Krajský súd v Prešove sa obrátil na Ústavný súd SR s návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou SR. Domáha sa, aby Ústavný súd rozhodol nálezom tak, že ustanovenie § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.
Napadnuté ustanovenie § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov:
Ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, (§ 151n a nasl. Občianskeho zákonníka) ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. (§ 34 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov)
Článok 20 ods. 4 Ústavy SR:
Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Predmet konania na krajskom súde
V konaní prebiehajúcom na krajskom súde sa navrhovateľ domáha, aby súd zaviazal odporcov zaplatiť mu náhradu za užívanie pozemku, ktorý je vo vlastníctve navrhovateľa, na ktorom je postavený obytný dom, ktorého spoluvlastníkmi sú odporcovia, a to za určené obdobie vo výške spoluvlastníckych podielov jednotlivých odporcov.
Náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa. Návrh bol zamietnutý z dôvodu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že sa odporcovia nejakým spôsobom obohatili bez právneho dôvodu. Odporcom vzniklo vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je podľa názoru súdu prvého stupňa iba inak formulovanou náhradou v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. Podľa názoru súdu prvého stupňa je možné v tomto prípade uplatniť iba zákon č. 182/1993 Z.z. a súd nemôže vytvárať nové právne inštitúty ako náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie. K vzniku zákonného vecného bremena vo vzťahu k nehnuteľnosti došlo, ale nie v čase vlastníctva navrhovateľa, ale v čase jeho právnej predchodkyne, keďže navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo v roku 2007 a zákon, ktorý zriadil vecné bremeno, je z roku 1993. Nie je preto v rukách navrhovateľa domáhať sa takejto ochrany, pretože nútené obmedzenie vlastníckeho práva je aktuálne ak by bol vlastníkom navrhovateľ v čase zriadenia vecného bremena. S poukazom na tieto skutočnosti a premlčanie nároku navrhovateľa súd návrh zamietol. Skonštatoval, že nárok je premlčaný, pretože právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu. Trojročná premlčacia lehota uplynula v roku 1996, nie je pritom relevantné, že navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku až v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka.
Zákonom nemožno vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo
Navrhovateľ v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu zdôraznil, že sa domáha náhrady za užívanie jeho nehnuteľnosti z dôvodu, že na jeho pozemku stojí bytový dom vo vlastníctve odporcov, ktorou stavbou bolo zasiahnuté do práv navrhovateľa - vlastníka pozemku, ako aj jeho právneho predchodcu. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 38/95 z 03.04.1996 a PL ÚS 4/2000 zo 04.07.2000, podľa ktorých Národná rada Slovenskej republiky nie je oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo.
Vzniklo vecné bremeno platne?
Existencia vecného bremena na pozemku navrhovateľa je podľa krajského súdu pre rozhodnutie v danej veci právne významná. Pokiaľ vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniklo platne, je vylúčený vznik bezdôvodného obohatenia na strane odporcov. V prípade platného vzniku vecného bremena by podľa názoru odvolacieho súdu nemal navrhovateľ právo žiadať ani náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie, pretože takýmto spôsobom by sa negoval význam vzniku vecného bremena. V prípade platného vzniku vecného bremena by právo na odškodnenie navrhovateľa spočívalo len v uplatnení práva na náhradu za vzniknuté vecné bremeno, ktorá by v sebe zahŕňala aj náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za celú dobu obmedzenia vlastníckeho práva. Pokiaľ však vecné bremeno vzniklo v rozpore s ústavou SR, mal by navrhovateľ (za splnenia ďalších podmienok) právo na náhradu za užívanie svojej nehnuteľnosti odporcami. Jeho právo by v takomto prípade nebolo premlčané.
Krajský súd je toho názoru, že podmienky, ktoré viedli k vydaniu vyššie uvedených nálezov, sú splnené aj v prípade Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a jeho § 23 ods. 5. Preto odvolací súd na základe uvedených nálezov má za to, že vecné bremeno vzniknuté na pozemku navrhovateľa vzniklo na základe ustanovenia zákona (§ 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov) rozporného s ústavou SR. Toto ustanovenie je však súčasťou právneho poriadku a súd je ním viazaný. Preto je nevyhnutné, aby Ústavný súd SR preskúmal ústavnosť tohto ustanovenia zákona a rozhodol o tom, či je alebo nie je v súlade s Ústavou SR.
Zdroj: Ústavný súd SR
Ilustračné foto: najprávo.sk