Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
Predplatné
Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
TlačPoštaZväčšiZmenši

Právne vs. biologické otcovstvo v kontexte druhej domnienky otcovstva

Rastislav Bublák • 19.3. 2019, 18:00

Rodičovstvo, tak ako to deklaruje článok 3 základných zásad Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine”), je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža. Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa. K tomu, aby bolo z hľadiska právneho možné hovoriť o rodičovskom vzťahu je potrebné rodičovstvo k dieťaťu určiť. Určením rodičovstva k dieťaťu dochádza k závažnej zmene právneho statusu dieťaťa, matky aj otca. Pri určovaní materstva zákon o rodine vychádza zo starej rímskej zásady „mater semper certa est”, teda matka je vždy istá. Je ňou žena, ktorá dieťa porodila. Otcovstvo k dieťaťu sa určuje pomocou  troch právnych domnienok, z ktorých každá ďalšia z nich sa uplatní iba vtedy, ak sa neuplatnila predošlá. Tieto domnienky sú však vyvrátiteľné, a otcovstvo určené na základe nich je možné (s výnimkou tretej – otcovstvo určené súdnym rozhodnutím) za podmienok ustanovených zákonom o rodine zaprieť. Účelom právnej úpravy zapretia otcovstva je odstránenie nesúladu medzi právnym a biologickým otcovstvom.[1] V prvom rade sa sleduje záujem dieťaťa, ktoré má právo vyrastať v biologickej rodine a byť vychovávané biologickými rodičmi. V kontexte druhej domnienky, zákon o rodine v §§  93 a 96 vymedzuje okruh aktívne legitimovaných na podanie návrhu na zapretie otcovstva. Je to v prvom rade muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, ďalším subjektom je matka dieťaťa a taktiež aj samotné dieťa resp. jeho opatrovník. Zákon o rodine subjekty aktívne legitimované na podanie návrhu vymedzuje taxatívne, rozširovať okruh osôb preto nie je možné. Čo ale v prípade, ak súhlasným vyhlásením dôjde k určeniu otcovstva muža, o ktorom je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa? Má biologický otec k dispozícii účinné prostriedky ochrany svojho práva (na rešpektovanie súkromného a rodinného života)?

Zákon o rodine nevylučuje, aby v prípade nemanželského dieťaťa otcovstvo k nemu uznal na základe druhej domnienky muž, ktorý v skutočnosti nie je biologickým otcom. Matrika ani súd (ďalej len „príslušný orgán”) neskúma ani nemá právomoc skúmať, či muž, ktorého otcovstvo sa uznáva, je alebo nie je biologickým otcom. Príslušný orgán len zaznamená v zápisnici, že došlo k súhlasnému vyhláseniu, ktorým sa určilo otcovstvo – čo sa z právneho hľadiska  považuje za právny úkon.[2] V takomto prípade, ako už z predošlých riadkov vyplýva, biologický otec nemôže podať návrh na zapretie otcovstva, keďže podľa § 93 zákona o rodine nie je aktívne legitimovaným. Na tomto mieste treba podotknúť, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP”) opakovane konštatuje, že právo určiť biologické otcovstvo k dieťaťu je súčasťou článku 8 dohovoru, chrániaceho súkromný a rodinný život (Kalacheva proti Rusku  č. 3451/05, zo 07. mája 2009, Shofman proti Rusku  č. 74826/01 , z 24. novembra 2005, Yildirim proti Rakúsku č. 34308/96, z 19. októbra 1999) . ESĽP vo veci Paulík proti Slovenskej republike (č. 10699/05) vyvodil, že neexistencia postupu, ktorý by umožňoval zosúladiť právny stav s biologickým nikomu neprináša úžitok, a je v rozpore s článkom 8 Dohovoru. Právna teória ako aj prax umožňuje biologickému otcovi domáhať sa určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia – právneho úkonu v prípade, ak ten nebol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Krajský súd v Košiciach, vo veci vedenej pod sp. zn. 8CoP/453/2015, však takýto názor nepripustil, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že „o právnom úkone, ktorým je súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve k maloletému dieťaťu, nie je možné riadne a zákonne rozhodnúť v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa Občianskeho súdneho poriadku, lebo platnosť tohto právneho úkonu je predmetom konania o zapretie otcovstva podľa zákonných ustanovení Zákona o rodine”. Možnosť napadnúť platnosť súhlasného vyhlásenia predstavuje v podmienkach slovenského právneho poriadku jedinú možnosť biologického otca napraviť stav nesúladu právneho a biologického otcovstva. Krajský súd mu svojím rozhodnutím takúto možnosť odňal, čo predstavuje rozpor s článkom 46 Ústavy SR v spojitosti s  čl. 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP vo veci L. D. a P. K. proti Bulharsku (č. 7949/11 a 45522/13), ktorá sa týkala skutkovo obdobnej veci akú prejednával Krajský súd v Košiciach, dospel k záveru, že z dôvodov zákonnej nemožnosti sťažovateľov domáhať sa zapretia otcovstva iných mužov vo vzťahu k deťom, o ktorých sa sťažovatelia domnievali, že sú ich vlastné, došlo k porušeniu ich práva na rešpektovanie súkromného života zaručeného článkom 8 Dohovoru. Podľa judikatúry ESĽP majú štáty široký priestor pre vlastné uváženie (the margin of appreciation), nakoľko v otázke možnosti  biologických (domnelých) otcov zaprieť otcovstvo iných mužov neexistuje medzi zmluvnými štátmi dohovoru konsenzus.  Z 26 skúmaných štátov Rady Európy, 17 umožňuje domnelému biologickému otcovi zaprieť otcovstvo už určené. V deviatich, vrátane Slovenska, domnelý otec nemá priamo možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca (§§ 27 a 28 rozhodnutia vo veci Ahrens proti Nemecku (č. 45071/09)).

Dôvodom pre zachovanie absencie zapieracieho práva putatívneho otca v slovenskom práve je pretrvávajúci názor, že statusové pomery medzi rodičmi a deťmi majú významný osobný prvok, ktorý nedovoľuje zásah iným subjektom než tým, ktoré na týchto vzťahoch priamo participujú.[3] Česká právna úprava zapretia otcovstva je viac menej totožná so slovenskou, avšak s viacerými výnimkami. Tou prvou je lehota na podanie návrhu na zapretie otcovstva; paragrafom 790 zákona č. 89/2012 Sb. je lehota stanovená na 6 mesiacov odo dňa určenia otcovstva. Na tomto mieste znovu odkazujeme na judikatúru ESĽP, ktorá zavedenie lehôt na podanie návrhu považuje za legitímne, a to s poukazom na zabezpečenie právnej istoty v rodinných vzťahoch a ochranu záujmov dieťaťa, pričom lehota je v štátoch zavedená rôzne, najčastejšie šesť mesiacov, ale aj viac. (Shofman proti Rusku  č. 74826/01, Rasmussen proti Dánsku č. 8777/79). Druhú výnimku tvorí okruh aktívne legitimovaných subjektov; na rozdiel od slovenskej úpravy, česká právna úprava neumožňuje dieťaťu podať návrh na zapretie otcovstva. Záujem dieťaťa je však v tomto prípade kompenzovaný v §§ 792 a 793. Prvý spomenutý umožňuje súdu odpustiť zmeškanie lehoty za predpokladu, ak to vyžaduje záujem dieťaťa a verejný poriadok. Druhý, azda najdôležitejší, zakotvuje právomoc súdu začať konanie o zapretie otcovstva určeného súhlasným vyhlásením aj bez návrhu, ak to vyžaduje zrejmý záujem dieťaťa. Nemecký občiansky zákonník (BGB), v porovnaní so slovenskou úpravou, rozširuje okruh aktívne legitimovaných o dve osoby (oprávnená osoba musí podať návrh v lehote 2 rokov odo dňa, kedy sa dozvedel o skutočnostiach, ktoré sú v rozpore so vzniknutým otcovstvom) ; prvou je muž, ktorý čestne vyhlási, že s matkou dieťaťa súložil v čase počatia dieťaťa. Druhou osobou je biologický otec pričom dôležité je, že toto právo nemá bezpodmienečne. Podľa § 1600 ods. 2 BGB môže biologický otec zaprieť otcovstvo právneho otca iba vtedy, ak medzi právnym otcom a dieťaťom neexistuje sociálno-rodinný vzťah. Ten pritom existuje vtedy, ak právny otec má  v danom čase skutočnú zodpovednosť za dieťa – buď je ženatý s matkou dieťaťa alebo žije s dieťaťom dlhší čas v spoločnej domácnosti. Nemecké rodinné právo teda priamo umožňuje biologickému otcovi zaprieť otcovstvo právneho otca, avšak len za podmienky vyššie uvedenej.  Rodinné právo v Chorvátsku taktiež upravuje problematiku zapretia otcovstva odlišne od slovenskej úpravy. Rodinný zákon z roku 2015 v článku 79 ods. 2 umožňuje napadnúť otcovstvo určené súhlasným vyhlásením trom subjektom; dieťaťu, mužovi, ktorého otcovstvo bolo takto určené, a mužovi, ktorý sa považuje za otca dieťaťa (domnelý otec) za predpokladu, ak skutočne usiluje o vytvorenie otcovstva. Zo zákona vyplýva, že matka nemôže otcovstvo určené súhlasným vyhlásením zaprieť; jej aktívna legitimácia je možná len v prípade zapretia otcovstva manžela matky. Lehotu na podanie návrhu zákon vymedzuje pre jednotlivé subjekty odlišne. Dieťa môže podať žalobu kedykoľvek, najneskôr však  do dovŕšenia dvadsiateho piateho roku veku (čl. 400). Právny otec môže podať žalobu v lehote šiestich mesiacov odo dňa, kedy sa dozvedel o tom, že je jeho otcovstvo vylúčené, najneskôr do siedmeho roku veku dieťaťa (čl. 402). Domnelý otec tak môže urobiť v lehote jedného roka odo dňa súhlasného vyhlásenia (čl. 403). Francúzky Code civil umožňuje zaprieť otcovstvo nie len dieťaťu, matke a právnemu otcovi, ale taktiež aj biologickému otcovi (čl. 333). Avšak podobne ako v Nemecku, toto právo nemá v prípade, ak dieťa žilo v sociálno-rodinnom vzťahu s právnym otcom najmenej 5 rokov (obdobne aj v Španielsku). Výnimka je tvorená pre štátneho prokurátora, ktorý môže otcovstvo napadnúť aj po piatich rokoch. Maďarský občiansky zákonník z roku 2013 (taktiež poľský Zákon o rodine a opatrovníctve z roku1964) upravuje okruh aktívne legitimovaných totožne ako slovenský zákon o rodine, teda domnelý otec nemá možnosť priamo napadnúť otcovstvo určené súhlasným vyhlásením. Ak existuje domnienka, že otcovstvo určené súhlasným vyhlásením obchádza zákon, právo napadnúť takto určené otcovstvo má aj prokurátor a príslušný opatrovnícky orgán. Čo sa lehoty na podanie žaloby týka, vo všeobecnosti platí, že pokiaľ sa ktorýkoľvek oprávnený subjekt dozvie o akejkoľvek skutočnosti spochybňujúcej určené otcovstvo, platí jednoročná (subjektívna) lehota od tohto zistenia, v Poľsku je táto lehota šesťmesačná.

ESĽP však zastáva názor, že domnelí otcovia by nemali byť úplne zbavení možnosti namietať svoje otcovstvo, ak neexistujú pre odopretie tejto možnosť vážne dôvody spojené predovšetkým s najlepším záujmom dieťaťa. V uvedenom duchu postupoval aj Najvyšší súd SR, ktorý spomenutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil. V odôvodnení okrem iného uviedol, že „v prípade konfliktu medzi právnym a biologickým otcom by nemala absentovať v právnej úprave možnosť nápravy takéhoto nežiadúceho stavu. Treba preto pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na súde ochrany svojho práva (práva na súkromný a rodinný život) žalobou o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu. Ak odvolací súd v danej situácii vyslovil, že v tomto konaní nie je možné riadne a zákonne o takejto žalobe rozhodnúť, odmietol žalobcovi možnosť domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy. Zároveň týmto postupom odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu práva žalobcu na relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae”.[4]

Domnelý otec teda musí mať možnosť napadnúť platnosť spomínaného právneho úkonu podľa §§ 37 a 39 občianskeho zákonníka. Podľa § 39 je dôvodom neplatnosti právneho úkonu aj také konanie, ktoré svojím obsahom alebo účelom obchádza zákon. V prípadoch, kedy dôjde k určeniu otcovstva podľa druhej domnienky mužom, ktorý v skutočnosti nie je biologickým otcom, a takáto skutočnosť je matke aj mužovi známa, možno uvažovať o neplatnosti takéhoto súhlasného vyhlásenia z dôvodu obchádzania zákona. Totižto, rodičovstvo resp. právna úprava rodičovstva stojí primárne na biologickom základe. Zákonodarca predpokladá, že muž, ktorý robí vyhlásenie o otcovstve koná s uvedomením si dôsledkov svojho konania, predovšetkým že určením otcovstva dochádza k zmene právneho statusu muža, na ktorého týmto právnym úkonom prejde celý rad povinnosti v súvislosti so starostlivosťou o dieťa, a ktoré zasahujú aj do ekonomickej sféry. Nepredpokladá sa preto, aby muž, ktorý nie je biologickým otcom, dobrovoľne prevzal na seba takúto nepochybne veľkú zodpovednosť, zákon samotný to však nevylučuje. K tomu, aby mohol (cudzí) muž z hľadiska ratio legis nadobudnúť právne postavenie otca (cudzieho) dieťaťa, je potrebné aby došlo k osvojeniu. Pretože práve a len inštitút osvojenia slúži  k prijatiu cudzieho dieťaťa za vlastné a tak sa konštituuje nový rodičovský (právny) vzťah medzi dieťaťom a osvojiteľom (mužom). S uvedeným sa stotožňuje aj česká právna doktrína, napr. Hrušákova a kol. uvádza, že pokiaľ je otcovstvo muža, ktorý uskutočňuje prehlásenie, zjavne vylúčené, je zrejmé, že toto prehlásenie nesmeruje k legitimácii biologického otcovstva, ale sleduje ciele, ktoré právo umožňuje dosiahnuť osvojením, je určenie otcovstva takýmto spôsobom obchádzanie zákona.[5]  Keďže ide o dôvod absolútnej neplatnosti právneho úkonu, súd je na takúto neplatnosť povinný prihliadať ex offo. Túto žalobu však treba odlíšiť od zapretia otcovstva podľa § 93 zákona o rodine, nakoľko zapretie otcovstva smeruje proti určeniu otcovstva tvorenému dvoma právnymi úkonmi voči príslušnému orgánu.[6] Základná podstata konania o zapretie otcovstva spočíva v určení, že muž, ktorého otcovstvo bolo určené podľa druhej domnienky, nie je otcom  dieťaťa, nakoľko je vylúčené aby ním mohol byť. Do konania o zapretie otcovstva určeného druhou domnienkou podľa judikatúry nespadá posudzovanie vád právneho úkonu – súhlasného vyhlásenia o určení otcovstva. [7]

Keďže záujem dieťa musí byť prvoradou esenciou v konaniach týkajúcich sa maloletých, je otázka najlepšieho záujmu kľúčovou pri riešení kolízie konkurujúcich si práv a záujmov, ktoré je nutné spravodlivo vyvažovať a dôkladne sa zaoberať individuálnymi okolnosťami prípadu. Podľa Najvyššieho súdu SR[8] je tento konflikt riešený priamo právnou úpravou, nakoľko ak by zákon priznával domnelému otcovi (bez ďalšieho) právo zaprieť otcovstvo právneho otca, išlo by nepochybne o popretie ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa, keďže zahájenie takéhoto konania by bolo len na uvážení navrhovateľa a tak by mohlo narušiť pokojný a zabezpečený doterajší sociálny status dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa reflektuje aj ustanovenie § 96 ods. 1 zákona o rodine, ktoré samotnému dieťaťu umožňuje iniciovať konanie o zapretie otcovstva, pričom nie je časovo obmedzené (zákon neustanovuje prekluzívnu lehotu na podanie návrhu tak, ako pri matke a otcovi dieťaťa). Ako už bolo vyššie konštatované, štáty majú v tejto oblasti určitú mieru voľnej úvahy. Tú môžu využiť pri formovaní svojho právneho poriadku spôsobom, ktorý v každom jednom prípade musí zaistiť spravodlivé vyvažovanie navzájom konkurujúcich záujmov. Určenie otcovstva stavia do vzájomnej kolízie biologickú realitu s právnou domnienkou. Môže ale nastať situácia, že v dôsledku plynutia času dôjde zo strany dieťaťa k naviazaniu sociálneho puta s mužom, ktorý uskutočnil vyhlásenie, ktoré však nekorešpondovalo s biologickou realitou. ESĽP vo veci Ahrens proti Nemecku (č. 45071/09 zo dňa 22. marca 2012) konštatoval, že v okolnostiach daného prípadu môže mať právne (sociálne) otcovstvo prednosť pred biologickým, pričom rozhodnutie nemeckých súdov dať prednosť už existujúcemu vzťahu medzi právnym otcom a dieťaťom sledovalo legitímny cieľ (zabezpečenie najlepších záujmov dieťaťa) a neporušilo článok 8 Dohovoru.

V kontexte judikatúry ESĽP je preto potrebné každý prípad skúmať vzhľadom na jeho špecifiká, pričom rozsudok o zapretí otcovstva nemusí bezvýnimočne deklarovať súlad medzi biologickým a právnym otcovstvom, ale jeho cieľom je, za aplikácie zásady najlepšieho záujmu dieťaťa, dosiahnuť spravodlivú rovnováhu medzi konkurujúcimi si záujmami.[9] ESĽP pripúšťa, aby (v okolnostiach konkrétneho prípadu) sa zásada preferencie biologickej reality pred právnou domnienkou neuplatňovala úplne a nemenne (Różański proti Poľsku (č. 55339/00 zo dňa 18. augusta 2006)) Koniec koncov je to „zásada”, ktorá za určitých okolností pripúšťa odchýlku (na rozdiel od princípu). Tak, ako článok 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa priznáva dieťaťu právo poznať svojich (biologických) rodičov, výkladom možno dôjsť k záveru, že mu taktiež priznáva právo svojich rodičov nepoznať, keďže ide o právo, a nie povinnosť poznať svojich rodičov. Zároveň však predmetný článok toto právo zakotvuje iba podľa možností...teda samotne právo je obmedzené, a to v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa.   

Záverom, slovami Ústavného súdu ČR[10], nie je možné požiadavku zhody biologického a právneho otcovstva považovať za absolútnu. Právny vzťah otca a dieťaťa totiž nie je len mechanickou reflexiou existencie biologického vzťahu, ale s postupom času sa môže aj pri absencii tohto vzťahu vyvinúť medzi právnym otcom a dieťaťom taká sociálna a citová väzba, ktorá z hľadiska práva na ochranu súkromného a rodinného života bude tiež požívať právnu ochranu.

Rastislav Bublák
Študent 3. ročníka Bc. stupňa vš. štúdia
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta
 

Použitá literatúra

HRUŠÁKOVÁ, M. – KRÁLIČKOVÁ, Z. – WESTPHALOVÁ, L. a kol. Občanský zákoník II. Rodinné právo Komentář. Praha, C. H. Beck, 2014, 1392 s. ISBN 978-80-7400-503-9

LAZÁR, J. a kol. Občianske právo hmotné, 1. zväzok. Bratislava, IURIS LIBRI,2018,726 s. ISBN 978-80-89635-35-1 

PAVELKOVÁ, B. Zákon o rodine. Komentár. Praha, C. H. Beck, 2011, 640 s. ISBN 978-80-74003-59-2

SMYČKOVÁ, R. – ŠTEVČEK, M. – TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. Praha, C. H. Beck, 2017, 1112 s. ISBN 978-80-89603-54-1

Nález ÚS ČR sp. zn. Pl.ÚS 15/09 zo dňa 08. júla 2010

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2016, sp. zn. 5 Cdo 492/2015

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2017 sp. zn. 6 Cdo 224/2016

 



[1] LAZÁR, J. a kol. Občianske právo hmotné, 1. zväzok. Bratislava, IURIS LIBRI,2018,366 s. ISBN 978-80-89635-35-1 

[2] PAVELKOVÁ, B. Zákon o rodine. Komentár. Praha, C. H. Beck, 2011, 523 s. ISBN 978-80-74003-59-2

[3] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2016, sp. zn. 5 Cdo 492/2015

[4] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2017 sp. zn. 6 Cdo 224/2016, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod číslom R 68/2018

[5] HRUŠÁKOVÁ, M. – KRÁLIČKOVÁ, Z. – WESTPHALOVÁ, L. a kol. Občanský zákoník II. Rodinné právo Komentář. Praha, C. H. Beck, 2014, 539 s. ISBN 978-80-7400-503-9

[6] PAVELKOVÁ, B. Zákon o rodine. Komentár. Praha, C. H. Beck, 2011, 525 s. ISBN 978-80-74003-59-2

[7] SMYČKOVÁ, R. – ŠTEVČEK, M. – TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. Praha, C. H. Beck, 2017, 376 s. ISBN 978-80-89603-54-1

[8] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2016, sp. zn. 5 Cdo 492/2015

[9] HRUŠÁKOVÁ, M. – KRÁLIČKOVÁ, Z. – WESTPHALOVÁ, L. a kol. Občanský zákoník II. Rodinné právo Komentář. Praha, C. H. Beck, 2014, 539 s. ISBN 978-80-7400-503-9

[10] Nález ÚS ČR sp. zn. Pl.ÚS 15/09 zo dňa 08. júla 2010

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 801
PoUtStŠtPiSoNe
: