Význam krajnej núdze, ktorú upravuje § 24 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len Trestný zákon), spočíva v odvracaní nebezpečenstva na chránený záujem na úkor záujmu obetovaného, pričom nebezpečenstvo hrozí záujmu chránenému Trestným zákonom priamo a nie je možné ho odstrániť inak, ako obetovaním iného záujmu. Dochádza teda ku konfliktu dvoch ohrozených právnych záujmov chránených trestným právom – záujmom chráneným a záujmom obetovaným. Chránenému záujmu hrozí porucha, ktorá môže byť odvrátená len poruchou obetovaného záujmu.[1] Táto kolízia sa rieši tak, že nebezpečenstvo hroziace významnejšiemu záujmu sa odstráni obetovaním rovnako významného alebo menej významného záujmu. Veľký spoločenský význam môže mať nielen v konkrétnych prípadoch ale aj v rámci spolupráce osôb na odvrátenie hrozby nebezpečenstva, ktoré hrozí určitému veľkému spoločenskému záujmu (napr. v prípade, keď požiar zasiahne časť mesta).
Pre inštitút krajnej núdze sú kľúčové dva základné ideové princípy:
- princíp ochrany konkrétnych záujmov,
- princíp uprednostnenia rovnakých alebo významnejších záujmov.[2]
Prvý princíp má východisko v § 24 ods. 1 Trestného zákonu, ide o odvracanie nebezpečenstva, ktoré hrozí všetkým záujmom chráneným Trestným zákonom, a preto je na ich ochranu v rámci krajnej núdze nevyhnutná ich konkretizácia. Druhý princíp odzrkadľuje rekodifikáciu Trestného zákona, kedy sa „princíp uprednostnenia významnejších záujmov“ rozšíril aj o ochranu rovnakých záujmov, čo môže mať v praxi dopad na istotu obyvateľstva v pravidlá ochrany záujmov chránených Trestným zákonom, nakoľko došlo k výraznému narušeniu princípu proporcionality.[3]
Zákonné vymedzenie inštitútu krajnej núdze, v prípade konania v rámci neho vyžaduje splnenie uvedených objektívnych podmienok:
- odvracanie nebezpečenstva;
- nebezpečenstvo hrozí záujmu, ktorý chráni Trestný zákon;
- nebezpečenstvo hrozí priamo;
- princíp subsidiarity – za daných okolností nebezpečenstvo nemožno odvrátiť inak;
- princíp proporcionality – spôsobený následok nemôže byť zjavne závažnejší ako následok, ktorý hrozil;
- a zároveň ten, komu nebezpečenstvo hrozí, nie je povinný ho znášať.[4]
Nebezpečenstvo možno chápať ako stav, v ktorom hrozí porucha záujmu chránenému Trestným zákonom. Zdrojom nebezpečenstva, proti ktorému je prípustné konanie v rámci krajnej núdze, môžu byť činitele, ktoré pri vzniku nebezpečenstva pôsobia v rôznych kombináciách, môžu byť nimi: živelné sily prírody, pôsobenie strojov a mechanizmov nevyvolané a nezavinené človekom, zvieratá vrátanie ich útokov, ak nie sú nástrojom človeka, mikroorganizmy schopné vyvolať napr. pandémiu, fyziologické procesy s ľudskom tele, prípadne v tele iného živočícha a ľudská činnosť, ktorá nie je útokom, ktorý pripúšťa použitie nutnej obrany.[5]
Právna teória zastáva rozličné názory na to, ako posudzovať útok trestne nezodpovednej osoby v dôsledku veku, nepríčetnej osoby, a taktiež útoku osoby, ktorá koná v skutkovom omyle. Prax sa prikláňa skôr k ich posudzovaniu v rámci krajnej núdze a v odbornej literatúre sa tiež názory na ich posudzovanie rôznia. Správnejším by však bolo ich posudzovanie v rámci nutnej obrany. Tento záver použitia krajnej núdze nemožno prijať najmä z dôvodu, že útok, proti ktorému nutná obrana smeruje, musí byť síce protiprávny, no zavinený byť nemusí – nevyžaduje sa teda trestná zodpovednosť vykonávateľa. To, že na útok nie je potrebné zavinenie možno oprieť aj o skutočnosť, že Trestný zákon túto požiadavku výslovne nestanovuje, hovorí, že čin inak trestný nie je trestným činom, ak ním niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom - podstatné teda je, že útok objektívne hrozí alebo trvá. Vylúčenie útoku týchto osôb z okruhu útokov, proti ktorým je nutná obrana prípustná by znamenalo, že pojmovým znakom útoku musí byť zavinenie. Ak by sme pripustili ich posudzovanie v rámci krajnej núdze, obranca by sa musel v prvom rade snažiť útoku vyhnúť a zakročiť by mohol až v prípade nevyhnutného stretu čo obrancu v značenej miere diskriminuje, pretože nemožno poprieť, že tieto osoby dokážu byť minimálne rovnako nebezpečné ako útočníci, ktorí sú tresne zodpovední.
V situácii, keď pri odvracaní útoku človeka dôjde k spôsobeniu následku inej osobe ako je útočník, teda zasiahnutý je iný ako chránený záujem útočníka, sa judikatúra a právna teória zhoduje v tom, že pôjde o krajnú núdzu.[6] Tento záver sa opiera o argumentáciu, že konanie v rámci inštitútu nutnej obrany smie negatívne postihnúť len chránené záujmy útočníka. Znenie § 25 ods. 1 Trestného zákona o nutnej obrane však znie nasledovne: „čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený... nie je trestným činom.“ Toto ustanovenie však neodôvodňuje použitie reštriktívneho výkladu a zároveň neurčuje spôsob, ktorým má obranca útok odvrátiť a ani to, koho záujmy môžu byť uvedenou ochranou narušené.[7] Týmto výkladom možno dospieť k záveru, že na obrancu konajúceho v krajnej núdzi kladie príliš vysoké nároky, ktoré si v momente obrany uvedomí len málokto. Uvedený problém možno ilustrovať na nasledovnom príklade – predavačka pri lúpeži vydá lupičovi s nožom peniaze, ktoré patria firme. V rámci posudzovania uvedeného, ako konania v nutnej obrane by sa predavačka nezachovala celkom zjavne neprimerane a naplnila by podmienky kladené týmto inštitútom. Ak však by toto konanie malo byť posudzované v medziach krajnej núdze, kde platí princíp subsidiarity, boli by na predavačku kladené vysoké nároky v tom smere, že by ju nútili, aby sa postavila na fyzický odpor lupičovi, pretože tým môže zabrániť nebezpečenstvu, ktoré hrozí jej, čo v praxi nemožno vyžadovať. Je teda nepochybne žiadúce, aby sa právna teória i prax možnosťou posudzovania odvracania útoku človeka, ktorý spôsobí následok inej osobe ako je útočník, v rámci nutnej obrany zaoberala.
Zaujímavou je taktiež situácia, kedy je následok vyvolaný vyhrážkami a nátlakom zo strany tretej osoby, vôľa a sloboda rozhodovania konajúcej osoby je teda značne obmedzená. Tejto problematike sa venoval aj judikát Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 To 72/1980 (20/1982), ktorý konštatoval, že „stav krajnej núdze môže byť vyvolaný nátlakom a vyhrážkami zo strany tretej osoby na vôľu obvineného, ktoré obmedzujú slobodu rozhodovania obvineného a spôsobujú nebezpečenstvo priamo hroziace záujmom chráneným Trestným zákonom“[8] – o krajnú núdzu by šlo, ak by sa preukázalo, že osoba takto konala nielen kvôli záchrane svojho života, ale aj života iných osôb. Vyhrážky a nátlak, pokiaľ vzbudzujú naozaj odôvodený strach z ich naplnenia, je potrebné chápať ako útok človeka.
Krajná núdza musí spĺňať podmienku subsidiarity a proporcionality, ako aj to, že v nej nemožno konať v prospech toho, kto je povinný podľa všeobecne záväzného právneho predpisu dané nebezpečenstvo znášať. Princíp subsidiarity krajnej núdze vyjadruje, že o krajnú núdzu nepôjde v situácii, keď nebezpečenstvo hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom bolo možné za daných okolností odvrátiť inak. Na zamedzenie hroziacemu nebezpečenstvu musia byť najprv vyčerpané všetky iné prostriedky, pri ktorých by neprišlo k obetovaniu iného chráneného záujmu. Osoba konajúca v krajnej núdzi si teda musí zhodnotiť, aké sú všetky existujúce možnosti a či nie je možné sa nebezpečenstvu vyhnúť inak, ak však nevyužila možnosť vyhnúť sa nebezpečenstvu (napríklad útekom), nepôjde o stav krajnej núdze.[9]
Ak existuje viac alternatívnych spôsobov, ktorými možno nebezpečenstvo odvrátiť a všetky zároveň prinášajú nevyhnutnosť obetovať iný chránený záujem, väčšina právnej teória a praxe zastáva názor, že konajúci nie je povinný si vybrať alternatívu, ktorá prinesie najmenšiu škodu. Argumentom je, že prijatie opačného názoru by spôsobovalo prílišné požiadavky na konajúceho, ktorý spravidla rozhoduje o svojom konaní v stave rozrušenia, a zároveň zákon túto požiadavku ani výslovne nestanovuje. Požiadavka subsidiarity krajnej núdze by sa však na nutnosť vybratia alternatívy, ktorá prinesie čo najmenšiu ujmu vzťahovať mala. Avšak za predpokladu, že jeden následok týchto alternatív by mal zjavne závažnejšie následky, a zároveň to môže osoba konajúca v krajnej núdzi za daných okolností predvídať. V prípade, ak je spôsob odvracania nebezpečenstva s menej závažným následkom neistejší a podstatne ťažšie dosiahnuteľný, ako ten s následkom závažnejším, vtedy je možné si zvoliť aj spôsob, ktorý spôsobí závažnejší následok.[10]Ak sa negatívne následky zdajú zhruba porovnateľné, tak je na odvrátenie nebezpečenstva možné zvoliť ktorýkoľvek z nich.
Princíp proporcionality vyjadruje, že nejde o krajnú núdzu, ak je spôsobený následok zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Určuje teda maximálnu hranicu následkov, ktoré možno spôsobiť, aby ešte mohlo ísť o krajnú núdzu. Tieto následky musia byť zároveň v určitom vzájomnom pomere. Osoba konajúca v rámci krajnej núdze musí teda hodnotiť záujem obetovaný, ako aj záujem chránený krajnou núdzou a rozsah následkov z nich vyplývajúcich, a zároveň musí hodnotiť rozsah nebezpečenstva, ktoré krajnou núdzou odvracia. Pokiaľ sú splnené aj ďalšie podmienky vyžadované týmto inštitútom možno konštatovať, že následok spôsobený krajnou núdzou môže byť:
- menej závažný ako hroziaci následok;
- rovnako závažný ako ten, ktorý hrozil;
- dokonca aj závažnejší následok, ako ten, ktorý hrozil;
- a súčasne následok len nesmie byť zjavne závažnejší.[11]
Z vyššie uvedeného vyplýva, že obetovať možno aj rovnako závažný záujem, prípadne i záujem o niečo závažnejší, za podmienky, že nie je zjavne závažnejší. Napríklad bude možné obetovať majetok za iný majetok približne rovnakej hodnoty, život človeka za život iného človeka.
K takémuto širokému ohraničeniu princípu proporcionality došlo rekodifikáciou Trestného zákona, jeho predchodca určoval proporcionalitu krajnej núdze prísnejšie, pretože nedovoľovala obetovať v krajnej núdzi rovnako dôležitý záujem, a teda ani spôsobiť zrejme rovnako závažný následok ako ten hroziaci. Na výrazné narušenie princípu proporcionality, na nevhodnosť a nebezpečnosť takéhoto jej širokého ohraničenia v odbornej literatúre upozornil ako prvý Jozef Záhora, ktorý uviedol, že mu nie je známa žiadna krajina v Európe, ktorá by v tejto oblasti podmienky krajnej núdze takto zásadne rozširovala. Zároveň uviedol, že predchádzajúce vymedzenie tohto princípu v aplikačnej praxi problémy nespôsobovalo.[12]
Rozšírenie princípu uprednostnenia významnejších záujmov aj o ochranu rovnakých záujmov teda môže mať v praxi dopad na istotu obyvateľstva v pravidlá ochrany záujmov chránených Trestným zákonom. To, že podmienky krajnej núdze sú až nebezpečne široké možno priblížiť na príklade, kedy ak by niekomu hrozila smrť, pravdepodobne by sa za každú cenu snažil svoj život zachrániť aj na úkor života iného človeka. Veď nemožno predsa pripustiť beztrestné obetovanie života iného človeka z dôvodu záchrany života ohrozeného.
De lege ferenda by bolo prínosné navrátiť sa k legálnej definícii proporcionality predchodcu súčasného Trestného zákona, ktorý určoval proporcionalitu krajnej núdze prísnejšie. Možno konštatovať, že úroveň inštitútu krajnej núdze je teda, s výnimkou neprimerane široko stanového princípu proporcionality, značne vysoká.
Autor:
Bc. Zuzana Hrušková
študent,
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Zoznam použitej literatúry:
BURDA, E. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, 305 s. ISBN 978-80-7179-281-9.
BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010. 1130 s. ISBN 978-80-7400-324-0
IVOR, J. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 2., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010, 532 s. ISBN 978-80-8078-308-2
MAŠLANYOVÁ, D. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. 3. vydanie. Plzeň: Aleš Čeňek, 2019. 642 s. ISBN: 978-80-7380-772-6.
ŠÁMAL, P. a kol. Trestní právo hmotné. 7. vydanie. Praha : Wolters Kluwer, a. s., 2014, 1000 s. ISBN 978-80-7478-616-7.
ZÁHORA, J. Niektoré možné aplikačné problémy nového Trestného zákona. In Justičná revue, r. 57, 2005, č. 11,
Judikát Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 To 72/1980 (20/1982)
Judikát Najvyššieho súdu SSR, sp. zn. 7 Tz 9/1987 (9/1988)
Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
[1] IVOR, J. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 2., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010, s. 153.
[2] BURDA, E. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 22.
[3] Tamže, s. 22.
[4] IVOR, J. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 2., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010, s. 154.
[5] ŠÁMAL, P. a kol. Trestní právo hmotné. 7. vydanie. Praha : Wolters Kluwer, a. s., 2014, s. 212. ISBN 978-80-7478-616-7.
[6] R 9/1988
[7] BURDA, E. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 25.
[8] R 20/1982
[9] MAŠLANYOVÁ, D. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. 3. vydanie. Plzeň: Aleš Čeňek, 2019. s. 111.
[10] BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010. s. 166.
[11] BURDA, E. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 32.
[12] ZÁHORA, J. Niektoré možné aplikačné problémy nového Trestného zákona. In Justičná revue, r. 57, 2005, č. 11, s. 1342 – 1343.