Predpoklady vydržania

Jedným z predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci (vykonávanie práva) spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba totiž chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné. 

Vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Môže k nej dôjsť tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa ukladá držiteľovi povinnosť vydať vec vlastníkovi, pripadne ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba než držiteľ. 

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.2 Cdo 27/2005)

Z odôvodnenia:


Okresný súd v B. rozsudkom z 11. mája 2004 zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal, aby súd určil, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území B., a to novovytvorenej parcely KN 3276/5, zastavaná plocha o výmere 90 m2, odčlenenej z pôvodnej parcely KN 3276/2 geometrickým plánom, ktorý vyhotovila Zememeračská kancelária S. a J., č. 00634808-425/2003, overeným Správou katastra v B. z 29. januára 2004, v podiele 1/4 a že do dedičstva po nebohom D. B. zomretom 28. februára 1998 patri táto nehnuteľnosť v podiele 1/4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri skúmaní podmienok oprávnenej držby bolo potrebné posúdiť poctivosť vstupu do držby, jej priebeh a zavŕšenie realizované v nadobudnutí vlastníckeho práva. Mal za to, že danom prípade titulom pre vznik vlastníctva vydržaním nemôže byť osvedčenie z 28. marca 1964, lebo samo nie je kúpnou zmluvou a netvorilo ani súčasť kúpnej zmluvy z 27. júla 1961. Ani ďalšie skutočnosti prichádzajúce do úvahy (pozemkovo-knižný zápis kúpnej zmluvy z 31. marca 1964, rozsudok Krajského súdu v B. B. z 24. októbra 1968 a zmluva o reálnych užívacích vzťahoch z 9. decembra 1992) neboli spôsobilé preukázať vstup žalobcu a jeho nebohého otca do oprávnenej držby. Žalobca a jeho právny predchodca preto nenadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe vydržania (§ 134 OZ), preto súd považoval jeho návrh za nedôvodný.

Krajský súd v B. B. rozsudkom z 24. novembra 2004 na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že žalobca je podielový spoluvlastník spornej nehnuteľnosti v podiele 1/4 a že do dedičstva po nebohom D. B. patrí táto nehnuteľnosť v podiele 1/4. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že okresný súd náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, avšak vyvodil z neho nesprávny právny záver. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca a jeho právny predchodca (nebohý D. B. nadobudli spoluvlastnícke právo k novovytvorenej parcele KN 3276/5 (tzv. prednému dvoru) vydržaním. Uviedol, že vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých predávajúci I. P. a M. P. ml., resp. jeho právny predchodca uzavreli so žalobcom a Deziderom B. ako kupujúcimi kúpnu zmluvu z 27. júla 1961, vrátane jej dodatku vo forme osvedčenia z 28. marca 1964 (podrobne ich v dôvodoch rozsudku rozviedol), sa mohli kupujúci oprávnene domnievať, že predmetom prevodu spoluvlastníckeho práva nebol len dom, ale aj pozemky, okrem iného, aj parcela č. 1572/1, ktorej súčasťou bol predný dvor. O tom, že žalobca a jeho právny predchodca mohli byť pri vstupe do držby spornej nehnuteľnosti dobromyseľní, svedči aj zápisnica z 15. júla 1967, v ktorej sama I. P. v rámci návrhu na zmier uviedla, že predmetom kúpnej zmluvy z 27. júla 1961 bol aj predný dvor. Túto skutočnosť oznamoval v liste adresovanom žalobcovi a jeho právnemu predchodcovi tiež advokát JUDr. J. Z. Podľa odvolacieho súdu v súvislosti s konaním vedeným pred Okresným súdom v B. B. k strate dobrej viery žalobcu a jeho nebohého otca nedošlo. Rozsudkom tohto okresného súdu z 28. decembra 1967 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v B. B. z 24. októbra 1968 bola síce vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy z 27. júla 1961, ale len v časti, ktorá sa týkala prevodu pozemku parc. č. 1572/3. Ani z textu zmluvy o reálnych užívacích vzťahoch medzi spoluvlastníkmi z 9. decembra 1992 nevyplýva, že by žalobca a jeho právny predchodca nemohli byť dobromyseľní v tom, že nadobudli spoluvlastnícke právo k prednému dvoru. Text zmluvy totiž obsahuje len konštatovanie, že rodina P. je výlučným vlastníkom záhrady za domom a zadného dvora (nie predného dvora) a že rodina B. má v užívaní aj polovicu predného dvora. Keďže žalobca a D. B. od roku 1964 (od doby, keď v osvedčení pripojenom ku kúpnej zmluve boli konkretizované pozemky, ktoré boli predmetom prevodu) užívali sporný pozemok dobromyseľne a nepretržite po dobu 10 rokov a ich dobromyseľnosť nebola narušená ani spochybnená, vydržacia doba uplynula 1. apríla 1984, t.j. uplynutím jedného roka od 1. apríla 1983, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 131/1982 Zb. (§ 132a ods. 1 v spojení s § 507a ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb., t.j. znenie právneho predpisu ktoré bolo treba na vec vzťahovať). Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP") zmenil a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalovaná. Navrhla rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď nesprávne odvodil vstup do oprávnenej držby od kúpnej zmluvy a dobu držby od roku 1964. Táto držba nemohla byť dobromyseľná, lebo v kúpnej zmluve z 27. júla 1961 bolo jasne uvedené, že žalobca a jeho právny predchodca kupujú len dom. Spoluvlastníctvo žalobcu a jeho nebohého otca k pozemku bolo do pozemkovej knihy zapísané len zmätočne. Krajský súd tiež nesprávne vychádzal z úvahy, že zmluva o reálnych užívacích vzťahoch z 9. decembra 1992 je dôkazom o dobromyseľnosti žalobcu a jeho právneho predchodcu. Práve naopak, táto zmluva je dôkazom o tom, že nemohli byť dobromyseľní, vyplýva z textu uvedeného v čl. II. zmluvy, podľa ktorého účastníci potvrdili, že ich spoluvlastnícky vzťah v polovici sa týka len domovej nehnuteľnosti. Okrem toho tvrdila, že odvolací súd neprihliadol na skutočnosť, že držba bola od roku 1967 rušená súdnym sporom, v ktorom sa jej právna predchodkyňa domáhala neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. júla 1961.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy (v r. 1961) predávajúci nemali vlastnícky vysporiadaný pozemok pod domom, preto zmluva nebola ani predložená na registráciu. Až potom, čo M. P. ml. nadobudol v roku 1963 vlastníctvo k pozemku, bol napísaný 28. marca 1964 dodatok ku kúpnej zmluve a zmluva bola predložená k registrácii. Na jej základe boli potom žalobca a jeho nebohý otec zapísaní do pozemkovej knihy ako spoluvlastníci pozemkov parc. č. 1572/1, 1572/2 a 1572/3, o čom dostali aj príslušné doklady. Aj správanie sa právnych predchodcov žalovanej po roku 1964, keď sami v súdnom konaní vyhlasovali, že predmetom kúpnej zmluvy bol aj predný dvor, mohli žalobcu a jeho nebohého otca v dobromyseľnosti len utvrdiť. Obdobne to platí aj v súvislosti s uzavretím zmluvy o reálnych užívacích vzťahoch z 9. decembra 1992, v ktorej v bode 1 sa nachádza konštatovanie, že žalobca spolu s nebohým otcom sú spoluvlastníci parcely 3276 zastavaná plocha o výmere 475 m2. Navrhol preto dovolanie žalovanej zamietnuť.

 Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP), po zistení, že dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že dovolaniu žalovanej nemožno vyhovieť.

Z obsahu dovolania žalovanej vyplýva, že namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke dobromyseľnosti vstupu žalobcu a jeho právneho predchodcu do držby, ktorej predmetom bola sporná nehnuteľnosť. Nesprávnosť jeho právneho záveru odôvodnila tým, že nevzal do úvahy skutočnosť, že v kúpnej zmluve z 27. júla 1961, ako právneho dôvodu, na základe ktorého sa mal žalobca a jeho právny predchodca domnievať, že im sporný pozemok (jeho podiel) patrí, bol úplne jasne vymedzený predmet kúpy (bol ním iba dom bez pozemkov), a že neprihliadol na obsah zmluvy o reálnych užívacích vzťahoch z 9. decembra 1992 a na to, že držba bola prerušená v dôsledku súdneho sporu.

Dovolací súd sa zaoberal opodstatnenosťou tvrdení dovolateľky a dospel k záveru, že dovolateľke nemožno prisvedčiť.

Jedným z predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci (vykonávanie práva) spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba totiž chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné.

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd vychádzal pri posúdení otázky dobrej viery žalobcu a jeho právneho predchodcu, že im sporná nehnuteľnosť v určitom podiele patrí, správne, v súlade s uvedenými zásadami, z právne významných okolností, ktoré vyšli v konaní najavo, a prihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých bolo možné usúdiť o oprávnenosti držby žalobcu a jeho právneho predchodcu. Z týchto okolností, ktoré odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozviedol (dovolací súd sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje), správne vyvodil, že žalobca a jeho právny predchodca na základe kúpnej zmluvy a jej dodatku (pripojeného osvedčenia z 28. marca 1964) mohli dôvodne nadobudnúť presvedčenie, že predmetom prevodu spoluvlastníckeho práva bol aj sporný pozemok a že túto nehnuteľnosť mali od roku 1964 po celú vydržaciu dobu bez prerušenia v držbe (spoludržbe). Potom v súlade s ustanovením § 135a ods. 1 v spojení s § 507a ods. 1 a 3 OZ v znení zákona č. 131/1982 Zb., (ktorý na vec správne použil) uzavrel, že žalobca a jeho právny predchodca, splnili k 1. apríla 1984 zákonné podmienky na nadobudnutie vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva k dotknutej nehnuteľnosti vydržaním.

Podľa dovolacieho súdu v danom prípade nedostatok dobrej viery na strane žalobcu a jeho právneho predchodcu pri vstupe do držby nebolo možné vyvodzovať výlučne zo skutočnosti, že predmet kúpnej zmluvy bol jasne vymedzený a týkal sa len domu (nie aj pozemku, na ktorom bol dom postavený) tak, ako to uvádzala dovolateľka. Pri posudzovaní existencie presvedčenia žalobcu a jeho právneho predchodcu, že im spoluvlastnícke právo k dotknutému pozemku patrí, bolo totiž potrebné tak, ako to správne urobil odvolací súd, prihliadnuť na všetky rozhodujúce okolnosti, za ktorých k uzavretiu zmluvy došlo, t.j. od roku 1961 až do roku 1964, vrátane zavŕšenia celého procesu registráciou zmluvy a zápisom do pozemkovej knihy, podľa ktorého žalobca a jeho právny predchodca nadobudli do spoluvlastníctva nielen dom, ale aj pozemky. V tomto smere odvolací súd správne poukázal aj na zápisnicu napísanú na Okresnom súde v B. B. z 15. júla 1967, ktorej obsahom bol návrh na zmier adresovaný žalobcovi a jeho právnemu predchodcovi. Právna predchodkyňa žalovanej v nej nepochybne uviedla, že predmetom kúpnej zmluvy bola okrem ideálnej polovice domu, aj predná záhrada a predný dvor, t.j. pozemok, ktorý je predmetom sporu. Táto skutočnosť určite dobromyseľnosť držby žalobcu a jeho právneho predchodcu k predmetu sporu nespochybňovala, ale práve naopak, v dobromyseľnosti, že im nehnuteľnosť (spoluvlastnícky podiel k nej) patrí, ich mohla len utvrdiť.

Podľa dovolacieho súdu na správnosti právneho záveru odvolacieho súdu nič nemení ani existencia zmluvy o reálnych užívacích vzťahoch z 9. decembra 1992. Treba predovšetkým uviesť, že pre správne posúdenie riešenej otázky boli rozhodujúce najmä okolnosti, ktoré tu existovali počas celej vydržacej doby, vrátane obdobia vstupu žalobcu a jeho právneho predchodcu do držby, a nie okolnosti, ktoré nastali až po uplynutí vydržacej doby. Navyše odvolací súd neakceptoval túto zmluvu ako dôkaz, z ktorého by vyvodzoval možnú dobromyseľnosť žalobcu a jeho právneho predchodcu. Konštatoval len, že z jej obsahu nevyplýva, že by žalobca a jeho právny predchodca nemohli byť dobromyseľní (inak povedané, že by z jej obsahu vyplývali také okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť neoprávnenosť držby). S týmto zistením sa dovolací súd plne stotožňuje.

Neopodstatnené je aj tvrdenie žalovanej, že u žalobcu a jeho právneho predchodcu zanikla dobromyseľnosť v súvislosti so súdnym sporom, v ktorom sa jej právna predchodkyňa domáhala neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. júla 1961.

Vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Môže k nej dôjsť tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa ukladá držiteľovi povinnosť vydať vec vlastníkovi, pripadne ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba než držiteľ.

V konaní vedenom pred Okresným súdom v B. B. o "zrušenie" kúpnej zmluvy právna predchodkyňa žalovanej netvrdila, že predmetom tejto zmluvy nebol sporný pozemok (práve naopak, v spise sa nachádza už zmienená zápisnica z 15. júla 1967, v ktorej sa uvádza, že predmetom zmluvy z 27. júla 1961 bol aj predný dvor), ale tvrdila, že ním nebol pozemok parc. č. 1572/3 (záhrada). Rozsudkom okresného súdu v B. B. z 28. decembra 1967 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v B. B. z 24. októbra 1968 bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy, ale len v časti, ktorá sa týkala prevodu tohto pozemku. Predmetné konanie a rozhodnutia v ňom vydané, sa teda vôbec netýkali tej nehnuteľnosti, o ktorú ide v tomto spore. Strata dobrej viery žalobcu a jeho právneho predchodcu, s poukázaním na uvedené súdne konanie, preto neprichádza do úvahy.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd správne rozhodol, keď žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Žalovaná teda napadla dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené ani vady uvedené v § 237 OSP, Najvyšší súd SR jej dovolanie podľa § 243b ods. 1 OSP zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože mu trovy konania nevznikli. Na jeho vyjadrenie z 24. januára 2005 z hľadiska rozhodovania o trovách dovolacieho konania neprihliadol, lebo advokátka nepredložila plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnená zastupovať žalobcu, v mene ktorého sa vyjadrila, aj v dovolacom konaní.