Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
Predplatné
Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
TlačPoštaZväčšiZmenši

Konvalidácia manželstva v prípade jeho uzavretia blízkymi príbuznými

Rastislav Bublák • 17.4. 2019, 19:15

Manželstvo predstavuje významný sociálny, rodinný a právny inštitút. Z hľadiska právneho sa v najvšeobecnejšej rovine chápe ako osobné a majetkové spoločenstvo dvoch osôb. V podmienkach slovenského právneho poriadku je definované ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou, pričom rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. V rámci európskeho priestoru majú štáty širokú mieru voľnej úvahy pri tvorbe podmienok pre jeho uzavretie a taktiež dôvodov jeho neplatnosti či putatívnosti. Príbuzenský vzťah ako dôvod neplatnosti manželstva je však prítomný vo všetkých právnych poriadkoch. Prítomnosť príbuzenského vzťahu možno navyše z historického hľadiska zaradiť medzi najstaršie prekážky manželstva.[1]

Zákon o rodine (ďalej len „ZR”) príbuzenstvo ako vylučujúcu okolnosť upravuje v § 10. Podľa neho nemôžu manželstvo uzavrieť osoby, ktoré sú príbuznými v priamom rade, t.j. predkovia a potomkovia, a taktiež  osoby, ktoré spája súrodenecký vzťah. Účel zakorenenia tejto prekážky treba zrejme nachádzať v zákaze incestu, teda pohlavného spolužitia blízkych príbuzných. To môže so sebou niesť negatívne zdravotné dôsledky pre dieťa, ktoré z tohto spolužitia vzišlo, najmä zvýšené riziko vzniku genetických vád, vyššia úmrtnosť či prítomnosť dedičných mutácií. Uzavretie takéhoto manželstva síce vyvoláva právne následky tak v rovine statusovej, osobnej aj majetkovej, absolútnu neprípustnosť existencie takéhoto zväzku zákonodarca reflektuje v povinnosti súdu ex offo vyhlásiť manželstvo za neplatné. Hovoriť o konvalidácii takéhoto manželstva by už na prvý pohľad bez akéhokoľvek vnútorného uvažovania znamenalo vykladať spomenutý paragraf spôsobom contra legem. Inštitút konvalidácie spočíva v dodatočnom odpadnutí dôvodu, pre ktorý môže byť právny úkon vyhlásený za neplatný, čím dôjde k náprave resp. zhojeniu, a daný úkon už následne nemožno vyhlásiť za neplatný. Zákon o rodine taxatívne vymedzuje situácie, za ktorých je konvalidácia prípustná. Dôvodom, pre ktoré je konvalidácia absolútne neprípustná pri pokrvnom príbuzenstve snáď nie je potrebné venovať ďalšie riadky. Názov článku môže u jeho potencionálneho čitateľa evokovať, že pozornosť nie je potrebné venovať ani samotnému článku, vzhľadom na jeho konštrukciu. Bol by to však  iba predčasný a unáhlený záver.

Predstavme si krátky fiktívny skutkový stav. 17-ročný Daniel (D.) sa nachádza v predosvojiteľskej starostlivosti svojich budúcich rodičov, Adama (A.) a Barbory (B.) Tí podali návrh  na osvojenie, a súd ich návrhu vyhovel. Kým sa D. nachádzal v predosvojiteľskej starostlivosti, postupne sa zoznamoval a zbližoval s dcérou svojich budúcich rodičov, Cecíliou (C.) Predosvojiteľská starostlivosť svoj účel teda splnila. Splnila ho však nad rámec toho, čo splniť mala. D. a C. sa do seba zamilovali a dohodli sa, že dva mesiace po právoplatnosti rozsudku o osvojení sa tajne zosobášia. Tak sa aj stalo, a ich manželstvo vyvolalo platné právne následky, aj keď v tom čase neboli  ešte plnoletí, a dokonca boli súrodencami; kumulácia hneď dvoch vylučujúcich okolností. Mesiac na to, t. j. tri mesiace od právoplatnosti rozsudku o osvojení, došlo zo závažných, pre tento článok však irelevantných dôvodov k zrušeniu osvojenia. Keďže sa A. a B. po zrušení osvojenia dozvedeli o tajnom manželstve ich dcéry s ich „bývalým” synom, podali podnet na súd, v dôsledku čoho začal súd konanie o určenie neplatnosti manželstva ex offo. V čase podania podnetu boli  už obaja manželia plnoletí, dôvod neplatnosti z dôvodu veku preto odpadol. Ostáva zodpovedať otázku, či je konvalidácia možná aj v prípade  už zaniknutého príbuzenského vzťahu (v rovine čisto teoretickej, vzhľadom na takmer nulovú, nie však úplne nulovú pravdepodobnosť výskytu takejto situácie v bežnom živote).

§ 10 zakotvuje nemožnosť uzavretia manželstva nie len pre pokrvnú líniu, ale taktiež pre líniu, ktorá vzišla z vytvorenia nového právneho vzťahu a síce, z osvojenia. Osvojením totižto  vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi, a medzi osvojencom a príbuznými osvojiteľa vzniká príbuzenský vzťah. Zanikajú zároveň vzájomné práva a povinnosti medzi osvojencom a biologickou rodinou. Zákonodarca má pochopiteľne záujem na ochrane rodiny a rodinných vzťahov. Bolo by nelogické a vymykajúce sa racionálnemu základu aby niekto, kto je v knihe narodení zapísaný ako rodič, aj keď len právny resp. nebiologický (v našom prípade súrodenec), mohol uzavrieť manželstvo so svojím  „právnym” dieťaťom či „právnym” súrodencom.  Za predpokladu, ak osvojenie stále trvá, je irelevantné rozlišovať či vzťah medzi príbuznými je pokrvný alebo právny. Také manželstvo musí súd vyhlásiť za neplatné. Ak by však došlo k zrušeniu osvojenia skôr ako dôjde k vyhláseniu manželstva za neplatné, má rozlišovanie medzi vzťahom pokrvným a právnym už trochu iný rozmer a právnu relevanciu. Zrušením osvojenia totižto osvojením vytvorený právny vzťah zaniká.  Aký záujem má zákonodarca na vyhlásení takéhoto manželstva za neplatné, ak neexistuje medzi manželmi ani pokrvné puto a v danom momente už ani súrodenecké, ktoré bolo vytvorené osvojením? Ochrana záujmu zakotvená v § 10, spočívajúca v povinnosti súdu ex offo vyhlásiť aj takéto manželstvo za neplatné  sa javí ako nadbytočná, prekračujúca svoj účel a zbytočne zaťažujúca subjekty. Nadbytočná v tom zmysle, že pokiaľ odpadne jediný dôvod, okolnosť vylučujúca uzavretie manželstva, a pri príbuzenskom vzťahu môže odpadnúť jedine vtedy, ak je vzťah založený na osvojení a toto je následne zrušené, niet rozumného vysvetlenia, prečo takéto manželstvo nemožno ponechať platným. Zaťažujúca preto, lebo svojim spôsobom núti osoby uzavrieť manželstvo znovu. Po vyhlásení manželstva za neplatné v zásade neexistuje okolnosť, ktorá by ich manželstvo vylučovala. Takýto spôsob konania de facto iba odďaľuje efektívnu ochranu základných práv vyplývajúcich z čl. 8 či  čl. 12 EDĽP. Na jednej strane možno konštatovať, že zákonná úprava v § 10 sleduje legitímny cieľ, na strane druhej ho v kontexte prípadu sleduje len do momentu, pokiaľ existuje príbuzenský vzťah.

Conditio sine qua non demokratického a najmä právneho štátu je bezvýhradná viazanosť jeho orgánov platným právom. Princíp legality  v ústavnej podobe prikazuje štátnym orgánom konať iba v zmysle ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Text ustanovenia § 10 je viac než jasný.  Prikazuje súdu vyhlásiť manželstvo medzi príbuznými za neplatné ex offo. Metódy výkladu však pri interpretácii právnych noriem prikazujú neopomenúť ich účel resp. zmysel. Je nepochybné, že orgány aplikácie práva v prvom rade vychádzajú z doslovného (gramatického) výkladu. Jednoznačný text však neplatí vždy absolútne. Za určitých okolností existuje možnosť odchýlenia sa od doslovného výkladu v prospech výkladu teleologického.[2] Judikatúra Ústavného súdu SR konštante tvrdí, že všeobecné súdy nie sú nevyhnutne vždy viazané doslovným znením zákona resp. normy v ňom obsiahnutej. Súd môže a dokonca sa musí odchýliť od textu zákona, pokiaľ to vyžaduje jeho účel, systematická súvislosť či požiadavka ústavne konformného výkladu podústavných právnych predpisov (III. ÚS 341/07, III. ÚS 44/2011, III. ÚS 388/2018). Totožný pohľad zdieľa aj Ústavný súd ČR; podľa neho je aplikácia práva vychádzajúca čisto z jazykového výkladu neudržateľným momentom (III.ÚS 258/03 - N 66/33 SbNU 155). Možno teda uzavrieť, že orgány aplikácie práva sú viazaní nie len textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Ako je už vyššie uvedené, účelom a zmyslom predmetnej úpravy je zabezpečiť to, aby z manželstva nepochádzali deti trpiace genetickými vadami či mutáciami. Zjednodušene povedané, štát má záujem na zdravej populácii. Zakotvenie civilnej prekážky však samo o sebe nepostačuje na to, aby k incestu nedochádzalo. Zákonodarca sa preto rozhodol pohlavný styk medzi príbuznými postihovať aj v trestnoprávnej rovine(§ 203 TZ). Prekážka príbuzenstva v kontexte zákazu incestu je najúčelnejšia v prvej vete § 10. Tá sa totiž vzťahuje na príbuzných spojených pokrvným putom. O čosi menej účelná, z hľadiska vnútornej kompatibility právnej úpravy však dôležitá, je veta za bodkočiarkou vzťahujúca sa na príbuzenstvo právne, t.z. založené osvojením. Právne príbuzenstvo zároveň neruší to pokrvné do takej miery, žeby umožňovalo uzavrieť manželstvo medzi biologicky príbuznými osobami. Veta pred bodkočiarkou platí generálne bez ohľadu na inštitút osvojenia. Keďže primárny účel prekážky príbuzenstva nezohráva v prípade právneho príbuzenstva svoju úlohu, nemožno stotožňovať situáciu, kedy manželstvo uzavrú pokrvní príbuzní, so situáciou, kedy manželstvo uzavrú právni príbuzní, ktorých príbuzenstvo bolo pred rozhodnutím súdu o neplatnosti manželstva zrušené. Samotné rozhodnutie o neplatnosti manželstva preto spočíva v čírom pozitivistickom a preformalizovanom prístupe, ktorý sa opiera výlučne o to, aby bol naplnený doslovný text zákona. Aplikácia práva výlučne z pohľadu textu právnej normy (ius positivismus) bola značne narušená už v období po 2. svetovej vojne, napr. s poukazom na veľký  vplyv Radbruchových diel. O to väčšie opodstatnenie má zákaz prílišného formalizmu v materiálnom právnom štáte, ku ktorému sa Slovenská republika prihlásila. Ako z judikatúry ÚS SR vyplýva, všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup (I. ÚS 306/2010). Podobne sa k formalistickému chápaniu právneho štátu postavila aj Benátska komisia, podľa ktorej „vláda zákona“ či „právo pravidiel“ sú iba skreslenou interpretáciou právneho štátu.[3] Povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v texte zákona, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Ako v jednom zo svojich prípadov povedal americký sudca Learned Hand, najbezpečnejším spôsobom, ako zle interpretovať (pochopiť) nejaký dokument, je čítať ho doslovne.[4] Keďže zrušením osvojenia dochádza k zrušeniu príbuzenských vzťahov, po prípadnom vyhlásení manželstva za neplatné neexistuje bez ďalšieho žiadnej právnej prekážky pre uzavretie nového manželstva medzi týmito osobami, odpadol by totiž dôvod vylučujúci uzavretie manželstva. A práve príbuzenský vzťah je to, čo manželstvo vylučuje. Ak odpadne dôvod neplatnosti, ak príbuzenský vzťah zanikne, odpadá aj účel a zmysel vyhlásenia takéhoto manželstva za neplatné. Na tom totiž inštitút konvalidácie stojí, na dodatočnom odpadnutí prekážky vylučujúcej manželstvo, v dôsledku čoho ho súd nevyhlási za neplatné. Analogicky možno takúto situáciu prirovnať k inej vylučujúcej okolnosti a síce, k bigamii. V čase uzavretia manželstva už jeden manželský vzťah existuje. Zámerom zákonodarcu bolo zabezpečiť  právnu existenciu iba jedného manželstva. Nie je teda možná paralelná existencia dvoch manželstiev. Pokiaľ ale skoršie manželstvo zanikne, zanikne teda dôvod neplatnosti neskoršieho manželstva, súd o neplatnosti nerozhodne. Pokiaľ príbuzenský vzťah zanikne, zanikne teda dôvod neplatnosti, súd (by) o neplatnosti rozhodnúť... nemal. Principiálna totožnosť je viac než zrejmá. Na uvedené nemá vplyv ani to, že zrušením osvojenia zanikajú vzájomné práva a povinnosti s účinkami ex nunc. Podľa Horvátha[5] nemá zrušenie  osvojenia na rozhodnutie súdu o neplatnosti vplyv, pokiaľ bolo manželstvo uzavreté za trvania osvojenia. S týmto názorom si dovolíme, vzhľadom na už uvedené, nesúhlasiť. Pri inštitúte konvalidácie sú účinky odpadnutia dôvodu irelevantné. Pokiaľ by bol uvedený názor správny, principiálne by nebolo možné konvalidovať bigamické manželstvo, pretože druhé manželstvo bolo uzavreté za trvania už existujúceho manželstva, zákonodarca tu však konvalidáciu pripúšťa. § 9 ods. 2 hovorí, že súd o neplatnosti nerozhodne, pokiaľ skoršie manželstvo zaniklo... Ak skoršie manželstvo zanikne rozvodom, vzájomné práva a povinnosti strácajú (bývalí) manželia s účinkami ex nunc (ako aj pri  zrušení osvojenia). Pri bigámii má teda zánik skoršieho manželstva s účinkami ex nunc vplyv na rozhodnutie súdu ale pri zrušení osvojenia s rovnakými účinkami nie, pretože to zákonodarca v texte nepredpokladá? Na tomto mieste len odkážeme na v texte už spomenutý problém ius positivismu. Navyše, okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva nie sú v ZR usporiadané hierarchicky podľa miery ich závažnosti. Miera závažnosti pri bigamickom manželstve (§ 9) nie je väčšia, ako pri manželstve medzi pokrvnými príbuznými (§ 10), tým skôr menšia, čo sa prejavuje aj v TZ, ktorý hornú hranicu trestnej sadzby pri príbuzenskej súloži upravuje vyššie (do 5 rokov) v porovnaní s bigamiou (do 2 rokov), obdobne je vyššia aj v Českej republike (3 roky a 2 roky). Pri bigamickom manželstve je závažnosť ponechania neskoršieho manželstva platným, ak skoršie zaniklo, veľmi nepatrná, zákonodarca preto konvalidáciu pripúšťa. Dovolíme si tvrdiť, že pri príbuzenskom (osvojeneckom) manželstve je miera závažnosti ponechania takéhoto manželstva v platnosti, ak príbuzenský vzťah zanikol, ak nie menšia než nepatrná tak aspoň rovnako nepatrná. Ak by bola miera závažnosti ponechania manželstva v platnosti rovnaká ako pri bigamickom manželstve, mala by byť konvalidácia možná aj pri zaniknutom príbuzenskom vzťahu. Ak je však miera závažnosti ponechania takéhoto manželstva v platnosti menšia ako pri bigamickom manželstve (vzhľadom na účel § 10), použitím argumentum a maiori ad minus konvalidácia musí byť prípustná aj v prípade už zaniknutého príbuzenského vzťahu. Pri interpretácii noriem obsiahnutých v právnych predpisoch je potrebné ich vykladať, ak nie vždy tak aspoň často, vo vzájomnej súvislosti. Na záver tohto odseku ešte krátke no právne relevantne odbočenie k § 203 TZ. Relevanciu rozlišovaniu medzi pokrvným a právnym príbuzenstvom priznáva zákonodarca aj v trestnej oblasti.  Podľa § 203 ods. 1 TZ sa potrestá trestom odňatia slobody až na dva roky ten, kto vykoná súlož s príbuzným v priamom rade alebo súrodencom. Gramatický výklad by viedol k nezmyselnému záveru a síce, že by sa vzťahoval aj na príbuzenstvo vzniknuté z dôvodu osvojenia. Teleologickým výkladom sa dopracujeme k záveru, že toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na príbuzných spojených pokrvným putom, pretože to, čo je účelom § 203 resp. to, čo tvorí objekt trestného činu súlože medzi príbuznými, je záujem na zdravom potomstve. Ten z logiky veci nemôže byť porušený pri súloži osôb, ktoré nie sú v pokrvnom príbuzenstve.

 Podľa Článku 152 ods. 4 Ústavy SR, „výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou”. Judikatúra ÚS SR viažuca sa na tento článok okrem iného hovorí, že zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. (II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, I. ÚS 252/07) Keďže zámerom zákonodarcu bolo „sankcionovať” príbuzenské manželstvá, nemožno dôvod neplatnosti rozširovať na prípady, kedy  príbuzenstvo už zaniklo. Vzhľadom na nízku až nulovú mieru závažnosti následkov porušenia zákonnej prekážky právneho príbuzenského vzťahu, ktorý však už zanikol a nič už nebráni uzavrieť manželstvo znova, teoreticky aj na ďalší deň, sa ponechanie platnosti takéhoto manželstva javí ako plnohodnotnejšie. Plnohodnotnejšie z dôvodu konvalidácie v materiálnom slova zmysle, nie však v zmysle formálnom a legislatívne explicitne vyjadrenom. Slovenská republika však je resp. má byť materiálnym právnym štátom, nie formálnym. Interpretácia zákona nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy, a vo svojich dôsledkoch tak reštriktívne zasahovať do ústavou garantovaných práv a slobôd. Súd preto musí skúmať nie len samotnú skutočnosť, že manželstvo bolo uzavreté za okolností, ktoré jeho uzavretie vylučujú, ale tiež to, či tieto okolnosti neodpadli. Posledná vec. Keďže súd musí právo aplikovať v súlade s princípom legality, teda v rozsahu a spôsobom predpísaným v zákone, nemôže si svojvoľne dotvárať text právnej právnej úpravy tak, ako sa mu to v danom prípade najviac hodí. Pravidlom je, že orgánom tvorby práva je primárne zákonodarný zbor. Je ale pochopiteľné, že zákonodarca nedokáže z objektívnych dôvodov predvídať všetky životné situácie, na ktoré sa text zákona bude vzťahovať. Za predpokladu, ak takáto špecifická životná situácia nastane, vzniká medzera v zákone, t.z., že pre konkrétny skutkový stav  nie je  v zákone explicitne zakotvená aplikovateľná norma. Orgány aplikácie práva, predovšetkým súdy, sú v takom prípade nútené položiť si otázku, či by zákonodarca pri vychádzaní z tejto špecifickej situácie chýbajúcu právnu normu upravil alebo nie. Ak je odpoveď kladná, sudca musí túto medzeru vyplniť. Uvedené predstavuje výnimku z vyššie spomenutého pravidla. V rámci ZR by to navyše nebolo prvýkrát, kedy by súdy využili inštitút tzv. sudcovskej tvorby práva. V kontexte osvojenia sa rozhodovacou praxou vytvorila podmienka v zmysle ktorej nie je možné  maloleté dieťa osvojiť, ak medzi osvojencom a osvojiteľom existuje blízky príbuzenský vzťah - prekážka nadbytočného rodinnoprávneho vzťahu, ktorú však ZR explicitne neupravuje. Judikatúra ÚS SR je v prípade medzery v zákone jednoznačná. Podľa ÚS, zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery zákona, ak sú dané podmienky pre sudcovskú tvorbu práva, sudca nemôže v zmysle princípov ovládajúcich konanie pred ním odmietnuť spravodlivosť (denegatio iustitiae), je povinný vziať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právnu normu dotvoriť (II. ÚS 46/2015,III. ÚS 388/2018)

Na záver ponúkame krátky komparatívny prehľad, ktorý poukazuje na to, že ponechanie v platnosti resp. umožnenie takéhoto manželstva nie je v rámci signatárskych strán EDĽP ničím výnimočný. Nemecký BGB v § 1308 síce neumožňuje uzavretie manželstva medzi osvojencom a osvojiteľom, pokiaľ osvojenie trvá, ods. 2 však udeľuje výnimku z tohto ustanovenia v zmysle ktorej môže rodinný súd na základe žiadosti povoliť manželstvo medzi adoptívnymi súrodencami; k zamietnutiu žiadosti má dochádzať iba zo závažných dôvodov. Poľský Zákon o rodine a opatrovníctve dáva v tejto súvislosti jednoznačnú odpoveď. Podľa čl. 15 ods. 3 nie je možné vyhlásiť manželstvo za neplatné z dôvodu príbuzenského (osvojeneckého) vzťahu, ak už takýto vzťah zanikol. Holandský Občiansky zákonník v čl. 1:41, podobne ako aj BGB, umožňuje udeliť výnimku zo všeobecného zákazu, podľa ktorej môže minister spravodlivosti umožniť z presvedčivých dôvodov uzavretie manželstva tým osobám, ktorým osvojenie vytvorilo súrodenecký vzťah. Obdobnú právnu úpravu možno vnímať aj v Belgicku (čl. 164 Občianskeho zákonníka).

 

 

Rastislav Bublák,
študent 3. ročníka Bc. stupňa vš. štúdia,
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta



[1] LAZÁR, J. a kol. Občianske právo hmotné, 1. zväzok. Bratislava, IURIS LIBRI, 2018, 328 s. ISBN 978-80-89635-35-1

[2] Viac pozri WINTR, J. Metody a zásady interpretace práva, Praha : Auditorium, 2013.  s. 206-208

[3] CDL-AD(2011)003rev.

[4] Giuseppe v. Walling, 144 F.2d 608, 624 (2nd Cir. 1944)

[5] HORVÁTH, E. – VARGA, E. Zákon o rodine – komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2014. s. 47. O nemožnosti konvalidácie píšu aj iní autori, napr. PAVELKOVÁ, B. Zákon o rodine – komentár. , BÁNOS, R. Zákon o rodine - Veľký komentár.

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 530
PoUtStŠtPiSoNe
: