Teória práva v praxi II. – výklad súdov contra legem

V minulom príspevku sme sa zaoberali jazykovým výkladom. Upozornili sme na prípady, v ktorých vyslovil Ústavný súd Českej republiky povinnosť všeobecných súdov odchýliť sa od doslovného znenia zákona v prípadoch, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z právnych princípov. Zároveň sme však upozornili na dôležitý faktor, ktorý je nutné dodržať, a síce vyhýbanie sa ľubovôli pri rozhodovaní a s tým súvisiaca potreba náležitého odôvodnenia súdu založeného na racionálnej argumentácii.[1] Dnes nadviažeme na tvrdenie z minulého príspevku, že takéto stanovisko otvára priestor pre rozhodovanie súdov contra legem.

Čo znamená contra legem?

Zaužívané označenie „contra legem" nemusí hneď znamenať, že súd rozhoduje protizákonne, záleží od splnenia podmienok, ktoré si vymedzíme v nasledujúcom texte. Označenie „contra legem" (možno nie najsprávnejšie) znamená, že ide o výklad proti doslovnému jazykovému zneniu zákona, s ktorým sme sa oboznámili naposledy. Nič viac a nič menej. Nepovažujem však za správne vyhýbanie sa tomuto označeniu v odôvodneniach súdov v dôsledku určitých obáv, že by to mohlo pôsobiť ako protizákonné rozhodnutie. Bohužiaľ, práve prax slovenských súdov je taká, že slovné spojenie „contra legem" používajú veľmi zriedka a snažia sa ho nahradiť napríklad „extenzívnym výkladom". To môže viesť akurát tak k právnej neistote v dôsledku nepresného označovania použitých inštitútov. Ostaňme preto pri nazývaní veci ich pravými menami.

Môže súd rozhodovať contra legem? Vymedzenia základných podmienok

Po vysvetlení si toho, že rozhodovanie contra legem nemusí byť vždy protizákonné, môžeme pristúpiť k problematike prípustnosti, resp. neprípustnosti takéhoto rozhodovania súdmi. Rozhodovanie contra legem v zásade za vylúčené nepovažujem, keďže nejde o rozhodovanie protizákonné. Keďže sa však takýmto rozhodovaním intenzívne zasahuje do jedného zo základných princípov právneho štátu – princípu právnej istoty – je na mieste sformulovať podmienky, za ktorých je rozhodovanie contra legem vylúčené, čiže akúsi hranicu sudcovskej tvorby práva. Vychádzajúc z diel F. Melzera a F. Bydlinskeho[2] si dovolím sformulovať tri základné podmienky, za ktorých je rozhodovanie contra legem neprípustné (čo znamená, že ak čo i len jedna z týchto podmienok nie je splnená, súd môže rozhodnúť proti doslovnému zneniu zákona – môže rozhodnúť contra legem):

1. Jasný, jednoznačný text zákona, resp, právnej normy obsiahnutej v zákone
2. Jednoznačný úmysel historického zákonodarcu ustanoviť takýto text zákona
3. Klauzula rebus sic stantibus, čiže nezmenenie podstatných podmienok od čias ustanovenia textu zákona zákonodarcom, vrátane jeho účelu zodpovedajúcemu jeho doslovnému jazykovému zneniu, k momentu aplikácie daného textu súdom na konkrétny prípad

A teraz ozaj teória práva v praxi – praktické príklady rozhodovania súdov contra legem

V zásade sa k potrebe riešenia otázky, či je možná aplikácia práva contra legem dostaneme len vtedy, keď je splnená prvá podmienka, čiže jasný, jednoznačný text zákona, ktorý nám nedáva v rámci jazykového výkladu výkladovú alternatívu.

Zoberme si na ilustráciu týchto podmienok jednoduchý (najprv predsa len trošku teoretický) príklad v podobe ustanovenia § 228 OSP, [3] ktorý ako jeden z dôvodov obnovy konania ustanovuje pod písmenom e) rozpor právoplatného rozsudku „s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev [...]"[4]. Čo sa týka prvej z podmienok, tá je podľa nášho názoru splnená. Musí ísť o rozhodnutie, zrejme bez ohľadu na jeho formu, ktorú vydá orgán označený ako „Súdny dvor Európskych spoločenstiev". Vec sa má ale tak, že orgán s takýmto označením v súčasnosti už neexistuje.[5] Platná a účinná úprava OSP však jasne a jednoznačne predpokladá práve rozhodnutie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ES), nie Súdneho dvora Európskej únie (EÚ).[6] Čo sa týka druhej podmienky, jednoznačného úmyslu historického zákonodarcu (pod tým sa rozumie zákonodarca v čase prijatia príslušného zákona) ustanoviť takýto text zákona, je jasné, že tým myslel Súdny dvor vtedajšieho Európskeho spoločenstva preto, pretože vychádzal z platného právneho stavu v čase prijímania zákona, kedy nemohol predpokladať nahradenie Súdneho dvora ES Súdnym dvorom EÚ. Jeho úmyslom však určite bolo, aby išlo o rozhodnutie práve tohto orgánu, bez ohľadu na jeho názov. Druhá z podmienok pre vylúčenie možnosti súdu rozhodnúť contra legem je preto, podľa nášho názoru, taktiež splnená. Pozrime sa na tretiu z podmienok – klauzulu rebus sic stantibus, čiže predpoklad nezmenenia podstatných podmienok. V našom prípade sa podmienky podstatne zmenili, orgán označený ako Súdny dvor Európskych spoločenstiev už viac neexistuje, jeho kompetencie prevzal Súdny dvor Európskej únie. Tretia podmienka preto nie je splnená, čo znamená, že súd môže rozhodnúť contra legem. Viac ako pravdepodobne bude súd pri aplikácii tohto ustanovenia namiesto Súdneho dvora ES brať do úvahy Súdny dvor EÚ.

„A" alebo „alebo"?

Uveďme si ešte jeden príklad, na ktorý som natrafila na jednom internetovom právnom portáli[7] a skúsme si ho analyzovať pomocou nami vymedzených podmienok. Tento krát išlo o sťažnosť podanú na Ústavnom súde SR, v ktorej sťažovateľ namietal nesprávny výklad spojky „a" použitej v § 19 ods. 1 písm. a) zákona o strelných zbraniach a strelive v znení účinnom v čase rozhodovania prvostupňového správneho orgánu.[8] Podľa uvedeného ustanovenia sa za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona nepovažoval ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin a úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že Najvyšší súd ako súd odvolací sa s jeho námietkami voči interpretácii uvedeného ustanovenia krajským súdom nevysporiadal, „ale len uviedol bez zdôvodnenia, že nepochybne vyplýva ako gramaticky aj logicky správny výklad, že spojku ,a' treba vykladať vo význame ,alebo'. Tento svoj záver však žiadnym spôsobom nezdôvodnil a v tejto časti je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné." Otázkou je, či v tomto prípade bol Najvyšší súd oprávnený rozhodnúť contra legem, pretože de facto tak nepochybne urobil. Prvá podmienka na neprípustnosť výkladu contra legem je splnená. Spojka „a" je vždy len a len zlučovacou spojkou a nikdy nebude znamenať „alebo". Čo sa týka tretej podmienky – rebus sic stantibus, nemyslím, že došlo k zmeneniu podstatných podmienok od prijatia zákona po jeho aplikáciu Najvyšším súdom SR, preto považujem aj túto podmienku za splnenú. Vráťme sa však k druhej podmienke a síce k zisteniu, aký bol jednoznačný úmysel historického zákonodarcu. Zákon o strelných zbraniach bol prijatý v roku 2003.[9] Pôvodne obsahoval teda spojku „a". No už v roku 2004 bol tým istým zákonodarcom[10] tento zákon novelizovaný[11] tak, že spojka „a" bola nahradená spojkou „alebo". Takáto rýchla novela síce naznačuje, že úmysel zákonodarcu bol teda taký, aby platila spojka „alebo" a teda, že nebola splnená podmienka číslo dva a teda mohol Najvyšší súd rozhodnúť aj contra legem[12]. Problémom však je, že Najvyšší súd v čase vydania tohto contra legem rozhodnutia nevedel o budúcej novele tohto ustanovenia a teda nemohol použiť tento argument pre vyjadrenie úmyslu zákonodarcu. Nevylučuje sa, že by takýto úmysel historického zákonodarcu mohol získať iným spôsobom, napríklad z dôvodovej správy k zákonu. Odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu však ničomu takémuto nenasvedčuje.

Podľa Ústavného súdu SR postačovalo, že Najvyšší súd vo svojom zdôvodnení odkázal na logický a gramatický výklad. Ústavný súd vo svojom náleze konkrétne uvádza: „Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa uvádza, že logický a gramatický výklad právnej normy nepredstavujú bezobsažné pojmy právno-aplikačnej teórie. Za obidvoma sa skrýva používanie pravidiel formálnej logiky (analýza, syntéza, indukcia, dedukcia, generalizácia a pod.) i zákonitostí slovenského jazyka pri objasňovaní zmyslu a účelu jednotlivých právnych noriem. Tak to bolo aj v zdôvodnení najvyššieho súdu, v ktorom tento odkázal na logický a gramatický výklad."[13] Ďalej rozvádza argumentáciu, ktorú „asi myslel" Najvyšší súd. Na záver vyriešenie tohto čiastkového problému obsiahnutého v ústavnej sťažnosti, Ústavný súd dodáva: „Ak teda sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd postupoval nad rámec svojich právomocí, keď nekonal iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a že si prisvojil zákonodarnú moc tvorby právnych predpisov, ktorá patrí v zmysle čl. 72 a nasl. ústavy len Národnej rade Slovenskej republiky, Ústavný súd poukazuje na to, že ani v modernom právnom štáte sa nemožno vyhnúť medzerám či iným nedostatkom v zákonných právnych predpisoch, pričom obzvlášť citeľný je tento negatívny jav v odvetví práva správneho (sem patrí aj právna úprava zbraní a streliva). Orgány aplikujúce správne právo, a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy). Z uvedeného výkladu ustanovenia zákona o strelných zbraniach a strelive vyplýva, že v sťažovateľovom prípade najvyšší súd, ale ani súd prvého stupňa, medze ústavy neprekročili."[14]

Toto odôvodnenie je asi tak dobre odargumentované ako samotné rozhodnutie Najvyššieho súdu. Podľa môjho názoru je maximálne nepostačujúce, aby sa pri rozhodovaní contra legem súd v odôvodnení uskromnil na odkaz na logický a gramatický výklad bez ohľadu na to, či ide o relatívne triviálne rozhodnutie, ktoré pravdepodobne naozaj bolo len „preklepom" zákonodarcu, bez náležitého zistenia jeho jednoznačného úmyslu a bez náležitého preverenia všetkých podmienok, za ktorých je dotváranie práva contra legem vylúčené. Takéto rozhodnutie môže totiž vytvoriť nebezpečný precedens, narušiť základné princípy právneho štátu, najmä princíp deľby moci a neoprávnene tak zasiahnuť do základných práv a slobôd jednotlivcov. Podľa môjho názoru bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu nezákonné a Ústavný súd mal takéto rozhodnutie zrušiť alebo sa prinajmenšom vysporiadať s odôvodnením pre opačný názor s náležitejšou starostlivosťou.

Z tohto príkladu nám ale vyplýva, že je zistenie úmyslu historického zákonodarcu formulovať text zákona tak, ako ho nakoniec naozaj naformuloval, pomerne obtiažne, najmä, ak má byť tento úmysel zistený jednoznačne. A ako sme videli práve v druhom príklade, súdy sa touto investigatívnou činnosťou príliš nezaoberajú, resp. svoj postup dostatočne neodôvodňujú. V konečnom dôsledku to znamená to, že je podmienky pre vylúčenie výkladu contra legem ťažko splniť. Tento stav, hoci je reálny, nepovažujem za správny. Nevylučujem, aby súdy v niektorých prípadoch rozhodli dokonca contra legem, ale nepovažujem za správne, keď dostatočne nepreskúmavajú podmienky vylúčenia takéhoto výkladu a najmä, ak svoju rozhodnutie dostatočne neodôvodnia.

Nielen ľubovôľa je prekážkou rozhodovania contra legem

Vychádzajúc a aplikačnej praxe nemeckých súdov môžeme konštatovať, že v zásade pripúšťajú možnosť výkladu contra legem.[15] Nemecké súdy sa však neboja judikovať aj odmietnutie tohto výkladu v prípade, ak preň nie sú splnené podmienky. Stalo sa tak napríklad v rozhodnutí Ústavného súdu,[16] kedy bol výklad contra legem odmietnutý, pretože bolo rozhodnutie súdu založené na sociálnych politických dôvodoch, aplikovaný ústavný princíp bol vágny, odôvodnenie podporujúce rozhodnutie malo politický charakter a navyše tu chýbal i potrebný doktrinálny konsenzus.[17] Takže nielen ľubovôľa sudca, ale aj politicky motivované rozhodnutie vylučujú výklad contra legem.

Záverečné slovo

Síce tu nešlo o bájku, rozsahom ani obsahom, ale predsa by sa na záver hodilo ponaučenie a dokonca nie jedno. Po prvé, contra legem neznamená automaticky protizákonné, po druhé, súdy môže za určitých podmienok rozhodovať contra legem, nesmie však ísť o ľubovôľu ani o politický motív a po tretie, odôvodnenia a vôbec rozhodnutia slovenských súdov nie sú vždy ideálne. Ale to je z iného súdka. Nabudúce sa pozrieme na problematiku právnych princípov v aplikačnej praxi.

Bc. Slavomíra Henčeková
študentka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Citácie a odkazy:

[1] Pozri http://www.najpravo.sk/clanky/teoria-prava-v-praxi-i-jazykovy-vyklad-nad-zlato.html

[2] MELZER, F.: Metodologie nalézaní práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 232 a nasl.; BYDLINSKI, F.: Grundzüge der juristischen Methodenlehre. 1. vydanie. Wien: FOWI-Arbeitspapiere Nr. 95, Brünner Vorträge Nr. 1, 2003, s. 54 a nasl.

[3] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

[4] Zvyšná časť tohto ustanovenia je pre naše účely na tomto mieste irelevantná

[5] Od novembra 2009 bol premenovaný na Súdny dvor Európskej únie; pozri http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAdny_dvor_Eur%C3%B3pskej_%C3%BAnie

[6] Pre ilustráciu dotvárania práva contra legem ignorujeme na tomto mieste iné prípadné argumenty z oblasti európskeho práva upravujúce otázku nástupníctva Súdneho dvora EÚ do postavenia Súdneho dvora ES

[7] Dostupný na http://www.otvorenepravo.sk/m/clanok/57/spojka-a-volajte-ma-alebo-alebo

[8] Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 274/07

[9] Zákon č. 190/2003 Z. z. o zbraniach a strelive

[10] Tým istým v tom zmysle, že parlamentné voľby sa konali v roku 2002 a potom až v roku 2006, každopádne nie v tomto období; pozri http://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_volieb_na_Slovensku

[11] Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch

[12] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 95/2005

[13] Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 274/07

[14] Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 274/07

[15] KÜHN, Z.: Aplikace práva ve složitých případech: k úloze právních principů v judikatuře. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2002, s. 192

[16] BVerfGE 65, 182 – Sozialplan; dostupné aj na http://www.servat.unibe.ch/dfr/bv065182.html

[17] KÜHN, Z.: Aplikace práva ve složitých případech: k úloze právních principů v judikatuře. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2002, s. 193