Podania, návrhy, žaloby

V občianskom súdnom konaní je súd viazaný návrhom na začatie konania, a preto nemôže navrhovateľovi priznať viac, než žiadal v žalobnom petite (§ 79 ods. 1 OSP) Ak je predmetom návrhu na začatie konania peňažné plnenie, musí byť v návrhu uvedená presná výška peňažnej sumy, ktorú navrhovateľ požaduje. Ak to tak nie je, návrh nespĺňa náležitosti požadované zákonom. Touto výškou peňažného plnenia požadovaného navrhovateľom v návrhu je súd v konaní viazaný a nesmie prisúdiť viac. Výnimočne sa však môže od tejto zásady odchýliť, a to v prípadoch uvedených v § 153 ods. 2 OSP, ktoré dovoľujú súdu prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu (ide o veci uvedené v ustanovení § 81 ods.1 O.s.p.), alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi; u odseku 3 citovaného ustanovenia vyplýva, že súd môže aj rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná.

Právnická osoba, ktorá má organizačnú zložku zapísanú ako odštepný závod v obchodnom registri, sa i v spore, ktorý sa týka tohto odštepného závodu, označuje ako účastník konania uvedením obchodného mena. Právnym dôsledkom zriadenia organizačnej zložky a jej zápisu do obchodného registra je vznik oprávnenia konať v mene podnikateľa voči tretím osobám. Odštepný závod musí v obchodnom styku používať obchodné meno podnikateľa a dodatok, že sa jedná o odštepný závod, pretože napriek zápisu do obchodného registra nezískava právnu subjektivitu.

Z dispozičnej zásady ovládajúcej začatie občianskeho súdneho konania vyplýva, že návrh môže meniť výlučne navrhovateľ, ktorý podal návrh na začatie konania, príp. urobil v prebiehajúcom konaní určitý návrh spojený s požiadavkou, aby o ňom súd rozhodol, alebo žalobca, ktorý podal žalobu. Žalovaný môže zmeniť len vzájomnú žalobu, lebo v konaní o nej má právne postavenie žalobcu. K zmene návrhu môže dôjsť kedykoľvek za konania, dokiaľ nebolo vyhlásené (vydané) rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Pretože zmena návrhu nemôže byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, stanoví sa, že k tomuto procesnému úkonu je potrebný súhlas súdu a že súd môže pripustiť zmenu návrhu len vtedy, ak sú splnené stanovené predpoklady. Ustanovenie § 95 O.s.p. sa použije v sporovom konaní a ak konanie bolo začaté na návrh alebo ak bol v jeho priebehu urobený určitý návrh, tiež v nesporovom konaní. Zmena návrhu je podaním vo veci samej a navrhovateľ (žalobca) ju môže urobiť ktorýmkoľvek zo spôsobov uvedených v § 42 ods. 1 O.s.p. a s dodržaním podmienok uvedených v § 42 ods. 2, 3 O.s.p. Súd je povinný doručiť zmenený návrh (žalobu alebo návrh na začatie konania) ostatným účastníkom do vlastných rúk spravidla ešte pred rozhodnutím o tom, či zmenu pripustí; doručenie zmeneného návrhu nie je treba, ak ku zmene návrhu došlo na pojednávaní a účastník, ktorému by mala byť zmena návrhu doručená, bol na tomto pojednávaní prítomný. V prípade, že návrh bol zmenený na pojednávaní ústne do zápisnice, splní súd povinnosť doručiť zmenený návrh účastníkovi, ktorý na pojednávaní nebol prítomný spravidla tým, že mu zašle opis zápisnice o pojednávaní alebo prepis zvukového záznamu z pojednávania (jeho časť). O zmene návrhu rozhodne súd uznesením, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, a to ani v prípade, ak ho vydal súd prvého stupňa (§ 202 ods. 3 písm. f/); ak bolo uznesenie vyhlásené na pojednávaní, doručuje sa jeho písomné vyhotovenie len tým účastníkom, ktorí neboli prítomní pri jeho vyhlásení. Uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o zmene návrhu, je súd viazaný (por. § 170 O.s.p.). Dokiaľ súd nerozhodne o uplatnenej zmene návrhu, nemôže pokračovať v konaní o pôvodnom návrhu.

Ustanovenie § 80 O. s. p. nebráni tomu, aby sa navrhovateľ domáhal vydania alternatívneho alebo eventuálneho petitu. Alternatívny a eventuálny petit treba odlišovať od podmienky ako hmotnoprávneho inštitútu. Uplatniť nárok na súde podmienečne nie je možné. V konaní o určenie, či tu právny vzťah je, alebo nie, navrhovateľa zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Kladný ani záporný určovací rozsudok nie je prekážkou rozsúdenej veci pre žalobu na plnenie, ktorej základom je to isté právo. V prípade, ak súd právoplatným rozhodnutím zamietne kladnú určovaciu žalobu, je tým vyriešený základ prípadnej žaloby na plnenie. Ak súd vyhovie zápornej určovacej žalobe, je tým vyriešený základ neskoršej žaloby na plnenie. Základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah, alebo právo je, alebo nie je, sú po procesnej stránke dve skutočnosti. Prvou je, že účastníci majú vecnú legitimáciu a druhou, že na určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah, alebo právo je, alebo nie je, má ten, kto je účastný na právnom vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Naliehavý právny záujem na určení je daný predovšetkým tak, kde bez tohto určenia je ohrozené právo žalobcu, alebo, kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.

Ustanovenie § 42 ods. 3 O.s.p. stanovuje tzv. všeobecné náležitosti, ktoré musí spĺňať podanie adresované súdu. Popri týchto všeobecných náležitostiach musia byť pri určitých typoch podaní kumulatívne splnené aj iné náležitosti uložené osobitným ustanovením. Všeobecné náležitosti podania sú označenie súdu, ktorému je podanie určené, z podania musí byť zrejmé, kto ho robí (týka sa to nielen stanovenia procesnej strany, ale ide tu aj o vyjadrenie toho, že súd neprihliada na anonymné podania), ďalej musí byť z podania zrejmé, akej veci sa podanie týka, čo sa podaním sleduje (ak je podanie obsahovo nezrozumiteľné, neúplné alebo nesprávne, postupuje sa podľa § 43 ods. 1 O.s.p.) a podanie musí byť podpísané a datované. Ak chýbajú uvedené všeobecné náležitosti podania a účastník ich v stanovenej lehote neopravil ani nedoplnil a ide o taký podstatný nedostatok, pre ktorý v konaní nemožno pokračovať, súd takého podanie uznesením odmietne.

Zmena žaloby nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu (len) so súhlasom súdu; súd zmenu žaloby nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe (viď § 95 ods. 2 O.s.p.). V prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné (viď § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.). Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu.

Požiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo žaloby vyplývalo, čoho sa žalobca domáha, neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak žalobca označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal.

Súd je povinný na podaniach, na ktorých je to potrebné, vyznačiť v podacej pečiatke hodinu a minútu prijatia príslušného podania. Podaním, na ktorom je nepochybne potrebné vyznačiť aj hodinu a minútu prijatia v podacej pečiatke, je aj podanie, prostredníctvom ktorého účastník v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. žiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, pretože práve prostredníctvom hodiny a minúty prijatia podania súd zisťuje, či účastník konania do otvorenia pojednávania v jeho právnej veci požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Zistenie, či účastník podal alebo nepodal do okamihu otvorenia pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný, žiadosť o odročenie pojednávania, je významný s ohľadom na právne následky s týmto okamihom spojené. Ak totiž účastník o odročenie z dôležitého dôvodu nepožiada, môže súd prejednať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti a vychádza pritom iba z obsahu spisu a dovtedy vykonaných dôkazov (§ 101 ods. 2 O.s.p.).