Zádržné (retenčné) právo je vecno-právny prostriedok, ktorý slúži veriteľovi na zabezpečenie jeho splatnej peňažnej pohľadávky, ktorý vzniká jednostranným prejavom veriteľa a spočíva vo faktickom zadržaní veci, ktorú je inak povinný vydať. Predmetom retencie môže byť iba hnuteľná vec, ktorá sa nachádza v dispozícií veriteľa v súlade s právom a ktorú je inak povinný vydať. Svojvoľné alebo ľstivo odňatú vec nemožno po práve vôbec zadržiavať. Zádržné právo zabezpečuje len peňažné pohľadávky, ktoré sú splatné. Veriteľ peňažnej pohľadávky, ktorý právom zadržiava hnuteľnú vec, nie je oprávnený s touto vecou sám disponovať. Ak však jeho splatná pohľadávka nebola uspokojená a nebola ani poskytnutá dostatočná zábezpeka, má právo pri výkone súdneho rozhodnutia na prioritné uspokojenie svojej pohľadávky z výťažku ním zadržiavanej veci pred iným veriteľom. Zádržné právo zaniká spolu so zánikom zabezpečenie pohľadávky, najmä splnením dlhu a tiež aj poskytnutím zábezpeky.

Z uvedeného vyplýva, že zádržné právo (ako právo k cudzej veci) nemá osoba, ktorá určitú vec zadržiava protiprávne. Právo zadržať hnuteľnú vec, za splnenia aj ďalších zákonných predpokladov (zabezpečenie svojej splatnej peňažnej pohľadávky), teda môže vzniknúť iba tomu, komu vznikla povinnosť takú vec oprávnenej osobe vydať (edičná povinnosť), a pritom vykonať zádržné právo môže iba tá osoba, ktorá má hnuteľnú vec vo svojej faktickej moci, do ktorej moci sa vec dostala zákonným spôsobom.

Zádržné právo nesvedčí osobe, ktorá má vec, ku ktorej by mohlo toto právo vzniknúť, u seba neprávom, najmä keď sa jej zmocnila svojvoľne alebo ľstivo.

Vec odňatú svojvoľne nemožno zadržovať a využívať tak výhody retencie.

(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. decembra 2004, sp.zn. 5 Tz 28/2004)

Z rozhodnutia:

Uzneseniami z 5. marca 2004, č.k. OUJP-680/20-2003/HB-8,10, vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, úradu justičnej a kriminálnej polície zastavil trestné stíhania podľa § 172 ods. 1 písm. d) a § 11 ods. 1 písm. e) [nesprávne citoval písm. f)] Trestného poriadku obvineného J.G. pre účastníctvo na trestnom čine útlaku podľa § 10 ods. 1 písm. a), § 237 Trestného zákona a podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku obvineného P.D. pre trestný čin útlaku podľa § 237 Trestného zákona, ktorých sa mali dopustiť v podstate na tom skutkovom základe, že obvinený J.G. ako konateľ obchodnej spoločnosti A., s.r.o., so sídlom v B. vypracoval a podpísal Smernicu pre činnosť odťahovacej služby s účinnosťou od 1. augusta 2001, v súlade s obsahom ktorej zamestnanci odťahovacej služby J.B. a M.T. 5. októbra 2001 po tom, ako v čase asi o 9.00 hodine JUDr. P.Sch. zaparkoval osobné motorové vozidlo výrobného označenia Škoda - Octavia 1,9 TDI, EČ:BA-777 EC, na parkovisku pred Ústavom na výkon trestu odňatia slobody a ústavom na výkon väzby (ÚVTOS a ÚVV) v L., na ulici Gucmanovej, nerešpektujúc dopravné značenie, vykonali na základe nariadenia konkrétneho príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) SR odtiahnutie vozidla do ústavom vyhradeného priestoru, pričom obvinený P.D. ako službukonajúci dispečer odťahovacej služby obchodnej spoločnosti odmietol, v súlade s obsahom Smernice pre činnosť odťahovacej služby, vydať odtiahnuté osobné motorové vozidlo jeho vlastníkovi JUDr. P.Sch. a jeho vydanie podmieňoval zaplatením finančných prostriedkov v sume 1 600,- Sk za nútené odtiahnutie alebo notársky overeným uznaním dlhu alebo zložením zábezpeky v cene odtiahnutia v prospech obchodnej spoločnosti, čím nútil JUDr. P.Sch., zneužívajúc jeho tieseň, aby niečo konal.

Vyšetrovateľ odôvodnil zastavujúce rozhodnutie u obvineného J.G. v zásade tým, že pre skutok zo 16. mája 2000 právne kvalifikovaný ako trestný čin útlaku podľa § 237 Trestného zákona, ktorý mal byť spáchaný priamym páchateľom - M.M. a ním ako účastníkom vo forme organizátora podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, boli obaja 4. decembra 2003 v trestnej veci Okresného súdu Bratislava II, sp.zn. 5 T 92/02, právoplatne oslobodení spod obžaloby. Tieto skutočnosti boli základom pre úvahu v tom smere, že skutkové deje zo 16. mája 2000 a z 5. októbra 2001, sú čiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona, spáchaného obvineným J.G. ako účastníkom vo forme organizátora podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Konkrétni zamestnanci odťahovacej služby totiž postupovali pri vydávaní odtiahnutých vozidiel ich oprávneným užívateľom podľa obsahovo identickej smernice vypracovanej a podpísanej obvineným J.G., a to v celom časovom období medzi skutkovými dejmi. Oslobodzujúci rozsudok o čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu zo 16. mája 2000 vytvára prekážku veci už rozhodnutej, brániacu v ďalšom trestnom stíhaní obvineného J.G. pre ten istý skutok.

Zastavujúce uznesenie i u obvineného P.D. vyšetrovateľ oprel o právoplatné oslobodenie obvineného J.G. v trestnej veci Okresného súdu Bratislava II, sp.zn. 5 T 92/02, s tým, že obvinený P.D. pracovne zaradený do rovnakej funkcie ako M.M., postupoval pri vydávaní odtiahnutých vozidiel ich oprávneným užívateľom za rovnakých podmienok a podľa obsahovo totožnej smernice vypracovanej a podpísanej obvineným J.G. Pokiaľ bol M.M. oslobodený, ani konanie obvineného P.D. nie je trestným činom a nebol ani dôvod na postúpenie veci.

Napadnuté uznesenia nadobudli právoplatnosť 30. marca 2004.

V lehote stanovenej v § 272 Trestného poriadku generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe § 266 ods.1 Trestného poriadku proti citovaným uzneseniam podal sťažnosť pre porušenie zákona. Poukázal na to, že orgány prípravného konania nezaobstarali a nevykonali v procese objasňovania všetky dostupné a potrebné dôkazné prostriedky, z ktorých by boli získané dôkazy determinujúce náležité zistenie skutkového stavu veci. Povinnosťou vyšetrovateľa aj policajného orgánu je zisťovať skutkový stav veci v takom rozsahu a kvalite, aby poskytoval dostatok potrebných poznatkov pre objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie. Skutok tvoriaci predmet trestného stíhania treba dokázať tak, aby nevyvolával dôvodné, resp. rozumné pochybnosti. Za tým účelom navrhol opakovať výsluch obvinených J.G. a P.D., poškodeného JUDr. P.Sch., svedkov J.T., PaeDr. T.Š., Mgr. V.M., J.B., M.T. Považoval za potrebné vykonať i dôkazy, na ktoré podrobne v odôvodnení podanej sťažnosti poukázal, najmä výsluchom ďalších svedkov a zabezpečenia konkrétnych listinných dôkazov. Na vydanie uznesenia o zastavení trestného stíhania obvineného J.G., neboli splnené všetky zákonom stanovené podmienky totožnosti osoby a totožnosti skutku. Páchateľom pokračovacieho trestného činu môže byť len priamy páchateľ, nie účastník na trestnom čine, a teda len tento priamy páchateľ sa môže dopustiť totožného skutku vyjadreného, z hmotno-právneho hľadiska, aj jeho jednotou. Z tohto dôvodu protiprávne konanie podriadené pod formy účastníctva nemôže byť zároveň obligatórnou časťou objektívnej stránky pokračovacieho trestného činu. Na vydanie uznesenia o zastavení trestného stíhania obvineného P.D. založeného na objektívnej neprítomnosti zákonných znakov trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona neboli splnené zákonné podmienky. Relevantné z hľadiska trestno-právneho posúdenia konania fyzických osôb v danej veci je až postup a konanie zamestnancov podnikateľského subjektu, vykonávajúcich odtiahnutie vozidla, pri jeho vydaní vlastníkovi alebo inej osobe oprávnenej ho užívať.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že napadnutými uzneseniami bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5, 6 § 172 ods. 1 písm. d), § 11 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku a § 89 ods. 19, § 237 Trestného zákona v prospech obvineného J.G. a v ustanoveniach § 2 ods. 5, 6 § 172 ods. 1 písm. b), Trestného poriadku a § 237 Trestného zákona v prospech obvineného P.D., aby tieto uznesenia zrušil a vyšetrovateľovi prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obvinený J.G. na verejnom zasadnutí konanom na najvyššom súde prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že jeho trestné stíhanie je neprípustné, lebo ide o pokračovací trestný čin, z ktorého už bol právoplatne oslobodený. Navrhol sťažnosť pre porušenie zákona zamietnuť ako nedôvodnú. Obvinený P.D. sa verejného zasadnutia nezúčastnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 267 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutých rozhodnutí, ako i konanie, ktoré im predchádzalo a zistil, že podaná sťažnosť pre porušenie zákona je dôvodná.

Podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležíte zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy nečakajúc na návrhy strán. Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu.

Podľa § 172 ods. 1 písm. b), d) Trestného poriadku vyšetrovateľ a v skrátenom vyšetrovaní prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak

a) nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci,

b) je trestné stíhanie neprípustné (§ 11 ods. 1).

Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, úradu justičnej a kriminálnej polície v procese rozhodovania podľa citovaných zákonných ustanovení dôsledne nepostupoval. Napadnutými uzneseniami predčasne rozhodol na podklade skutkového stavu veci, ktorý ešte nebol zistený "náležíte", ani v rozsahu nevyhnutnom pre jeho zákonné a spravodlivé rozhodnutie.

V súlade so sťažnosťou pre porušenie zákona treba konštatovať, že vykonanie dôkazných prostriedkov vo forme opakovania výsluchov obvinených J.G. a P.D. je dôležité z hľadiska objasnenia okolností objektívnej povahy, pokiaľ ide o spôsob vykonania činu, podmienky, za ktorých bol čin spáchaný i okolnosti, ktoré uľahčili jeho spáchanie. Záver o forme subjektívnej stránky trestného činu vyžaduje objasnenie okolnosti personálneho charakteru, vymedzených psychologickými prejavmi páchateľa vo forme motivácie, cieľa, interpersonálnych vzťahov, správania sa pred i po čine. Obsah výpovedí obvinených zatiaľ neumožňuje jednoznačným spôsobom konkretizovať a identifikovať okolnosti subjektívnej povahy, ktoré by tvorili obsahový a logický základ pre skutkové zistenia.

Predmetom ich výsluchov musí byť i preukázanie rozsahu, v akom boli zamestnanci prevádzky Mestskej odťahovacej služby v P. usmerňovaní v prípade neuznania dôvodnosti odtiahnutia osobného motorového vozidla jeho oprávneným užívateľom a ani s tým spojeného záväzku. Ako sa realizovalo, resp. malo realizovať zabezpečenie splatnosti pohľadávky vo vzťahu k podmienke vydania odtiahnutého vozidla v takto predpokladanej situácii. Výsluch obvineného J.G. je nutné navyše zamerať aj na vysvetlenie dôvodu, na základe ktorého uskutočnil zmenu dikcie ustanovenia bodu č. 6 v Prílohe č. 4 Smernice pre činnosť odťahovacej služby, účinnej od 1. januára 2001 do 1. augusta 2001, resp. v tomto smere aj len ústnu zmenu účinnú od 1. augusta 2001. Výsluch obvineného P.D. sa musí týkať i zistenia časového obdobia, miesta, formy, rozsahu a subjektu, ktorým bol oboznámený so Smernicami pre činnosť odťahovacej služby účinnými od 1. januára 2001, resp. od 1. augusta 2001 a pokynmi súvisiacimi s touto činnosťou. Akým spôsobom a v akom rozsahu sa viedla evidencia oboznámenia sa s internými právnymi aktmi zamestnávateľa, či sa v tejto spojitosti vyhotovoval osobitný písomný záznam o rozsahu oboznámenia sa s týmito aktmi, alebo iba písomný záznam ako súčasť jeho pracovnej zmluvy. Aká bola kontrola stavu vedomosti a dodržiavania spomínaných Smerníc pre činnosť odťahovacej služby a súvisiacich pokynov zamestnávateľom.

Opakovanie výsluchov poškodeného JUDr. P.Sch., svedkov J.T., PaeDr. T.Š., Mgr. V.M., J.B. a M.T. je opodstatnené a podmienené kvalitatívne inou procesnou situáciou vzniknutou v prípravnom konaní od 24. apríla 2003, kedy boli vznesené obvinenia P.D. pre trestný čin útlaku podľa § 237 Trestného zákona a J.G. ako účastníkovi vo forme organizátora podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tomto trestnom čine. Výsluchy týchto subjektov musia byt' vykonané, z hľadiska rozsahu poučenia pred začatím výsluchu v súlade s ustanoveniami § 100 a § 101 ods. 1, 2 Trestného poriadku, a zároveň treba aplikovať ústavné právo obvinených na obhajobu samostatne alebo prostredníctvom obhajcov.

V rámci opätovných výpovedí svedkov J.B. a M.T. musí byť objasnené aj časové obdobie, miesto, forma, rozsah a subjekt, ktorým boli oboznámení so Smernicami pre činnosť odťahovacej služby účinnými od 1. januára 2001, resp. od 1. augusta 2001 a pokynmi súvisiacimi s touto činnosťou. Akým spôsobom a v akom rozsahu sa viedla evidencia oboznamovania sa s internými právnymi aktmi zamestnávateľa, či sa v tomto smere vyhotovoval osobitný písomný záznam o rozsahu oboznámenia sa s týmito aktmi, alebo iba písomný záznam ako súčasť ich pracovných zmlúv. Aká bola zo strany zamestnávateľa kontrola vedomostnej úrovne a dodržiavania spomínaných Smerníc pre činnosť odťahovacej služby a súvisiacich pokynov.

Opakované vypočutie svedka Mgr. V.M., príslušníka ZVJS SR, služobne zaradeného v ÚVTOS a ÚVV L., treba zamerať aj na zistenie časového obdobia, miesta, formy, rozsahu a subjektu, ktorým bol oboznámený s plnením Dohody o spolupráci uzatvorenej 24. septembra 2001 medzi ústavom v zastúpení riaditeľa plk. JUDr. M.G. a obchodnou spoločnosťou A., s.r.o., v zastúpení konateľa, obvineného J.G. Aký bol spôsob evidencie oboznámenia sa s touto dohodou, či sa vyhotovoval osobitný písomný záznam o rozsahu oboznámenia. Aká bola kontrola stavu vedomosti a dodržiavania ustanovení dohody služobne nadriadenými príslušníkmi ZVJS SR. Ako bol usmernený na posudzovanie situácie vzniknutej v súvislosti s motorovým vozidlom odstaveným vodičom v bezprostrednej blízkosti ústavu v spojitosti s aplikáciou ustanovenia § 20 zákona č. 4/2001 Z.z. a § 40 zákona č. 315/1996 Z.z.

V procese dokazovania treba vypočuť i svedka JUDr. Š.Z., vedúceho strediska Mestskej odťahovacej služby v P., predmetom výsluchu ktorého musí byť objasňovanie najmä rozsahu, v akom boli zamestnanci jeho strediska usmerňovaní v prípade vzniku situácie neuznania zákonnosti odtiahnutia osobného motorového vozidla jeho oprávneným užívateľom a ani s tým spojeného záväzku. Ďalej ho treba vypočuť na formu, akou sa malo realizovať, resp. sa realizovalo zabezpečenie splatnosti pohľadávky za vydanie odtiahnutého vozidla v takto predpokladanej situácii. Svedok by sa mal vyjadriť i k časovému obdobiu, miestu, forme, rozsahu a subjektu, ktorým bol oboznámený so Smernicami pre činnosť odťahovacej služby účinnými od 1. januára 2001, resp. od 1. augusta 2001 a súvisiacimi pokynmi s touto činnosťou, spôsobu evidovania a rozsahu tejto inštruktáže s internými právnymi aktmi zamestnávateľa. Či sa vyhotovoval osobitný písomný záznam o rozsahu oboznámenia sa s týmito aktmi, alebo iba písomný záznam ako súčasti jeho pracovnej zmluvy. Ako kontroloval zamestnávate3/4 stav vedomostnej úrovne a dodržiavanie ustanovení Smerníc pre činnosť odťahovacej služby účinných od 1. januára 2001, resp. od 1. augusta 2001 a pokynov súvisiacich s touto činnosťou.

Z hľadiska úplnosti dokazovania predmetom výsluchov konkrétne stotožnených príslušníkov PZ SR služobne zaradených na Obvodnom oddelení PZ v L., vykonávajúcich právomoc na mieste dopravného priestupku, ktorého sa mal dopustiť JUDr. P.Sch. 5. októbra 2001, ako vodič motorového vozidla, EČ: BA 777-CC, musí byť objasnenie ich postupu na mieste priestupku tiež z pohľadu vydania rozhodnutia o odstránení vozidla v zmysle ustanovenia § 40 zákona č. 315/1996 Z.z. a spôsobu vybavenia priestupku. Potreba vykonania týchto dôkazných prostriedkov je podmienená výlučne objektívnou existenciou záznamu v priestupkovej evidencii Obvodného oddelenia PZ SR v L. v roku 2001. Písomná správa vyhotovená 8. októbra 2002 a signovaná riaditeľom obvodného oddelenia (č.l. 72) je pre dôkazné účely danej trestnej veci, s prihliadnutím na jej obsahové náležitosti vzťahujúce sa na inú trestnú vec a iný skutok, nepostačujúca.

Z "Plánu dopravného značenia na mieste činu" (č.l. 60), ktorý neobsahuje geografickú, ani geometrickú mierku, je zatiaľ zrejmé len pravdepodobné miesto odstavenia vozidla vodičom JUDr. P.Sch. Toto miesto sa pritom mohlo reálne nachádzať aj za križovatkou [§ 2 písm. s) zákona č. 315/1996 Z.z., kde končí zákaz vyplývajúci zo zvislej dopravnej značky, § 5 ods. 12 vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 90/1997 Z.z.], teda na mieste komunikácie, ktoré by už nebolo regulované zvislou zákazovou značkou a nebolo by predmetom právomoci príslušníka ZVJS SR, služobne zaradeného v ÚVTOS a ÚVV L., predpokladanej v ustanovení § 20 zákona č. 4/2001 Z.z.

Predmetom ohliadky musí preto byť presné určenie miesta odstavenia vozidla, EČ: BA 777-CC, poškodeným JUDr. P.Sch. 5. októbra 2001, nachádzajúceho sa na miestnej komunikácii, na ulici Gucmanovej, pred spomínaným ústavom. O priebehu a výsledkoch tohto dôkazného prostriedku je potrebné vyhotoviť orientačnú a prehľadnú fotografickú dokumentáciu a plán miesta činu obsahujúci geografickú a geometrickú mierku.

V posudzovanej veci je nevyhnutné do spisu zabezpečiť i s prípadom súvisiace písomné dokumenty. Právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V vo veci žalobcu, obchodnej spoločnosti A., s.r.o., proti žalovanému JUDr. P.Sch. o zaplatenie finančných prostriedkov v sume 1 600,- Sk., vrátane úrokov z omeškania a trov konania, ako nákladov za odtiahnutie vozidla 5. októbra 2001, zápisnicu z rokovania valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti A., s.r.o., na ktorom spoločníci rozhodli o schválení Smerníc pre činnosť odťahovacej služby s účinnosťou od 1. januára 2001, resp. od 1. augusta 2001, zmluvu uzatvorenú medzi obchodnou spoločnosťou A., s.r.o., v zastúpení konateľa a mestom L., ako správcom miestnych komunikácií a účelových komunikácií, v zastúpení primátora, o obsahu a rozsahu poskytovania odťahovacích služieb obchodnou spoločnosťou, zmluvu uzatvorenú medzi obchodnou spoločnosťou A., s.r.o., v zastúpení konateľa a Krajským riaditeľstvom PZ SR v T., eventuálne Okresným riaditeľstvom PZ SR v T. o súčinnosti pri vykonávaní odťahovacích služieb obchodnou spoločnosťou, koncesnú listinu vydanú príslušným orgánom verejnej správy 10. septembra 1997 v prospech obchodnej spoločnosti A., s.r.o., na vykonávanie koncesovanej živnosti - nákladná cestná doprava - odťahovacia služba, "Podpisový hárok o potvrdení a oboznámení sa so smernicou", tvoriaci obsah Smernice pre činnosť odťahovacej služby ako šiesty bod, "Pokyny pre odovzdanie vozidla odstráneného na pokyn správcu komunikácie alebo policajta PZ", pracovnú zmluvu uzatvorenú medzi obchodnou spoločnosťou ASTER, s.r.o., v zastúpení konateľa a obvineným P. D.

Až doplnenie dokazovania v naznačenom rozsahu vyšetrovateľom v rámci prípravného konania bude korešpondovať už citovanej zásade trestného konania a zároveň, takto získaný skutkový stav veci môže byť základom pre ustálenie iných skutkových zistení ohľadne merita trestnej veci.

Po doplnení dokazovania, v smeroch konkretizovaných vyššie, bude potrebné zistiť, či po objektívnej a subjektívnej stránke obvinený P.D. svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona a obvinený J.G. ako účastník vo forme organizátora podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tomto trestnom čine.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené proti tomu, proti komu sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.

Pokračovaním v trestnom čine alebo pokračovacím trestným činom sa, v zmysle ustanovenia § 89 ods. 19 Trestného zákona, rozumie také konanie, ktorého jednotlivé čiastkové útoky vedené jednotným zámerom napĺňajú skutkovú podstatu rovnakého trestného činu, sú spojené rovnakým alebo podobným spôsobom vykonania a blízkou súvislosťou v čase a predmete útoku.

Obsah citovaného ustanovenia pri hodnotení čiastkových útokov ako jedného pokračovacieho trestného činu predpokladá súčasnú prítomnosť subjektívnych a objektívnych súvislostí a rovnaký alebo podobný modus operandi, tvoriaci objektívnu stránku rovnakého trestného činu.

Takéto trestno-právne relevantné správanie môže zo subjektívneho hľadiska, vzhľadom na obsahové vymedzenie pojmu "páchateľ trestného činu" (ten, kto trestný čin spáchal sám - § 9 ods. 1 Trestného zákona) vykonať len priamy páchateľ alebo spolupáchateľ (§ 9 ods. 2 Trestného zákona).

Protiprávne konanie účastníka v rôznej forme (organizátora, návodcu alebo pomocníka) je zákonom predpokladané v úmyselnom zosnovaní, riadení, vyvolaní alebo uľahčení trestného činu (v štádiách dokonania alebo pokusu) spáchaného výlučne priamym páchateľom, teda konanie účastníka nie je, v zmysle zásady akcesority, obligatórnou časťou objektívnej stránky trestného činu spáchaného priamym páchateľom.

Páchateľom pokračovacieho trestného činu môže byť len priamy páchateľ, eventuálne spolupáchateľ, nie účastník na trestnom čine, a teda len tento priamy páchateľ sa môže dopustiť totožného skutku vyjadreného, z hmotno-právneho hľadiska, aj jeho jednotou (napríklad totožný skutok obsahuje zákonné znaky pokračovacieho trestného činu).

Predpokladom akcesority je trvanie dvoch právnych vzťahov: vzťahu hlavného ako určujúceho a akcesorického, ktorý sleduje osudy vzťahu hlavného. Akcesorický právny vzťah pristupuje k hlavnému a na hlavný vzťah je existenčne viazaný. Dôsledkom akcesority je obvykle zánik akcesorického vzťahu v prípade zániku vzťahu hlavného.

Účastníctvo podľa § 10 ods. 1 Trestného zákona na trestných činoch rôznych páchateľov nie je možné preto posúdiť ako jeden pokračovací trestný čin účastníctva, hoci by inak boli splnené podmienky pre takéto posúdenie uvedené v ustanovení § 89 ods. 19 Trestného zákona. V ustanovení § 10 ods. 1 Trestného zákona je totiž vyslovená zásada akcesority účastníctva, teda závislosti vzťahu akcesorického na vzťahu inom, čiže závislosti niektorej z foriem účastníctva a ich trestnosti na trestnom čine priameho páchateľa.

Za toho stavu právne úvahy vyšetrovateľa v zastavujúcom uznesení, týkajúcom sa obvineného J. G., sú nesprávne. Išlo by totiž o vytvorenie prekážky "res iudicatae", čiže právoplatne uplatnená trestná zodpovednosť vo vzťahu k jednému priamemu páchateľovi by automaticky za tejto situácie znamenala beztrestnosť tohto organizátora za organizátorstvo k inému a ďalším priamym páchateľom.

Z tohto dôvodu protiprávne konanie, i keď subsumované pod formy účastníctva, nemôže byť zároveň obligatórnou časťou objektívnej stránky pokračovacieho trestného činu (jeho čiastkového útoku).

V posudzovanej trestnej veci mal byť priamym páchateľom trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona, a teda totožnou osobou (v zmysle procesnoprávneho), výlučne obvinený P.D.

Priamym páchateľom v trestnej veci Okresného súdu Bratislava II., sp.zn. 5 T 92/02, mal byť M.M.

M.M. sa mal trestného činu dopustiť 16. mája 2000 a obvinený P.D. 5. októbra 2001.

Obvinený J.G., vo vzťahu ku konaniu M.M. a tiež vo vzťahu ku konaniu obvineného P.D., mal byť len účastníkom vo forme organizátora podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Organizátorom ako účastníkom na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse je ten, kto úmyselne zosnoval alebo riadil spáchanie trestného činu inou osobou ako priamym páchateľom alebo spolupáchateľmi.

K nezákonnosti zastavujúceho uznesenia u obvineného J.G. je treba uviesť i to, že ustanovenie § 89 ods. 20 Trestného zákona (platného a účinného v čase činu) upravuje pokračovanie v konaní obvineným (pre ktoré konanie je trestne stíhaný) aj po vznesení obvinenia, teda prípady jednoty skutku (vo forme pokračovacieho, trvacieho a hromadného trestného činu) a nie pokračovanie v účastníctve ako trestnej súčinnosti.

Účasť obvinených J.G. a P.D. na spáchaní totožného skutku (len jedného) subsumovaného pod zákonné znaky jedného konkrétneho trestného činu, je vzájomne podmienená zásadou akcesority účastníctva.

Zásada akcesority účastníctva sa pritom nedotýka jeho trestnosti, ak sú na strane priameho páchateľa trestného činu dôvody jeho beztrestnosti alebo nestíhateľnosti (predpokladané v ustanoveniach § 8 ods. 3, § 66, § 67 Trestného zákona, alebo pokiaľ ide o exteritorialitu a s ňou súvisiacu procesnoprávnu exempciu podľa § 10 Trestného poriadku, alebo "res iudicatae" majúcu procesnoprávnu relevanciu a dôsledky).

Na podklade uvedeného je nepochybné, že aplikácia dôvodov predpokladaných v ustanoveniach § 172 ods. 1 písm. d), § 11 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku v zastavujúcom uznesení vo vzťahu k obvinenému J.G. nie je opodstatnená.

Vyšetrovateľ na zastavenie trestného stíhania obvineného P.D. nemal v skutkových okolnostiach zákonom predpokladané podmienky založené na objektívnej neprítomnosti zákonných znakov konkrétneho trestného činu.

Trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona sa dopustí ten, kto iného núti, zneužívajúc jeho tieseň alebo závislosť, aby niečo konal, opomenul alebo trpel.

Subjektom trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona môže byť každá fyzická osoba.

Subjektívnou stránkou tohto trestného činu je zavinenie vo forme úmyslu (§ 3 ods. 3, § 4 Trestného zákona).

Objektívna stránka trestného činu je určovaná existenciou protiprávneho konania, ktoré spočíva v nútení (nie donútení - donútenie je dôsledkom "dokončenia" trestného činu) iného subjektu (len fyzickej osoby), zneužívajúc jeho tieseň (tieseň ako prechodný alebo trvalý objektívny stav vyvolaný nepriaznivými vonkajšími okolnosťami vedúcimi, svojou povahou a vážnosťou, k obmedzeniu voľnosti v rozhodovaní subjektu) alebo závislosť (závislosť ako objektívny stav založený na odkázanosti subjektu na páchateľa), aby tento niečo konal, opomenul alebo trpel (teda aby sa "nútený" subjekt správal určitým spôsobom, ktorý je obsahom, cieľom protiprávneho konania páchateľa), existenciou následku na objekte trestného činu a príčinnou súvislosťou medzi týmto konaním a následkom.

Objektom trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona sú spoločenské vzťahy a záujmy zamerané na ochranu slobodného rozhodovania fyzických osôb. V predmetnom prípade oprávnených užívateľov osobných motorových vozidiel, ktorým vzťahom a záujmom je poskytovaná ochrana ustanoveniami Trestného zákona.

Skutkové zistenia vyplývajúce z obsahu doterajších dôkazov v danej veci naznačujú možnosti podriadenia pod zákonné znaky trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona.

Z nich možno zatiaľ ustáliť, že 5. októbra 2001 v rozpätí od 9.40 do 10.00 hod. vykonali zamestnanci obchodnej spoločnosti A., s.r.o. so sídlom v B. (prevádzkareň - Mestská odťahovacia služba P.) J.B. a M.T. odtiahnutie vozidla, EČ: BA 777-CC, JUDr. P.Sch., ktorý na účely výkonu advokátskeho povolania zaparkoval toto vozidlo na ulici Gucmanovej, na parkovisku pred ÚVTOS a ÚVV L. Odtiahnutie vozidla nariadil Mgr. V.M., príslušník ZVJS SR, služobne zaradený v tomto ústave, ktorý o výkone svojej právomoci spísal 5. októbra 2001 "Protokol o odstránení vozidla" podľa ustanovenia § 20 zákona č. 4/2001 Z.z. Vozidlo bolo odtiahnuté do ústavom vyhradeného priestoru. Obvinený P.D. ako službukonajúci dispečer odťahovacej služby, odmietol, konajúc v súlade s obsahom Smernice pre činnosť odťahovacej služby účinnej od 1. augusta 2001 (ktorú po vypracovaní podpísal obvinený J.G. ako konateľ obchodnej spoločnosti, vyžadujúc i jej rigorózne dodržiavanie zamestnancami spoločnosti), vydať odtiahnuté vozidlo, v hodnote asi 700 000,- Sk, vlastníkovi JUDr. P.Sch. a jeho vydanie podmieňoval zaplatením sumy 1 600,- Sk, ako ceny za odtiahnutie, alebo notársky overeným uznaním dlhu alebo zložením zábezpeky v cene odtiahnutia v prospech obchodnej spoločnosti. Vozidlo vydal obvinený P.D. 5. októbra 2001 v čase o 11.15 hodine poškodenému až po predložení úradne overeného uznania dlhu vo výške 1 600,- Sk., keďže v rozhodnom čase nedisponoval potrebnou sumou peňazí.

Relevantné, z hľadiska trestnoprávneho posúdenia konania konkrétnych fyzických osôb ako obligatórnej časti objektívnej stránky trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona, sú až postup a konanie zamestnancov podnikateľského subjektu, vykonávajúcich odtiahnutie vozidla, pri jeho vydaní vlastníkovi alebo inej osobe oprávnenej ho užívať.

Otázka zákonnosti, či nezákonnosti odtiahnutia vozidla síce nie je, z trestno-právneho hľadiska, rozhodujúcou skutočnosťou, ale má význam najmä v prípadoch nezákonného odtiahnutia vozidla. V týchto prípadoch nemožno u "veriteľa" uvažovať o legálnom získaní dispozície nad hnuteľnou vecou a následne, ani o legálnej aplikácii retenčného práva "veriteľom" vo vzťahu k vlastníkovi vozidla alebo inému oprávnenému užívateľovi. Túto skutočnosť treba na účely trestného konania posudzovať ako predbežnú otázku podľa ustanovenia § 9 Trestného poriadku.

Pri vydávaní vozidla v analyzovanej trestnej veci postupoval obvinený P.D. síce v súlade s obsahom Smernice pre činnosť odťahovacej služby účinnej od 1. augusta 2001, keď podmieňoval vydanie odtiahnutého vozidla v hodnote asi 700 000,- Sk jeho vlastníkovi JUDr. P. Sch. zaplatením sumy 1 600,- Sk, ako ceny za odtiahnutie, alebo notársky overeným uznaním dlhu alebo zložením zábezpeky v cene odtiahnutia v prospech svojej spoločnosti, ale zároveň, v rozpore s objektívnym právom, ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Trestného zákona. Tento rozpor spočíva v porušení a priori ustanovení § 151s a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a posteriori v porušení ustanovenia § 237 Trestného zákona.

Podľa ustanovenia § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka ten, kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno však zadržať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú.

Zádržné (retenčné) právo je vecno-právny prostriedok, ktorý slúži veriteľovi na zabezpečenie jeho splatnej peňažnej pohľadávky, ktorý vzniká jednostranným prejavom veriteľa a spočíva vo faktickom zadržaní veci, ktorú je inak povinný vydať. Predmetom retencie môže byť iba hnuteľná vec, ktorá sa nachádza v dispozícií veriteľa v súlade s právom a ktorú je inak povinný vydať. Svojvoľné alebo ľstivo odňatú vec nemožno po práve vôbec zadržiavať. Zádržné právo zabezpečuje len peňažné pohľadávky, ktoré sú splatné. Veriteľ peňažnej pohľadávky, ktorý právom zadržiava hnuteľnú vec, nie je oprávnený s touto vecou sám disponovať. Ak však jeho splatná pohľadávka nebola uspokojená a nebola ani poskytnutá dostatočná zábezpeka, má právo pri výkone súdneho rozhodnutia na prioritné uspokojenie svojej pohľadávky z výťažku ním zadržiavanej veci pred iným veriteľom. Zádržné právo zaniká spolu so zánikom zabezpečenie pohľadávky, najmä splnením dlhu a tiež aj poskytnutím zábezpeky.

Z uvedeného vyplýva, že zádržné právo (ako právo k cudzej veci) nemá osoba, ktorá určitú vec zadržiava protiprávne. Právo zadržať hnuteľnú vec, za splnenia aj ďalších zákonných predpokladov (zabezpečenie svojej splatnej peňažnej pohľadávky), teda môže vzniknúť iba tomu, komu vznikla povinnosť takú vec oprávnenej osobe vydať (edičná povinnosť), a pritom vykonať zádržné právo môže iba tá osoba, ktorá má hnuteľnú vec vo svojej faktickej moci, do ktorej moci sa vec dostala zákonným spôsobom.

Zádržné právo nesvedčí osobe, ktorá má vec, ku ktorej by mohlo toto právo vzniknúť, u seba neprávom, najmä keď sa jej zmocnila svojvoľne alebo ľstivo.

Vec odňatú svojvoľne nemožno zadržovať a využívať tak výhody retencie.

Zákonné odtiahnutie vozidla možno vykonať (a to aj bez vedomia a súhlasu prevádzkovateľa vozidla) len za splnenia podmienok upravených v ustanovení § 40 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov.

Podľa ustanovenia § 40 ods. 1 cit. zákona platného a účinného v čase činu, kto spôsobil prekážku cestnej premávky, je povinný ju bezodkladne odstrániť. Ak to neurobí, odstráni ju na jeho náklady správca cesty.

Podľa ustanovenia § 40 ods. 4 toho istého zákona správca cesty môže odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, aj keď netvorí prekážku cestnej premávky, ak je

a) ponechané na mieste, kde je pre také vozidlo zastavenie alebo státie zakázané, alebo

b) bez pripevnenej tabuľky s evidenčným číslom a ak podlieha evidenčnej povinnosti alebo je bez čitateľného vyznačenia mena, priezviska a trvalého pobytu, alebo bez názvu a sídla držiteľa na viditeľnom mieste na jeho pravej strane s výnimkou dvojkolesových vozidiel.

V zmysle ustanovenia § 40 ods. 5 zákona č. 315/1996 Z.z., ak vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky, alebo ak ide o vozidlo uvedené v odseku 4, môže o jeho odstránení rozhodnúť aj policajt. Také vozidlo správca cesty odstráni na náklady jeho prevádzkovateľa.

Odtiahnutie vozidla nezákonným spôsobom treba hodnotiť ako svojvoľné odňatie veci, z ktorého dôvodu o legálnosti následného zádržného práva nie je možné vôbec hovoriť.

V danej veci o odstránení vozidla rozhodol príslušník ZVJS SR, služobne zaradený v ÚVTOS a ÚVV L., ktorý o výkone svojej právomoci spísal Protokol o odstránení vozidla podľa ustanovenia § 20 zákona č. 4/2001 Z.z. o ZVJS.

Rozhodnutie príslušníka ZVJS SR o odstránení vozidla bolo nezákonné.

Takýto záver, pri aplikácii ustanovenia § 9 Trestného poriadku, má oporu v ustanovení § 20 zákona č. 4/2001 Z.z., v zmysle ktorého príslušník zboru je oprávnený vykonať potrebné opatrenia na to, aby dopravný prostriedok odstavený v bezprostrednej blízkosti ústavu na mieste označenom dopravným označením "zákaz zastavenia" nebránil plneniu služobnej činnosti.

Príslušník ZVJS SR Mgr. V.M. sa pri výkone služobných povinností 5. októbra 2001 dôsledne neriadil citovaným zákonným ustanovením, pretože na vydanie rozhodnutia na odstránenie vozidla nemal právomoc, a to ani v prípade, ak postupoval v súlade s ustanoveniami Dohody o spolupráci uzatvorenej 24. septembra 2001 medzi ÚVTOS a ÚVV L., v zastúpení riaditeľa plk. JUDr. M.G. a obchodnou spoločnosťou A., s.r.o., v zastúpení konateľa, obvineného J.G. Táto zmluva je totiž v časti bodu II. ods. 3 absolútne neplatná s poukázaním na ustanovenia § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka, § 250 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ, SlS, ZVJS SR a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, pretože v danej časti odporuje ustanoveniu § 40 zákona o premávke na pozemných komunikáciách. Na túto neplatnosť sa musí prihliadať ex offo.

Takouto právomocou totiž disponuje (podľa už citovaných ustanovení § 40 zákona o premávke na pozemných komunikáciách) len správca cesty a policajt. Správcom cesty je ad hoc, s poukázaním na ustanovenia § 3 ods. 2, 6 a § 3d ods. 2, 3, 4 písm. b) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase činu, výlučne Mesto L. a policajtom, s poukázaním na ustanovenia § 8 a nasl. zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, výlučne príslušník tohto zboru pri plnení zákonom stanovených služobných povinností.

Príslušník ZVJS SR bol oprávnený len na vykonanie potrebných opatrení na odstránenie vozidla odstaveného v bezprostrednej blízkosti ústavu na mieste označenom dopravným označením "zákaz zastavenia", pokiaľ bránilo plneniu služobnej činnosti.

Potrebným opatrením v tomto smere je možné rozumieť oznámenie takého vozidla správcovi cesty, resp. organizačnému útvaru administratívne podriadenému jeho orgánom, v danom prípade príslušníkovi Mestskej polície v L. alebo príslušníkovi Obvodného oddelenia PZ SR v L.

Na základe vyjadreného treba odtiahnutie vozidla zamestnancami obchodnej spoločnosti A., s.r.o., J.B. a M.T. hodnotiť ako svojvoľné odňatie veci v rozpore so zákonom a tiež aj proti vôli JUDr. P.Sch. Nie je preto daný predpoklad ani na vznik právneho vzťahu medzi obchodnou spoločnosťou a prevádzkovateľom vozidla, čiže vznik záväzkovo-právneho vzťahu na základe skutočností vyplývajúcich z ustanovenia § 40 ods. 1 druhej vety zákona o premávke na pozemných komunikáciách, teda vznik záväzku na základe zákona (§ 489 Občianskeho zákonníka) umožňujúceho aplikáciu retenčného práva.

Svojvoľné, resp. nezákonné odtiahnutie vozidla, by opodstatnene mohlo byť dôvodom pre vznik povinnosti subjektu, ktorý o jeho vykonaní rozhodol, nahradiť náklady spojené s odstránením vozidla správcovi cesty (mestu L.) alebo inému subjektu zabezpečujúcemu takýto výkon na základe právneho vzťahu existujúceho medzi ním a správcom cesty (napríklad aj obchodnej spoločnosti A., s.r.o.), eventuálne dôvodom aj pre vznik povinnosti nahradiť škodu prevádzkovateľovi vozidla (§ 159 a nasl. zákona č. 73/1998 Z.z.).

Na podklade takého skutkovo-právneho stavu ďalšie posudzovanie splnenia zákonom vymedzeného obsahu retenčného práva je trestno-právne irelevantné, pretože uplatnenie tohto vecného práva sa vzťahuje k splatným peňažným pohľadávkam.

Doterajšie skutkové zistenia naznačujú, že konanie obvinených P.D. a J.G., zrejme nie je v súlade s právom a môže tvoriť obligatórnu časť objektívnej stránky trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona.

Protiprávnosť konania obvineného P.D. nie je vylúčená, pretože pri disponovaní s vozidlom získaným na základe nezákonného odtiahnutia, neoprávnene zasiahol do slobody rozhodovania prevádzkovateľa vozidla JUDr. P.Sch. Tento, pod tlakom závislosti, sa nemohol slobodne rozhodovať a konať, lebo bol odkázaný na obvineného, ktorý zadržiaval jeho existenčnú potrebu, naviac za situácie, keď poškodený mal trvalý pobyt a sídlo advokátskej kancelárie v B. a vozidlo mu bolo odtiahnuté v L. Išlo o stav spočívajúci v potrebe poškodeného vykonať jazdu s odtiahnutým vozidlom do iného, vzdialenejšieho miesta v rámci výkonu advokátskeho povolania, pričom v dôsledku nedostatku peňazí na získanie zadržiavaného vozidla bol prinútený v rozpore so svojou vôľou a len z pragmatických dôvodov, písomne uznať neexistujúci záväzok (č.l. 59). Uznanie dlhu poškodeným je zrejme neplatným právnym úkonom s poukázaním na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka. Prejav vôle poškodeného bol totiž formovaný pod vplyvom bezprávnej vyhrážky a nesmeroval ani k uznaniu dôvodu dlhu, ktorý zjavne nechcel uznať, o čom svedčí písomná výhrada na Protokole o odtiahnutí vozidla na č.l. 58 a konanie vedené na Okresnom súde Bratislava V vo veci žalobcu - obchodnej spoločnosti A., s.r.o., proti žalovanému - JUDr. P.Sch. o zaplatenie sumy 1 600,- Sk.

Protiprávne správanie obvineného J.G. rovnako nie je vylúčené, keďže po vypracovaní Smerníc pre činnosť odťahovacej služby zúčastnil sa ako majoritný spoločník obchodnej spoločnosti A., s.r.o. na rokovaní valného zhromaždenia schvaľujúceho tieto smernice a aj ich ako konateľ podpísal.

V tejto súvislosti treba uviesť, že niet právnej normy, ktorá by dovoľovala interným právnym aktom (firemnou smernicou) ukladať subjektom právnych vzťahov, dotknutých odtiahnutím vozidla i zaplatenie peňažnej pohľadávky.

Podľa ustanovenia čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4. ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Účel a cieľ Smerníc pre činnosť odťahovacej služby je flagrantný. Ide o dosiahnutie najefektívnejšieho spôsobu plnenia záväzkov vznikajúcich na základe zákona a skutočností vyplývajúcich z ustanovenia § 40 ods. 1 druhej vety zákona o premávke na pozemných komunikáciách, teda dosiahnutie zisku v rámci podnikania právnickej osoby. Takýto účel a cieľ, i keď korešponduje ustanoveniu § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, prostriedky na jeho dosiahnutie však musia byť legálne.

V neposlednom rade možno vyvodiť rozpornosť konania obvinených aj s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Za dobré mravy vo všeobecnosti treba považovať pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem) v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom (contra bonos mores).

Absolútnu neplatnosť právneho úkonu v danej veci by bolo možné preto vyvodiť z ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť i tú skutočnosť, že výška (čo aj existujúcej) pohľadávky správcu cesty, resp. subjektu zabezpečujúceho odťahovanie vozidiel na základe právneho vzťahu medzi ním a správcom cesty, za odtiahnutie vozidla bola konkrétne určená sumou 1 600,- Sk, pričom hodnota odtiahnutého vozidla, nie je ani len približne porovnateľná s takouto sumou. V posudzovanej trestnej veci hodnota odtiahnutého vozidla predstavovala takmer 438-násobok sumy požadovanej za odtiahnutie. Z tejto skutočnosti vyplýva záver, že medzi (aj dôvodnou) pohľadávkou správcu cesty a zadržaným vozidlom nie je zachovaná ekvivalencia hodnôt, čím je majiteľ vozidla v neprimerane nevýhodnej pozícii.

Z hľadiska subjektívnej stránky trestného činu u obidvoch obvinených, doposiaľ ustálené skutkové zistenia nevylučujú záver o úmyselnom zavinení podľa § 4 Trestného zákona, najmä so zreteľom na obsah vyjadrení poškodeného pri vydávaní vozidla, ktoré vyplývajú z jeho výpovede v prípravnom konaní (č.l. 45).

Záver o subjektívnych znakoch trestného činu (v danom prípade útlaku) sa musí zakladať na skutkových zisteniach orgánu činného v trestnom konaní, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania. Okolnosti subjektívneho charakteru možno spravidla dokazovať iba nepriamo z okolností objektívnej povahy, z ktorých možno podľa zásad správneho a logického myslenia usudzovať na vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených trestným zákonom. Zavinenie a jeho formu možno odvodzovať zo všetkých konkrétnych okolností prípadu, za ktorých ku spáchaniu trestného činu došlo, a zo všetkých významných dôkazov vrátane priznania obvineného, pokiaľ existuje. Nemožno preto iba zo skutočnosti, že obvinený popiera zavinenie, vyvodiť, že zistenie zavinenia a jeho formy neprichádza do úvahy. Zavinenie možno zistiť i na podklade iných dôkazov, nielen z priznania obvineného. Môže to byť i určité chovanie páchateľa, lebo i konanie je prejavom jeho vôle.

Obvinený J.G., ako majoritný spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti, totiž menil aj podpísal Smernice pre činnosť odťahovacej služby, zúčastnil sa ako spoločník (okrem J.T.) na rokovaní valného zhromaždenia spoločnosti, ktoré schválilo tieto smernice. Obsah týchto smerníc mal vo vzťahu k prevádzkovateľom vozidiel jednoznačne a nepochybne diskriminačný charakter s cieľom, aby obchodná spoločnosť mala čo najskôr splnené všetky svoje "pohľadávky", ktoré jej eventuálne vzniknú v súvislosti s odťahovaním vozidiel, a to bez ohľadu na ich splatnosť, ich uznanie čo do dôvodu a čo do výšky (pri zákonných pohľadávkach), alebo bez ohľadu na ich spornosť (nezákonné pohľadávky), o ktorých však rozhoduje súd.

Obvinený P.D., plniac si pracovné povinnosti, síce postupoval v súlade s obsahom Smernice pre činnosť odťahovacej služby účinnej od 1. augusta 2001, avšak výrazne sťažil a obmedzil obnovenie dispozičného práva poškodenému tým, že vydanie odtiahnutého vozidla viazal na zaplatenie sumy 1 600,- Sk, ako ceny odtiahnutia, hoci vedel o absencii finančných prostriedkov u neho v takomto rozsahu v kritickom čase, alebo notársky overené uznanie dlhu, alebo zloženie zábezpeky v cene odtiahnutia v prospech obchodnej spoločnosti. Jeho motivácia pri podmieňovaní vydania odtiahnutého vozidla bola zameraná výlučne na rýchle dosiahnutie zisku pre zamestnávateľa a na získanie odmeny za svoju prácu.

Na záver je nutné pripomenúť, že do časového obdobia prijatia legislatívnej úpravy trestno-právnej zodpovednosti právnických osôb v našom právnom systéme je možné z trestno-právneho hľadiska konanie zamestnávateľov, resp. nadriadených pracovníkov, spočívajúce najmä vo vydávaní interných právnych aktov a konkrétnych pokynov zamestnancom a vyžadovaní ich plnenia, v usmerňovaní a koordinácii všetkých osôb podieľajúcich sa na takejto trestnej činnosti, kvalifikovať in concréto ako účastníctvo na trestnom čine útlaku podľa § 237 Trestného zákona vo forme organizátorstva v zmysle § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Najvyšší súd zároveň konštatuje, že postup vyšetrovateľa podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vyžaduje náležité zistenie, či skutok nenapĺňa znaky žiadnej skutkovej podstaty. Ak výsledky vyšetrovania nasvedčujú, že došetrením môžu byť zistené a preukázané všetky znaky akéhokoľvek trestného činu, nie je možné, až do skončenia došetrenia veci (výsledkom, ktorého musí byť náležite zistený skutkový stav) zastaviť trestné stíhanie podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Vzhľadom na vyjadrené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku vyslovil, že právoplatnými uzneseniami vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Trnave, úradu justičnej a kriminálnej polície z 5. marca 2004, č.k. OUJP - 680/20 - 2003/HB - 8,10 a konaním, ktoré im predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5, § 172 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku a § 89 ods. 19, § 237 Trestného zákona v prospech obvineného J.G. a v ustanoveniach § 2 ods. 5, § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a § 237 Trestného zákona v prospech obvineného P.D., podľa § 269 ods. 2 Trestného poriadku tieto uznesenia zrušil a súčasne zrušil aj rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. V súlade s ustanovením § 270 ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľovi prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Povinnosťou vyšetrovateľa, ktorý je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 270 ods. 4 Trestného poriadku), bude vykonať dôkazy v naznačenom smere, prípadne ďalšie, ktorých vykonanie sa ukáže nevyhnutné na zistenie skutkového stavu (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku), tieto dôkazy vyhodnotiť v intenciách § 2 ods. 6 Trestného poriadku a potom rozhodnúť v súlade so stavom veci a zákonom.