Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
Predplatné
Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
TlačPoštaZväčšiZmenši

400/2015 Z. z.

najpravo.sk • 16.1. 2016, 19:02

DÔVODOVÁ SPRÁVA

 

A. Všeobecná časť

 

K časti týkajúcej sa tvorby právnych predpisov:

 

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“).

 

Predložený návrh zákona sa vnútorne člení na dve základné časti. Prvá časť je venovaná ustanoveniu základných princípov a pravidiel pri tvorbe právnych predpisov. Druhá časť rozpracúva problematiku týkajúcu sa Zbierky zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“).

 

Návrh zákona upravuje postupy a pravidlá týkajúce sa vonkajšej stránky právnych predpisov, ako aj postupy a pravidlá týkajúce sa vnútornej štruktúry a obsahu právnych predpisov. V súčasnosti existujú dva osobitné dokumenty, a to Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky schválené uznesením vlády Slovenskej republiky z 25. mája 2010 v znení neskorších zmien a doplnení a Legislatívne pravidlá tvorby zákonov č. 19/1997 Z. z. Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky upravujú postup pri tvorbe zákonov, ktorých návrhy podáva vláda Slovenskej republiky Národnej rade Slovenskej republiky a tiež proces prípravy, predkladania a prerokúvania nariadení vlády a ostatných vykonávacích predpisov. Legislatívne pravidlá tvorby zákonov určujú spôsob tvorby ústavných zákonov a zákonov pre navrhovateľov, ktorými sú poslanci Národnej rady  Slovenskej republiky alebo výbory Národnej rady Slovenskej republiky. Tieto dva dokumenty obsahujú úpravu rovnakých inštitútov a Legislatívnotechnické pokyny tvoria prílohu k obom uvedeným dokumentom.

 

Aj napriek skutočnosti, že obidva uvedené dokumenty obsahujú úpravu základných pravidiel a požiadaviek na tvorbu právnych predpisov, aktuálny stav legislatívnej praxe jednoznačne preukazuje, že pri tvorbe právnych predpisov sa tieto pravidlá a požiadavky nerešpektujú, nedodržiavajú, či obchádzajú. Pre právny poriadok Slovenskej republiky súčasnej doby je príznačná neustála legislatívna aktivita spočívajúca v prijímaní nových právnych predpisov a v nespočetných novelizáciách existujúcej právnej úpravy. V dôsledku tejto tzv. „produktívnej“ legislatívnej činnosti sa právne predpisy mnohokrát vyznačujú neprehľadnosťou, nezrozumiteľnosťou, nejednoznačnosťou a rozpornosťou, ktorej dôsledkom je podstatné zníženie efektívnosti informačnej funkcie, čím je narušená aj právna istota adresátov právnych predpisov. Pri tvorbe právnych predpisov sa opomína skutočnosť, že sú určené nielen pre tých, ktorí ich aplikujú pri každodennej práci, ale ich znenie by malo byť zrozumiteľné a prehľadné aj pre jednotlivca, ktorého práva a povinnosti, či iné právne vzťahy upravujú.

 

Cieľom predloženého návrhu zákona je preto zvýšenie úrovne tvorby právnych predpisov a odstránenie nedostatkov súčasnej legislatívnej praxe prostredníctvom vymedzenia základného rámca pravidiel tvorby právnych predpisov týkajúcich sa vonkajšej stránky, vnútornej štruktúry a obsahu právnych predpisov, ktoré je potrebné dodržiavať pri tvorbe právnych predpisov, a ktoré sú nevyhnutné na to, aby sa vytvorený právny predpis stal funkčnou súčasťou právneho poriadku a aby bola zabezpečená vzájomná súladnosť, vyváženosť a bezrozpornosť právnych predpisov  v právnom poriadku. Zároveň predložený návrh zákona predpokladá zachovanie dvoch osobitných dokumentov, a to Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky a Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ktoré detailne upravia postup pri tvorbe príslušných právnych predpisov a tiež proces ich prípravy, predkladania a prerokúvania. Tieto dva dokumenty budú zároveň obsahovať úpravu pravidiel legislatívnej techniky vo forme Legislatívnotechnických pokynov.

 

K časti týkajúcej sa zbierky zákonov:

 

Zbierka zákonov plní v Slovenskej republike funkciu oficiálneho publikačného nástroja, ktorý sa predpokladá priamo v čl. 87 ods. 4, čl. 120 ods. 4, čl. 123, čl. 125 ods. 6 a čl. 128 Ústavy Slovenskej republiky.

 

Podrobnosti o vyhlasovaní zákonov, ale aj ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, medzinárodných zmlúv alebo iných organizačných alebo právnych aktov upravuje v súčasnom právnom poriadku zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Zbierke zákonov z roku 1993“). Tento zákon plní svoju neodmysliteľnú úlohu „vytvárania právneho poriadku“ už 20 rokov a má svoje jedinečné postavenie v hierarchii ostatných zákonov. Pri novelizácii akéhokoľvek existujúceho právneho predpisu sa vychádza zo znenia uverejneného v zbierke zákonov a po skončení legislatívneho procesu sa nové znenie (novelizácia) vracia späť do zbierky zákonov, aby mohlo byť vyhlásené ako nová súčasť platného práva. Zbierka zákonov tak pomyselne začína aj uzatvára kruh legislatívneho procesu a je jeho spojným bodom.

 

Dôležitosť zbierky zákonov dokumentuje aj nevyvrátiteľná domnienka, že všetko, čo bolo uverejnené v Zbierke zákonov, sa stalo známe každému, koho sa to týka (§ 2 zákona o Zbierke zákonov z roku 1993), teda známe všetkým adresátom práva.

 

Legislatívny vývoj však časom ukazuje, že objem platného práva kontinuálne rastie, od roku 1990 do roku 2010 viac než o 5 % ročne. Za uvedené obdobie dvadsiatich rokov tak vzrástol objem platného práva viac než trojnásobne. Z toho však zároveň vyplýva, že orientácia v takomto množstve „práva“ je čoraz zložitejšia. Nevyvrátiteľná podmienka, že „neznalosť zákona neospravedlňuje“ naráža na otázku, čo to vlastne je, čoho neznalosť nie je ospravedlňovaná.

 

Vzhľadom na častú novelizáciu právnych predpisov a potrebu poznania „aktuálneho práva“  vyplýva pre adresátov práva de facto povinnosť skladať si z noviel aktuálne znenia právnych predpisov. To je však v praxi pre adresátov práva často nerealizovateľné, preto úlohu zistiť aktuálne znenia právnych noriem riešia adresáti práva prostredníctvom iných nástrojov, než je zbierka zákonov.

 

V dnešnej dobe sú to elektronické právne informačné systémy, ktoré „úplné znenia zákonov“ vytvorené vlastným úsilím ponúkajú formou bezplatného alebo spoplatneného produktu alebo služby. Všetky elektronické právne informačné systémy, od systému JASPI prevádzkovaného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), cez bezplatné internetové zdroje, až po komerčné systémy, majú zásadný  problém: obsah informácií v nich nie je autorizovaný štátom, takže de facto nie je pre adresáta práva možné sa naň odvolávať pri svojom konaní.

 

Ministerstvo spravodlivosti preto pripravilo projekt elektronizácie zbierky zákonov, ktorý by mal zabezpečiť dostupnosť informácii (v tomto prípade aktuálneho práva) takým spôsobom a takými formami, aké sú od informačných systémov na začiatku druhej dekády tretieho tisícročia predpokladané. Cieľom elektronizácie je vytvoriť elektronickú podobu zbierky zákonov, ktorá by bola rovnocenná v súčasnosti primárnej listinnej podobe zbierky zákonov. Spolu s tým však súčasné informačné technológie umožňujú sprehľadniť právny systém, umožniť občanom „pochopiť“ ho a orientovať sa v ňom.

 

Na to, aby bolo možné vytvoriť elektronickú podobu zbierky zákonov, je však nevyhnutné zasiahnuť legislatívnou úpravou aj do súčasných ustanovení zákona o Zbierke zákonov z roku 1993 a vytvoriť tak predpoklady na vytvorenie elektronickej podoby zbierky zákonov a na možnosť prístupu k právu v jeho ucelenej podobe vrátane tzv. konsolidovaných znení právnych predpisov (t. j. v podobe pôvodného znenia právneho predpisu so zapracovaním všetkých právnych predpisov, ktoré ho menia alebo dopĺňajú).

 

Zmien, ktoré je potrebné vykonať v súvislosti s vytvorením elektronickej podoby zbierky zákonov, je však viacero, či už ide o vzájomnú úpravu vzťahu listinnej podoby zbierky zákonov a elektronickej podoby zbierky zákonov, otázku nadobúdania platnosti právnych predpisov, otázku publikácie konsolidovaných znení právnych predpisov, otázku distribúcie listinnej podoby po zavedení elektronickej podoby, otázky zodpovednosti za správu informačného systému prevádzkujúceho elektronickú podobu zbierky zákonov alebo ďalšie s tým súvisiace záležitosti.

 

Za dvadsaťročné pôsobenie zákona o Zbierke zákonov z roku 1993 sa zároveň naakumulovalo niekoľko ďalších oblastí, ktoré by bolo žiaduce pri legislatívnej úprave zbierky zákonov zohľadniť, ako napríklad otázku duplicity v publikácii niektorých medzinárodných zmlúv, otázku existencie všeobecne záväzných právnych predpisov označených názvom „výnos“ a „opatrenie“, otázku opráv v prípade chýb spôsobených pri vyhlasovaní alebo otázku niektorých záležitostí týkajúcich sa samotnej promulgačnej (vyhlasovacej) fázy legislatívneho procesu.

 

Sme toho názoru, že vzhľadom na rozsah žiaducich legislatívnych zásahov do zákona o Zbierke zákonov z roku 1993 je čas s kapitolou výlučnej existencie listinnej podoby zbierky zákonov uzatvoriť aj kapitolu zákona o Zbierke zákonov z roku 1993.

 

Z uvedených dôvodov predkladáme ako súčasť zákona o tvorbe právnych predpisov aj návrh novej právnej úpravy týkajúcej sa zbierky zákonov, ktorý odpovedá na všetky vyššie položené otázky a snaží sa ich riešiť.

 

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

 

Predkladaný návrh zákona má negatívny vplyvy na rozpočet verejnej správy, nemá vplyv na podnikateľské prostredie, sociálne vplyvy, ani vplyvy na životné prostredie. Návrh zákona bude mať pozitívne vplyvy na informatizáciu spoločnosti.

 

            Návrh zákona bol predmetom medzirezortného pripomienkového konania. Návrh zákona prerokovala a schválila vláda Slovenskej republiky na svojom rokovaní dňa 26. augusta 2015.

B. Osobitná časť

 

 

K čl. I

 

K § 1

 

Základným predpokladom vytvorenia vyváženého a stabilného právneho poriadku a jeho efektívneho fungovania sú zrozumiteľne, jednoznačne a jednotne formulované texty právnych predpisov, ktoré následne umožnia bezproblémovú aplikáciu a interpretáciu právnych noriem v nich obsiahnutých. Obsahom úpravy predloženého návrhu zákona je vymedzenie základného rámca pravidiel tvorby právnych predpisov týkajúcich sa vonkajšej stránky, vnútornej štruktúry a obsahu právnych predpisov. Cieľom je vytvorenie systému, ktorý bude obsahovať už zjednotené pravidlá a prostredníctvom ktorého sa budú jednotne tvoriť právne predpisy, či generovať ich novelizácie.

 

Predmetom úpravy predloženého návrhu zákona sú aj podrobnosti o vyhlasovaní právnych predpisov a ďalších aktov v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“), jej náležitostiach, distribúcii a o pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v tejto oblasti.

 

K § 2

 

            Uvedené ustanovenie vymedzuje a zdôrazňuje základné princípy, ktoré je potrebné dodržiavať pri tvorbe právnych predpisov, a ktoré sú nevyhnutné na to, aby sa vytvorený právny predpis stal funkčnou súčasťou právneho poriadku a aby bola zabezpečená vzájomná súladnosť, vyváženosť a bezrozpornosť právnych predpisov. Ide o princípy, ktorých rešpektovaním sa dosiahne to, že vytvorený právny predpis v spolupôsobení s ostatnými už existujúcimi právnymi predpismi v komplexnosti bude tvoriť prehľadný, jednotný, stabilný, vnútorne prepojený a bezrozporný právny poriadok zlučiteľný s právom Európskej únie. Tento cieľ kladie zvýšené nároky na vecnú a legislatívnu odbornosť, pretože k tvorbe právneho predpisu sa musí pristupovať s náležitou starostlivosťou spočívajúcou v dôslednom zvážení a posúdení následného spolupôsobenia návrhu právneho predpisu s existujúcim právnym poriadkom, za účelom dosiahnutia vyváženosti a súladnosti. Toto ustanovenie súčasne zdôrazňuje moment účasti verejnosti pri tvorbe právnych predpisov.

 

            V tejto súvislosti je pri tvorbe právneho predpisu nevyhnutné dôsledne dbať na to, aby právny predpis bol v súlade s právom Európskej únie a taktiež, aby bol v súlade so záväzkami, ktoré pre Slovenskú republiku vyplývajú z medzinárodných zmlúv a z iných medzinárodných dokumentov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Zachovanie súladnosti a bezrozpornosti právneho poriadku predpokladá aj súlad právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily. Pri tvorbe právneho predpisu sa musí dbať aj na to, aby nezakladal takú právnu úpravu, ktorá znemožní alebo sťaží aplikovateľnosť právnej úpravy obsiahnutej v inom právnom predpise alebo bude brániť dosahovaniu cieľov sledovaných právnou úpravou v inom právnom predpise.

 

            Súčasťou uvedeného ustanovenia je tiež splnomocnenie, aby podrobnosti o procese tvorby právnych predpisov, o predbežnej informácii a základné legislatívnotechnické pokyny, ktoré zabezpečia systematickú a formálno-právnu jednotnosť právnych predpisov, ustanovila Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) svojimi uzneseniami. Účelom uvedeného ustanovenia je zachovanie dvoch osobitných dokumentov, a to Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky a Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ktoré detailne upravia postup pri tvorbe príslušných právnych predpisov a tiež proces ich prípravy, predkladania a prerokúvania (upravia napríklad podrobnosti o formálnych náležitostiach návrhu právneho predpisu a jeho sprievodných materiálov, vykonávaní inštitútu predbežnej informácie, pripomienkového konania). Tieto dva dokumenty budú zároveň obsahovať úpravu pravidiel legislatívnej techniky vo forme legislatívno-technických pokynov.

 

K § 3

K § 3 ods. 1

 

Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov sa zákony, nariadenia vlády a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy vydávajú v štátnom jazyku v jeho kodifikovanej podobe. Kodifikovaná podoba štátneho jazyka je podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona schválená  Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky č. MK – 1973/2014-110/10343 v štyroch kodifikačných príručkách.

 

Požiadavka kodifikovanej podoby štátneho jazyka vyžaduje, aby sa už pri tvorbe právneho predpisu dôsledne rešpektovalo a dodržiavalo používanie spisovného jazyka. Súčasná legislatívna prax však v značnej miere zanedbáva dôraz na jazykovú stránku právnych predpisov, výsledkom čoho je množstvo nespisovných slov v ich obsahu. Opomína sa aj skutočnosť, že kodifikovanou podobou sa rozumie nielen gramatická a výrazová správnosť slova, ale aj jeho kodifikovaný význam. Nerešpektovanie kodifikovaného významu slova sa následne prejavuje tak, že sa v právnych predpisoch slovám často priraďuje iný význam, než je ich význam určený príslušnou kodifikačnou príručkou. Z uvedeného dôvodu návrh zákona kladie dôraz na zvyšovanie jazykovej úrovne právnych predpisov a používanie spisovného jazyka nielen v jeho kodifikovanej podobe, ale aj v jeho kodifikovanom význame. 

 

K § 3 ods. 2

 

Účelom uvedeného ustanovenia návrhu zákona je zabezpečenie dodržiavania terminologickej správnosti v právnych predpisoch. Dodržiavanie požiadavky kodifikovanej podoby štátneho jazyka je vzhľadom na súčasný stav jazykovej stránky právnych predpisov na mieste, avšak je potrebné rešpektovať aj skutočnosť, že túto požiadavku nemožno uplatňovať absolútne. Dôvodom je potreba rešpektovania požiadavky ustálenosti právnej terminológie, teda potreba rešpektovania zaužívanej právnej terminológie, a to aj napriek skutočnosti, že jej súčasťou sú niekedy aj nespisovné slová. Ide však o ustálené a rešpektované právne pojmy s časovo stálym obsahom a stálym významom. Nahradenie týchto pojmov kodifikovanou podobou by znamenalo stratu samotnej podstaty významu pojmu. Aj keď existuje dôvodná opodstatnenosť použitia a zachovania týchto pojmov v právnom jazyku, v tejto rovine je však ďalším legislatívnym nedostatkom to, že ustálenosť ich jednotného používania je narušená súbežným označovaním tej istej skutočnosti aj kodifikovanou podobou pojmu (napríklad vada konania – chyba konania). Preto sa zdôrazňuje potreba zabezpečenia definitívnej jazykovej správnosti textov právnych predpisov, opodstatnenosť zachovania zaužívaných, ustálených, tradičných a špecifických právnych pojmov v právnych predpisoch a nevyhnutnosť zjednotenia ich používania.

 

K § 3 ods. 3 a 5

 

Obsahom ustanovenia odseku 3 je vyjadrenie požiadavky terminologickej presnosti a všeobecnej zrozumiteľnosti textov právnych predpisov. Právny predpis musí byť vyjadrený takými jazykovými prostriedkami a musí obsahovať takú terminológiu, ktorá zabezpečí jeho všeobecnú zrozumiteľnosť. Význam zrozumiteľnosti právneho predpisu je nepochybný predovšetkým z hľadiska jeho jednotnej interpretácie a aplikácie v praxi.

 

Postulát zrozumiteľnosti právneho predpisu vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR: „S uplatňovaním princípu právnej istoty sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej normy). Požiadavka po jednoznačnom jazyku a zrozumiteľnosti právnych noriem, najmä zakazujúcich určité druhy správania, teda významne znižuje nebezpečenstvo ich svojvoľného a diskriminačného uplatňovania výkonnou mocou.“ (Nález Ústavného súdu SR z 11. marca 1999, sp. zn. PL. ÚS 15/1998).

 

Zrozumiteľnosť je teda kľúčovým určovateľom kvality pôsobenia práva v spoločnosti, pretože determinuje schopnosť adresátov právnej normy túto normu adekvátne pochopiť a aplikovať.

 

Presnosť vyjadrenia právneho predpisu umožňuje jeho jednoznačné a jednotné porozumenie bez polemík a sporov o jeho obsahu. Pri tvorbe právneho predpisu je preto nevyhnutné vyhnúť sa použitiu neurčitých a vágnych pojmov, vymedzenie významu ktorých je značne komplikované.

 

Zrozumiteľnosť a presnosť právneho predpisu a s nimi súvisiaca konkrétnosť právnej úpravy zabezpečuje napĺňanie princípov predvídateľnosti práva a právnej istoty.

 

Ustanovenie odseku 3 návrhu zákona určuje tiež požiadavku terminologickej jednotnosti právneho predpisu. Na označenie tých istých právnych inštitútov sa majú používať rovnaké pojmy. Jeden právny pojem s presne definične vymedzeným významom sa musí v tomto význame používať jednotne v celom právnom poriadku. Ak je už obsah určitého právneho pojmu vymedzený v jednom právnom predpise, nemožno v inom právnom predpise pre ten istý právny pojem vytvoriť iný obsah, a teda iný význam. Rovnako to platí aj pre ten istý právny predpis. Túto požiadavku deklaroval aj Ústavný súd SR, ktorý vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 161/09 uviedol: „platí zásada, ktorá musí byť vlastná právnemu poriadku právneho štátu, podľa ktorej obsah rovnakých právnych pojmov použitých v právnej norme na viacerých miestach nemožno vykladať odlišne. Formulovaný princíp je potvrdením zásady právnej istoty, keďže je neprípustné, aby bez výslovného vyjadrenia v právnej norme jej adresát nemohol s istotou očakávať, že rovnaké pojmy uvedené na viacerých miestach právnej normy budú mať i rovnaký obsah.“.

 

Cieľom predmetného ustanovenia návrhu zákona je odstránenie nežiaducej synonýmie a homonýmie v textoch právnych predpisov, ktorých dôsledkom je v neposlednom rade aj zníženie prehľadnosti a zrozumiteľnosti právneho poriadku. Ak existuje na vyjadrenie určitého právneho inštitútu viac označení s rovnakým významom, legislatívna prax by mala pri tvorbe právneho predpisu vybrať jedno označenie a ostatné vylúčiť. To znamená, že ak na označenie určitého právneho inštitútu existuje v právnej terminológii ustálený pojem, nemožno pri tvorbe právneho predpisu zavádzať jeho synonymný novotvar. Účelom je tiež  vyhnúť sa takým situáciám, aby sa obe synonymá vyskytovali v texte jedného právneho predpisu, či dokonca v texte jedného ustanovenia.

 

Uvedené ustanovenie však nevyžaduje absolútne uplatňovanie tejto požiadavky a zachováva výnimku vo vzťahu k situáciám, kedy určitý právny pojem vo význame vymedzenom v jednom právnom predpise nemožno použiť v tomto význame v inom právnom predpise.

 

K § 3 ods. 4

 

Keďže sa v slovenskej právnej terminológii používa veľké množstvo takých právnych pojmov, ktoré síce sú rovnaké, ale právny poriadok im vymedzuje úplne iný význam (napr. nález, mandát a pod.), účelom uvedeného ustanovenia je v nadväznosti na odsek 3 ustanoviť základné pravidlá ich použitia.

 

Použitie rovnakého označenia v rôznych významoch, teda použitie rovnakého slova na označenie rôznych právnych inštitútov, môže byť podnetom nedorozumenia pri aplikácii právneho predpisu, keďže sa musia vždy chápať so zreteľom na súvislosti, v ktorých sú použité. Pri tvorbe právneho predpisu je preto nevyhnutné v maximálnej miere zvážiť použitie rovnomenného pojmu a zabrániť tak umelému vytváraniu rovnomenných slov v situáciách, kedy to nie je potrebné. Ak je z hľadiska opodstatnenosti primeraná požiadavka použitia rovnomenného slova, ktoré sa už v právnych predpisoch používa v inom význame, je žiaduce a nevyhnutné, aby sa dbalo na zreteľné a nepochybné odlíšenie ich významu prostredníctvom jednoznačnej legálnej definície.

 

K § 3 ods. 6

 

Predmetné ustanovenie upravuje základné pravidlá tvorby legálnych definícií. Ak sa právnou reguláciou pri tvorbe právneho predpisu používa pojem, ktorý právny poriadok nepozná, je potrebné, aby sa definíciou vymedzil jeho obsah, a teda jeho význam. Pri formulácii legálnej definície je potrebné rešpektovať a dodržiavať požiadavky zrozumiteľnosti, presnosti a jednoznačnosti z dôvodu, aby sa definovaním významu pojmu v právnom predpise predišlo interpretačným sporom o jeho obsahu a význame, a tým aj následnej nejednotnej aplikácii určitého ustanovenia alebo právneho predpisu.

 

Účelom uvedeného ustanovenia je tiež predísť takým situáciám, keď sa v právnom predpise uvádza určitý pojem, ale jeho definícia je obsiahnutá až vo vykonávacom predpise.

 

Pre súčasný právny poriadok je príznačný stav, keď pre pojmy, pre ktoré je definícia žiaduca, táto definícia absentuje a naopak, často sa definujú pojmy, ktoré sú všeobecne známe, všeobecne zrozumiteľné a bežne používané. Takýto stav je nežiaduci, a preto sa výslovne ustanovuje, že takéto legálne definície nemožno pri tvorbe právneho predpisu vytvárať.

 

K § 3 ods. 7

 

Predmetné ustanovenie upravuje základné pravidlá používania cudzích slov v právnych predpisoch. Aj napriek požiadavke dodržiavať kodifikovanú podobu štátneho jazyka nie je vždy úplne možné vyhnúť sa použitiu cudzieho slova, ktoré nezodpovedá kodifikovanej spisovnej podobe. Problémom súčasných právnych predpisov však je, že cudzie slová sa v nich vyskytujú často, a to aj v prípadoch, kedy ich použitie nie je opodstatnené, či nevyhnutné a sú vhodne nahraditeľné slovenským ekvivalentom. Pritom nejde o také slová, ktoré síce majú cudzí pôvod, avšak ich používanie sa ustálilo natoľko, že sa stali prirodzenou súčasťou právnej terminológie.

 

Mnoho cudzích slov sa do nášho právneho poriadku dostáva aj v súvislosti s transpozičnými a implementačnými procesmi. Ak sa v právnom predpise ponechá nepreložený výraz, je nevyhnutné v texte právneho predpisu tento novozavedený pojem presne a jednoznačne definovať. Skôr, než sa použije toto riešenie, je potrebné dôsledne zvážiť, či je použitie cudzieho slova nevyhnutné a či skutočne neexistuje v právnej terminológii zodpovedajúci slovenský ekvivalent a toto cudzie slovo sa nebude uplatňovať na úkor fungujúceho domáceho pojmu. Neprípustné je automatické prevzatie slova z cudzieho jazyka bez pokusu o jeho preklad.

 

Vzhľadom na všeobecnú zrozumiteľnosť a zabezpečenie jazykovej správnosti právnych predpisov by sa cudzie slová pri ich tvorbe mali používať len výnimočne a za splnenia ustanovených podmienok tak, aby ich použitie nebolo na úkor všeobecnej prístupnosti a zrozumiteľnosti obsahu textu právneho predpisu.

 

K § 3 ods. 8

 

Európska únia vytvorila právny systém sui generis, v ktorom niektoré inštitúty nemajú zodpovedajúci ekvivalent v národných právnych systémoch. Ak by sa pri preklade určitého pojmu použilo nevhodné slovo, hrozí, že sa úplne zmení znenie a účinnosť tohto pojmu v praxi. Z uvedeného dôvodu je hľadanie vhodného ekvivalentu náročným problémom, ktorý si vyžaduje nielen lingvistické znalosti, no nepochybne aj odborné znalosti z oblasti fungovania právneho poriadku.

 

S prihliadnutím na povinnú implementáciu a transpozíciu právnych aktov Európskej únie je v súčasnosti značne zložité ubrániť našu právnu terminológiu prílevu novotvarov. Za účelom prepojenia vnútroštátneho právneho jazyka s jazykom právnych aktov Európskej únie sa vytvárajú nové pojmy a existujúcim pojmom sa priraďuje iný význam.

 

Problémom súčasnej legislatívnej praxe je, že sa text smernice či nariadenia v znení zodpovedajúcom prekladu do slovenského jazyka jednoducho preklápa do textu právneho predpisu. Deje sa tak bez náležitej starostlivosti o právnu terminológiu a tieto nedostatky sa prejavujú v jazykovej úrovni celého právneho poriadku. Z uvedeného dôvodu návrh zákona kladie dôraz na použitie vyhovujúcich, terminologicky správnych, ustálených a presných pojmov v právnych predpisoch, ktoré budú zároveň zodpovedať obsahu a cieľu sledovanému príslušným právnym aktom Európskej únie.

 

K § 4

K § 4 ods. 1 a 2

 

Obsahom uvedených ustanovení je definovanie základných požiadaviek, ktoré je potrebné dôsledne rešpektovať, pokiaľ ide o vytváranie vnútorného obsahu právneho predpisu. Na vyššie uvedené požiadavky zrozumiteľnosti a presnosti pri tvorbe právneho predpisu úzko  nadväzuje požiadavka stručnosti. Stručnosť znamená, že pri tvorbe právneho predpisu sa musí dbať na formálne, jednoznačné, výstižné, zrozumiteľné a presné formulácie. Uprednostňujú sa jednoduché a jednoznačné vety pred dlhými, zložitými a nezrozumiteľnými súvetiami.

 

Na požiadavku stručnosti nadväzuje požiadavka normatívnosti právneho predpisu. Stručnosť právneho predpisu sa dosiahne tým, že právny predpis obsahuje ustanovenia s normatívnym obsahom. Normatívnosť spočíva  v tom, že právny predpis normuje, reguluje, ustanovuje, autoritatívne určuje pravidlá správania, a to tým, že ustanovuje príkazy, zákazy a dovolenia, teda práva a povinnosti. Účelom uvedeného ustanovenia je zabezpečiť, aby sa pri tvorbe právneho predpisu predchádzalo začleňovaniu deklaratórnych, konštatačných a bezobsažných ustanovení do jeho obsahu, ktoré budú na úkor normatívneho textu právneho predpisu.

 

Ustanovuje sa tiež požiadavka vnútornej bezrozpornosti právneho predpisu. To znamená, že obsah právneho predpisu sa musí tvoriť tak, aby tento predpis bol vnútorne súladný, jeho ustanovenia na seba logicky nadväzovali, boli vzájomne obsahovo previazané a navzájom si neprotirečili, napríklad aby rôzne ustanovenia právneho predpisu neustanovovali rôzne právne následky na rovnaké konanie a podobne.

 

Pri ustanovovaní práv a povinností je nevyhnutné dbať na to, aby bola zabezpečená ich vzájomná previazanosť, súladnosť a bezrozpornoť s inými právami a povinnosťami v štruktúre právneho poriadku v tom zmysle, aby jeden právny predpis neustanovoval práva a povinnosti takým spôsobom, že budú rozporné s právami a povinnosťami ustanovenými v inom právnom predpise.

 

K § 4 ods. 3

 

Predmetné ustanovenie vymedzuje základný rámec právnej úpravy, ktorý nemôže byť obsahom nariadenia vlády, vyhlášky a opatrenia, teda vykonávacieho predpisu vydaného na vykonanie zákona a vychádza z rešpektovania čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Výslovne sa ustanovuje, že vykonávacím predpisom nemožno ukladať úplne nové povinnosti, ktoré nie sú obsiahnuté v zákone a ktoré nemajú oporu v zákone. Obsah vykonávacieho predpisu sa musí pohybovať výlučne v medziach zákona, na vykonanie ktorého sa vydáva. To znamená, že do obsahu vykonávacieho predpisu nemožno začleniť také ustanovenia, ktoré by rozširovali alebo dopĺňali právnu úpravu nad rámec zákona, alebo ktoré by dokonca menili právnu úpravu obsiahnutú v zákone. To neplatí, ak ide o nariadenie vlády podľa čl. 120 ods. 2 Ústavy SR.

 

Účelom uvedeného ustanovenia je odstrániť nedostatky legislatívnej praxe spočívajúce v tom, že sa vykonávacími predpismi mnohokrát rieši úprava, ktorá sa opomenula pri tvorbe zákona, alebo z iných dôvodov nie je obsahom zákona, a preto sa do vykonávacieho predpisu včleňujú ustanovenia, ktoré korigujú a dopĺňajú ustanovenia zákona, čím dochádza k porušovaniu princípov tvorby práva.

 

K § 4 ods. 4

 

Uvedené ustanovenie upravuje spôsob prepojenia právnej úpravy obsiahnutej v inom právnom predpise. Táto právna úprava sa nesmie duplicitne preberať do vytváraného právneho predpisu, ale odkáže sa na ňu v poznámke pod čiarou.

 

Pre súčasný právny poriadok je charakteristický stav neprimeranej zaťaženosti právnych predpisov množstvom odkazov v poznámkach pod čiarou. Problémom však je, že často ide aj o neopodstatnené a nezmyselné odkazy a relatívne stručný právny predpis obsahuje neprimerané množstvo odkazov a poznámok pod čiarou. Odkaz a poznámka pod čiarou sa v praxi používa automaticky, bez náležitého uváženia, či je v predmetnom kontexte vôbec potrebná, či nejde o všeobecne známy a zrozumiteľný právny vzťah bez toho, aby bolo potrebné ešte osobitne uvádzať, o ktorý právny predpis ide. Takýto stav spôsobuje neprehľadnosť textu právneho predpisu. Cieľom však je nepreťažovať text právneho predpisu poznámkami pod čiarou v kontexte, v ktorom neprinášajú žiadnu pridanú hodnotu. Pri formulácii textu právneho predpisu je preto nevyhnutné potrebnosť a použitie poznámky pod čiarou náležite a dôsledne zvážiť.

 

K § 5

K § 5 ods. 1 a 3

 

Predmetné ustanovenie za účelom zabezpečenia jednotného postupu pri tvorbe právneho predpisu a zabezpečenia jednotnej formálnej stránky právnych predpisov upravuje vnútorné členenie a štruktúru, ktoré je potrebné pri tvorbe právneho predpisu dodržiavať. Právny predpis sa začína úvodnými ustanoveniami alebo základnými ustanoveniami. Tieto ustanovenia vymedzia predmet právnej úpravy, ktorá bude obsahom právneho predpisu a úvodné základné náležitosti právneho predpisu. Súčasťou týchto ustanovení môže byť aj vymedzenie základných pojmov, ktoré sa prierezovo používajú v celom právnom predpise, a ktoré je na účely jednotnej aplikácie právneho predpisu nevyhnutné vymedziť a definovať. Nasleduje vlastný text právneho predpisu upravujúci príslušné spoločenské vzťahy a ustanovujúci práva a povinnosti. Ak zákon predpokladá vydanie vykonávacieho predpisu, ktorý bude obsahovať podrobnosti nevyhnutné na jeho vykonanie, uvedie sa táto skutočnosť v splnomocňovacom ustanovení, resp. ustanoveniach. Spoločné ustanovenia obsahujú právnu úpravu tých skutočností, ktoré sa týkajú, a teda sú spoločné, pre viaceré ustanovenia alebo pre všetky ustanovenia právneho predpisu. Z hľadiska štruktúry právneho predpisu nasledujú prechodné ustanovenia a záverečné ustanovenia, ktoré obsahujú najmä zrušovacie ustanovenia a ustanovenie o účinnosti právneho predpisu.

 

K § 5 ods. 2

 

Uvedené ustanovenie vymedzuje základné požiadavky týkajúce sa formulácie splnomocňovacích ustanovení v zákonoch vychádzajúc z čl. 120 a 123 Ústavy SR. Podľa čl. 120 Ústavy SR na vykonanie zákona a v jeho medziach môže vláda vydávať nariadenia. To znamená, že sa zachováva fakultatívna možnosť vlády, aby na základe svojho uváženia, ak to považuje za potrebné, vydala na vykonanie zákona nariadenie vlády aj bez toho, aby bola na to výslovne splnomocnená zákonom. Ak sa už pri tvorbe zákona predpokladá, že sa na rozpracovanie podrobností v ňom obsiahnutých vydá nariadenie vlády, vyjadrí sa táto skutočnosť formou splnomocňovacieho ustanovenia v zákone.

 

Situácia je odlišná pri ministerstvách, ostatných ústredných orgánoch štátnej správy a Národnej banke Slovenska, pretože tie môžu vydávať vykonávacie predpisy len v takom prípade, keď sú na to výslovne splnomocnené v zákone. To znamená, že ak sa predpokladá, že na vykonanie zákona sa vydá vykonávací predpis, musí sa do jeho obsahu zaradiť splnomocňovacie ustanovenie na jeho vydanie.

 

Splnomocňovacie ustanovenie sa musí formulovať jednoznačným spôsobom tak, aby z jeho znenia jednoznačne vyplývalo, ktorý orgán je splnomocnený, a teda aj povinný tento vykonávací predpis vydať, pretože ak už zákon obsahuje splnomocňovacie ustanovenie, je príslušný orgán, ktorý je splnomocnený v splnomocňovacom ustanovení, povinný tento vykonávací predpis vydať. Formuláciu splnomocňovacieho ustanovenia je potrebné pri tvorbe zákona spravodlivo zvážiť, a to predovšetkým z hľadiska obsahu vykonávacieho predpisu. To znamená, že sa musí starostlivo zvážiť, aké skutočnosti a v akom rozsahu sa upravia vo vykonávacom predpise, a to tak, aby bol zabezpečený súlad vykonávacieho predpisu so zákonom. Už pri formulácii splnomocňovacieho ustanovenia zákona sa musí dbať na to, aby následne vykonávací predpis svojim obsahom nevybočil z intencií zákona, neustanovoval nové povinnosti a podobne, ale aby slúžil výlučne na rozpracovanie podrobností  týkajúcich sa skutočností uvedených v zákone.

 

K § 5 ods. 4

 

Predmetné ustanovenie vymedzuje základné pravidlá tvorby prechodných ustanovení v právnom predpise. Keďže nová právna úprava prevažne nahrádza právnu úpravu doterajšiu, môže vzniknúť problém kontinuity predmetu úpravy. V deň účinnosti právneho predpisu sa regulované právne vzťahy dostávajú z režimu jedného právneho predpisu do režimu iného právneho predpisu. Obsahom prechodných ustanovení je teda intertemporalita, čiže režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho právneho predpisu. Účelom prechodných ustanovení je vyriešenie a odstránenie možných aplikačných problémov pri prechode z doterajšej právnej úpravy na novú právnu úpravu, ak nová právna úprava zasahuje do právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe doterajšej právnej úpravy.

 

Formulácia prechodných ustanovení preto musí byť presná, úplná, jednoznačná a nespochybniteľná, aby sa vytvoril jednoznačný právny základ pre dotknuté právne vzťahy a umožnil sa im plynulý prechod na novú právnu úpravu po účinnosti nového právneho predpisu, a aby nevznikli pochybnosti o tom, akým právnym režimom sa majú tieto právne vzťahy riadiť. Okrem presnej formulácie prechodných ustanovení sa vyžaduje aj ich previazanosť a spojitosť s konkrétnymi zmenami v právnom predpise, aby aj s odstupom času a po prípadných ďalších novelizáciách právneho predpisu bolo zrejmé, na aké zmeny v právnom predpise boli tieto prechodné ustanovenia naviazané.

 

K § 5 ods. 5

 

Predmetné ustanovenie ustanovuje požiadavku explicitného zrušenia právnych predpisov. Ustanovuje sa, aby neskorší právny predpis vo svojich zrušovacích ustanoveniach jednoznačne a výslovne uviedol všetky právne predpisy, ktoré sa týmto novým právnym predpisom majú zrušiť, pričom nejde len o konkrétny zákon, ktorý sa novou právnou úpravou nahrádza, ale taktiež o všetky vykonávacie predpisy, ktoré boli vydané na jeho vykonanie.

 

            Na vykonanie jedného zákona je niekedy vydané množstvo vykonávacích predpisov. Z dôvodu nedôslednej kontroly pri formulácii zrušovacích ustanovení sa občas stáva, že sa opomenie ten ktorý vykonávací predpis v nich uviesť. Nemožno vynechať ani skutočnosť, že niekedy je jeho opomenutie zámerom, pretože predkladateľ tak robí v úmysle, že sa tento vykonávací predpis bude aplikovať až do okamihu jeho nahradenia novým vykonávacím predpisom. Takýto postup je úplným popretím zásady, že ak došlo k zrušeniu zákona, všetky vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie stratili materiálny základ svojej existencie. Túto zásadu vyjadril aj Ústavný súd SR, ktorý uviedol, že „ak zákonodarca abroguje zákon alebo ak pri derogácii zruší aj splnomocňovaciu blanketu a aj ak prostredníctvom derogačnej klauzuly výslovne nezruší vykonávacie právne predpisy, dochádza k zániku ich platnosti a účinnosti v dôsledku zániku platnosti a účinnosti zákona, na vykonanie ktorého boli vydané.“ (PL. ÚS 18/2002).

 

Uvedené ustanovenie však pripúšťa možnosť v prípadoch, ak je to opodstatnené a účelné, aby sa dočasne vykonával nový zákon vykonávacím predpisom vydaným na vykonanie zrušovaného zákona. Táto skutočnosť sa však musí v novom zákone výslovne uviesť. „Nič nebráni tomu, aby vykonávací predpis vydaný na vykonanie skoršieho zákona slúžil aj na vykonanie neskoršieho zákona, ak neskorší zákon výslovným ustanovením deklaroval platnosť a účinnosť uvedeného vykonávacieho predpisu.“ (PL. ÚS 18/2002).

 

Cieľom uvedeného ustanovenia je posilniť dôslednú kontrolu a zabezpečenie výslovného zrušenia všetkých právnych predpisov, ktoré boli vydané na vykonanie zákona k zrušeniu ktorého dochádza, a to aj z dôvodu, že nedostatok vyjadrenia derogačných vzťahov sa premieta aj do nepresnosti informačných právnych systémov.

 

K § 6

K § 6 ods. 1

 

Navrhovaným ustanovením sa výslovne zakazuje zmena právnych predpisov prostredníctvom nepriamej novelizácie. Cieľom je predísť takým situáciám, keď časť právnej úpravy, ktorá systematicky patrí do určitého právneho predpisu, sa výslovne uvedie v texte iného právneho predpisu, a tým tento právny predpis nepriamo novelizuje.

 

Novelizácia právneho predpisu sa musí vykonávať formou priamej novelizácie, t.j. tak, že novelizácia určitého právneho predpisu je obsiahnutá v samostatnom novelizačnom článku s uvedením konkrétnych ustanovení novelizovaného právneho predpisu, ktoré sa menia alebo dopĺňajú.

 

K problému nepriamej novelizácie v súčasnosti dochádza pomerne často. V ich dôsledku sa stráca komplexnosť právnej úpravy, právny poriadok sa stáva neprehľadný, vnútorne roztrieštený a nekonzistentný. Nežiaducim dôsledkom je tiež jeho vnútorná rozpornosť.

 

K § 6 ods. 2 a 3

 

Pri tvorbe právneho predpisu nastáva situácia, že tento právny predpis viac, či menej zasahuje do právnej úpravy obsiahnutej v iných právnych predpisoch, a preto je potrebná novelizácia ďalších právnych predpisov, ktoré budú novou právnou úpravou dotknuté. Avšak v rámci týchto novelizácii možno upravovať iba tie skutočnosti, ktoré bezprostredne súvisia s  právnym predpisom, ktorý tieto novelizácie vyvolal. Pri takýchto novelizáciách sa musí dodržiavať forma priamej novelizácie, t.j. novelizácia každého dotknutého právneho predpisu v samostatnom novelizačnom článku.

 

V praxi sa však často stáva, že právny predpis obsahuje ďalší novelizačný článok, resp. ďalšie novelizačné články, obsahom ktorých je novelizácia iného právneho predpisu, ktorá s právnou úpravou pôvodného právneho predpisu nijako nesúvisí. Ide o tzv. prílepky. K prílepkom veľmi často dochádza pri prerokovávaní návrhu zákona na úrovni národnej rady, s cieľom obísť štandardný legislatívny proces. Takýto stav je nežiaduci, pretože sa narúšajú princípy verejnosti a legitímnosti priebehu tvorby právneho predpisu. Z uvedeného dôvodu sa ustanovuje, že návrh zákona nemôže obsahovať novelizáciu iného zákona, ktorá obsahovo nesúvisí s návrhom zákona.

 

Ďalším pravidlom tvorby novelizácií právnych predpisov je, že právne predpisy možno novelizovať len právnymi predpismi rovnakej právnej sily, napríklad zákon možno novelizovať len zákonom, nariadenie vlády iba nariadením vlády, vyhlášku vyhláškou. To znamená, že je neprípustné, aby sa napríklad zákonom v samostatných novelizačných článkoch novelizovali vyhlášky vydané na jeho vykonanie. Pokiaľ ide o vykonávacie predpisy, návrh zákona v predmetnom ustanovení určuje obmedzenie aj v tom zmysle, že sa vykonávacím predpisom nemôžu novelizovať viaceré vykonávacie predpisy.

 

K § 6 ods. 4

 

Prechodné ustanovenia a zrušovacie ustanovenia nie je možné novelizovať, ak už nadobudli účinnosť. Napriek skutočnosti, že z podstaty prechodných ustanovení vyplýva ich dočasný charakter, nie je možné po ich naplnení pristúpiť k ich novelizácii alebo zrušeniu. Novelizácia je možná len do doby, kým nenadobudnú účinnosť, resp. kým ešte neuplynula lehota ustanovená na uplatnenie práva alebo splnenie povinnosti. Zmena prechodných ustanovení po tejto lehote by bola popretím ich základného účelu a narušením právnej istoty subjektov práva v tom, ako sa má po prechode na novú právnu úpravu postupovať.

 

K § 7

K § 7 ods. 1

 

Predmetným ustanovením sa demonštratívne ustanovujú hlavné náležitosti, ktoré v legislatívnom procese tvoria sprievodné dokumenty vlastného paragrafového znenia právneho predpisu. V predkladacej správe sa stručne uvádza podnet a účel vypracovania právneho predpisu. Každý právny predpis musí obsahovať dôvodovú správu, ktorá sa člení na všeobecnú a osobitnú časť. Zavádza sa nový typ sprievodného dokumentu, a to správa o účasti verejnosti na tvorbe právneho predpisu, v ktorej predkladateľ stručne zhodnocuje ako sa na príprave právneho predpisu podieľala verejnosť, napríklad či a ako sa verejnosť vyjadrovala k zverejnenej predbežnej informácií, či boli zástupcovia verejnosti členmi pracovných skupín zriadených na účel prípravy právneho predpisu, ako prebehlo vyhodnotenie pripomienkového konania vo vzťahu k pripomienkam uplatneným verejnosťou. Doložka vplyvov obsahuje zhodnotenie hospodárskeho a finančného dosahu, najmä vplyvu na rozpočet verejnej správy,   podnikateľské prostredie, hospodárenie obyvateľstva, sociálnu exklúziu, rovnosť príležitostí a rodovú rovnosť, zamestnanosť, životné prostredie a na informatizáciu spoločnosti. Doložka zlučiteľnosti a tabuľka zhody vyjadruje súlad návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie. Ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho predpisu a za tým účelom je v jeho obsahu začlenené splnomocňovacie ustanovenie, sprievodným dokumentom v legislatívnom procese je aj pracovná verzia tohto vykonávacieho predpisu. Ak návrh právneho predpisu je novelizáciou, prikladá sa aj informatívne konsolidované znenie právneho predpisu, teda znenie právneho predpisu, v ktorom sú zapracované všetky skoršie novelizácie právneho predpisu vrátane jeho aktuálne navrhovanej novelizácie.

 

K § 7 ods. 2

 

Dôvodová správa je základným dokumentom vysvetľujúcim dôvody novej právnej úpravy. Kým všeobecná časť dôvodovej správy vysvetľuje základné myšlienky a ciele novej právnej úpravy vo všeobecnej rovine, osobitná časť dôvodovej správy sa sústreďuje na jednotlivosti. Práve pre vysvetlenie podstaty a zmyslu jednotlivých ustanovení právneho predpisu je veľmi dôležitá osobitná časť dôvodovej správy.

 

Do dôvodovej správy sa nesmú preberať ustanovenia právneho predpisu. Ak znenie ustanovenia právneho predpisu nie je príliš zrejmé, siaha sa po dôvodovej správe za účelom náležitého zdôvodnenia, vysvetlenia, pochopenia zmyslu a účelu príslušného ustanovenia. Vzhľadom na tento objasňujúci a vysvetľujúci charakter dôvodovej správy je nevyhnutné, aby spĺňala určité náležitosti, ktoré zabezpečia jej plné funkčné uplatnenie.

 

V súčasnosti je pre legislatívny proces príznačné nerešpektovanie významu dôvodovej správy. Pri tvorbe právneho predpisu sa formulácii jej textu nevenuje náležitá pozornosť, respektíve minimálna. Pri mnohých návrhoch právnych predpisov odôvodnenie určitého ustanovenia obsahuje len jednoduché skopírovanie jeho znenia, bez jeho ďalšieho rozpracovania. Tento stav je nežiaduci, pretože sa stráca opodstatnenosť a účel tohto dokumentu. Cieľom uvedeného ustanovenia je posilniť účel dôvodovej správy ako dôležitého sprievodného dokumentu návrhu právneho predpisu a v tomto kontexte postupovať aj pri formulácii jej textu.

 

Uvedenými ustanoveniami sa zároveň zjednocuje používanie pojmu dôvodová správa vo vzťahu k vykonávacím predpisom.

 

K § 7 ods. 3

 

            Zákon stanovuje spôsob vytvorenia informatívneho konsolidovaného znenia právneho predpisu, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom elektronického systému tvorby právnych predpisov, a to súčasne s návrhom novely.

 

            Do novelizovaného (pôvodného) znenia právneho predpisu sa v elektronickom systéme tvorby právnych predpisov zapracujú všetky zmeny a doplnenia v súlade s predkladaným návrhom novelizujúceho právneho predpisu. Ak sa v priebehu legislatívneho procesu akokoľvek zmení obsah návrhu právneho predpisu, všetky zmeny a doplnenia sa súčasne premietnu aj v obsahu informatívneho konsolidovaného znenia novelizovaného právneho predpisu.

 

K § 8

K § 8 ods. 1

 

Na tvorbu návrhov právnych predpisov a ďalších sprievodných dokumentov bude normotvorným subjektom slúžiť elektronický systém tvorby právnych predpisov – portál, prostredníctvom ktorého sa zabezpečí systematická a formálno-právna jednotnosť tvorby právnych predpisov, a to v súlade s legislatívnymi pravidlami vlády a legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov národnej rady, ktoré detailne upravia postup pri tvorbe príslušných právnych predpisov a tiež proces ich prípravy, predkladania a prerokúvania.

 

K § 8 ods. 2

 

Elektronický systém tvorby právnych predpisov je súčasťou informačného systému, ktorý poskytuje subjektom zapojeným do legislatívneho procesu vrátane verejnosti efektívne a sofistikované nástroje na tvorbu práva v súlade s pravidlami legislatívnej techniky.

 

Súčasťou elektronického systému tvorby právnych predpisov bude editor právnych informácií (nástroje na tvorbu návrhov právnych predpisov a ďalších sprievodných dokumentov), systém pre riadenie a vyhodnocovanie pripomienok k návrhom právnych predpisov, systém na riadenie obehu dokumentov legislatívnej a nelegislatívnej povahy a systém pre vyhlasovanie práva a prístupu k právu.

 

Zákon zároveň určuje zodpovednosť za správu a prevádzku elektronického systému tvorby právnych predpisov,  ktoré bude vykonávať ministerstvo spravodlivosti.

 

K § 9

 

V záujme informovania verejnosti o pripravovaných návrhoch právnych predpisov ešte pred spustením tvorby návrhu právneho predpisu zverejní predkladateľ na portáli predbežnú informáciu o pripravovanom návrhu právneho predpisu. Ktokoľvek sa bude môcť k tomuto pripravovanému návrhu vyjadriť, najmä z hľadiska jeho potreby, opodstatnenosti, účelnosti, prípadne uplatniť podnety na novú právnu úpravu a novelizáciu nad rámec téz  a cieľov obsiahnutých v predbežnej informácii. Pripomienky by nemali smerovať k jednotlivým ustanoveniam, ale k návrhu ako takému a jeho podstate. Nepôjde o pripomienkové konanie. Obsah pripomienok sa zhodnotí v správe o účasti verejnosti na tvorbe právneho predpisu.

 

V predbežnej informácii by mal predkladateľ najmä stručne uviesť základné ciele a tézy pripravovaného návrhu právneho predpisu, zhodnotenie súčasného stavu a predpokladaný termín začatia pripomienkového konania.

 

Navrhovateľ pri tvorbe predbežnej informácie vychádza z dôkladnej právnej a skutkovej analýzy existujúceho stavu a k príprave návrhu právneho predpisu pristúpi až vtedy, keď z analýzy existujúceho právneho a skutkového stavu vyplynie takáto potreba a nemožnosť dosiahnuť riešenie v rámci existujúceho stavu. Ide o vyjadrenie požiadavky racionality tvorby práva, jeho zrozumiteľnosti a obmedzovania nadbytočnej regulácie zo strany štátu.

 

Rozsah právnych predpisov, ku ktorým je nutné spracovať predbežnú informáciu určia legislatívne pravidlá (§ 2 ods. 3).

 

K § 10

K § 10 ods. 1

 

Návrh právneho predpisu by mal byť predmetom transparentného a otvoreného legislatívneho procesu, a to od začiatku legislatívnych prác až po jeho schválenie. V prípade návrhu zákona až po rokovanie národnej rady o ňom. Tým sa schválený zákon stane materiálne demokratickou a legitímnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Návrh zákona preto stanovuje povinnosť, aby sa návrh zákona zverejnil na pripomienkové konanie, čo je podstatná súčasť prípravnej etapy legislatívneho procesu.

 

Proces pripomienkového konania je veľmi dôležitý jednak z hľadiska otvoreného a transparentného legislatívneho procesu, ale aj z hľadiska konštruktívneho prístupu, konštruktívnych návrhov a úprav vo forme vznesených pripomienok pri tvorbe právneho predpisu.

 

K § 10 ods. 2

 

Jedna z ciest skvalitňovania tvorby práva je aj využívanie výpočtovej techniky a informačných technológií pri tvorbe práva. Celý návrh zákona je postavený na princípe využívania, resp. rozširovania využívania informačných technológií v slovenskej legislatíve. Pripomienkové konanie sa už dnes uskutočňuje prostredníctvom Portálu právnych predpisov, ktorý zabezpečuje procesnú a technickú stránku pripomienkového konania. E-legislatíva predstavuje súbor pravidiel, ktoré sa budú vzťahovať na elektronické pripomienkové konanie, ktoré bude verejné, transparentné a otvorené a prístupné pre každého, kto bude vstupovať do legislatívneho procesu.

 

Pripomienkové konanie bude prebiehať na portáli a prostredníctvom neho sa bude návrh právneho predpisu posúvať v jednotlivých štádiách legislatívneho procesu. Tým sa tiež zníži administratívna náročnosť legislatívneho procesu.

 

K § 10 ods. 3

 

Pripomienkou je uplatnený a zdôvodnený návrh na úpravu návrhu právneho predpisu. Pripomienkou možno navrhnúť nový text alebo odporučiť úpravu textu, a to doplnenie, zmenu, vypustenie alebo spresnenie pôvodného textu. Za pripomienku sa považujú aj odôvodnené návrhy, predmetom ktorých nie je navrhnutie nového textu alebo odporučenie úpravy textu, avšak obsahujú konkrétne výhrady k navrhovanému textu a spôsob odstránenia namietaných nedostatkov navrhovaného textu; v takom prípade musí byť zo znenia pripomienky zrejmé, v ktorých častiach a akým spôsobom sa má návrh zákona upraviť.

 

Napriek jednoznačne určeným pravidlám možno niekedy vysloviť pochybnosti o napĺňaní účelu pripomienkového konania. Jednotlivé rezorty návrhom zákonov v pripomienkovom konaní nevenujú prílišnú pozornosť. Zhruba posúdia obsah návrhu zákona a v prípade, že sa na prvý pohľad netýka ich vecnej pôsobnosti, neuplatnia žiadne pripomienky. V dôsledku nedôsledného prístupu k pripomienkovému konaniu niekedy príslušný rezort zistí, že sa ho návrh zákona týka, až v okamihu, keď je tento návrh zákona už predložený na rokovanie vlády a tak musí príslušný minister na rokovaní vlády uplatniť pripomienky, ktoré mohli byť vyriešené v rámci medzirezortného pripomienkového konania.

 

Ak sa aj pripomienkujúci subjekt návrhom zákona v medzirezortnom pripomienkovom konaní zaoberá, stáva sa, že k návrhu zákona uplatní množstvo pripomienok, ktoré však doslova spočívajú v úprave „čiarok a bodiek“. Nemožno opomínať ani gramatickú stránku právneho predpisu, avšak v tomto smere plní nezastupiteľnú úlohu redakcia zbierky zákonov. 

 

Ďalším nedostatkom je kvalitatívne hľadisko vznesených pripomienok.  V súčasnej legislatívnej praxi sa stráca vecný a legislatívnotechnický charakter pripomienok a často sú formulované len ako všeobecné vyjadrenie názoru, nesúhlasu, či akejsi filozofie, bez konkrétneho návrhu na zlepšenie textu právneho predpisu. Alebo pripomienky vychádzajú z jednotlivého ustanovenia bez toho, aby reflektovali nadväzujúcu úpravu na inom mieste v zákone. Tak sa vyhodnotenie pripomienky zameriava len na vysvetlenie toho, čo by pri zvýšenej pozornosti čítania textu návrhu zákona bolo zrejmé.

 

K § 10 ods. 4

 

Ustanovujú sa pravidlá pre uskutočnenie rozporových konaní so zástupcami verejnosti v prípade uplatnenia tzv. hromadnej pripomienky.

 

Predkladateľ môže uskutočniť rozporové konanie so zástupcom verejnosti, ak nevyhovel pripomienke, ktorú uplatnil väčší počet fyzických osôb alebo právnických osôb zo strany verejnosti a zároveň súčasťou pripomienky je splnomocnenie zástupcovi verejnosti na ich zastupovanie. Ak však predkladateľ nevyhovel hromadnej pripomienke, s ktorou sa stotožnilo aspoň 500 fyzických osôb alebo právnických osôb, musí rozporové konanie so zástupcom verejnosti uskutočniť vždy.

 

Predpokladom toho, aby sa na hromadnú pripomienku prihliadalo, nie je jej uplatnenie v elektronickej podobe prostredníctvom portálu. Aj v prípade, ak sa hromadná pripomienka uplatnila prostredníctvom portálu, zoznam fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sa stotožnili s hromadnou pripomienkou, možno predkladateľovi zaslať aj iným spôsobom ako prostredníctvom portálu. Portál umožní vyjadriť podporu hromadnej pripomienke len registrovaným používateľom (podporovateľom).

 

Podrobnosti o priebehu rozporového konania budú upravené v legislatívnych pravidlách.

 

K § 11

 

Návrh zákona sumarizuje podpisovanie zákonov, nariadení vlády, vyhlášok a opatrení. Potvrdzuje ustanovenia čl. 87 ods. 2 a čl. 120 ods. 3 Ústavy SR, z ktorých vyplýva požiadavka podpísania schváleného zákona, respektíve nariadenia vlády. Ustanovenie čl. 87 ods. 2 treba v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (pozri napríklad sp. zn. I. ÚS 5/94) vysvetľovať ako povinnosť predsedu Národnej rady SR, prezidenta SR a predsedu vlády SR podpísať zákon, ktorý uznesením schválili poslanci národnej rady. Ústavní činitelia s povinnosťou autorizácie právneho predpisu zároveň majú pri podpisovaní rozdielne postavenie, čo zachytáva aj predložený návrh zákona.

 

V ustanovení odseku 3 návrh zákona stanovuje, že vyhlášku a opatrenie podpisuje minister, vedúci ostatného ústredného orgánu štátnej správy, vedúci iného orgánu štátnej správy alebo guvernér Národnej banky Slovenska.

 

K § 12

K § 12 ods. 1 a 2

 

Ústava Slovenskej republiky predpokladá v čl. 87 ods. 4, čl. 120 ods. 4, čl. 123, čl. 125 ods. 6 a čl. 128 vydanie zákona, ktorý ustanoví podrobnosti o vyhlasovaní zákonov, medzinárodných zmlúv, nariadení vlády, všeobecne záväzných predpisov ministerstiev a iných orgánov štátnej správy a niektorých rozhodnutí Ústavného súdu SR.

 

Týmto zákonom je dnes zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Zbierke zákonov z roku 1993“). Zákon o Zbierke zákonov z roku 1993 však stanovuje iba to, že všeobecne záväzné právne predpisy a iné organizačné a právne akty sa vyhlasujú (uverejňujú) v zbierke zákonov. V aktuálnej právnej úprave absentuje deklaratórne vymedzenie samotnej zbierky zákonov ako publikačného nástroja Slovenskej republiky, zákon vníma existenciu zbierky zákonov, akoby „vznik“ zbierky zákonov zaviedol iný právny predpis. Lenže je to práve zákon o Zbierke zákonov, ktorý zbierku zákonov „zriaďuje“.

 

Vzhľadom na jedinečnosť zbierky zákonov, jej postavenie a význam pre právny poriadok Slovenskej republiky sme toho názoru, že nový zákon o Zbierke zákonov by mal deklarovať aj jej postavenie. Návrh zákona teda zavádza definíciu, podľa ktorej je zbierka zákonov „štátnym publikačným nástrojom Slovenskej republiky“.

 

Zároveň priamo vymedzuje obsah zbierky zákonov. Tým sú právne predpisy (legislatívna skratka zavedená v § 1), akty medzinárodného práva ďalej špecifikované v § 21 a iné právne akty, pre ktoré zákon zavádza legislatívnu skratku „iné akty“ a ktoré sú následne taxatívne vymenované v § 13.

 

V ustanovení odseku 2 súčasne návrh zákona ustanovuje, že vydavateľom zbierky zákonov je ministerstvo spravodlivosti, ktoré zároveň plní aj úlohy týkajúce sa správy a prevádzky informačného systému, ktoré sa vyžadujú od správcov a prevádzkovateľov informačných systémov verejnej správy podľa zákona č. 275/2006 Z. z. o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

 

K § 12 ods. 3

 

Zákon priamo uvádza formu, v akej sa zbierka zákonov vydáva. Zákon ustanovuje, že formou publikácie je elektronická podoba a listinná podoba.

 

Zákon o Zbierke zákonov z roku 1993 nedefinuje, akou formou sa zbierka zákonov vydáva. Napriek tomu, že zákon o Zbierke zákonov z roku 1993 neuvádza, že zbierka zákonov sa vydáva v listinnej podobe (tlačou), je tento spôsob v súčasnosti v právnej teórii aj praxi považovaný za jediný oficiálny spôsob publikácie zbierky zákonov. Paradoxne, na pridelenie statusu oficiálnosti elektronickej podobe sa v teórii aj praxi vyžaduje zákonné zakotvenie oficiality elektronickej podoby.

 

Cieľom novej právnej úpravy je preto jednoznačné a nespochybniteľné vymedzenie podoby, v akej sa zbierka zákonov vydáva, a naplnenie očakávaných predpokladov na vznik oficiálnej elektronickej zbierky zákonov, ktorá by vyvolávala právne účinky. Nový zákon výslovne ustanovuje, že zbierka zákonov je uverejňovaná v elektronickej podobe aj listinnej podobe, čím sa stavia budúca elektronická podoba zbierky zákonov na právnu úroveň súčasnej listinnej podoby. 

 

Skúsenosti a prax iných štátov ukazujú, že v otázke existencie listinnej podoby a elektronickej podoby oficiálneho Úradného vestníka Európskej únie (ďalej len „úradný vestník“) možno využiť viaceré alternatívy, a to buď výlučnú existenciu listinnej podoby, výlučnú existenciu elektronickej podoby alebo duálnu koexistenciu oboch verzií. Navrhujeme, aby sa pri zavedení elektronickej zbierky zákonov uplatnil princíp duality a koexistencie oboch možností publikácie zbierky zákonov, čo zabezpečí najširší možný prístup k právnym predpisom.

 

Kombinácia listinnej podoby a elektronickej podoby bola navrhovaná aj Komisiou Európskej únie pri zavádzaní elektronickej podoby úradného vestníka, hoci pri konečnom znení nariadenia o elektronickom úradnom vestníku bola napokon zvolená výlučná existencia elektronickej verzie.

 

V budúcnosti možno aj v podmienkach Slovenskej republiky princíp duality prehodnotiť podľa reálnych skúseností alebo podľa budúceho technického pokroku, aktuálnej miery penetrácie internetu v domácnostiach, alebo iných nových technických možností šírenia elektronickej podoby zbierky zákonov (napríklad oficiálne elektronické „kiosky“ ponúkajúce oficiálne výpisy z elektronických databáz použiteľné na právne účely). V budúcnosti tak bude možné uvažovať o úplnom zrušení listinnej podoby zbierky zákonov a o jej výlučnej existencie v elektronickej verzii podľa vzoru úradného vestníka.

 

Zákon ustanovuje, že obe podoby zbierky zákonov majú rovnaké právne účinky a zhodný obsah, ak nie je ďalej ustanovené inak. Rozdielnosť v obsahu sa týka najmä existencie konsolidovaných znení, s ktorými sa v listinnej podobe zbierky zákonov nepočíta. Ďalším možným zdrojom rozdielov v obsahu je využitie § 18 ods. 2.

 

Vzhľadom na koexistenciu dvoch podôb zbierky zákonov je pre zachovanie právnej istoty potrebné stanoviť, ktorá verzia by mala prednosť, ak by boli tieto podoby navzájom konfliktné. Navrhujeme, aby prioritu mala elektronická verzia. V praktickej rovine bude zdrojom pre elektronickú podobu aj listinnú podobu práve elektronické znenie v informačnom systéme, ktorým bude zabezpečovaná produkcia zbierky zákonov. Listinná podoba sa bude vytvárať následne z elektronického súboru. Prakticky aj v dnešnej dobe je zdrojom listinnej podoby zbierky zákonov elektronický súbor, keďže prenos finálnej podoby čiastky zbierky zákonov do tlačiarní sa uskutočňuje na elektronickom nosiči a podkladom na tlač je teda elektronický dokument vo formáte PDF. Tie isté zdrojové PDF súbory sa zároveň zverejňujú aj na webovom sídle ministerstva spravodlivosti v časti Právne predpisy.

 

Nepredpokladáme, že ku konfliktom medzi elektronickou podobou a listinnou podobou zbierky zákonov bude v praxi dochádzať. Aj skúsenosti iných štátov s duálnou existenciou listinnej podoby a elektronickej podoby oficiálneho úradného vestníka ukazujú, že k rozdielom medzi listinnou podobou a elektronickou podobou nedochádza.

 

K § 12 ods. 4

 

Ustanovuje sa, že elektronická podoba zbierky zákonov je dostupná bezplatne v systéme Slov-Lex.

 

Zároveň sa zakazuje na označovanie informatívnych zdrojov práva používať názvy, ktoré by mohli akýmkoľvek spôsobom uviesť do omylu, že ide o elektronický systém, prostredníctvom ktorého sa sprístupňuje právne záväzná elektronická podoba zbierky zákonov. Toto ustanovenie má zabezpečiť právnu istotu adresátov práva, že právny predpis v elektronickej podobe, ktorý sa k nim dostáva, pochádza priamo od vydavateľa zbierky zákonov. V dnešnej dobe existujú rôzne informatívne elektronické verzie zbierky zákonov, ktoré môžu do takéhoto omylu uvádzať a aj uvádzajú, keď podľa reálnych skúseností väčšina adresátov práva (a to vrátane odbornej obce) považuje niektoré informatívne komerčné zdroje za oficiálne údaje vydavateľa, pretože k tomu zvádza názov informačného systému, z ktorého informácie čerpajú.

 

Cieľom navrhovanej úpravy nie je obmedzenie aktivít komerčných či nekomerčných poskytovateľov právnych informácií, ale zabránenie zneužívania zbierky zákonov.

 

K § 12 ods. 5

 

Zákon upravuje ochranu názvu „Zbierka zákonov Slovenskej republiky“, ako aj skratky „Z. z.“.

 

K § 13

 

Zákon taxatívnym spôsobom uvádza, aké iné právne akty, označené legislatívnou skratkou „iné akty“, sa vyhlasujú v zbierke zákonov. Preberá jednotlivé typy aktov zo zákona o Zbierke zákonov z roku 1993.

 

K § 14

 

Návrh nového zákona nepočíta ďalej s existenciou typu materiálu označeného v zákone o Zbierke zákonov z roku 1993 ako „úplné znenie zákona“ a ktoré vyhlasuje predseda Národnej rady SR. Samotná existencia „úplného znenia zákona“ v aktuálnom právnom poriadku je diskutabilná, keďže Ústava Slovenskej republiky, zákon o Zbierke zákonov z roku 1993, rokovací poriadok národnej rady ani iný zákon žiadnym ďalším spôsobom nedefinujú povahu a právny charakter takéhoto úplného znenia. Úplné znenia zákonov neschvaľuje opätovne plénum národnej rady, neprechádza autorizáciou predsedom vlády SR ani prezidentom SR, no je uverejnené v zbierke zákonov, pričom nie je definovaná jeho všeobecná záväznosť. Z pohľadu ústavného práva ho možno považovať iba za informatívne republikované znenie novelizovaného zákona, pričom v právnych vzťahoch sa nikdy číslo republikovaného zákona neuvádza, ale vždy sa používa číslo pôvodného právneho predpisu doplnené informáciou „v znení neskorších právnych predpisov“. Aj samotný slovný názov „úplné znenie“ je použitý nevhodným spôsobom (pozri ďalej v texte).

 

Konsolidované znenie vs. úplné znenie

Spolu so zrušením typu materiálu označovaného ako „úplné znenie zákona“ nový zákon o Zbierke zákonov vytvára nový inštitút, a to „konsolidované znenie“. Zákon definuje, že konsolidované znenie obsahuje pôvodné znenie právneho predpisu so zapracovaním všetkých ustanovení neskorších právnych predpisov, ktoré ho menia alebo dopĺňajú.

 

Pojem „konsolidované znenie“ je slovenským ekvivalentom medzinárodne zaužívaného termínu „consolidated version“. Je akceptovaným termínom pre právny predpis, ktorý obsahuje pôvodný text právneho predpisu so zapracovaním jeho nasledujúcich noviel.

 

Na označenie „konsolidovaného znenia“ právna úprava doteraz používala nevhodné označenie „úplné znenie zákona“.

 

Napríklad samotný zákon o Zbierke zákonov z roku 1993 uvádza, že „Ústava Slovenskej republiky, ústavné zákony a ostatné zákony Národnej rady Slovenskej republiky, nariadenia vlády Slovenskej republiky, vyhlášky ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky a iných orgánov štátnej správy a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade medzi právnymi predpismi sa v Zbierke zákonov vyhlasujú uverejnením ich úplného znenia.“. Termín „úplné znenie“ sa teda v zákone o Zbierke zákonov z roku 1993 používa v rozdielnych významoch, raz vo význame „úplné znenie textu“ (a teda nielen oznámenie o vydaní)“ a raz vo význame „úplné znenie právneho predpisu so zapracovaním jeho novelizácií“. Ak by sme pristúpili na argumentáciu, že „úplné znenie“ jednoznačne označuje text predpisu vrátane jeho novelizácii, museli by sme konštatovať, že už od roku 1993 mali byť všetky ústavné zákony, zákon, nariadenia vlády a vyhlášky vyhlasované so zapracovaním všetkých neskorších noviel. To však nie je správne, preto pojem „úplné znenie“ na označenie zákonov vyhlásených predsedom Národnej rady SR ako textov so zapracovaním noviel je použitý nesprávne.

 

Dokazuje to množstvo citácií z iných predpisov, kde je pojem „úplné znenie“ použitý jednoznačne vo význame „plný text, ako bol prijatý/schválený“. Napríklad aj samotný rokovací poriadok národnej rady uvádza (§ 41 ods. 5), že správa, ktorá sa publikuje po každej schôdzi národnej rady, obsahuje „úplné znenie vystúpení rečníkov“. Nemyslí sa tu akési zapracovanie nasledujúcich vystúpení do predchádzajúcich vystúpení, ale rozumie sa tým kompletný (úplný) prepis vystúpení.

 

Zákon o Zbierke zákonov z roku 1993, ako aj rokovací poriadok národnej rady používajú teda pojem „úplné znenie“ v rôznych významoch.

 

Používanie jedného termínu vo viacerých významoch je v rozpore s Legislatívnotechnickými pokynmi ustanovenými uznesením Národnej rady SR č. 19/1997 Z. z. o schválení legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ako aj s Legislatívnotechnickými pokynmi ustanovenými Legislatívnymi pravidlami vlády SR, ktoré (oboje) uvádzajú, že v právnom predpise sa „majú  používať rovnaké pojmy a termíny vždy v tom istom význame“.

 

Túto požiadavku deklaroval aj Ústavný súd SR, ktorý vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 161/09 uviedol: „platí zásada, ktorá musí byť vlastná právnemu poriadku právneho štátu, podľa ktorej obsah rovnakých právnych pojmov použitých v právnej norme na viacerých miestach nemožno vykladať odlišne. Formulovaný princíp je potvrdením zásady právnej istoty, keďže je neprípustné, aby bez výslovného vyjadrenia v právnej norme jej adresát nemohol s istotou očakávať, že rovnaké pojmy uvedené na viacerých miestach právnej normy budú mať i rovnaký obsah.“.

 

V novom zákone o Zbierke zákonov teda termín „úplné znenie“ zostáva použitý vo význame „úplné znenie textu“, tak, ako ho vníma aj množstvo ďalších právnych predpisov. Takto bude tento termín využitý pri ustanovení o forme uverejňovania niektorých právnych predpisov (vrátane ustanovení o medzinárodných zmluvách). Doterajší termín „úplné znenie zákona“ vo význame „úplné znenie právneho predpisu so zapracovaním jeho novelizácii“ je nahradené termínom „konsolidované znenie“, pričom tento nový termín je aj slovne definovaný.

 

Na rozdiel od súčasnej právnej úpravy, ktorá predpokladá iba uverejňovanie konsolidovaných znení zákonov (v zákone o Zbierke zákonov z roku 1993 označených ako „úplné znenia zákonov“), nový zákon o zbierke zákonov zavádza uverejňovanie konsolidovaných znení pre ústavu, ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády, vyhlášky, opatrenia (uverejnené v úplnom znení). Sme presvedčení, že prístup k právu v jeho doterajšej forme prestáva byť pre adresátov práva zrozumiteľným vzhľadom na neustálu novelizáciu existujúcich právnych predpisov. Najzreteľnejším príkladom je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch (ďalej len „zákon o správnych poplatkoch“), ktorý od svojho vyhlásenia v júli 1995 prešiel (stav k 1. 4. 2014) takmer 170 novelizáciami. Adresáti zákona o správnych poplatkoch teda pre jeho komplexnú analýzu potrebujú získať takmer 170 rôznych zákonov, ktoré postupne novelizovali pôvodné znenie.

 

Rozšírenie dostupnosti konsolidovaných znení, ktoré sú vypracované a garantované štátom, tak považujeme za jeden z najdôležitejších prvkov celej novej právnej úpravy a projektov elektronizácie v oblasti legislatívy (Slov-Lex), ktoré ministerstvo spravodlivosti realizuje.

 

Uverejňovanie konsolidovaných znení právnych predpisov výlučne v elektronickej podobe

 

Zákon definuje, že konsolidované znenia sa uverejňujú výlučne v elektronickej podobe zbierky zákonov. Vzhľadom na rozsah konsolidovaných znení, keď aj pri novelizácii krátkeho ustanovenia bude dostupný celý nový text pôvodného právneho predpisu v jeho novej verzii, by bolo prakticky nemožné zabezpečiť pravidelnú publikáciu konsolidovaných znení v listinnej podobe zbierky zákonov. Náklady spojené s tlačou a distribúciou takéhoto množstva strán by boli neúmerne vysoké a tento mimoriadny nárast počtu strán by paradoxne pôsobil proti cieľom informatizácie spoločnosti.

 

Napríklad zákon o správnych poplatkoch, ktorý je novelizovaný priemerne cca každý mesiac, by musel byť uverejňovaný v listinnej podobe zbierky zákonov v konsolidovanom znení každý mesiac v rozsahu cca 100 listinných strán, a to aj v prípadoch, keď samotná novelizácia nepresahuje rozsah 1 listinnej strany (čo je väčšina novelizácii zákona o správnych poplatkoch).

 

Predplatné kompletného ročníka zbierky zákonov sa aktuálne pohybuje na úrovni cca 300 eur. Predplatiteľov zbierky zákonov je v súčasnej dobe cca 1 300. Predplatné zbierky zákonov je odvodené od počtu predplatiteľov a priemerného počtu strán uverejnených v kalendárnom roku. Pri predpokladanom skutočne extrémnom navýšení počtu strán spôsobenom uverejňovaním všetkých konsolidovaných znení by teda musela byť zároveň výrazným spôsobom zvýšená cena predplatného, čo by bolo z pohľadu predplatiteľov veľmi negatívnym javom.

 

Existenciu konsolidovaných znení ústavy, ústavných zákonov, zákonov, nariadení vlády a vyhlášok priamo ako súčasti zbierky zákonov, a to v oveľa širšom ponímaní ako je to dnes, však považujeme za najväčší prínos z pohľadu odbornej aj laickej verejnosti.

 

Z uvedených dôvodov preto nový zákon o Zbierke zákonov upravuje uverejňovanie konsolidovaných znení výlučne v elektronickej podobe, ktorá bude mať po nadobudnutí účinnosti tohto zákona rovnaké právne účinky ako listinná podoba.

 

Zostavovanie konsolidovaných znení právnych predpisov

 

Zákon ustanovuje, že konsolidované znenie právneho predpisu zostavuje vydavateľ zbierky zákonov – ministerstvo spravodlivosti. Týmto ustanovením sa nezasahuje do kompetencie národnej rady ako jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu, pretože vydavateľ zbierky zákonov bude pri zostavovaní konsolidovaných znení právnych predpisov pracovať výlučne s tými zneniami právnych predpisov, ktoré už schválila národná rada; vydavateľ zbierky zákonov by tak žiadnym spôsobom nezasahoval vecne do normatívnych textov schválených a vyhlásených znení. Sme toho názoru, že národná rada vyjadruje svoju vôľu schválením novelizácie, čím obsahovo upravuje konkrétne riešenú spoločenskú tému. Vydavateľ zbierky zákonov iba administratívne prenesie túto vôľu vyjadrenú národnou radou do jedného spoločného konsolidovaného znenia.

 

 Ide o obdobnú situáciu, akou je súčasná právna úprava vyhlasovania úplných znení zákonov, keď národná rada môže splnomocniť svojho predsedu na vyhlásenie úplného znenia zákona, pričom samotné znenie pripraveného úplného znenia už plénum národnej rady  opätovne neschvaľuje, pretože svoju vôľu národná rada vyjadrila schválením konkrétnych noviel; navrhujeme, aby splnomocnenie administratívne vytvárať konsolidované znenia právnych predpisov delegovala národná rada týmto novým zákonom o zbierke zákonov na vydavateľa zbierky zákonov.

 

Pri návrhu tohto riešenia vychádzame aj zo situácie v iných krajinách Európskej únie, v ktorých bola konsolidovaným zneniam priznaná právna záväznosť (Estónsko, Slovinsko, Gruzínsko). Návrh, v rámci ktorého parlament vyjadruje svoju vôľu a uplatňuje svoju právomoc ako jediný zákonodarný orgán v štáte prijatím novely a úloha zapracovať novelu do pôvodného znenia je ako administratívny úkon pridelená konkrétnemu orgánu štátnej správy, vychádza z Estónskej úpravy vydávania Riigi Teataja (obdoba zbierky zákonov); právomoc prijať novelu zákona tu prislúcha výhradne parlamentu, ale administratívne pripravuje konsolidované znenia ministerstvo spravodlivosti, pričom zákon stanovuje, že takto pripravené konsolidované znenie je rovnako právne záväzné ako pôvodná novela prijatá parlamentom.

 

Takisto v Gruzínsku, ktoré má právne záväzné konsolidované znenia právnych predpisov, zostavuje konsolidované znenia samostatný odbor patriaci k vydavateľovi (Legislative Herald of Georgia).

 

V iných krajinách, kde síce nie sú konsolidované znenia právne záväzné, no sú dostupné v elektronickej podobe a sú považované za „hodnoverné“ (hoci stále informatívne), zostavujú konsolidované znenia takisto väčšinou priamo vydavatelia úradných zbierok, v ktorých sú uverejňované pôvodné právneho predpisy (novely). V niektorých krajinách bola dokonca právomoc zostavovať konsolidované znenia delegovaná na externé subjekty (Fínsko, Holandsko, ale aj Európska únia).

 

Sme teda toho názoru, že konsolidované znenie by mal v Slovenskej republike zostavovať priamo vydavateľ zbierky zákonov.

 

Ministerstvo spravodlivosti bude zostavovať konsolidované znenie právneho predpisu po každej jeho novele.

 

Otázka platnosti/účinnosti konsolidovaných znení bude upravená v spoločných ustanoveniach týkajúcich sa platnosti, účinnosti a záväznosti právnych predpisov.

 

 

K § 15

 

Ustanovuje sa nevyvrátiteľná domnienka o znalosti všetkého, čo bolo vyhlásené v zbierke zákonov. Ide o domnienku prevzatú a mierne slovne upravenú zo zákona o Zbierke zákonov z roku 1993. Domnienka zákonne stanovuje všeobecnú právnu domnienku ignorantia iuris non excusat (t. j. neznalosť práva neospravedlňuje).

 

K § 16

 

Nový zákon preberá ustanovenie o uverejňovaní zbierky zákonov v štátnom jazyku, zároveň obsahuje odkaz na zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje, čo tvorí kodifikovanú podobu slovenského jazyka a zároveň výslovne v § 3 ods. 2 uvádza, že „V štátnom jazyku sa vydávajú zákony, nariadenia vlády a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy vrátane predpisov orgánov územnej samosprávy, rozhodnutia a iné verejné listiny; tým nie je dotknuté používanie jazykov národnostných menšín a používanie cudzích jazykov podľa osobitných predpisov.“.

 

Zákon ustanovuje podmienku „ak § 20 ods. 9 neustanovuje inak“. Takáto vylučovacia podmienka v súčasnej právnej úprave absentuje, hoci súčasný zákon o Zbierke zákonov uvádza, že „úplné znenie medzinárodnej zmluvy sa v zbierke zákonov vyhlasuje v autentickom jazyku zmluvy a zároveň v preklade do slovenského jazyka.“ Podmienka „Zbierka zákonov sa uverejňuje v slovenskom jazyku“ je tak v rozpore s ďalšími ustanoveniami, ktoré priamo ukladajú povinnosť uverejňovať zbierku zákonov v cudzom jazyku.

 

Vylučovacia podmienka „ak § 20 ods. 9 neustanovuje inak“ sa bude vzťahovať na uverejňovanie medzinárodných zmlúv. Táto vylučovacia podmienka je zavedená aj z toho dôvodu, že ustanovenia o uverejňovaní medzinárodných zmlúv (vrátane uverejnenia v cudzom jazyku) budú predmetom spoločného paragrafu a ustanovenie o uverejňovaní úplného znenia medzinárodnej zmluvy v cudzom jazyku tak nebude plynule nadväzovať na ustanovenie o uverejňovaní zbierky zákonov v slovenskom jazyku (na rozdiel od súčasnej právnej úpravy).

 

Zákon zároveň umožňuje uverejniť časť predpisu v cudzom jazyku, ak to vyplýva z jeho povahy. Ako príklad možno uviesť vyhlášku Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 319/2008 Z. z. o uznávaní náhrady maturitnej skúšky z cudzieho jazyka. Príloha k tejto vyhláške uvádza názvy jazykových certifikátov, ktoré sa môžu uznať ako náhrada maturitnej skúšky, v pôvodnom cudzom jazyku (napríklad „International English Language Testing System“, „DIPLÔME D´ÉTUDES EN LANGUE FRANÇAISE DELF B1”, “Diploma de Espańol como Lengua Extranjera B1“, “Progetto Lingua Italiana Dante Alighieri PLIDA “ alebo “Cєpтифиқат Повседневное общение Пороговый уровень”).

 

Ďalším príkladom je vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 56/2014 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o poučení, ktoré predchádza informovanému súhlasu pred vykonaním sterilizácie osoby a vzory informovaného súhlasu pred vykonaním sterilizácie osoby v štátnom jazyku a v jazykoch národnostných menšín. Vzor písomného informovaného súhlasu v štátnom jazyku je uvedený v prílohe č. 1. V prílohe č. 2 sú však uvedené vzory informovaného súhlasu v jazykoch národnostných menšín.

 

Pre podobné prípady návrh nového zákona obsahuje ustanovenie, že v prípadoch, ak si to vyžiada povaha právneho predpisu, sa jeho časť môže uverejniť aj v cudzom jazyku.

 

Takáto úprava v súčasnom právnom prostredí absentuje. V súčasnosti platný zákon o Zbierke zákonov z roku 1993 uvádza, že zbierka zákonov sa uverejňuje v štátnom jazyku. Pri uplatnení tohto zákonného ustanovenia je publikácia predpisov, akým je napríklad uvedená vyhláška, diskutabilná.

 

K § 17

 

Zákon taxatívne ustanovuje, že právne predpisy (ústava, ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády, vyhlášky aj opatrenia) sa vyhlasujú v úplnom znení, t. j. v plnom schválenom znení – ak tento zákon neustanovuje inak. Osobitnú úpravu obsahuje zákon v § 18 ods. 2 v prípade opatrení. V tejto oblasti teda oproti súčasnému spôsobu uverejňovania nedochádza k zmene. Zákon zároveň ustanovuje, že v úplnom znení sa uverejňujú právne predpisy v elektronickej podobe aj v listinnej podobe.

 

Osobitnú úpravu predstavuje aj znenie § 17 ods. 2 návrhu zákona. Ide o nové ustanovenie v zákone o zbierke zákonov. Z praktických dôvodov má umožniť, aby sa v ojedinelých prípadoch uverejnil niektorý právny predpis alebo jeho časť výlučne v elektronickej verzii. Zákon však toto ustanovenie obmedzí tak, že ho nebude možné aplikovať na ústavu, ústavné zákony, zákony a nariadenia vlády. Bude teda aplikovateľné na vyhlášku alebo opatrenie.

 

Ustanovenie bude využiteľné vo výnimočných prípadoch, keď právny predpis obsahuje napríklad enormné množstvo strán a jeho uverejnenie v elektronickej verzii zbierky zákonov bude na účely uverejnenia v zbierke zákonov postačujúce. Na využitie tohto ustanovenia je potrebné splniť obe podmienky ustanovené v zákone, a to, že uverejnenie nie je účelné vzhľadom na svoj charakter a rozsah.

 

Ako príklad možno použiť vyhlášku Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 337/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje zoznam zdravotných výkonov pre klasifikačný systém diagnosticko-terapeutických skupín. Uvedená vyhláška vyhlásená v októbri 2013 obsahuje 1202 listinných strán a predajná cena tejto jedinej vyhlášky vzhľadom na počet strán bola stanovená na 49,29 eura. Máme za to, že na účely splnenia podmienky uverejnenia tejto vyhlášky v publikačnom nástroji, ktorým zbierka zákonov je, by postačovalo jej uverejnenie výlučne v elektronickej podobe zbierky zákonov, ak by bola rovnako právne záväzná, ako je v súčasnosti listinná podoba. Sme presvedčení, že ani adresáti tejto vyhlášky si ju nebudú v súčasnej dobe zaobstarávať v sume cca 50 eur, ale využijú možnosť získať ju bezplatne v elektronickej podobe, hoci v dnešnej dobe výlučne v informatívnej podobe. Po zavedení elektronickej zbierky zákonov by mali všetci adresáti tejto vyhlášky možnosť zaobstarať si ju bezplatne, elektronicky, avšak zároveň v právne záväznej podobe. Prípadne by bola v listinnej podobe uverejnená len časť tejto vyhlášky (paragrafové znenie bez prílohy, t. j. v tomto prípade jedna listinná strana), pričom kompletné znenie (vrátane prílohy) by bolo uverejnené len v elektronickej podobe.

 

Ďalším príkladom je publikácia Európskej dohody o medzinárodnej preprave nebezpečného tovaru po vnútrozemských vodných cestách (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 331/2010 Z. z.). Uvedená dohoda sa týka úzkeho okruhu adresátov (preprava nebezpečného tovaru po vnútrozemských vodných cestách), no za súčasného právneho stavu musela byť publikovaná v zbierke zákonov v úplnom znení. V listinnej podobe mala táto dohoda 1 925 listinných strán a jej celková predajná cena bola 59,64 eura. Nepredpokladáme, že by existoval široký záujem o kúpu tejto dohody v sume cca 60 eur, no všetci predplatitelia zbierky zákonov ju museli uhradiť, hoci o týchto takmer 2 000 strán zbierky zákonov nemali vôbec záujem. Takisto v tomto prípade by bolo účelné uverejniť v listinnej podobe zbierky zákonov výlučne oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí tejto zmluvy (1 listinná strana), pričom jej úplné znenie by bolo dostupné v elektronickej podobe zbierky zákonov a toto znenie by malo právne účinky, aké má dnes uverejnenie v listinnej podobe zbierky zákonov.

 

                        Zároveň sa ustanovuje, že ak ministerstvo spravodlivosti po dohode s prekladateľom vyhlási právny predpis alebo jeho časť výlučne v elektronickej podobe, uverejní v listinnej podobe zbierky zákonov oznámenie o uverejnení právneho predpisu alebo jeho časti v elektronickej podobe.

 

K § 18

 

V súčasnej právnej úprave existujú dva typy právnych predpisov, ktoré sú svojím charakterom veľmi podobné a sú označené názvom „výnos“ a „opatrenie“. Zákon o Zbierke zákonov z roku 1993 uvádza ich spoločnú charakteristiku, ktorou je  obmedzený počet druhovo určených fyzických osôb a právnických osôb alebo úprava podrobností o právach a povinnostiach úzkeho okruhu osôb v pracovnoprávnom vzťahu a vo vzťahoch z oblasti sociálneho zabezpečenia, podrobnosti o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo služobných pomerov príslušníkov ozbrojených zborov a ozbrojených síl.

 

Tento typ právneho predpisu možno zároveň vydať aj v prípade, ak to ustanovuje osobitný zákon.

 

Zákon  o Zbierke zákonov z roku 1993 však žiadnym bližším spôsobom neurčuje, kedy má byť vydaný právny predpis s názvom „výnos“ a kedy právny predpis s názvom „opatrenie“, ani neuvádza, aký je medzi týmito dvoma typmi právnych predpisov rozdiel.

 

Hranice medzi týmito dvoma právnych predpisov sú v praxi veľmi ťažko určiteľné a vznikajú tak otázky o opodstatnenosti existencie oboch typov právnych predpisov.

 

Z uvedených dôvodov nový zákon o zbierke zákonov neuvažuje ďalej s existenciou právneho predpisu označeného ako „výnos“ a ponecháva výlučne právny predpis s označením „opatrenie“. Sme toho názoru, že na označenie právneho predpisu s obmedzeným počtom osôb, ktorým je určený, alebo ktorý upravuje podrobnosti o právach a povinnostiach úzkeho okruhu osôb, postačuje z dôvodu väčšej prehľadnosti jeden typ právneho predpisu. Pri posudzovaní existencie výnosu a existencie opatrenia sa prikláňame k ponechaniu typu právneho predpisu označeného ako „opatrenie“. Pri analýze právnych predpisov, ktoré obsahujú splnomocňovacie ustanovenie na vydanie takéhoto typu právneho predpisu, sme nenašli ani jeden zákon, ktorý by výslovne uvádzal, že majú byť podrobnosti o riešenej problematike upravené vydaním „výnosu“; naproti tomu množstvo zákonov priamo uvádza, že podrobnosti o riešenej problematike budú upravené „opatrením“. Z uvedeného dôvodu navrhujeme, aby nový zákon o zbierke zákonov ponechal existenciu právneho predpisu označeného názvom „opatrenie“.

 

Nový zákon o zbierke zákonov charakterizuje právny predpis označený ako „opatrenie“ novým zjednodušeným spôsobom; navrhuje sa, aby sa opatrenie vydávalo v prípadoch, „ak sa týka úzkeho alebo druhovo určeného okruhu osôb, alebo ak tak ustanovuje osobitný zákon“. Táto definícia podľa nášho názoru obsahovo zahŕňa doterajšiu definíciu „obmedzený počet druhovo určených fyzických osôb a právnických osôb alebo úprava podrobností o právach a povinnostiach úzkeho okruhu osôb v pracovnoprávnom vzťahu a vo vzťahoch z oblasti sociálneho zabezpečenia, podrobnosti o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo služobných pomerov príslušníkov ozbrojených zborov a ozbrojených síl.“, avšak uvádza ju zjednodušeným spôsobom.

 

Opatrenie sa bude uverejňovať oznámením o vydaní opatrenia, ak osobitný zákon neustanoví, že sa vyhlasuje uverejnením úplného znenia. Zo zákona o Zbierke zákonov z roku 1993 budú prevzaté aj náležitosti oznámenia.

 

Zákon zároveň stanovuje podmienku, aby ten, kto opatrenie vydal, zabezpečil, aby jeho úplné znenie bolo prístupné na mieste, ktoré je uvedené v oznámení o jeho vydaní. Zároveň sa tu vytvára priestor, aby v rámci projektu Slov-Lex bola vytvorená možnosť na umiestnenie úplných znení opatrení uverejňovaných v zbierke zákonov formou oznámenia práve na portáli Slov-Lex, mimo časti obsahujúcej právne záväznú elektronickú podobu zbierky zákonov, avšak v rovnakom informačnom systéme. Priamo z oznámenia uverejneného v elektronickej verzii zbierky zákonov by tak občan mal možnosť jedným kliknutím zobraziť úplné znenie opatrenia (v informatívnej podobe) priamo v prostredí Slov-Lex-u. Rovnakým spôsobom bude ministerstvo sprístupňovať aj konsolidované znenia novelizovaných opatrení.

 

Zákon preto ustanovuje pre ministerstvo spravodlivosti povinnosť zabezpečiť, aby v informačnom systéme, prostredníctvom ktorého sa sprístupňuje elektronická podoba zbierky zákonov, boli dostupné aj elektronické verzie opatrení, ktoré sa vyhlasujú iba oznámením o ich vydaní. Tieto úplné znenia nebudú priamo súčasťou eZbierky (elektronickej podoby Zbierky zákonov), keďže v zbierke zákonov vyhlásené neboli. Budú však dostupné na tom istom portáli (Slov-Lex), ich adresát tak nebude musieť prehľadávať rôzne webové sídla autorov opatrení, ale získa jednoduchý a rýchly prístup k ich zneniam priamo v prostredí portálu Slov-Lex.

 

K § 19

K § 19 ods. 1

 

Otázka nadobudnutia platnosti zostáva ohraničená dňom uverejnenia v zbierke zákonov. V otázke nadobudnutia platnosti možno uplatniť rôzne prístupy, za rozhodný môže byť považovaný napríklad čas vyhlásenia v elektronickej podobe zbierky zákonov, deň rozoslania listinného výtlačku zbierky zákonov a podobne.

 

Vzhľadom na to, že tento návrh zákona počíta s paralelnou existenciou elektronickej a listinnej podoby zbierky zákonov, v otázke nadobudnutia platnosti odporúčame zvoliť za rozhodný okamih „deň vyhlásenia“. Zostáva tak zachovaná kontinuálnosť so súčasnou právnou úpravou, ktorá upravuje otázku nadobudnutia platnosti identickým spôsobom.

 

Deň vyhlásenia bude vyznačený v informačnom systéme, prostredníctvom ktorého bude sprístupnená elektronická podoba zbierky zákonov (Slov-Lex). Tento údaj bude vyznačený takisto aj na listinnom výtlačku zbierky zákonov.

 

K § 19 ods. 2

 

 

Nový zákon o zbierke zákonov (rovnako ako v zákone o Zbierke zákonov z roku 1993) ustanovuje všeobecné pravidlo nadobudnutia účinnosti právneho predpisu pätnástym deň po jeho vyhlásení v zbierke zákonov, ak nie je v právnom predpise ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. Preberá sa pravidlo ustanovené v zákone o Zbierke zákonov z roku 1993.

 

K § 19 ods. 3

 

Pri definícií nadobúdania záväznosti iných aktov sa vychádza z definície zavedenej zákonom o Zbierke zákonov z roku 1993, ktorá je do návrhu tohto zákona prevzatá.

 

K § 19 ods. 4

 

Konsolidované znenia budú opatrené informáciou, kedy tá-ktorá časová verzia nadobudla účinnosť. Označená a jednoznačne identifikovateľná tak bude každá časová verzia, a to bez ohľadu na to, či vznikla ako výsledok jednej novelizácie alebo viacerých novelizácii. Občan tak bude mať k dispozícii prehľadnú informáciu, ktoré „právo“ bolo, respektíve bude účinné v konkrétnom časovom úseku.

 

Táto povinnosť bude splnená doplnením sprievodných informácií do informačného systému, prostredníctvom ktorého bude dostupná elektronická podoba zbierky zákonov (Slov-Lex).

 

K § 19 ods. 5

 

Navrhované ustanovenie vyzdvihuje potrebu a dôležitosť legisvakančnej doby. Z pohľadu právnej teórie je otázka legisvakancie jedným z dôležitých prvkov právnej istoty; pomáha napĺňať predpoklad, že adresát práva má čas oboznámiť sa s novou legislatívnou úpravou a nie je tak vystavený tlaku, že sa jeho práva alebo povinnosti zmenia v čase, v ktorom nebude schopný na zmenu reagovať.

 

Z praxe však možno konštatovať, že doba medzi vyhlásením v zbierke zákonov a nadobudnutím účinnosti býva neúmerne krátka, v mnohých prípadoch len v trvaní pár dní, prípadne ani to nie. Nie je to však spôsobené nečinnosťou ministerstva spravodlivosti ako vydavateľa zbierky zákonov, ale najmä tým, že autori právnych predpisov často opomínajú pri ich tvorbe a následnom schvaľovaní všetky potrebné lehoty a čas medzi doručením právneho predpisu na vyhlásenie a určeným dňom nadobudnutia účinnosti sa tak v promulgačnej fáze legislatívneho procesu skracuje na minimum.

 

Navrhované ustanovenie preto uvádza, že na legisvakanciu v trvaní najmenej 15 dní je nutné dbať nielen pri vyhlasovaní právnych predpisov, ale už pri ich tvorbe a schvaľovaní. Pri vyhlasovaní aktov medzinárodného práva sa dbá na to, aby boli vyhlásené najneskôr v deň nadobudnutia jeho platnosti pre Slovenskú republiku.

 

K § 19 ods. 6

 

Zavádza sa derogačné pravidlo, podľa ktorého ak viaceré novelizácie novelizujú pôvodný právny predpis k jednému dňu účinnosti a zmeny sa týkajú toho istého ustanovenia novelizovaného právneho predpisu, uplatňuje sa pravidlo, že neskorší právny predpis ruší skorší právny predpis. Navrhovaná úprava má za cieľ zabezpečiť funkčnosť elektronickej zbierky zákonov a konsolidovaných znení právnych predpisov. Ak však neskoršia novelizácia mení alebo dopĺňa ustanovenie pôvodného právneho predpisu, v znení skoršej novely (práve v dotknutom ustanovení skoršej novely), ale s neskoršou účinnosťou tejto novely, potom sa úpravy neskoršej novely v kolidujúcom ustanovení zapracujú do konsolidovaného znenia pôvodného právneho predpisu až odo dňa nadobudnutia účinnosti skoršej novely, pričom obsah dotknutého ustanovenia bude v znení neskoršej novely.

 

K § 20

 

Vyhlasovanie materiálov, ktoré sa týkajú zahraničného prvku, je v návrhu zákona upravené novým spôsobom, ktorý však preberá aj viaceré ustanovenia a právnu úpravu zákona o Zbierke zákonov z roku 1993.

 

Všetky tieto dokumenty sú označené novým spoločným termínom „akty medzinárodného práva“. Zákon definuje, že týmto označením sa rozumejú medzinárodné zmluvy a rozhodnutia medzinárodného orgánu alebo medzinárodnej organizácie. Tam, kde sa právna úprava týka všetkých uvedených materiálov, je použitý tento nový termín. Tam, kde je to účelné, je ako termín uvedená výlučne medzinárodná zmluva.

 

Úprava týkajúca sa aktov medzinárodného práva je upravená spoločne v jednom paragrafe, a to vrátane spôsobu vyhlasovania, otázky platnosti alebo jazyka medzinárodných zmlúv. Zákon tak poskytuje ucelený pohľad na problematiku aktov medzinárodného práva v súvislosti s ich vyhlasovaním v zbierke zákonov a problematika tak nie je zbytočne roztrúsená vo viacerých paragrafoch zákona.

 

Zákon v odseku 2 ustanovuje, ktoré medzinárodné zmluvy sa v zbierke zákonov vyhlasujú povinne. Zároveň v odseku 3 ustanovuje, že okrem týchto povinne vyhlasovaných zmlúv možno vyhlásiť aj inú zmluvu, ak o tom rozhodne Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. To zároveň rozhoduje aj o uverejnené rozhodnutí medzinárodného orgánu alebo organizácie.

 

V otázke platnosti a jazyka (odseky 4 a 9) preberá návrh zákona právnu úpravu zavedenú zákonom o Zbierke zákonov z roku 1993.

 

Spôsob vyhlasovania aktov medzinárodného práva (odseky 5 a 6) je upravený kombináciou existujúcej právnej úpravy a nového spôsobu vyhlasovania. Akty medzinárodného práva sa aj naďalej budú vyhlasovať oznámením Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Ak sa však uverejňuje aj úplné znenie aktu medzinárodného práva (odseky 7 a 8), úplné znenie je súčasťou oznámenia. V súčasnosti je také úplné znenie vyhlasované v samostatnej prílohe k čiastke, v ktorej je uverejnené oznámenie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že s existenciou čiastok sa v novej právnej úprave nepočíta, budú úplné znenia tvoriť súčasť oznámenia a budú aj priebežne číslované v nadväznosti na všetky ostatné materiály vyhlasované v zbierke zákonov.

 

Novinkou v právnej úprave je problematika upravená v odseku 12. Medzinárodné zmluvy už vyhlásené v úradnom vestníku sa v zbierke zákonov majú vyhlasovať tak, že Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky uverejní v zbierke zákonov iba oznámenie spolu s údajmi dôležitými na jej vykonávanie. Zároveň v oznámení uvedie odkaz, v ktorom vydaní úradného vestníka možno nazrieť do úplného znenia takej zmluvy. V elektronickej podobe zbierky zákonov bude možné následne k tomuto oznámeniu pripojiť priamy odkaz na text priamo z úradného vestníka. Vzhľadom na to, že od 1. júla 2013 je právne záväznou podobou úradného vestníka výlučne jeho elektronická podoba dostupná prostredníctvom systému EUR-Lex, občan bude mať funkčný odkaz z oznámenie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (uverejnenom v právne záväznej elektronickej podobe zbierky zákonov) na úplné znenie tejto zmluvy (uverejnené v právne záväznej podobe úradného vestníka). Tento spôsob vyhlasovania sa uplatní aj v prípade, ak ide o zmluvu, ktorá by sa mala inak podľa odseku 7 vyhlásiť v zbierke zákonov v úplnom znení.

 

Dôvodom tohto riešenia je praktický problém s duplicitnou publikáciou niektorých medzinárodných zmlúv, ktoré sa publikujú jednak v úradnom vestníku a následne zároveň aj v zbierke zákonov. Duplicitná publikácia však môže spôsobiť, že vyhlásené znenia (tej istej medzinárodnej zmluvy) budú rozdielne, čo je zapríčinené tým, že nebudú pochádzať z toho istého zdrojového súboru (z iného sa vychádza pri publikácii v úradnom vestníku a z iného pri publikácii v zbierke zákonov). Navrhovaný zákon o zbierke zákonov túto duplicitu odstraňuje tým, že zmluvy uverejnené v úradnom vestníku sa už neuverejňujú v zbierke zákonov v úplnom znení, na druhej strane však bude zachovaná informačná povinnosť, ako aj podmienka vyhlásenia v zbierke zákonov – a to oznámením  Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, v ktorom sa uvedú podstatné náležitosti takejto zmluvy, ako aj odkaz na úplné znenie takejto zmluvy uverejnené v úradnom vestníku.

 

K § 21

K § 21 ods. 1

 

Zákon ustanovuje, že ten, kto má záujem o vyhlásenie právneho predpisu, aktu medzinárodného práva alebo iného aktu v zbierke zákonov, tak musí urobiť na základe písomnej žiadosti doručenej ministerstvu spravodlivosti. Zákon zároveň priamo ustanovuje, kto je oprávnený takúto žiadosť podať. Úprava vychádza z dlhoročnej praxe, ako aj z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 19/1997 Z. z., ako aj Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky.

 

K § 21 ods. 2

 

Zákon stanovuje, že žiadosť musí byť doložená originálom dokumentu, ktorý má byť v zbierke zákonov vyhlásený. Tento dokument musí byť zároveň podpísaný oprávnenou osobou, a to buď priamo na základe Ústavy Slovenskej republiky, osobitných zákonov alebo vnútorných predpisov konkrétnej inštitúcie.

 

V zbierke zákonov nemožno vyhlásiť dokument, ktorý by nebol doručený v jeho originálnej autorizovanej podobe.

 

K § 21 ods. 3

 

Zákon ustanovuje, že nevyhnutným predpokladom na začatie redakčného spracovania akéhokoľvek dokumentu je disponovanie elektronickou podobou textu, ktorú je možné ďalej spracúvať. Táto elektronická podoba zároveň musí byť identická s autorizovaným originálom, ktorý sa doručuje ako súčasť žiadosti. Zákon stanovuje, že elektronická podoba sa vydavateľovi – ministerstvu spravodlivosti – sprístupňuje prostredníctvom portálu [okrem prípadov uvedených v § 24 ods. 6 (výpadky systému)]. V § 26 ods. 4 sa na prechodné obdobie ustanovuje výnimka z  tejto povinnosti.

 

Zákon zároveň stanovuje, že elektronická podoba musí byť sprístupnená ministerstvu najneskôr s doručením žiadosti o vyhlásenie a nie až dodatočne. Ak by v čase doručenia žiadosti sprístupnená nebola, nemožno žiadosť považovať za doručenú. Bez doručenia elektronickej podoby textu nemôže ministerstvo spravodlivosti začať s redakčným procesom, a to z dôvodov na strane žiadateľa o vyhlásenie, hoci od doručenia žiadosti plynú pre ministerstvo spravodlivosti lehoty určené na vyhlásenie v zbierke zákonov. V praxi často nastávajú prípady, že žiadosť o vyhlásenie je doručená, avšak elektronickú podobu sprístupní predkladateľ s oneskorením hodín, prípadne aj dní. Zákon teda rieši tento problém tým spôsobom, že až do sprístupnenia elektronickej podoby nemožno žiadosť o vyhlásenie považovať za doručenú. Tá sa stáva doručenou až v okamihu, keď sú splnené všetky jej náležitosti – a sprístupnenie elektronickej podoby je jednou z nich.

 

K § 21 ods. 4

 

Zákon ustanovuje zodpovednosť za materiál určený na vyhlásenie v jeho rôznych štádiách. Zákon zavádza zodpovednosť za súlad doručenej elektronickej podoby s autorizovaným originálom, ktorú má ten, kto žiada o vyhlásenie. Výnimkou je nariadenie vlády, kde za súlad zodpovedá rezort, ktorý pripravoval návrh nariadenia vlády a ktorý ho predkladal na rokovanie vlády.

 

Zákon takisto zavádza zodpovednosť za úplné znenie aktu medzinárodného práva, za ktoré zodpovedá gestor tohto aktu, ktorý prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky žiada o jeho vyhlásenie. Zodpovednosť tu teda neleží na tom, kto žiadosť o vyhlásenie podáva (Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky), ale na tom, kto akt medzinárodného práva ako gestor pripravoval. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky zodpovedá podľa zákona iba za text oznámenia, ktorým sa akt medzinárodného práva vyhlasuje.

 

Ministerstvo spravodlivosti ako vydavateľ zbierky zákonov zodpovedá za súlad textu odovzdaného na uverejnenie s textom reálne vyhláseným v zbierke zákonov.

 

K § 21 ods. 5

 

Zákon ustanovuje, že ministerstvo spravodlivosti je pri redakčnom spracovaní materiálov určených na vyhlásenie v zbierke zákonov oprávnené vykonávať kontrolu textu a v prípade potreby vykonať ich korektúru. Táto korektúra však má prísne definované podmienky. Pri takejto korektúre nesmie dôjsť k zmene vecného významu textu, obmedzuje sa teda striktne na formálnu kontrolu textu.  Zákon priamo uvádza, že korektúrou sa rozumie oprava chyby v písaní (napríklad y/i), počítaní, jazykové chyby (zabezpečenie súladu s kodifikovanou podobou štátneho jazyka), grafické chyby (napríklad zle graficky upravené tabuľky) a chyby v citáciách (napríklad ak sa cituje iný právny predpis, ale pri citácii jeho názvu dôjde k jeho nedôslednej citácii). Ďalším významným obmedzením pri výkone korektúry textu je zákaz svojvoľných opráv vydavateľom (ministerstvom spravodlivosti). Každá oprava vykonaná v rámci korektúry textu (vrátane jednoznačných opráv napríklad v písaní i/y) musí byť schválená osobou, ktorú na to splnomocní ten, kto podal žiadosť o vyhlásenie.

 

Oprávnenie na vykonávanie korektúry textu v čase medzi jeho schválením a vyhlásením v zbierke zákonov vychádza aj zo skúsenosti iných štátov, kde je takéto oprávnenie (tzv. proofreading) zakotvené takisto priamo v zákonnej úprave alebo vychádza z dlhoročnej praxe. Úprava priamo v zákone však poskytuje jasný zákonný rámec a vymedzenie možných korektúr textu po jeho schválení a stanovuje pre takéto zásahy presne definované limity.

 

Opravy formálnych chýb v texte (bez zmeny významu), ktorý už je schválený, avšak ešte nevyhlásený, sa vykonávajú napríklad v Českej republike, Cypre, Estónsku, Fínsku, Francúzsku, Grécku, Írsku, Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Lotyšsku, Litve, Luxembursku, Portugalsku, Slovinsku, Španielsku. Táto kompetencia patrí priamo do pôsobnosti publikačných úradov (na úrovni Slovenskej republiky ministerstvo spravodlivosti) napríklad v Českej republike, Estónsku, Grécku, Írsku a Poľsku.

 

K § 21 ods. 6

 

Zákon ustanovuje, že pri vyhlasovaní ministerstvo spravodlivosti dbá na to, aby boli právne predpisy, akty medzinárodného práva a iné akty vyhlásené v zbierke zákonov do 15 dní od predloženia žiadosti o vyhlásenie. Táto lehota neplatí v prípade, ak by bolo ohrozené vyhlásenie právneho predpisu najneskôr v deň nadobudnutia jeho účinnosti, resp. pri vyhlasovaní aktov medzinárodného práva sa dbá na to, aby boli vyhlásené najneskôr v deň nadobutia ich platnosti pre Slovenskú republiku. Pri stanovení úlohy vyhlásiť všetky materiály do 15 dní je však potrebné prihliadnuť na to, že  dodržanie tejto lehoty je silne závislé na kooperácii predkladateľa žiadosti o vyhlásenie, najmä v oblasti zabezpečenia súhlasu s korektúrami textov a ďalšej nevyhnutnej spolupráce. Ako ukázala prax, dodržanie tejto lehoty je v niektorých prípadoch neovplyvniteľné zo strany ministerstva spravodlivosti. Zákon preto v ustanovení neuvádza priamo formuláciu „ministerstvo spravodlivosti vyhlasuje...“, ale formuláciu „ministerstvo spravodlivosti dbá o to, aby... boli vyhlásené“.

 

K § 22

 

Zákon ustanovuje, že jednotlivé materiály uverejňované v zbierke zákonov sa číslujú postupne od 1. januára do 31. decembra. Týmto ustanovením sa teda potvrdzuje súčasný stav označovania poradovými číslami.

 

Po nadobudnutí účinnosti navrhovaného zákona však už naďalej nepočítame s uverejňovaním zbierky zákonov formou čiastok. Všetky materiály budú uverejňované samostatne a ich strany budú číslované samostatne pre každý jednotlivý materiál. Na účely elektronickej podoby zbierky zákonov je uverejňovanie formou čiastok bezpredmetné a stráca svoje opodstatnenie. Na druhej strane však táto zmena môže pozitívne ovplyvniť aj dostupnosť listinnej podoby zbierky zákonov. V súčasnej dobe, keď sú viaceré typy materiálov rôznej právnej sily uverejňované spoločne, si občan pri kúpe listinného výtlačku čiastky zbierky zákonov nekupuje len ten materiál, o ktorý má záujem, ale spolu s ním dostáva aj ďalšie materiály, o ktoré však nemusí mať záujem. Ak je napríklad v čiastke uverejnených 10 rôznych zákonov, tak občan si musí zakúpiť všetkých 10, aj keby mal záujem iba o jeden z nich. V budúcnosti by tento problém už nemal nastávať, pretože bude možnosť zakúpiť si iba jednotlivý zákon, o ktorý záujem má.

 

 

 

Zákon ďalej uvádza formálne náležitosti záhlavia prvej strany každého predpisu a potvrdzuje doterajšiu oficiálnu skratku zbierky zákonov – „Z. z.“.

 

K § 23

 

Vzhľadom na pokračujúcu existenciu listinnej podoby zbierky zákonov zákon ustanovuje, že každý, kto prejaví záujem, bude mať možnosť obstarania listinnej podoby zbierky zákonov. Avšak tak, ako v súčasnosti, listinný výtlačok bude dostupný iba odplatne.

 

Priamo zo zákona zároveň bude vyplývať povinnosť, aby ministerstvo spravodlivosti zabezpečil zaslanie jedného výtlačku listinnej podoby určeným ústavným činiteľom, inštitúciám a štátnym orgánom.

 

Vzhľadom na existenciu oficiálnej elektronickej podoby zbierky zákonov sa ruší bezplatné zasielanie výtlačku každej čiastky zbierky zákonov obciam, a to aj vzhľadom na neudržateľné finančné nároky, ktoré sa s bezplatnou tlačou a distribúciou tohto množstva čiastok spájajú. Ministerstvo spravodlivosti bude listinnú podobu zbierky zákonov doručovať už len obciam, ktoré preukázateľne nemajú žiadne pracovisko s prístupom na internet. Zákon  ustanovuje pre obce povinnosť poskytovať v sídle obecného úradu alebo na mieste, ktoré určí obec, nahliadnutie do zbierky zákonov, či už v do jej elektronickej alebo listinnej podoby. Občan teda bude mať stále možnosť dostať sa k právnemu poriadku Slovenskej republiky aj prostredníctvom obcí. Obce budú ďalej oprávnené vytvoriť aj výtlačok zo zbierky zákonov, ktorý bude však slúžiť výlučne na informatívne účely. Tieto výtlačky nebude obec poskytovať bezplatne, ale za úhradu, ktorá však nesmie prekročiť výšku materiálnych nákladov. Cieľom právnej úpravy nie je vytvoriť pre obce zárobkovú činnosť, avšak na druhej strane návrh zákona rešpektuje, že obce nemajú prostriedky na tlač právnych predpisov bezplatne.

 

Tieto povinnosti platia rovnako pre samosprávny kraj a okresný úrad.

 

K § 24

 

Napriek tomu, že informačný systém, prostredníctvom ktorého sa vyhlasuje a trvalo sprístupňuje elektronická podoba zbierky zákonov, bude zabezpečený v najväčšej možnej miere voči výpadkom, na účely právnej istoty je potrebné zákonne definovať postup v prípade, ak by z akýchkoľvek dôvodov došlo k výpadku tohto informačného systému. Medzi tieto dôvody pritom nemusí patriť čisto technická podstata problému, výpadok môže byť spôsobený aj externými faktormi, živelnou pohromou, alebo hoci aj vyhláseným vojnovým stavom. Aj pre tieto prípady je však nutné zákonne definovať postup, ak vznikne súrna potreba vyhlásenia akéhokoľvek materiálu v zbierke zákonov.

 

Zákon ako prvú podmienku (v odseku 1) uvádza, že takýto výpadok musí ministerstvo spravodlivosti ako vydavateľ zbierky zákonov bezodkladne oznámiť, a to dostupnými prostriedkami. Zákon neuvádza presné prostriedky, ktorými tak má urobiť, ako príklad však uvádza webové sídlo alebo médiá. V návrhu vychádzame z toho, že obmedzenie na presne stanovené spôsoby oznámenia tejto skutočnosti by mohli byť v budúcnosti limitujúce a problematické. Toto ustanovenie má skutočne za cieľ stanoviť postup v prípade hoci aj vojnového stavu, v ktorom možno nebude webové sídlo alebo Rozhlas a televízia Slovenska dostupné. Aj v týchto prípadoch však môže vzniknúť potreba súrnych legislatívnych opatrení, ktoré musia byť vyhlásené v zbierke zákonov zákonom ustanoveným spôsobom. Rovnakým spôsobom sa následne oznamuje aj odstránenie existujúcej prekážky (odsek 3).

 

Zákon ustanovuje, že v čase trvania prekážky sa uverejňuje výlučne listinná podoba zbierky zákonov. V elektronickej podobe zbierky zákonov sa takto vyhlásené materiály síce dodatočne sprístupnia tiež, avšak budú už výlučne v informatívnej podobe a toto ich sprístupnenie cez informačný systém sa nebude považovať za ich „vyhlásenie“. Kvôli prehľadnosti sa bude zároveň v tomto systéme viesť zoznam takto vyhlásených materiálov.

 

Zákon ďalej ustanovuje, že pri nepredvídaných a výnimočných prerušeniach elektronického systému na tvorbu práva (Slov-Lex, eLegislatíva) nie je potrebné zasielať ministerstvu spravodlivosti elektronickú podobu materiálu určeného na vyhlásenie prostredníctvom tohto systému, ale bude tak možné aj na inom vhodnom nosiči (napríklad na USB kľúči, CD a podobne).

 

K § 25

K § 25 ods. 1

 

Chyby v zbierke zákonov bude možné opraviť tak ako v súčasnosti. Na tento účel bude použitý materiál s označením „oznámenie o oprave chyby“. Návrh zákona tak preberá súčasnú prax, ako aj prax takmer všetkých úradných vestníkov, v ktorých možno po vyhlásení opraviť chyby formou oficiálneho korigenda, ktoré však musí (by malo) mať presne stanovené podmienky. Návrh zákona tieto podmienky ustanovuje v odsekoch 2 a 3.

 

 Vzhľadom na existujúce problémy s citáciou existujúcich oznámení (dnes „redakčných oznámení o oprave chyby“) sa zákonom navrhuje označovať oznámenia o oprave chyby kontinuálne poradovými číslami, ktoré budú nadväzovať na číslovanie ostatných materiálov uverejňovaných v zbierke zákonov. Všetky oznámenia o oprave chyby tak budú jednoznačne citovateľné, čo umožní aj ich lepšie prepojenie v rámci informačného systému, prostredníctvom ktorého bude dostupná elektronická podoba zbierky zákonov.

 

K § 25 ods. 2 a 3

 

Zákon bližšie špecifikuje možné chyby, ktoré bude oznámenie o oprave chyby riešiť.

 

Odsek 2 upravuje problematiku chýb, ktoré nevznikli priamo pri redakčnom spracovaní textu a ktoré žiadnym spôsobom nezapríčinilo ministerstvo spravodlivosti. V takom prípade bude chybu možné odstrániť na základe žiadosti toho, kto podal žiadosť o vyhlásenie materiálu, v ktorom sa chyba nachádza; žiadateľ zároveň priloží aj správne znenie textu. Takouto žiadosťou však nebude možné opraviť akúkoľvek chybu, ktorá sa vo vyhlásenom texte vyskytne. Účelom inštitútu oznámenia o oprave chyby nie je „vecne novelizovať“ právny predpis, ale opraviť v ňom zjavné nepresnosti, najmä formálneho charakteru. Zákon preto obsahuje zákonnú podmienku: ministerstvo spravodlivosti vyhovie len takej žiadosti, ktorá nezasahuje do vecného významu textu.

 

Odsek 3 upravuje problematiku chýb, ktoré vznikli priamo zavinením ministerstva spravodlivosti pri spracovaní právneho predpisu pred jeho uverejnením. Vzhľadom na jednoznačnosť takejto chyby (rozdiel oproti doručenému originálu) bude môcť chybu po zistení opraviť ministerstvo spravodlivosti aj z vlastného podnetu alebo na základe upozornenia kýmkoľvek (nielen žiadateľom o uverejnenie textu, v ktorom sa chyba vyskytla – toho však o takejto oprave bezodkladne informuje).

 

K § 26

 

Súčasťou oficiálnej elektronickej podoby zbierky zákonov budú tie právne predpisy, akty medzinárodného práva a iné akty, ktoré budú uverejnené po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Sme však toho názoru, že takýto rozsah poskytnutých hodnoverných elektronických verzií nepostačuje. Na tento účel teda navrhujeme, aby bolo ministerstvo spravodlivosti zákonom splnomocnené sprístupniť prostredníctvom elektronickej podoby zbierky zákonov aj staršie právne predpisy, ktoré boli pred účinnosťou tohto zákona vyhlásené výlučne v listinnej podobe zbierky zákonov. V praxi pôjde o elektronické duplikáty originálnych vyhlásených listinných výtlačkov čiastok zbierky zákonov. Tieto elektronické duplikáty budú dostupné vo formáte PDF, budú vytvorené skenovaním a zabezpečené elektronickými prostriedkami, ktoré zaručia hodnovernosť a nemennosť obsahu. Takéto sprístupnenie však nebude mať žiadny vplyv na otázku platnosti/účinnosti sprístupnených materiálov, tá bude vždy odvodená od ich pôvodného vyhlásenia a ich obsahu.

 

Po ich označení za zhodné s listinnou podobou však budú využiteľné na právne účely rovnako, ako ich listinné originály. Ak by sa v elektronických duplikátoch vyskytla chyba znamenajúca rozdiel oproti pôvodnému listinnému originálu, prednosť bude mať listinný originál.

 

Ustanovenie odseku 2 reaguje na zrušenie právneho predpisu označeného názvom „výnos“. Ak niektorý právny predpis obsahuje splnomocnenie na vydanie výnosu, ktorý by mal byť vyhlásený až po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, bude na základe tohto splnomocnenia vydané opatrenie.

 

Právne predpisy, akty medzinárodného práva a iné akty vyhlásené v zbierke zákonov vyhlásené podľa doterajších predpisov a platné ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona ostávajú v platnosti.

 

Prechodné ustanovenie rieši problematiku doručovania elektronickej podoby textu právneho predpisu v čase od 1. januára 2016 do 31. marca 2016, kedy ešte právna úprava regulujúca používanie elektronického systému na tvorbu právnych predpisov nebude účinná. V tomto období sa ministerstvu spravodlivosti bude doručovať elektronická podoba textu právneho predpisu prevažne emailom alebo prostredníctvom Portálu právnych predpisov. 

 

K § 27

 

            Ak nastanú mimoriadne okolnosti spočívajúce najmä v ohrození ľudských práv a základných slobôd alebo bezpečnosti, hrozbe značných hospodárskych škôd, vyhlásení núdzového stavu alebo opatrení na riešenie mimoriadnej situácie, ustanovenia o uskutočňovaní tvorby návrhu právneho predpisu prostredníctvom portálu, o predbežnej informácii a pripomienkovom konaní (§ 8 až 10) sa pri procese tvorby právnych predpisov nemusia použiť.

 

K § 28

 

Ustanovenie dáva možnosť, aby sa v informačnom systéme, ktorým sa sprístupňuje elektronická podoba zbierky zákonov, t. j. na portáli Slov-Lex vytvoril samostatný modul, ktorý bude obsahovať aj rezortné publikačné nástroje (rezortné vestníky). Táto možnosť nebude pre inštitúcie povinná, ale dobrovoľná, ak o to prejavia záujem. Cieľom je umožniť zvýšiť dostupnosť právnych informácii pre adresátov práva. Ako príklad sprístupnenia relevantných rezortných informácií pre širšiu verejnosť možno uviesť príklad publikačného nástroja Ministerstva financií Slovenskej republiky – Finančného spravodajcu.

 

K § 29

 

Novým zákonom sa zrušuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

 

 

K čl. II

 

Novelou zákona o štátnych symboloch sa do zoznamu objektov, ktoré môžu byť označené štátnym znakom, pridáva zbierka zákonov. Toto ustanovenie tak umožní ministerstvu spravodlivosti opatriť záhlavie prvej strany zbierky zákonov štátnym znakom. Napriek tomu, že štátny znak sa používa na označenie čiastok zbierky zákonov už dnes, takéto priamo ukotvenie v zákone o štátnych symboloch absentuje.

 

 

K čl. III 

 

       Od 1. júla 2013 došlo k zmene formy vydávania úradného vestníka. K uvedenému dátumu bola na základe nariadenia Rady (EÚ) č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie (ďalej len „nariadenie Rady“) zavedená výlučná existencia elektronickej podoby úradného vestníka.

 

       Návrh novelizácie zákona č. 416/2004 Z. z. túto skutočnosť zohľadňuje. V bode 1 sa do zákona vkladá odkaz na nariadenie Rady, čím sa zvyšuje informačná hodnota zákona č. 416/2004 Z. z. a jednoznačným spôsobom sa vymedzuje úprava vydávania úradného vestníka.

 

 V nadväznosti na nariadenie Rady je zároveň potrebné upraviť ustanovenia § 3 zákona č. 416/2014 Z. z., ktoré sa vzhľadom na zrušenie listinnej podoby Úradného vestníka Európskej únie stali obsolétnymi. Podľa týchto ustanovení ministerstvo spravodlivosti zabezpečuje pre vybraných ústavných činiteľov, ústredné orgány štátnej správy a iné inštitúcie „jedno vyhotovenie úradného vestníka“. Po zrušení oficiálnej listinnej podoby úradného vestníka a jeho vydávaní výlučne v elektronickej podobe je táto úloha naďalej bezpredmetná. Zákon ďalej ustanovuje pre obce povinnosť poskytovať v sídle obecného úradu alebo na mieste, ktoré určí obec, nahliadnutie do úradného vestníka. Občan teda bude mať možnosť dostať sa k úradnému vestníku aj prostredníctvom obce. Obce budú ďalej oprávnené vytvoriť aj výtlačok z úradného vestníka, ktorý bude však slúžiť výlučne na informatívne účely. Tieto výtlačky nebude obec poskytovať bezplatne, ale za úhradu, ktorá však nesmie prekročiť výšku materiálnych nákladov. Cieľom právnej úpravy nie je vytvoriť pre obce zárobkovú činnosť, avšak na druhej strane návrh zákona rešpektuje, že obce nemajú prostriedky na poskytovanie výtlačkov bezplatne.

 

 

K čl. IV 

 

            Navrhuje sa účinnosť zákona.

 

V Bratislave, 26. augusta 2015

 

 

 

 

 

 

Robert Fico v. r.

predseda vlády Slovenskej republiky

 

 

 

 

 

 

Tomáš Borec v. r.

minister spravodlivosti Slovenskej republiky

 

 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1320
PoUtStŠtPiSoNe
: