Opakovanie dokazovania odvolacím súdom

Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 7. 9. 2010, sp. zn. 5 Cdo 131/2009)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 21. júna 2007 č. k. 4 C 233/1998-229 zrušil právo spoločného nájmu účastníkov k trojizbovému bytu č. X., nachádzajúcemu sa na X.. poschodí bytového domu č. X. na ulici P.P. a určil, že žalovaná bude ďalej byt užívať ako nájomníčka. Žalobcovi bytovú náhradu nepriznal a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené a maloleté deti L., J. a L. boli na čas po rozvode zverení do výchovy žalovanej. Za trvania manželstva bol účastníkom pridelený na základe rozhodnutia Mestského národného výboru v D. zo dňa 18. júna 1986 trojizbový byt na ulici P., ku ktorému im vzniklo právo spoločného užívania, pričom toto právo sa dňom 1. januára 1992 transformovalo na spoločný nájom bytu manželmi. Ešte pred rozvodom manželstva na konci roku 1996 sa žalobca z bytu odsťahoval, keďže mu žalovaná oznámila, že je tehotná a rozvedie sa s ním. V uvedenom období účastníci podpísali dohodu, v ktorej uviedli, že žalobca zanecháva žalovanej byt s príslušenstvom a on si berie auto, vežu, farebný televízor, videokameru a tento stav chcú dodržať aj po rozvode. Toto konanie žalobcu bolo podľa názoru súdu ovplyvnené danou situáciou v rodine, pričom uvedená dohoda, ktorú účastníci podpísali pred rozvodom a týkala sa vlastne rozdelenia ich majetku, je neplatná podľa § 149 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. Keďže k platnej dohode o ďalšom užívaní bytu po rozvode manželstva nedošlo, súd zrušil právo spoločného nájmu k predmetnému bytu. Pri rozhodovaní o tom, kto bude ďalej byt užívať ako nájomca, súd prihliadol na okolnosti konkrétneho prípadu, na príčiny rozvratu manželstva, na správanie sa účastníkov po rozvode, ako aj na podmienky zabezpečenia možnosti oddeleného bývania manželov. Pri hodnotení, ktorý z účastníkov sa pričinil o nadobudnutie bytu, nebolo prihliadnuť na okolnosti na strane žalobcu ani na strane žalovanej. V konaní súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že sa žalobca alebo žalovaná pričinili väčšou mierou o nadobudnutie bytu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že byt nadobudol tým spôsobom, že sa zaviazal odpracovať u zamestnávateľa 10 rokov, tieto tvrdenia nepreukázal. Príčiny rozvratu manželstva však súd prvého stupňa jednoznačne videl v ľahkomyseľnom prístupe žalovanej k manželstvu a v jej nevere. Súd prvého stupňa mal ďalej za preukázané, že od decembra 1996 žalobca v byte vôbec nebýva, bývania v byte sa nedomáhal a neprispieval ani na úhrady nájmu a služieb spojených s užívaním bytu. Žalobca sa svojho práva nedomáhal v čase do uzavretia manželstva s M. S., rodenou P. v marci 2001 právne možným spôsobom. V čase uzavretia manželstva žalobcu s M. S. bola táto vlastníckou bytu č. X. v bytovom dome č. X. na ulici M.. Žalobca tento byt uzatvorením nového manželstva mohol užívať bez vážnejších prekážok. Počas trvania manželstva žalobca s druhou manželkou získali uvedený byt do vlastníctva, ktorý po rozvode ich manželstva 1. októbra 2004 spoločne predali inej osobe za dohodnutú kúpnu cenu. Tieto dôkazy vyhodnotil súd pre posúdenie určenia ďalšieho nájomcu bytu tak, že za ďalšiu nájomníčku bytu určil žalovanú, ktorej boli zverené deti, pochádzajúce z manželstva s žalobcom do výchovy a starostlivosť, byt užíva a riadne platí všetky náklady, súvisiace s bývaním. Mal za to, že žalobcovi by za splnenia podmienok podľa § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka patrilo právo na náhradný byt. Uzatvorenie nového manželstva žalobcu, ktorý získal najprv možnosť užívať byt novej manželky a neskôr spolu s touto manželkou sa stali bezpodielovými vlastníkmi iného bytu, posúdil súd ako dôvod, pre ktorý by uloženie povinnosti žalovanej zabezpečiť žalobcovi náhradný byt bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Priznanie práva žalobcovi na bytovú náhradu od 23. marca 2001, kedy uzatvoril druhé manželstvo a neskôr od 1. októbra 2004, kedy toto bolo rozvedené, odporuje pravidlám spolužitia a výkonu tomuto právu nemožno poskytnúť ochranu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 16. apríla 2008 sp. zn. 5 Co 293/200, rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zrušení práva spoločného nájmu bytu účastníkov a vo výroku o ďalšom nájomcovi bytu potvrdil. Vo výroku o bytovej náhrade rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobca je povinný sa z bytu vysťahovať a byt vypratať do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalovanou. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zhodne so súdom prvého stupňa bol aj odvolací súd toho názoru, že po zrušení práva spoločného nájmu bytu bolo správne určiť ako ďalšiu nájomníčku bytu žalovanú, ktorá v predmetnom byte zostala po odchode žalobcu z domácnosti bývať s deťmi a neskôr aj s druhým manželom a hradí všetky náklady súvisiace s bývaním aj s poukazom na stanovisko prenajímateľa bytu v zmysle § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd však dospel k odlišnému záveru ako súd prvého stupňa v tom, že žalobca v zmysle § 712a ods. 8 veta prvá Občianskeho zákonníka za použitia § 3 Občianskeho zákonníka nemá právo na žiadnu bytovú náhradu. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal za to, že u žalobcu nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mu mala byť priznaná iná bytová náhrada, resp. žiadna bytová náhrada ako náhradný byt. Podľa odvolacieho súdu, obaja účastníci konania mali zhodné podmienky, pokiaľ sa týkalo toho, že uzatvorili ďalšie manželstvá a že ich partneri mali pred uzatvorením týchto manželstiev vlastné byty. Berúc v úvahu všetky okolnosti daného prípadu, keď žalobca hoci nezapríčinil rozvrat v manželstve a z toho pohľadu sa na rozdiel od žalovanej nesprával v rozpore s dobrými mravmi, odišiel zo spoločnej domácnosti a mal záujem sa dohodnúť ohľadom svojho ďalšieho bývania so žalovanou, keď aj jej terajší manžel sám uvádzal v rozvodovom konaní, že nebol problém vymeniť jeho byt za byt väčší a tak vyriešiť otázku bývania aj žalobcu. Bolo by nespravodlivé, aby žalobcovi nebola poskytnutá bytová náhrada vo forme náhradného bytu. V súčasnosti, t.j. v čase rozhodovania o zrušení práva spoločného nájmu bytu, žalobca nemal trvalým spôsobom zabezpečené bývanie, neboli preukázané žiadne skutočnosti, na základe ktorých by mu bytová náhrada nepatrila. Tiež neboli preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi prináležalo právo len na náhradné ubytovanie alebo prístrešie. Podľa názoru odvolacieho súdu, použitie § 3 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní o bytovej náhrade by bolo možné hlavne v prípade, keby druhý z bývalých manželov, ktorý sa nestal ďalším nájomcom bytu, mal trvalé zabezpečené bývanie, čo však nebol prejednávaný prípad. Žalobca mal právo bývania u svojej druhej manželky, toto manželstvo však bolo právoplatne rozvedené, pričom žalobca by mal následne od tejto bývalej manželky právo iba na zabezpečenie náhradného ubytovania (išlo o družstevný byt) a nie náhradného bytu. Uvedená skutočnosť potom nemohla byť dôvodom, pre ktorý by nemala žalobcovi patriť bytová náhrada vo forme náhradného bytu, zabezpečeného zo strany žalovanej. Odvolací súd poukázal aj na správanie sa žalovanej, ktorá, hoci právo spoločného nájmu k predmetnému bytu účastníkov nebolo právoplatne určené, odkúpila byt do BSM od Mesta D., ktorý prevod žalobca napadol na súde návrhom o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 2 O.s.p.