Utorok, 18. jún 2024 | meniny má Vratislav/Vratislava , zajtra Alfréd
Predplatné
Utorok, 18. jún 2024 | meniny má Vratislav/Vratislava , zajtra Alfréd
TlačPoštaZväčšiZmenši

Zastieraný právny úkon

najpravo.sk • 21.9. 2023, 21:37

Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko" (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Z odôvodnenia:

Okresný súd Galanta rozsudkom z 10. mája 2007 č.k. 8 C 73/2002-185 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území D. zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. X. ako rodinný dom súpisné č. X. postavený na parcele č. X., ďalej parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2, parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2 a parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2 (ďalej len „nehnuteľnosti"). Žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Dokazovaním vykonaným výsluchmi svedkov a účastníkov konania, listinnými dôkazmi, spisovým materiálom katastrálneho úradu a vyšetrovacím spisom zistil, že 19. januára 2000 bola uzavretá kúpna zmluva, ktorou žalobca predal nehnuteľnosti žalovanému 1/ za 110 000 Sk; vklad do katastra podľa tejto zmluvy povolil katastrálny úrad 17. februára 2000 (pod č. V.). Žalovaný 1/ následne kúpnou zmluvou z 21. februára 2000 predal nehnuteľnosti žalovanému 2/ za kúpnu cenu 120 000 Sk; vklad do katastra podľa nej povolil katastrálny úrad 24. februára 2000 (pod č. V.). Žalovaný 2/ potom kúpnou zmluvou zo 6. septembra 2003 predal nehnuteľnosti žalovaným 3/ a 4/ za kúpnu cenu 387 000 Sk, ktorá bola uhradená z prostriedkov obstaraných hypotekárnym úverom poskytnutým žalovanou 5/; vklad do katastra nehnuteľností povolil katastrálny úrad 28. októbra 2003 (pod č. V.). Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia akcentoval, že žalobca pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 19. januára 2000 vedel, o aký právny úkon ide a aké sú jeho právne dôsledky; zmluvu uzavrel v predpísanej písomnej forme, slobodne a bez nátlaku, prejav jeho vôle je určitý a zrozumiteľný; pri uzatváraní zmluvy nekonal v omyle. Prevádzané nehnuteľnosti sú v tejto zmluve dostatočne presne označené údajmi katastra a kúpna cena za ne bola v súlade so zákonom určená dohodou účastníkov. Zo zistených skutkových okolností nevyplýva, že by malo ísť o zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnostiam. Žalobu z týchto dôvodov zamietol ako neopodstatnenú. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie.

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 30. apríla 2008 sp. zn. 11 Co 197/2007 napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ a 5/ a zmenil vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ tak, že určil žalobcu za vlastníka nehnuteľností. Napadnutý rozsudok potvrdil tiež v časti o náhrade trov prvostupňového konania. Žalovaným nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Na dovolanie žalovaných 3/ a 4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 14. mája 2009 sp. zn. 3 Cdo 216/2008 dovolaním napadnutý rozsudok zrušil z procesných dôvodov a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 17. marca 2010 sp. zn. 24 Co 221/2009 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ a 5/ a zmenil vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ tak, že určil žalobcu za vlastníka nehnuteľností. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 3/ a 4/ náhradu trov konania. Žalovaným 1/, 2/ a 5/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že po vrátení veci na ďalšie konanie dovolacím súdom zopakoval a doplnil dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného 1/ a listinnými dôkazmi. Dospel k záveru, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na žalobou požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), lebo bez tohto určenia je jeho právne postavenie neisté – na liste vlastníctva č. X. pre katastrálne územie D. sú totiž ako vlastníci sporných nehnuteľností zapísaní žalovaní 3/ a 4/. Žaloba bola voči žalovaným 1/, 2/ a 5/ správne zamietnutá pre nedostatok ich pasívnej vecnej legitimácie. Vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ odvolací súd poukázal na potrebu prejudiciálneho vyriešenia otázky platnosti zmlúv, ktorými malo dôjsť k postupnému prevodu nehnuteľností. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným 1/ došlo preto, lebo žalobca chcel finančne vypomôcť svojmu známemu B. H., ktorý nemal dostatok finančných prostriedkov na opravu havarovaného auta. Za tým účelom žalovaný 1/ poskytol žalobcovi pôžičku 110 000 Sk s tým, že na jej zabezpečenie mali ako záloh slúžiť nehnuteľnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu im išlo len o túto pôžičku a jej zabezpečenie, nie o predaj nehnuteľností. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na zmluvu o pôžičke z 19. januára 2000 založenú vo vyšetrovacom spise OÚV PZ Galanta č. ČVS-287/2000. Medzi účastníkmi zmluvy o pôžičke nebolo sporné, že v prípade nesplatenia pôžičky v dohodnutej dobe žalobca „príde o dom". Ešte pred splatnosťou pôžičky bol na katastrálny úrad podaný návrh na vklad podľa kúpnej zmluvy z 19. januára 2000 a katastrálny úrad vklad povolil. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa nezohľadnil dôsledne všetky uvedené okolnosti a nezaoberal sa otázkou, či pri uzavretí kúpnej zmluvy z 19. januára 2000 bola žalobcova vôľa v zhode s jej prejavom a či kúpna zmluva bola uzavretá vážne. Na základe dokazovania dospel k záveru, že nehnuteľnosti mali slúžiť ako záloh zabezpečujúci splnenie záväzku žalobcu zo zmluvy o pôžičke. Žalobca si chcel požičať peniaze, a nie predať nehnuteľnosti; obdobne žalovaný 1/ mu chcel peniaze požičať, a nie kúpiť od neho dom. Zmluvu teda obaja neuzavreli vážne. Dôsledkom toho je jej absolútna neplatnosť (§ 39 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že „konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci". I keď zákonu neodporovalo samo uzavretie kúpnej zmluvy, predsa len išlo o rozpor s ním, lebo účastníkmi bol v danom prípade dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva (odvolací súd poukázal na R 20/2006). Dodal, že k obdobnému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 2 M Cdo 2/2006 publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009). Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je – bez ohľadu na jej označenie –dojednanie tzv. prepadného zálohu (uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva), je v rozpore s účelom záložného práva a v dôsledku toho neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Už prvý nadobúdateľ (žalovaný 1/) sa preto nestal vlastníkom nehnuteľností. Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, dospel odvolací súd k názoru o neplatnosti aj všetkých nasledujúcich kúpnych zmlúv, ktorými mali nehnuteľnosti nadobudnúť žalovaný 2/ a po ňom žalovaní 3/ a 4/. Len tým, že žalovaní 2/, 3/ a 4/ konali v dobrej viere v správnosť zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností, sa nemohli stať vlastníkmi nehnuteľností. Z výsledku takéhoto vyriešenia uvedenej predbežnej otázky (platnosti kúpnych zmlúv) vyplynul pre odvolací súd záver, že nedošlo k platnému prevodu vlastníctva zo žalobcu na žalovaného 1/ (ani následne na žalovaných 2/, 3/ a 4/). Žalobcu treba preto naďalej považovať za vlastníka nehnuteľností. So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ zmenil (§ 220 O.s.p.) tak, že žalobe vyhovel a určil, že vlastníkom nehnuteľností je žalobca. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na § 142 ods. 1, § 224 ods. 2, § 143 a § 150 O.s.p.

Obsah pre predplatiteľov

Tento text je dostupný komunite predplatiteľov portálu Najprávo.sk.

Preplatným získate mnohé benefity a podporíte nás pri tvorbe kvalitného, právneho obsahu.

Odomknúť článok
Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1201

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: