údaja o štátnom občianstve, predovšetkým:

  • pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností,
  • označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ (žalobca) dovoláva, a
  • musí byť z nej zrejmé, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha (tzv. petit odporovacej žaloby).
  • Petit odporovacej žaloby (t. j. údaj o tom, čoho sa žalobca žalobou domáha resp. požiadavka na úpravu práv a povinností, o ktorých má súd v konaní rozhodnúť) musí obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (napr. presnej špecifikácie nehnuteľností). Odporovacia žaloba ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovuje, by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti (porovnaj aj rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1239/2007).

V súdnej praxi sa dá stretnúť s prípadmi, kedy veritelia podávajú odporovaciu žalobu, v ktorej sa domáhajú toho, aby súd určil, že právne úkony, na základe ktorých dlžník vyplácal žalovaným peňažné čiastky na základe údajov v pokladničnej knihe, sú voči žalobcovi ako veriteľovi právne neúčinné, pričom žaloba údaje o konkrétnych odporovaných právnych úkonoch dlžníka, vrátane okolností, za ktorých boli urobené a v akých časových súvislostiach, neobsahuje. Vzhľadom k tomu, že právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, nemôže sa za právny úkon podľa § 34 Občianskeho zákonníka považovať faktická činnosť, aj keď je nepochybné, že sa ňou právny úkon vykonáva. Za takúto faktickú činnosť je treba považovať aj výplatu peňažných čiastok vykonanú dlžníkom, ako môže vyplývať z pokladničnej knihy. Z uvedeného dôvodu takúto žalobu treba považovať za neurčitú a nezrozumiteľnú v časti žalobného petitu a pre tento nedostatok nemožno odporovaciu žalobu vecne prejednať (k uvedenému pozri napríklad NS ČR sp. zn. 30 Cdo 304/2006).

Predpokladmi úspešného odporovania právnemu úkonu dlžníka, ktoré musí veriteľ preukázať sú (teda musí tvrdiť a dokázať, aby bola jeho žaloba úspešná):

  • Vymáhateľnosť svojej pohľadávky voči dlžníkovi
  • Skutočnosť, že konkrétny právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa.
  • Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa ak žalovanému (druhej strane odporovaného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že o ňom vedel alebo musel vedieť.
  • Skutočnosť, že právny úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch, t. j. troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby

Ad 1/

Veriteľom môže byť len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku. Táto pohľadávka musela aspoň vo forme budúcej pohľadávky existovať už v dobe, kedy k odporovanému právnemu úkonu došlo. Ten, kto nemá voči dlžníkovi pohľadávku, nemôže byť jeho veriteľom. Pre uplatnenie odporu je z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku (teda že je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie. Z toho vyplýva, že hmotnoprávna úprava inštitútu odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a OZ umožňuje žalovanému založiť svoju obranu proti odporovacej žalobe na tvrdeniach a dôkazoch, že vymáhateľná pohľadávka žalujúceho veriteľa voči dlžníkovi zanikla. Pokiaľ by totiž bola takáto obrana žalovaného proti uplatnenému odporu úspešná, súd by musel odporovaciu žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie zamietnuť.

Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy. Nastolila sa otázka, či je potrebné podmieňovať úspešnosť odporovacej žaloby podľa ustanovenia § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka existenciou vykonateľného rozhodnutia (exekučného titulu) a či teda je možné stotožniť pohľadávku vymáhateľnú s pohľadávkou vykonateľnou, teda pohľadávkou už opretou o exekučný titul.

Uvedený problém riešil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, kde súd zaujal názor, že text zákona (§ 42a OZ) a v ňom uvedené prídavné meno "vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup k interpretácii použitého slova "vymáhateľný", jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. Vymáhateľný je, podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve Veda v roku 1989, taký, "ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.", teda "čo možno vymáhať"; naproti tomu vykonateľný je podľa prvého z uvedených slovníkov taký, "ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný", pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia "konateľná listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok". Zákonné pojmy "vymáhateľná pohľadávka" a "vykonateľná pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické. Vymáhateľná je pohľadávka (ako to bolo už naznačené), ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde (a contrario porovnaj "pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde" - § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Na rozdiel od toho je vykonateľnou taká pohľadávka, ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi (alebo jeho právnemu predchodcovi) teda svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul.

Výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka" v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pretrváva aj v súčasnosti v rozhodovacej činnosti nižších súdov. Napríklad Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 12Co/157/2006 okrem iného uvádza, že vymáhateľnou je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom. Požiadavka uvedená v § 42a ods. 1 OZ, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby. K tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o jeho podanej odporovacej žalobe. Pretože je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľov, postačuje, aby dlžník sledoval svojim konaním skrátenie akejkoľvek pohľadávky svojho veriteľa a nie je vôbec rozhodné, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, poprípade budúcu, alebo či pohľadávka bola vymáhateľná. Pre uplatnenie odporu je významné len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jeho uspokojenie, t. j. že svojim právnym úkonom úmyselne nastolil taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku.

Aj v Českej republike tento názor prevládal, napríklad Krajský súd v Ostrave v rozsudku sp. zn. 13Co/1121/99-55 uviedol, že za vymáhateľnú pohľadávku treba v zmysle ustanovenia § 42a OZ považovať takú pohľadávku, ktorá je spôsobilá vymáhania pred súdom, teda pohľadávku dospelú a splatnú s výnimkou pohľadávok, ktoré túto podmienku nespĺňajú, t. j. s výnimkou tzv. naturálnych obligácií. Pre uplatnenie práva z odporovateľnosti je preto z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku (teda, že je jeho veriteľom), nemusí ísť o vykonateľnú pohľadávku, nakoľko vykonateľnosť pohľadávky má význam až v štádiu núteného výkonu rozhodnutia.

Najvyšší súd Českej republiky však zastáva iný názor (pozri napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2285/2000 alebo sp. zn. 31 Cdo 1704/98), a to, že z toho, ako je vymedzený zmysel odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou podľa ustanovenia § 42a ods. 1 OZ sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou exekúcie, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu, potom by neodpovedalo tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu a keby išlo len o pohľadávku „dospelú" či splatnú. Požiadavka, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, obsiahnutý v ustanovení § 42a ods. 1 OZ nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na odporovaciu žalobu. Podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, určuje ustanovenie § 42a ods. 2 OZ. Právny úkon dlžníka je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a ods. 2 OZ odporovateľný nielen vtedy ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľnou už v dobe, kedy bol urobený, ale aj v prípade, že bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou. Odporovacej žalobe možno vyhovieť vtedy, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa bola vymáhateľná v dobe rozhodovania súdu. Z tohto teda, podľa názoru Najvyššieho súdu Českej republiky, okrem iného vyplýva, že v prípade, ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a že sa žalobca domáha priznania tejto pohľadávky v inom konaní (napríklad na súde), je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. V konaní, v ktorom sa prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkovi a v ktorom má byť ňom rozhodnuté, je totiž nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe.

Mierne odbočme, pokiaľ sme pri problematike iných prebiehajúcich konaní a ich vplyvu na rozhodnutie o odporovacej žalobe, treba uviesť aj to, že veriteľ môže právnemu úkonu dlžníka odporovať aj v prípade, že sa tento právny úkon (t. j. ten, ktorý sa odporovacou žalobou napáda t. j. úkon medzi dlžníkom a treťou osobou - žalovaným, nie úkon medzi žalujúcim veriteľom a dlžníkom) stal predmetom súdneho konania medzi dlžníkom a osobou, ktorá s ním tento úkon uzavrela („druhou stranou" odporovaného úkonu t. j. nadobúdateľom dlžníkovho majetku), nadobúdateľovi z neho bolo prisúdené plnenie a toto plnenie sa od dlžníka exekučne vymohlo. Okolnosť, že odporovaný právny úkon bol predmetom iného konania a že v tomto konaní bolo nadobúdateľovi prisúdené nejaké plnenie z tohoto odporovaného právneho úkonu a pod., nemá na konanie o odporovacej žalobe žiadny vplyv, avšak s výnimkou prípadu, kedy by v takomto konaní bola konštatovaná neplatnosť predmetného úkonu (porovnaj napríklad Švestka, Jehlička, Škárová, Spáčil a kol.: Občanský zákoník. Komentář, C.H.Beck, Praha 2006, str. 283 in rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3302/2006).

Ad 2/

Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil (NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 2791/99). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky nesie veriteľ (pozri napríklad rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21 Cdo 549/2001, sp. zn. 30 Cdo 2435/2006).

Môžeme teda zhrnúť, že ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa právnym úkonom dlžníka môže byť súdom skonštatované len pri súčasnom naplnení dvoch podmienok:

Z uvedeného vyplýva, že odporovateľnými nemôžu byť nikdy tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Je však nevyhnutné, aby išlo o reálne ekvivalentné právne úkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon je úkonom ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen odkazom na samotné znenie právneho úkonu, ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy (porovnaj L. Drápal: Zápis zo školenia na tému „Odporovateľnosť a konkurzy" uverejnený v časopise Justiční praxe č. 5, ročník 2002, str. 240 in NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2435/2006, pozri aj NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 2426/1999).

K ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak sa síce zmenší majetok dlžníka, avšak ak vlastní dlžník napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý sám o sebe postačuje k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil (takým majetkom môžu byť aj peniaze, ktoré dlžník reálne získal z predaja svojich vecí!). V prípade, že dlžníkov právny úkon nemal za následok zmenšenie jeho majetku, nakoľko za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada, rovnako nemôže dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Aj keď má dlhy, nenastalo v dôsledku tzv. ekvivalentného právneho úkonu zmenšenie dlžníkovho majetku a k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky môže slúžiť dlžníkov majetok – aj keď zmenil podobu svojich aktív – v rovnakej hodnote (cene), ako keby k týmto právnym úkonom nedošlo. Rozhodujúcim okamihom pre posúdenie ekvivalentnosti prevodu dlžníkových vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt je jeho účinnosť, pri nehnuteľnostiach zapísovaných do katastra nehnuteľností je ním deň, ku ktorému nastali účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Pre záver, že sa dlžníkov majetok následkom prevodu veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty na iného neznížil, nie je bez ďalšieho, ako sme už uviedli, významný len obsah zmluvy či iného dojednania. O tzv. ekvivalentný právny úkon dlžníka ide len vtedy, ak za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty sa dlžníkovi naozaj (reálne) dostala ich obvyklá cena alebo iná skutočne primeraná (rovnocenná) náhrada.

Ak sa v konaní o odporovacej žalobe zistí, že žalovaný nadobudol od dlžníka jeho nehnuteľnosť bez toho, aby mu za ňu reálne poskytol jej obvyklú cenu použiteľnú na úhradu jeho dlhov alebo inú rovnocennú náhradu, je možné náležite posúdiť aj to, či dlžník na žalovaného previedol nehnuteľnosť v úmysle ukrátiť veriteľa (pozri rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 4333/2007).

Ad 3/

Existencia úmyslu dlžníka ako aj druhej strany, resp. vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa relatívne obtiažne preukazuje aj v prípade jej existencie. Pokiaľ veriteľ jednoznačne nepreukáže existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa realizovaným právnym úkonom, resp. vedomosť druhej strany o takomto úmysle, nie je splnená základná podmienka, aby mohol súd takejto žalobe vyhovieť (Pozri rozsudok Krajského súdu Nitra, sp. zn. 15Cod/239/2005 zo dňa 26. 04. 2006).

Preukázanie úmyslu dlžníka, že mienil ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú osoby blízke dlžníkovi (blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.). Úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j., že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať.

Súdna prax sa venovala aj problému, či musí alebo nemusí byť preukázaný úmysel dlžníka ukrátiť práve toho z jeho veriteľov, ktorý podal odporovaciu žalobu. Súdy zaujali názor, že ustanovenie § 42a ods. 2 OZ neviaže odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka na ukrátenie uspokojenia konkrétnej vymáhateľnej pohľadávky, preto je irelevantné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu všetkých jeho veriteľov alebo len niektorých z nich, prípadne či dlžník urobil právny úkon, bez toho, že by jeho úmysel ukrátiť svojich veriteľov vôbec smeroval voči konkrétnym osobám, ktoré proti nemu majú pohľadávku.

Ad 4/

Pokiaľ by veriteľ nepodal odporovaciu žalobu na súd v lehote troch rokov po urobení právneho úkonu dlžníkom (prípadne po jeho účinnosti), jeho právo odporovať zaniká, na čo súd prihliada ex offo. Ide teda o prekluzívnu lehotu.

Prevzatie záväzku bez primeraného protiplnenia

V našom právnom poriadku je od prijatia novely Občianskeho zákonníka č. 218/2000 Z. z. zakotvená aj možnosť odporovať takému právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom alebo odborným odhadom, a ktorý zároveň

a) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, alebo

b) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo

c) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.

Právny úkon dlžníka s blízkou osobou alebo „radosť obdarovaného môže byť predčasná"

Ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4 Cdo 163/2007 zo dňa 17. 12. 2008, pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka, ak išlo o právne úkony medzi dlžníkom a osobou blízkou je postačujúce preukázať ich urobenie v určenej dobe a ukrátenie veriteľa. (Len dodávame, že okrem toho musí veriteľ preukázať existenciu vymáhateľnej pohľadávky.) V týchto prípadoch totiž zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá (prezumuje). Blízka osoba musí naopak preukazovať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v dobe urobenia odporovaného právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať.

Žalovaná osoba, ktorá je osobou blízkou dlžníkovi sa môže odporovacej žalobe ubrániť, len ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať. Úspešná obrana tejto žalovanej osoby blízkej dlžníkovi podľa ustanovenia § 42a ods. 2 OZ teda spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka a išlo pritom o náležitú starostlivosť.

Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov poznala, t. j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Ak sa jej to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nepodarilo, potom sa môže v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 OZ ubrániť odporovacej žalobe. Zákon od osoby blízkej dlžníkovi požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony (neprijímala podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (pozri aj rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 864/2000 alebo rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co 145/2007).

Je preto na žalovanej osobe blízkej dlžníkovi, aby si splnila dôkaznú povinnosť a navrhla také dokazovanie, z ktorého by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené vyššie uvedené podmienky ubránenia sa odporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe. Musí preukázať, či a akú vyvinula v dobe uzavretia odporovaného úkonu činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom veriteľa poznala (mohla poznať) a že táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť. Ak by žiadnu takú činnosť (aktivitu) v dobe úkonu nevyvinula alebo ak vyvinutá činnosť nepredstavovala náležitú starostlivosť, nemôže sa už z tohto dôvodu odporovacej žalobe ubrániť. Samotné tvrdenie žalovanej osoby blízkej dlžníkovi, že o jeho dlhoch a o jeho úmysle ukrátiť veriteľa uzavretím napríklad darovacej zmluvy alebo dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nevedela, nakoľko jej dlžník (napríklad manžel) neoznámil svoje dlhy a nemohla sa o nich dozvedieť ani z jeho účtovnej evidencie, nie je pre ubránenie sa odporovacej žalobe postačujúce (porovnaj aj NS ČR sp. zn. 21 Cdo 864/2000). Súdna prax zaujala názor, že nepostačuje ani tvrdenie blízkej osoby, že sa nezaujímala o podnikanie rodičov, že ju rodičia o vlastnej podnikateľskej činnosti a jej výsledkoch neinformovali, nepostačuje ani odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a dôveru medzi rodičmi ako darcami a žalovanými ich deťmi ako obdarovanými nenahrádza dôkaz o vyvinutí náležitej starostlivosti k poznaniu úmyslu dlžníka (NS ČR sp. zn. 30 Cdo 808/2004). Tiež nepostačuje argument o tom, že žalovaný nemal potrebu robiť žiadne kroky na poznanie úmyslu dlžníka (napríklad manžela) ukrátiť veriteľa (NS ČR sp. zn. 30 Cdo 635/2005), alebo tvrdenie, že skutočnosť, že dlžník previedol na blízku osobu majetok, aby majetkovo zabezpečil domácnosť, čo je úplne bežná záležitosť (NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2088/2000). Podľa súdov je jednoznačne chybným taký právny názor, že náležitú starostlivosť nemožno vykladať tak, že vždy vyžaduje aktívne správanie nadobúdateľa z odporovaného právneho úkonu (napríklad NS ČR sp. zn. 21 Cdo 313/2001). Tiež nezaváži ani to, že dlžník si pri uzatváraní odporovaného právneho úkonu vo vzťahu k žalovanému plnil svoju morálnu alebo právnu povinnosť (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/145/2007).

Pozor, opätovne zdôrazňujeme, že jedným z predpokladov aktívnej vecnej legitimácie veriteľa na odporovaciu žalobu je to, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie veriteľovej pohľadávky, nesie veriteľ, pričom to platí aj v prípade, kde preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti, t. j. pri právnych úkonoch urobených medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo urobenými v prospech týchto osôb, nakoľko z ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ musí aj za tejto situácie tvrdiť a preukázať, že odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky.

Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako odporovateľný právny úkon

Veriteľ môže odporovať každému právnemu úkonu dlžníka, ktorým sa ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky a ktorý dlžník urobil v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. Je nepochybné, že takýmto právnym úkonom môže byť aj dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko po jej uzavretí alebo ak sa týka nehnuteľnosti, po jej účinnosti nemôže veriteľ dosiahnuť bez pomoci odporovacej žaloby uspokojenie svojej pohľadávky z majetku, ktorý pripadol manželovi (bývalému manželovi) dlžníka (Pozri aj NS ČR 21 Cdo 2791/99).

Zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti

Pri právnych úkonoch, na základe ktorých vznikajú práva vkladom do katastra nehnuteľností možno v zmysle §42a ods. 2 Občianskeho zákonníka považovať za právny úkon urobený dlžníkom poprípade za právny úkon, ku ktorému došlo medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi iba taký právny úkon, na základe ktorého bolo vložené právo do katastra nehnuteľností. Trojročné plynutie lehoty pre uplatnenie práva odporovať takémuto právnemu úkonu dlžníka začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Okolnosti ohľadom dátumu uvedenému na písomnom vyhotovení napr. dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, dátumy overenia podpisov na takejto dohode by mohli byť dôležité z hľadiska ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka pre unesenie dôkazného bremena odporcom o tom, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, napriek tomu, že vyvinul náležitú starostlivosť, aby tento dlžníkov úmysel poznal (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12 Co/145/2007).

Najčastejšie otázky 

Ako má maloleté dieťa zistiť, či jeho rodič, ktorý mu mieni darovať majetok nekoná s úmyslom ukrátiť veriteľa?

Zákon od osoby blízkej dlžníkovi vyžaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník robí v jej prospech presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony resp. neprijímala podľa nich plnenia na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (pozri výklad v podkapitole Právny úkon dlžníka s blízkou osobou).

V uvedených intenciách sa teda natíska otázka, čo v prípade, ak je osoba dlžníkovi blízka, v ktorej prospech bol urobený odporovaný právny úkon, maloletá a vzhľadom k jej veku od nej nemožno požadovať rozpoznanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. V tejto súvislosti je treba z hľadiska splnenia „náležitej starostlivosti" zhodnotiť činnosť opatrovníka, ktorý bol maloletej osobe pre urobenie dotknutého právneho úkonu súdom ustanovený. Z tohto hľadiska je rozhodujúca skutočnosť, že opatrovník koná ako zástupca za osobu dlžníkovi blízku, ktorá nemá z dôvodu nedostatku veku spôsobilosť na právny úkon, ktorému sa odporuje. Zo zastúpenia plynie aj opatrovníkova povinnosť vynaložiť náležitú starostlivosť pri urobení odporovaného právneho úkonu za túto osobu dlžníkovi blízku v rovnakom rozsahu, ako by táto osoba konala sama. Za tejto situácie je pri posudzovaní podmienok odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Obč. zák. treba vychádzať z predpokladaného (prezumovaného) úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť blízkej osoby o existencii tohto úmyslu. Opatrovník totiž musí využiť všetky možnosti získať potrebné informácie o existencii rozhodujúcich skutočnosti pre rozpoznanie úmyslu dlžníka – rodiča krátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa. Opatrovník môže priamym dotazom na dlžníka zistiť, či neprevzal nejaký záväzok z titulu ručenia alebo či proti nemu nie je vedené v súvislosti s jej záväzkami súdne alebo iné konanie. Opatrovník si môže poskytnuté informácie overiť dotazom na súd, môže tiež vykonať šetrenie na správe katastra.

Nie je rozhodujúce, že žiadne skutočnosti, ktoré by boli v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa, nezistil ani opatrovnícky súd, ktorý darovanie predmetných nehnuteľností schválil. V súdnom konaní o schválenie úkonu za maloletého podľa ustanovenia § 179 OSP musí súd prihliadať k záujmom maloletého, čo však neznamená, že by musel rovnako posudzovať, či urobený právny úkon ukracuje vymáhateľné pohľadávky tretích osôb. Sledovanie záujmov maloletého tak ďaleko ísť nemôže už preto, že pojmovo sa jedná o rozdielne hľadiská. Súhlas súdu podľa § 179 OSP s už urobeným právnym úkonom za maloletého, ktorý sa vyžaduje k jeho platnosti, teda sám o sebe nepostačuje k záveru, že súdom takto schváleným právnym úkonom nedošlo zároveň ku ukráteniu veriteľa, alebo že bola naplnená podmienka náležitej starostlivosti v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka (čiastočne citované z rozsudku NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1706/2006).

Môže žalovaný vzniesť námietku premlčania vymáhateľnej pohľadávky v konaní o odporovacej žalobe?

V konaní o odporovacej žalobe je účastníkom konania na strane žalovaného osoba, s ktorou alebo v ktorej prospech bol právny úkon urobený, a nie dlžník, voči ktorému má žalujúci veriteľ vymáhateľnú pohľadávku. V zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka táto osoba odlišná od dlžníka teda nie je oprávnená vzniesť v tomto konaní námietku premlčania veriteľovej pohľadávky a súd k nej preto neprihliada. Námietku premlčania veriteľovej pohľadávky by bolo možné uplatniť až v exekučnom konaní, ak bol právny úkon dlžníka prehlásený voči veriteľovi neúčinným podľa ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka. Exekúcia sa v takomto prípade vedie proti osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený a nie proti dlžníkovi. Tejto osobe, ktorá je v postavení povinného, teda patria všetky práva, ktoré môže povinný v exekučnom konaní uplatniť, okrem iného aj právo namietať premlčanie pohľadávky veriteľa (oprávneného) priznané vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka (pozri aj rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2684/2007).

Môže sa odporovať právnemu úkonu dlžníka, ktorý smeruje k uspokojeniu iného jeho dlhu?

V súdnej praxi sa dá stretnúť s názorom, že taký právny úkon dlžníka, ktorý smeruje k uspokojeniu iného jeho dlhu, než ktorý má voči veriteľovi, ktorý podal odporovaciu žalobu, nie je odporovateľný. Treba však zároveň dodať, že aj takéto správanie dlžníka sa môže postihovať. Podľa § 240 ods. 1 Trestného zákona kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, zmarí, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného veriteľa, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Takýto trestný čin sa volá Zvýhodňovanie veriteľa. Právnym následkom uvedeného právneho úkonu dlžníka by teda nebola jeho odporovateľnosť podľa § 42a Občianskeho zákonníka, nakoľko by išlo o právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, a je od počiatku absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom táto neplatnosť pôsobí voči všetkým, teda aj voči všetkým veriteľom. K uvedenému pozri aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2662/99.

Možno odporovať aj právnemu úkonu môjho ručiteľa?

Veriteľ je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka oprávnený odporovať nielen právnym úkonom, ktoré urobil dlžník, ale aj právnym úkonom ručiteľa a ďalších osôb, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané (najmä titulom zabezpečenia záväzkov) uspokojiť pohľadávku veriteľa. Nie je rozhodujúce, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, prípadne budúcu, alebo či bola pohľadávka vymáhateľná (Pozri aj NS ČR sp. zn. 30 Cdo 461/2006)

Kedy je dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva neplatná a kedy je platná a možno jej odporovať?

Ak manželia uzavreli dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva so zámerom (úmyslom) zmariť vykonanie exekúcie na uspokojenie pohľadávky veriteľa jedného z manželov, potom účel tejto dohody odporuje zákonu a dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva by bola v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom. Ak bol týmto spôsobom určený účel dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva obidvomi jej účastníkmi, teda právny úkon uzatvárali v úmysle ukrátiť veriteľa obidvaja účastníci, je to dôvod pre určenie neplatnosti dohody podľa ustanovenia § 39 Obč. zákonníka a súčasne nemôžu byť splnené podmienky odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a Obč. zák., ktorý predpokladá, že úmysel ukrátiť veriteľa má len dlžník a že druhá strana právneho úkonu o tomto úmysle vedela (bol jej známy) alebo musela vedieť (musel jej byť známy). Pozri aj rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 1811/2000 a 20 Cdo 2886/2006 a rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/115/2007. To platí, samozrejme, nielen na dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.

Možno odporovať dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov aj v prípade, ak bývalí manželia pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva postupovali plne v intenciách ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka?

Právnym úkonom, ktorým sa ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a ktorý dlžník urobil v úmysle ukrátiť veriteľa je aj dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Okolnosť, že sa bývalí manželia dohodou vyporiadali podľa zásad uvedených v § 150 OZ, nie je v tomto smere významná. Z vymedzenia podmienok odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka v zmysle § 42a ods. 2 OZ totiž takýto predpoklad bez ďalšieho nevyplýva. Podstatné v tomto smere je len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku (teda je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie (t. j. že svojim právnym úkonom úmyselne nastolil taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku). K ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky môže preto dôjsť aj za situácie, kedy bývalí manželia pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva dohodou postupovali v intenciách ustanovenia § 150 OZ, avšak konkrétne rozdelenie vecí, prípadne práv a záväzkov bolo dlžníkom úmyselne volené tak, aby stav po vyporiadaní znemožnil alebo úplne vylúčil uspokojenie pohľadávky veriteľa (NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2345/2000).

Je odporovacia žaloba určovacou žalobou v rámci ktorej je žalobca povinný preukazovať naliehavý právny záujem?

Pretože právo odporovať právnym úkonom sa v zmysle ustanovenia § 42b ods. 1 v spojení s § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatňuje žalobou o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, môže právny dôsledok úspešného odporovania, t. j. neúčinnosť právneho úkonu (a teda možnosť veriteľa domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a ak to nie je možné, možnosť domáhať sa peňažnej náhrady), nastať až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené. Odporovacia žaloba nie je určovacou žalobou podľa § 80 O. s. p., preto žalobca nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd totiž v skutočnosti neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale rozhoduje konštitutívne, keď vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. (Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí 30 Cdo 1416/2007 prezentoval opačný názor, a to, že v konaní o odporovacej žalobe je predmetom konania nastolenie tzv. relatívnej neúčinnosti právneho úkonu, ktorá sa však rozhodnutím súdu len deklaruje a pôsobí ex tunc – pozn. autora). Odporovateľnosť teda nemožno riešiť ani ako predbežnú otázku, keď i zo samotného gramatického výkladu ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právna neúčinnosť právneho úkonu je dôsledkom úspešného odporovania. Uvedené ustanovenie zakladá veriteľovi priamy nárok domáhať sa náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, pri splnení podmienky v ňom uvedenej, ktorý však nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu, pretože môže nastať až ako jeho právny dôsledok. Priznaniu takéhoto nároku preto musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka, preto zmena vlastníctva v priebehu konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam. Môže mať význam až pri posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2007, sp. zn. 4 Cdo 44/2007, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 5/2008).

Postačuje na preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom žalobcu ako veriteľa skutočnosť, že žalobca má voči dlžníkom vymáhateľnú pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie?

Zmyslom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka a tým i k zmareniu možnosti uspokojenia veriteľa z majetku dlžníka. Nie je pritom rozhodujúce o aký druh právneho úkonu ide. Môže ísť o úkon úplatný alebo bezúplatný, o právny úkon dvojstranný, či jednostranný, resp. o úkon, ktorým bol majetok scudzený (napr. kúpna alebo darovacia zmluva). Spoločným základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je, že právnym úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie predpokladá kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka (jeho majetok sa zmenšil do takej miery, že to ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku). Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa (veriteľov) a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovanému) musí byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (žalovaný o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedel alebo musel vedieť). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere je na veriteľovi (žalobcovi). Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby jemu blízke (§ 116 a 117 OZ). V takomto prípade zákon úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá. Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Skutočnosť, že žalobca má voči dlžníkom vymáhateľnú pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie, sama o sebe ešte nedokazuje úmysel dlžníkov odporovaným právnym úkonom ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Existencia vymáhateľnej pohľadávky je otázkou vecnej aktívnej legitimácie. Citované z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. mája 2008, sp. zn. 2 Cdo 109/2007 na www.nssr.gov.sk.

Má na posúdenie otázky, či odporovacia žaloba bola podaná na súde v lehote troch rokov od napadnutého právneho úkonu vplyv skutočnosť, že pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stala vymáhateľnou až po uplynutí tejto lehoty?

Skutočnosť, kedy sa stala pohľadávka žalobcu vymáhateľnou, je z hľadiska zachovania trojročnej lehoty na uplatnenie odporovateľnosti nerozhodná. Ustanovenie § 42a ods. 2 OZ totiž spája trojročnú lehotu s uplatnením práva odporovať právnemu úkonu dlžníka na súde a nie s tým, kedy sa stane pohľadávka žalujúceho veriteľa vymáhateľnou. Ak bola odporovacia žaloba podaná na súde v lehote troch rokov od právneho úkonu, ktorý ňou bol napadnutý, nebráni vyhoveniu tejto žalobe skutočnosť, že pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stala vymáhateľnou až po uplynutí tejto lehoty.

Kedy začína plynúť trojročná lehoty pre uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu, na základe ktorého bolo vložené právo do katastra nehnuteľností?

Trojročná lehota pre uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu dlžníka, ktorého účinky vo vzťahu k nehnuteľnostiam vznikli vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností [pozri § 28 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12Co/145/2007].

Žiada sa dodať, prečo je tomu tak. Zaujímavo to rozoberá rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 619/2000, ktoré uvádza, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva týkajúca sa nehnuteľností a zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti predstavujú tzv. nadobúdací titul (titulus adquirendi). Ak keď z takejto zmluvy vznikajú jej účastníkom práva a povinnosti, k prechodu vlastníctva podľa nej ešte nedochádza. Ten nastáva až vkladom vlastníckeho práva vykonaným na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení (modus adquirendi). Z hľadiska ustanovenia § 42a ods. 2 OZ sú významné len právne úkony dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie pohľadávky jeho veriteľa a len takýmto právnym úkonom môže veriteľ s úspechom odporovať. Uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa zo strany jeho dlžníka (účastníka zmluvy), aj keby dlžník ku zmluve pristúpil s takýmto zámerom, ešte nedochádza. Aj keď dlžník uzavretím zmluvy prejavil vôľu previesť nehnuteľnosť na iného a aj keby pritom sledoval ukrátenie uspokojenia pohľadávky svojho veriteľa, právnej sféry dlžníkovho veriteľa sa to ešte nedotýka, nadobúdateľ sa totiž samotným uzavretím zmluvy zatiaľ vlastníkom nehnuteľnosti nestal a dlžníkov veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z tejto nehnuteľnosti, nakoľko ešte tvorí súčasť dlžníkovho majetku. Ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa môže nastať až tým, že dlžník prestal byť vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. Ak dlžník takémuto právnemu následku uzavretej zmluvy nezabránil alebo mu nebol schopný zabrániť a ak tak bolo celkové právne konanie smerujúce k prevodu nehnuteľnosti na iného vkladom do katastra zavŕšené, potom v prípade, že tým došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky dlžníkovho veriteľa, je odôvodnený záver, že dlžník urobil právny úkon významný z hľadiska ustanovenia § 42a ods. 2 OZ, prípadne, že došlo k takémuto právnemu úkonu. Nepostačuje teda, ak dlžník len prejaví vôľu smerujúcu k následku, ktorý ukráti, resp. je spôsobilý (v budúcnosti) ukrátiť pohľadávku veriteľa. Je treba, aby jeho prejav vôle aj skutočne vyvolal právne následky, ktoré vedú k ukráteniu uspokojenia pohľadávky dlžníkovho veriteľa. To, čo bolo uvedené o uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti, rovnako platí aj pri dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva týkajúcej sa nehnuteľností. Ak teda na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti nedôjde ku vkladu vlastníckeho práva do katastra, aj keď boli platne uzavreté, k ukráteniu uspokojenia pohľadávky dlžníkovho veriteľa nemôže dôjsť. Tiež treba zobral do úvahy, že podanie návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nie je obmedzené žiadnou lehotou, a teda pokiaľ by sa počítala trojročná lehoty uvedená v ustanovení § 42a ods. 2 OZ už od uzavretia zmluvy, mohlo byť to viesť k tomu, že by táto lehota uplynula skôr, než by bol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, čím by veriteľovi bolo v rozpore s ustanovením § 42a OZ zabránené vôbec sa domáhať vyslovenia právnej neúčinnosti odporovateľných právnych úkonov. Podotýkame, že účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností v slovenskej a českej právnej úprave sú rozdielne, preto treba rozhodnutia českých súdov v tomto smere skúmať opatrnejšie.   

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 4170

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: