V praxi sa stáva, že príbuzný, blízka, či iná osoba narodená ešte na začiatku 20. storočia je nezvestná už niekoľko desaťročí a napriek tomu stále figuruje na listoch vlastníctva zapísaných v katastri nehnuteľností. Ich príbuzní, dedičia alebo osoby, ktoré sú s nimi späté spoluvlastníctvom, teda osoby, ktoré by mali právny záujem na ich vyhlásení za mŕtvych nedisponujú žiadnymi dokumentami, ktoré by potvrdzovali dátum ich narodenia, alebo by aspoň potvrdili ich existenciu. V týchto prípadoch je otázne, ako dosiahnuť, aby boli tieto osoby vyhlásené za mŕtve za účelom dedenia, príp. riešenia spoluvlastníckeho vzťahu.
Smrť fyzickej osoby sa zásadne preukazuje zákonným spôsobom, ktorým je úradné zistenie smrti. Ak nie je možné smrť preukázať takýmto spôsobom, fyzickú osobu za mŕtvu môže vyhlásiť jedine súd. Podľa ustanovenia § 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka (OZ) môže súd vyhlásiť osobu za mŕtvu vtedy, keď zistí jej smrť inak. Za mŕtvu súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežije (ide napr. o prípady, keď so zreteľom na dátum narodenia nezvestnej osoby sa dá racionálne predpokladať, že táto osoba už zomrela). Z judikatúri a právnej praxe vyplýva, že o nezvestnosť osoby ide vtedy, ak je jej neprítomnosť a nedostatok správ o nej sprevádzaný takými okolnosťami, ktoré sú spôsobilé vyvolať presvedčenie o tom, že táto osoba už nežije alebo že je veľmi pravdepodobné, že nežije. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn. 6 M Cdo 20/2010).
Konanie o vyhlásení za mŕtveho sa v právnej teórii zaraďuje medzi tzv. konania nesporové. Vzhľadom na to, že toto konanie možno začať aj bez návrhu, účastníkmi konania sú aj tí, o ktorých právach alebo povinnostiach sa koná (tzv. III. definícia účastníctva podľa § 94 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Z uvedeného je zrejmé, že je nevyhnutné identifikovať nezvestnú osobu spôsobom, aby bolo nepochybné, o ktorú osobu sa v rozhodnutí o vyhlásení za mŕtveho jedná.
Problematická, ale nie zriedkavá je situácia, keď síce vzhľadom na dátum narodenia nezvestného je možné racionálne predpokladať jeho smrť, avšak osoba, ktorá má na takomto vyhlásení právny záujem, nemá k dispozícii žiaden doklad o tom, kedy sa daná nezvestná osoba narodila (najmä rodný list), príp. iný doklad, ktorý by ju mohol inak riadne identifikovať. Jedinou úradnou zmienkou o existencii osoby často býva len neúplný zápis v katastri nehnuteľností, ktorému častokrát chýba uvedenie dátumu narodenia tejto osoby.
V týchto prípadoch osobám s právnym záujmom zrejme nezostáva nič iné ako prehľadávať archívy, prípadne aj záznamy na farnostiach (v minulosti sa významné skutočnosti o narodení, manželstve a úmrtí zapisovali i na farských úradoch). Z dôvodu, že tieto zápisy mali byť vykonané niekedy viac ako pred sto rokmi, stáva sa, že ich vyhľadávanie býva často neúspešné a jedinou úradnou zmienkou o existencii takejto osoby je jej figurovanie na liste vlastníctva. Otázne vtedy je, akým spôsobom takúto nezvestnú osobu, pri ktorej by boli splnené predpoklady na jej vyhlásenie za mŕtvu, v návrhu na vyhlásenie za mŕtveho identifikovať.
Je nepochybné, že nezvestná fyzická osoba, ktorá má byť rozhodnutím súdu vyhlásená za mŕtvu, musí byť v konaní riadne identifikovaná tak, aby bolo nepochybné, ktorej fyzickej osoby sa vyhlásenie za mŕtvu týka a súčasne, aby bolo možné spolahlivo posúdiť, či sú u nej splnené všetky predpoklady vyžadované zákonom pre vyhlásenie za mŕtvu. Len v tomto prípade môže súd posúdiť, ktorá osoba je v zmysle ustanovenia § 94 ods. 1 Občianského súdneho poriadku účastníkom konania, ustanoviť jej opatrovníka a vydať vyhlášku, v ktorej ju vyzve, aby sa do jedného roka prihlásila a taktiež vyzvať každého, kto o nej vie, aby podal v tejto lehote o nej správu súdu, jeho opatrovníkovi, príp. inému zástupcovi. V tejto vyhláške je ďalej zapotrebné uviesť podstatné okolnosti prípadu a následne spoľahlivo dovodiť, či ide skutočne o nezvestnú osobu a či je so zretelom na všetky okolnosti možné usúdiť, že táto osoba už nežije.
Podľa už prekonaného názoru Najvyššieho súdu České republiky ( sp. zn. 21 Cdo 653-2004) na identifikáciu v návrhu na vyhlásenie za mŕtveho nie je potrebné uviesť všetky potrebné údaje vrátane rodného čísla, dátumu narodenia, príp. posledného známeho bydliska len v prípade, ak by návrh (prípadne doplnený návrh) obsahoval také skutočnosti, ktoré by súdu umožňovali dané údaje zistiť vlastným šetrením (v zásade dožiadaním matričného úradu, príp. štátneho archívu). Z uvedeného právneho názoru však vyplýva, že ak by takéto skutočnosti uvedené neboli, alebo na základe takýchto poskytnutých skutočností by ani súd nebol schopný zistiť identifikačné údaje nezvestnej osoby (akými sú rodné číslo, dátum narodenia, príp. posledné známe bydlisko), tak by musel byť takýto návrh neúspešný.
Tento právny názor českých súdov bol následne zvrátený rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR v konaní sp. zn. 22 Cdo 1378-2005, na ktoré nadväzuje aj rozhodnutie v konaní sp. zn. 28 Cdo 5033/2009 v tom zmysle, že síce návrh na začatie konania o vyhlásenie za mŕtveho musí okrem všeobecných náležitostí okrem iného i dostatočne identifikovať nezvestnú osobu, ale z ustanovení zákona podľa názoru Nejvyššího soudu nevyplýva, že žalobca je povinný takúto osobu identifikovať, resp. umožniť jej identifikáciu práve podľa jej dátumu narodenia, alebo rodného čísla. Toto avšak platí len za predpokladu, že je takáto osoba identifikovaná iným, nezameniteľným spôsobom.
Možno len súhlasiť s názorom českých súdov, že postup, ktorý by smeroval k odmietnutiu návrhu, ktorý by mal všetky náležitosti stanovené zákonom, len z dôvodu neuvedenia dátumu narodenia, príp. rodného čísla nezvestnej osoby, ktorej vyhlásenie za mŕtvu sa návrhom smeruje by predstavoval denegatio iustitiae v zmysle 36 ods. 1 Listiny základných práv. Zároveň treba poznamenať, že i keď je pravdou, že rozoberané rozhodnutia sú súčasťou judikatúry českých a nie slovenských súdov, z dôvodu podobnosti a vzájomného ovplyvňovania rozhodovania justičných orgánov týchto dvoch krajín a z dôvodu, že slovenská judikatúra podľa všetkého nedisponuje uceleným právnym názorom Najvyššieho súdu ohľadom tohto právneho problému sú podľa autora tieto rozhodnutia relevantné i v našom slovenskom právnom prostredí.
Súčasná prax slovenských súdov ohľadom rozhodovania vo veciach vyhlásenia za mŕtveho pripúšťa vyššie v texte uvedenú identifikaciu osôb, t.j. identifikáciu nezvestnej osoby iba na základe mena, priezviska a to prostredníctvom úradného zápisu (zápisu v katastri nehnuteľností). Okresný súd Piešťany v rozhodnutí o vyhlásení za mŕtveho sp. zn. 5P 173/2008 vzhľadom na skutočnosť, že sa vykonaným dokazovaním nepodarilo zistiť dátum narodenia, miesto narodenia a ani presné posledné známe bydlisko nezvestnej osoby, vo výroku rozsudku túto osobu identifikoval ako podielovú spoluvlastníčku nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností.
Tendencia rozhodovania slovenských súdov teda nadväzuje na právny názor českej judikatúry. Nebolo by však na škodu, aby i slovenský Najvyšší súd zaujal v tejto veci autoritatívne stanovisko. Taktiež je azda ešte vhodné dodať, akým spôsobom sa určuje miestna príslušnosť ak vo veci chýbajú podmienky miestnej príslušnosti a zrejme ich nemožno ani zistiť, nakoľko osobu, ktorá má byť vyhlásená za mŕtvu, nemožno identifikovať, keďže nie je známy dátum a miesto jej narodenia a ani jej posledné bydlisko. Miestne príslušným na konanie v tomto prípade by mal byť súd, na ktorý bol podaný návrh, ak úzko súvisí s už začatým konaním vedeným na tomto súde (pôjde najmä o konanie ohľadne zrušenia a vysporiadania podielového spoluvlastníctva). S takýmto záverom sa stotožňuje i Najvyšší súd SR, ktorý v uznesení z 25.06.2009 sp. zn. 3 Ndc 18/2009 určil miestnu príslušnosť Okresného súdu Piešťany v už vyššie spomenutej veci sp. zn. 5P 173/2008, pretože sa tento súd už s oboma vecami oboznámil a preto podľa názoru Najvyššieho súdu rozumnému usporiadaniu vzťahov zodpovedá, aby predloženú vec prejednal a rozhodol tento súd.
Ako už bolo povedané, konaním o vyhlásenie za mŕtveho sa navrhovateľ, ktorý má vo veci právny záujem snaží dosiahnuť najmä riešenie problematického spoluvlastníctva a prechod vlastníckeho práva dedením. Podľa súčasnej právnej praxe nie je na identifikáciu nezvestnej osoby vždy nevyhnutné označiť ju práve jej rodným číslom, dátumom narodenia, príp. uvedením jej posledného bydliska. Rozsudok, ktorým sa nezvestná osoba vyhlasuje za mŕtvu nahrádza úmrtný list, resp. slúži priamo na zápis do knihy úmrtí v matrike. Na základe tohto rozsudku sa dá potom ďalej pokračovať a dosiahnuť vyriešenie problematického vlastníckeho stavu.
Mgr. Michal Antal
Advokátska kancelária JUDr. Roman Cibulka