TlačPoštaZväčšiZmenši

Nemožnosť nadobudnutia veci od nevlastníka na dobrovoľnej dražbe

19.11. 2012, 13:07 |  najpravo.sk

Dobrovoľná dražba v skutočnosti nie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva.

V dobrovoľnej dražbe nemožno nadobudnúť vec od nevlastníka, a to ani za stavu, že nebol podaný návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby.

(rozsudok Krajského súdu Prešov z 30. októbra 2012, sp. zn. 20Co/123/2011, 20Co/51/2012)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Prešov ( ďalej len „prvostupňový súd" ) napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom určil, že žalobca je vlastníkom parciel C - KN .... Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 6.829,43 eur na účet právneho zástupcu žalobcu, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 17,09 eur na účet Okresného súdu Prešov.

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že základným predpokladom nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu je právomoc štátneho orgánu, t.j. oprávnenie v konkrétnej veci rozhodovať o vzniku (zániku) vlastníckeho práva. Takýmto štátnym orgánom bol v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení Mestský národný výbor - odbor výstavby a územného plánovania v Prešove. Dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia MsNV - odbor výstavby a územného plánovania v Prešove 12. 9. 1977 nadobudol Československý štát vlastnícke právo k nehnuteľnosti pozemok pkn. vložka č. ..., mpč. ..., zapísaný v pozemkovej knihe k. ú. Prešov. Správu nehnuteľností vykonával MsNV - finančný odbor v Prešove. Skutočnosť, že toto rozhodnutie nebolo zapísané do katastra nehnuteľností podľa zákona č. 22/1964 Zb. je bez právneho významu, nakoľko zápis právnych vzťahov podľa zákona č. 22/1964 Zb. nemal právotvorný, ale iba evidenčný účinok (deklaratórny charakter). Dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. 1. 5. 1991 nadobudol žalobca sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva podľa § 2 ods. 1 a 7 zákona č. 138/1991 Zb.

Súd prvého stupňa ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dedičstvo predstavuje majetok poručiteľa, do ktorého patria aj práva a povinnosti, záväzky a pohľadávky, ktoré mu patrili ku dňu smrti a ktoré sú prevoditeľné na iné osoby. Osvedčenie o dedičstve vydané podľa § 175zca O.s.p. len deklaruje to, čo už nastalo smrťou poručiteľa.

Z vykonaného dokazovania bolo súdu zrejmé, že nehnuteľnosti evidované na LV č. 13443 k. ú. Prešov v čase smrti poručiteľky (5. 4. 2000) M. M.  neboli v jej vlastníctve, a preto ani nemohli prejsť na dedičku V. K.. V zmysle zásady, podľa ktorej „nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám" („nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet") dedička V. K. nemohla uzatvoriť platnú kúpnu zmluvu dňa 11. 8. 2006, kde ako kupujúci vystupoval M. P. V dôsledku toho je absolútne neplatný aj následný prevod spočívajúci v kúpnej zmluve zo dňa 15. 8. 2006 na kupujúceho spoločnosť C. s.r.o., ako aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam podpísaná dlžníkom spoločnosťou C., s.r.o. a veriteľom spoločnosťou B., s.r.o. a na jej základe rovnako aj zmluva o vykonaní dražby zo dňa 28. 11. 2006.

Vo vzťahu k realizovanej dražbe nehnuteľností zapísaných na LV č. ... k. ú. Prešov sa súd prvého stupňa zameral najmä na chronológiu a charakter postupu jednotlivých prevodov, záložného dlžníka, záložného veriteľa a vydražiteľa sporných nehnuteľností v súčinnosti s konateľom žalovaného, ktorý predchádzal samotnej dražbe. Za podstatné považoval, že k dražbe nehnuteľností podľa zákona č. 527/2002 Z. z. došlo v priebehu tohto konania o určenie vlastníckeho práva. Prvý nadobúdateľ nehnuteľností M. P. od dedičky V. K. len jeden deň po nadobudnutí vlastníckeho práva (14. 8. 2006) previedol nehnuteľnosti kúpnou zmluvou na spoločnosť C., s.r.o. (15. 8. 2006), ktorá následne dňa 18. 8. 2006 uzavrela zmluvu o pôžičke so spoločnosťou B., s.r.o., predmetom ktorej bola pôžička 10.000.000,- Sk. Dňa 18. 8. 2006 C., s.r.o. konajúca konateľom P.J. uzavrela aj Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Dňa 3. 10. 2006 konateľ spoločnosti C., s.r.o. P. J.  prevzal oznámenie záložného veriteľa o začatí výkonu záložného práva, a to predajom zálohu prostredníctvom dobrovoľnej dražby.

Dňa 11. 1. 2007 sa uskutočnila dobrovoľná dražba, kde nehnuteľnosti vydražil V. P., zastúpený P. k. za sumu 7.400.000,- Sk. V. P. dňa 8. 2. 2007 predal vydražené nehnuteľnosti žalovanému, vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 16. 2. 2007.

Z takto vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za to, že celý postup, ktorý predchádzal dražbe nehnuteľností na LV č. 13443 k. ú. Prešov bol koordinovaný, vopred naplánovaný žalovaným, resp. jeho konateľom.

Takéto konanie podľa súdu prvého stupňa je v rozpore s dobrými mravmi.

Súd prvého stupňa na základe uvedených dôvodov žalobe vyhovel v celom rozsahu, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 6.829,43 eur. Svoj dopĺňací rozsudok odôvodnil tým, že uznesením bolo priznané svedočné svedkovi M. K. vo výške 17,09 eur, ktoré je právoplatné a vykonateľné a vzhľadom na to, že súd prvého stupňa v rozsudku vyhovel žalobe v celom rozsahu a u žalovaného nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov a rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť, zaviazal vo výroku tohto dopĺňacieho rozsudku žalovaného uhradiť trovy štátu vo výške 17,09 eur, ktoré je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Prešov v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto dopĺňacieho rozsudku.

Proti tomuto rozsudku a dopĺňaciemu rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému náhradu trov konania a právneho zastúpenia a vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý dopĺňací rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalobcu aj k náhrade trov konania voči štátu vo výške 17,09 eur.

V odvolaní poukázal na ust. § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. s tým, že originárne sa nadobúda vlastníctvo vytvorením novej veci, spracovaním veci, nadobudnutím úžitkov a prírastkov veci, prisvojením si veci. K týmto prípadom možno priradiť aj nadobudnutie vlastníctva zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu alebo vydržaním. Možno tu zahrnúť aj nadobudnutie vlastníckeho práva príklepom licitátora (za podmienky, že vydražiteľ zaplatí požadovanú cenu). Pri výklade o spôsoboch nadobudnutia vlastníctva treba klásť dôraz na originárne (pôvodné, neodvodené, prvotné) spôsoby nadobudnutia vlastníctva. Prvotnosť týchto spôsobov spočíva v tom, že právo vlastníka sa neodvodzuje od žiadneho právneho predchodcu, prípadne vlastníctvo predchodcu úplne zaniklo. Originárne nadobudnuté vlastníctvo má obsah, ktorý vopred vylučuje uplatnenie zásady, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než má sám. Nadobudnutie vlastníctva originárnym spôsobom totiž vylučuje stotožniť tento obsah s oprávneniami predošlého vlastníka, ktoré z rozličných dôvodov mohli byť zúžené alebo modifikované rozmanitými obmedzeniami obsahu vlastníckeho práva.

Ďalej poukázal na znenie ust. § 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, ust. § 27 ods. 1, § 21 ods. 2, 3 tohto zákona a uviedol, že v prípade návrhu na určenie neplatnosti dražby ide o prekluzívnu trojmesačnú lehotu, v rámci ktorej osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach a nepodala návrh o určenie neplatnosti dražby na súd, nemá súd po uplynutí tejto lehoty zákonné oprávnenie skúmať - dokazovať platnosť, resp. neplatnosť dražby. Dobrovoľná dražba sa v danom prípade uskutočnila dňa 11. 1. 2007. Týmto dňom začala plynúť trojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej bolo možné podať žalobu o určenie jej neplatnosti. Uvedená lehota uplynula dňa 11. 4. 2007, v jej priebehu nikto neuplatnil na súde právo podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách voči účastníkom dražby. Márnym uplynutím tejto lehoty zaniklo aj právo žalobcu a v tomto konaní ho z dôvodu preklúzie nebolo možné priznať. Dražba je preto platná, lebo jej neplatnosť neurčil súd v konaní podľa § 21 ods. 2 uvedeného zákona, pričom túto otázku nebolo možné posudzovať ako otázku predbežnú. Poukázal aj na judikatúru českého a slovenského Najvyššieho súdu v tejto oblasti s tým, že V. P. sporné nehnuteľnosti vydražil podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách dňa 11. 1. 2007. Žalovaný nadobudol sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva od V. P. na základe kúpnej zmluvy, vklad vlastníckeho práva, ktorý bol povolený pod V 648/2007, dňa 16. 2. 2007. Preto sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, jeho postup bol v súlade so zákonom, pokiaľ na základe kúpnej zmluvy nadobudol predmet sporu do svojho vlastníctva. Zastáva názor, že súd prvého stupňa bol pri hodnotení dôkazov a platných zákonov neobjektívny. Žiadny súd v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby nevyslovil, že dražba, na základe ktorej jeho právny predchodca nadobudol predmetné nehnuteľnosti, je neplatná. Pokiaľ nie je neplatná, tak je platná a potom je právoplatným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, pretože tieto nadobudol od vydražiteľa na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 16. 2. 2007.

V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo v rozpore so zákonom alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. Listiny.

Zastáva právny názor, že je nepodstatné, ako, kedy, za akú dobu a medzi akými účastníkmi dochádzalo k prevodom predmetu sporu. Je nepodstatné skúmanie relevantnosti vyvlastnenia. Poukázal na zjavné pochybenie súdu prvého stupňa a na neobjektívne vyhodnotenie dôkazov, o ktoré sa v odôvodnení opiera. Je nelogické odôvodnenie súdu prvého stupňa, ktorý okrem iného uviedol, že jeho konaním došlo k zjavnému zneužitiu práva, ktoré bolo vraj správne použité, avšak s cieľom dosiahnuť výsledok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Týmto výsledkom malo byť odpredávanie hrobových miest pozostalým na mestskom cintoríne, čo by podľa súdu prvého stupňa znamenalo neprimeraný zásah do dobromyseľnosti nadobudnutých práv pozostalých, pričom za hrobové miesta platia poplatky. Súd prvého stupňa nezobral do úvahy výzvu na uzavretie kúpnej zmluvy - odpoveď Mesta Prešov zo dňa 4. 10. 2005, ktoré mesto navrhlo právnemu zástupcovi V. K. za predmet sporu kúpnu cenu vo výške 250,- Sk/m2. Vytkol nezohľadnenie uznesenia z riadneho zasadnutia MsZ v Prešove zo dňa 24. 7. 2006, ktoré odsúhlasilo odkúpenie predmetných nehnuteľností za cenu 600,- Sk/m2, návrhu na zámenu nehnuteľností, odpovede Mesta Prešov spol. C., s.r.o. zo dňa 20. 9. 2006, v ktorej mesto navrhlo odkúpenie predmetných nehnuteľností za kúpnu cenu 600,- Sk/m2.

Ďalej v odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo sa spoločnosť C., s.r.o. mala domnievať, že Mesto Prešov je vlastníkom predmetných nehnuteľností, že boli vyvlastnené, že ich mesto vydržalo ak ich samo chcelo odkúpiť. Dobromyseľný vlastník sa nespráva tak, že to, čo dobromyseľne užíva ako svoje, chce potom odkúpiť. Z opísaného postupu nadobúdania nehnuteľností, ako ich opisuje súd prvého stupňa je zrejmé, že názor súdu prvého stupňa je zavádzajúci, pretože pred podaním žaloby dňa 18. 10. 2006 boli vykonané tieto právne úkony: 15. 8. 2006 bola uzavretá kúpna zmluva medzi M. P. a spol. C., 18. 8. 2006 uzavretá zmluva o pôžičke a záložná zmluva medzi spol. C. a spol. B. a 3. 10. 2006 oznámenie záložného veriteľa spol. C. o začatí výkonu záložného práva. Okrem iného uviedol, že dňa 4. 12. 2006 žalobca osobne prevzal žiadosť o uverejnenie oznámenia o dražbe na úradnej tabuli obce v dvoch vyhotoveniach. Dňa 16. 1. 2007 žalobca prevzal oznámenie o výsledku dražby zo dňa 11. 1. 2007 a dňa 19. 2. 2007 prevzal od žalovaného návrh na majetkovoprávne vysporiadanie predmetu sporu. Namietal tvrdenie, že k dražbe nehnuteľnosti došlo v priebehu konania o určenie vlastníckeho práva, pretože vyššie uvedené úkony, ako aj oznámenie o začatí výkonu záložného práva prevzal právny predchodca žalovaného pred podaním žaloby zo strany žalobcu. Z dôkaznej situácie je zrejmé, že žalobca vedel o dražbe, vedel, kto vydražil a čo, žalobu o určenie neplatnosti dražby však nepodal. Podľa odvolateľa žalobca úmyselne žalobu o určenie neplatnosti dražby nepodal.

Žalovaný nesúhlasil ani s trovami právneho zastúpenia tak, ako boli priznané právnemu zástupcovi žalobcu. Prvostupňový súd ich uložil v plnej výške hradiť jemu, pričom on vstúpil do konania namiesto žalovaného C., s.r.o. až na základe uznesenia Okresného súdu Prešov z 28. 4. 2008. Napriek tomu má uloženú povinnosť znášať trovy, ktoré vznikli pred jeho vstupom do konania. Nie je rovnako zrejmé, podľa akého ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z. priznal súd prvého stupňa náhradu trov konania v celkovej výške 6.829,43 eur. Z odôvodnenia totiž vyplýva, že súd priznáva trovy právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej pomoci v hodnote 911,25 eur, režijný paušál v celkovej výške 43,71 eur, čo predstavuje spolu 954,96 eur. Spočítanie súm nezodpovedá logike obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia, nakoľko prvostupňový súd trovy priznal vo výške 5.739,02 eur + 19% DPH. Vo vzťahu k odvolaniu proti dopĺňaciemu rozsudku uviedol, že odvolaním napadol rozsudok vo veci samej, ako aj čo do výroku o trovách konania. Vzhľadom na skutočnosť, že považuje meritórne rozhodnutie prvostupňového súdu za nezákonné, žiadal odvolací súd o jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania a právneho zastúpenia.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd (ďalej len „odvolací súd" ), po zrušení predchádzajúceho potvrdzujúceho rozsudku nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 448/2010, opätovne prejednal odvolanie žalovaného, preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom spolu s konaním ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ustanovení § 212 Os.p, nariadil pojednávanie a viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR (§ 56 ods. 5 a 6 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Ako konštatuje Ústavný súd v uvedenom náleze, prioritným právnym problémom prejednávanej veci je preukázanie vlastníctva sporných nehnuteľností. Žalovaná odvodzuje svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam postupne od V. K., ktorá ich mala nadobudnúť dedením po poručiteľke M. M. zosnulej dňa 5.4.2000, (osvedčenie sp. zn. 26D 2590/2004, Dnot 282/2004 zo 6. decembra 2004), ktorá ich zmluvou z 11. augusta 2006 previedla na M. P., tento zasa zmluvou z 15. augusta 2006 na C., s.r.o. Následne mal sporné nehnuteľnosti nadobudnúť V. P. na dobrovoľnej dražbe konanej 11. januára 2007, na návrh záložného veriteľa B., s.r.o., v rámci výkonu záložného práva zriadeného na tieto nehnuteľnosti, zriadeného zmluvou medzi záložným veriteľom a C., s.r.o., ako záložcom. Žalovaná mala sporné nehnuteľnosti nadobudnúť priamo od V. P. zmluvou z 8. februára 2007.

Odvolací súd považuje za preukázané, že vlastníkom nehnuteľností sa stal žalobca na základe rozhodnutia o vyvlastnení z 9.8.1977 č.Výst.Finc.8751/77-Pk v súlade s vtedy platnými predpismi. Okolnosť, či bol alebo nebol zapísaný do evidencie nehnuteľností, je vzhľadom na jej evidenčný charakter (ani Občiansky zákonník, ani zákon č. 22/1964 Zb. neviazali nadobudnutie žiadneho vecného práva zápisom do evidencie) nepodstatné. Tento dôkaz sám osebe (§ 134 O.s.p.) postačuje na dokázanie tvrdenia žalobcu, že uvedené nehnuteľnosti nadobudol dňa 18.9.1977. Žalovaná počas konania opak (teda že by k nadobudnutiu nehnuteľností nikdy nedošlo) nedokázala. Odvolací súd nemôže prisvedčiť tvrdeniu, že správanie žalobcu (snaha uzavrieť kúpnu zmluvu s predchodcami žalovanej) nenasvedčovalo tomu, že je vlastníkom. Toto správanie bolo totiž vedené snahou usporiadať vlastnícke vzťahy nielen právne, ale aj evidenčne (v katastri nehnuteľností), ktorého podkladom ale môže byť len právny úkon alebo verejná listina (spravidla rozsudok súdu o určení vlastníctva). Snahu o uzavretie právneho úkonu (nadobúdacej zmluvy) preto odvolací súd považuje len za prejav snahy čo najskôr a čo najefektívnejšie si obstarať titul, ktorý by umožnil priamy zápis žalobcu ako vlastníka do katastra. Opačný postup – najmä súdne konanie – sa totiž z pohľadu žalobcu mohlo javiť nielen neistejšie, ale aj nákladnejšie (čoho dôkazom je napokon toto konanie). Tieto úvahy sú ale v konečnom dôsledku nepodstatné, pretože aj rokovania o „kúpe" nehnuteľností nemôžu nič zmeniť na fakte, že žalobca sporné nehnuteľnosti nadobudol vyvlastnením, pretože takéto rokovania nemožno v žiadnom prípade považovať za prejav vzdania sa svojho vlastníckeho práva zo strany žalobcu.

Keďže vlastníkom nehnuteľností sa stal dňa 18.9.1977 žalobca, prestala nimi byť ako vlastníčka poručiteľka M. M.. Z uvedeného dôvodu ich nemohla zdediť V. K., t.j. sa nemohla stať ich vlastníčkou. Ako nevlastníčka nemohla ďalej týmito nehnuteľnosťami disponovať, keďže platí, že nevlastník nemôže na iného previesť vlastníckeho právo, pretože ho sám nemá (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet). Pokiaľ preto v rade nadobúdacích titulov od V. K. až po žalovanú vystupujú prevodné zmluvy, nemohli tieto spôsobiť prevod vlastníckeho práva, keďže v žiadnom prípade ním ani prevodca nedisponoval. Nadobudnutie by tu prichádzalo do úvahy jedine v prípade, ak by v rade medzi V. K. a žalovanou došlo k originárnemu nadobudnutiu, ktoré by bolo nezávislé od vlastníckeho práva predchodcu.

Žalovaná pritom tvrdí, že právnou skutočnosťou spôsobujúcou originárne nadobúdanie (aj od nevlastníka) je dobrovoľná dražba konaná 11. januára 2007, ktorá nebola napadnutá, v dôsledku čoho podľa žalovanej nemožno skúmať jej platnosť, a ktorá preto spôsobila, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol V. P..

Tento názor žalovanej je nesprávny.

Odvolací súd – viazaný právnym názorom vysloveným Ústavným súdom SR – neposudzuje otázku platnosti konanej dobrovoľnej dražby, pretože sa žalobca v trojmesačnej lehote ustanovenej v § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách nedomáhal vyslovenia jej neplatnosti, čím jeho právo zaniklo, a neplatnosť dražby sa tak nemohla posudzovať v inom konaní ako otázka predbežná (porov. aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – sp. zn. 3 Cdo 272/2007, 2 Cdo 66/2008, 3 Cdo 186/2010). Mýli sa však žalovaná, ak z týchto právnych názorov chce pre seba vyvodiť nenapadnuteľnosť postavenia V. P. ako vlastníka sporných nehnuteľností.

Odvolací súd totiž poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom posledne citovanom uznesení výslovne ponechal otvorenú otázku, „aké právne dôsledky má pri dobrovoľnej dražbe skutočnosť, že oprávnená osoba neuplatnila právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby na súde do troch mesiacov odo dňa príklepu". Z uvedeného je zrejmé, že i Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre nestotožňuje platnosť dražby s automatickým nastúpením všetkých jej účinkov „erga omnes". K uvedenej otázke sa vo svojom náleze záväzne nevyjadril ani Ústavný súd SR, ktorý poukázal len na to, že sa odvolací súd s námietkami žalovanej vôbec nevysporiadal. Odvolací súd preto – aj za účelom riadneho vysporiadania sa s námietkami žalovanej – pristúpil k riešeniu otázky, aký je vplyv platnej dobrovoľnej dražby na vlastnícke právo tretej osoby, ktorá dražbu nenavrhla, ani nebola záložcom, ba ani účastníkom dražby. Inak povedané, kľúčová otázka znie, či dobrovoľná dražba spôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom aj vtedy, ak nikto z tých, kto sú oprávnení dražbu navrhnúť, nie je vlastníkom predmetu dražby.

Tento názor zastáva aj žalovaná, keď odkazuje na „originárne nadobudnutie". Pritom zrejme vychádza z niektorých publikovaných názorov právnej vedy, ktoré označujú príklep za spôsob originárneho nadobudnutia vlastníckeho a z toho vyvodzujú, že k takému nadobudnutiu dochádza aj pri dobrovoľnej dražbe (napr. Valová, K., a kol.: Zákon o dobrovoľných dražbách. Komentár. BECK: Bratislava 2010, v tomto zmysle aj Machyniak, M.: Nadobúdanie vlastníckeho práva a iných práv na dobrovoľnej dražbe. Bulletin slovenskej advokácie, roč. 2005, č. 11). Takýto prístup však nemožno považovať za správny. Pojmy „originárny" a „derivatívny" sú totiž len vedeckým termínom na opísanie účinkov určitých právnych skutočností, ktoré vyplývajú zo zákona. Pri posudzovaní účinkov týchto právnych skutočností je ale potrebné vychádzať zo zákonov, ktoré ich upravujú, a z účinkov, ktoré tieto skutočnosti podľa nich spôsobujú; nie je prípustný opačný postup, kde si právna veda najprv povie, aké účinky bude určitá právna skutočnosť mať, a následne bude zákon interpretovať podľa tohto názoru. Inak povedané, nemožno tvrdiť, že príklep je vždy originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho, pretože to tak tvrdí (bližšie nešpecikovaná) „právna teória" (tento postup možno nájsť ale napr. v citovanom diele K. Valovej a kol.). Najskôr je potrebné preskúmať zákonnú úpravu dobrovoľnej dražby a účinkov príklepu podľa tohto zákona a až následne možno uzavrieť, či tento je originárny (teda či spôsobuje nadobudnutie práva vydražiteľom za každých okolností), alebo len derivatívny.

Príklep licitátora a jeho účinky sú upravené v § 2 písm. f) zákona č. 527/2002 Z. z., podľa ktorého je príklep „úkon licitátora spočívajúci v klepnutí kladivkom, čím dochádza za ustanovených podmienok k prechodu vlastníckeho práva alebo iného práva k predmetu dražby", ako aj v § 27 ods. 1, podľa ktorého ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu. Práve z citovaného ustanovenia sa v literatúre odvodzuje originárnosť nadobúdania vlastníckeho práva. Tento názor však nemôže obstáť. Podobné slovné spojenie sa totiž v našom právnom poriadku používa na viacerých iných miestach. Tak napríklad § 133 Občianskeho zákonníka používa podobnú pasívnu formulácia „nadobúda sa vlastnícke právo". Podľa § 483 ods. 3 Obchodného zákonníka taktiež vlastnícke právo „prechádza na kupujúceho" účinnosťou zmluvy. V oboch týchto prípadoch pritom niet pochybnosti o tom, že ide o nadobúdanie zmluvné, teda derivatívne, napriek tomu, že formulácia zákonného textu by svedčila o určitom „objektívnom" nadobudnutí („nadobúda sa", resp. „prechádza"), nezávisle od vlastníckeho práva prevodcu.

Názory o originárnej povahe nadobúdania vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe zrejme nachádzajú svoju oporu aj v paralele § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. s ustanovením § 150 ods. 2 Exekučného poriadku. Pritom príklep v dražbe v rámci exekučného konania bol už judikatúrou (porov. II. ÚS 289/08) označený za spôsob originárneho nadobúdania vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom. Takáto paralela však neobstojí. Okrem principiálneho rozdielu medzi povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom verejnej moci (§ 2 Ex. por.) pod dozorom exekučného súdu (§ 148 Ex. por.), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa § 140 ods. 2 písm. l) Ex. por. totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu, aby sa uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva nemohli byť uplatnené na ujmu dobromyseľného vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia (najmä v spojení s extenzívnou interpretáciou § 61 Ex. por., ktorú dlhodobo presadzuje judikatúra) je tak zrejmé, že zákonodarca vyslovene počíta s tým, že v rámci exekučnej dražby môže (a má) dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti, a exekúcia tak prebehla v rozpore s § 135 ods. 1 Ex. por. Zákon č. 527/2002 Z. z. však neobsahuje žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že by mal v dobrovoľnej dražbe (dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k predmetu dražby aj vtedy, ak navrhovateľ dražby nie je ani vlastníkom predmetu dražby, ani ním nie je ten, v čiom mene navrhovateľ koná (napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného práva).

Z uvedeného je zrejmé, že zo znenia samotného zákona č. 527/2002 Z. z. nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka. Otázkou je, či takýto záver možno vyvodiť interpretáciou zákona niektorými z iných interpretačných metód.

Systematická interpretácia sa pokúša hľadať význam ustanovenia jednak z jeho umiestnenia v rámci zákona, právneho poriadku, ale aj z hľadiska právnych inštitútov, ktoré sa v tomto ustanovení používajú. V tejto súvislosti je preto podstatnou najmä otázka povahy príklepu na dobrovoľnej dražbe. V súčasne právnej vede (Lazar, J., a kol.: Občianske právo hmotné. Tretie doplnené a prepracované vydanie. 1 zväzok. IURA EDITION: Bratislava 2006, s. 436) sa zastáva názor, že príklep je tzv. inou právnou skutočnosťou v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tento názor však v skutočnosti nedáva na otázku jeho podstaty žiadnu odpoveď. Ustanovenie § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž nedáva normatívnu definíciu jednotlivých právnych skutočností, ktorými sa nadobúda vlastnícke právo, ale podáva len základný prehľad nadobúdacích titulov (Eliáš, K., a kol.: Občanský zákonník. Velký akademická komentář. 1. svazek. § 1 – 487. LINDE, Praha 2008, s. 575) a platí všeobecne pre nadobúdanie vlastníckeho práva v súkromnom práve Vojčík, P., a kol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. IURA EDITION, Bratislava 2008, s. 288). Iná právna skutočnosť tak označuje „zostatkovú" kategóriu právnych skutočností, ktoré upravuje zákon a ktoré nie sú ani zmluvou, ani dedením, ani rozhodnutím štátneho orgánu. Právnymi skutočnosťami sú objektívne reálne skutočnosti (t.j. skutkové deje v reálnom vonkajšom svete), ktoré majú právne následky (cit. dielo prof. Lazara, s. 112). Základným kritériom členenia právnych skutočností je ich vzťah k vôli ľudí, teda či skutkový dej vytvára človek svojou vôľou alebo nie (cit. dielo prof. Lazara, s. 112, zo staršej literatúry napr. Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie pôvodného diela. Heuréka, Šamorín 2002, s. 68). Vôľové právne skutočnosti sa následne delia na právne úkony, teda prejavy vôle v súlade s objektívnym právom, a protiprávne úkony, teda prejavy v rozpore s ním. Každá právna skutočnosť musí byť buď prejavom vôle (právnym či protiprávnym úkonom) alebo mimovôľovou skutočnosťou, teda právnou udalosťou (prípadne zloženou, tzv. komplexnou právnou skutočnosťou). Nepresnosť označenia príklepu za „inú právnu skutočnosť" bez uvedenia, akou „inou" skutočnosťou príklep vlastne je, kritizoval aj V. Knapp vo svojom známom príspevku O příklepu a také o právní filozofii. Právní rozhledy, roč. 1995, č. 6, deviaty bod.

Príklep v dobrovoľnej dražbe udeľuje licitátor, ktorým je podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 527/2002 Z. z. zamestnanec dražobníka, ktorý je oprávnený robiť na dražbe úkony v mene a na účet dražobníka. Z uvedeného je zrejmé, že licitátor v rámci svojej činnosti na dobrovoľnej dražbe koná úkony v mene a na účet dražobníka. Dražobník je podľa § 6 ods. 1 až 3 cit. zákona podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných dražieb vykonáva ako svoje podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch ustanovení je zrejmé, že činnosť licitátora a dražobníka pri dražbe je činnosťou súkromnoprávneho charakteru (obaja nevykonávajú verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora ďalej dosvedčuje aj § 20 ods. 13 zákona č. 527/2002 Z. z., podľa ktorého sa priebeh dražby osvedčuje notárskou zápisnicou. Zo zákona SNR č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok) ťažko možno súdiť, že by notár bol oprávnený osvedčovať priebeh verejnoprávnych skutočností, teda priebeh úradných výkonov; naopak, ním osvedčované skutočnosti sú súkromnoprávneho charakteru. Konečne, i § 34 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. normuje subsidiárne použitie noriem Občianskeho zákonníka na celý rozsah právnych vzťahoch vznikajúcich podľa dražobného zákona, z ktorých nevyníma ani činnosť dražobníka.

Z uvedenej úpravy podľa názoru odvolacieho súdu plynie, že príklep licitátora je prejavom vôle licitátora, vyjadrený klepnutím kladivkom, ktorý spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu v zmysle zákona č. 527/2002 Z. z. Z takto podanej definície je ale zrejmé, že táto je zhodná s definíciou právneho úkonu podanou v § 34 Občianskeho zákonníka, z čoho nemožno dospieť k inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel už V. Knapp vo vyššie citovanom príspevku, a to, že príklep licitátora (ale aj ďalšie jeho úkony v priebehu dražby, najmä vyvolanie) je právnym úkonom súkromného práva.

Dražobník (a licitátor) pri dobrovoľnej dražbe však konajú na základe zmluvy s navrhovateľom dražby (§ 16 zákona č. 527/2002 Z. z.), teda opäť na súkromnoprávnom základe. Dražobník (a licitátor) je preto oprávnený svojimi úkonmi (najmä príklepom) spôsobovať vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov navrhovateľa dražby (ak je vlastníkom veci) nie z titulu mocenského oprávnenia voči navrhovateľovi dražby, ale na tom základe, že navrhovateľ dražby dobrovoľne (uzavretím zmluvy o vykonaní dražby) prejavil vôľu, aby stratil vlastnícke právo k predmetu dražby na základe úkonov dražobníka (a licitátora). Celý vzťah medzi dražobníkom a navrhovateľom dražby tak v skutočnosti pripomína vzťah príkazný, resp. mandátny (i keď zmluva o vykonaní dražby je zdá sa koncipovaná ako samostatný zmluvný typ v rámci § 16 zákona č. 527/2002 Z. z.) a oprávnenie dražobníka v priebehu dražby je podobné oprávneniu splnomocnenca konať za splnomocniteľa. Tým, že licitátor sám koná v mene a na účet dražobníka, vzniká tu rad kvázipríkazných/kvázimandátnych vzťahov, resp. vzťahov podobných udeleniu splnomocnenia, ktoré postupne idú až k navrhovateľovi dražby. Tieto závery platia rovnako aj vtedy, ak navrhovateľom dražby je záložný veriteľ, pretože ten má pri výkone záložného práva priamo na základe zákona splnomocnenie konať v mene záložcu (§ 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka). V takom prípade sa celá reťaz vzťahov zväčší o jeden prvok a ide postupne až k záložcovi. Z uvedeného ale opäť plynie, že rozhodnutie navrhovateľa dražby navrhnúť dražbu má súkromnoprávny, nie verejnoprávny základ, a voči záložcovi pôsobí nie na základe verejnomocenského oprávnenia záložného veriteľa, ale na základe zákonom udeleného splnomocnenia. Prejav navrhovateľa dražby, ktorým navrhuje dražbu, je tak prejavom jeho vôle, ktorý má za následok vznik určitého právneho vzťahu, a v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka ide preto o právny úkon.

Prejavom vôle, ktorý spôsobuje najmä vznik právneho vzťahu (menovite práva na udelenie príklepu za podmienky, že nebude urobené vyššie podanie) je aj podanie účastníka dražby [§ 2 písm. e) zákona č. 527/2002 Z. z.], a aj toto je preto právnym úkonom.

Z vyššie uvedeného preto možno uzavrieť, že pri dobrovoľnej dražbe

1. navrhovateľ navrhuje vykonanie dražby právnym úkonom a oprávňuje dražobníka (a zaňho konajúceho licitátora), aby svojimi právnymi úkonmi spôsobil stratu vlastníckeho práva navrhovateľa (resp. záložcu, ak navrhovateľom je záložný veriteľ),

2. dražobník (zaňho licitátor) sa obracia na účastníkov dražby na základe takto mu udeleného oprávnenia a vyzýva účastníkov dražby, aby robili podania,

3. účastníci robia podania – právne úkony,

4. licitátor (v mene a na účet dražobníka a sprostredkovane aj navrhovateľa dražby) udelením príklepu – právnym úkonom spôsobí, že medzi navrhovateľom dražby a vydražiteľom vznikne právny vzťah, ktorého dôsledkom je, že vlastnícke právo prejde z navrhovateľa na vydražiteľa.

Tento rozbor tak jednoznačne preukazuje, že dobrovoľná dražba tak, ako aj upravená zákonom č. 527/2002 Z. z., má súkromnoprávnu (zmluvnú) povahu, a to bez ohľadu na to, či je tak v zákone označená. Jej právne účinky nastávajú len na základe dobrovoľného (vrátane § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka) podriadenia sa jednotlivých osôb zúčastnených na tomto procese svojimi prejavmi vôle, nie na základe verejnomocenského oprávnenia ktoréhokoľvek z aktérov dobrovoľnej dražby. Príklep licitátora (a dobrovoľná dražba ako celok) tak nie je „inou právnou skutočnosťou", ale určitou (komplikovanejšou) variáciou zmluvy, uzatváranej v rámci zákonom presne regulovaného procesu prostredníctvom viacerých vrstiev oprávnených zástupcov, ktorej ďalšie právne aspekty sú regulované odchylne od všeobecnej úpravy zmluvných vzťahov (napr. výrazne prísnejšie uplatňovanie dôvodov neplatnosti než pri zmluvných vzťahoch všeobecne – porov. § 21 zákona č. 527/2002 Z. z.) a vzťahov splnomocnencov – splnomocniteľov. Táto komplikovanosť a odchylnosť síce určitým spôsobom oddeľuje, avšak nevylučuje zmluvný charakter dobrovoľnej dražby a príklepu licitátora na nej.

Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú však v Slovenskej republiky v zásade založené na vyššie uvedenom princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prechod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446 Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Niet dôvodu, prečo by sa rovnaké závery nemali vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy, a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.

Opačnému výkladu by – okrem toho, že mu chýba zákonný podklad – bránila požiadavka čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s ústavou (tzv. ústavne konformný výklad). Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR zaručuje každému právo vlastniť majetok a každému vlastníkovi rovnaký obsah a ochranu jeho vlastníckeho práva. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR toto ustanovenie nezaručuje právo nadobudnúť určitú konkrétnu vec do vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom (porov. prehľad uvedených záverov v náleze sp. zn. III. ÚS 448/2010). Z citovaného ustanovenia treba preto podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť aj to, že ak má všeobecný súd rozhodovať o v nejasnom prípade o výklade zákona, tak musí uprednostniť výklad, ktorý vlastníka, ktorý svoje vlastnícke právo riadne nadobudol, nezbaví jeho vlastníckeho práva pred výkladom, ktorý ho jeho vlastníckeho práva zbaví. V prejednávanej veci bolo podrobne odôvodnené vyššie, že zákon č. 527/2002 Z. z. neobsahuje žiadne ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že by vydražiteľ mal nadobudnúť vlastnícke právo aj vtedy, ak navrhovateľ (resp. záložca) nebol vlastníkom predmetu dražby, teda že by ho skutočný vlastník (ktorý dražbu ani nenavrhol, ani nebol záložcom) mal stratiť aj vtedy, ak nebol účastníkom dražby. K takémuto záveru by preto bolo možné dospieť jedine výkladom uvedeného zákona, ktorý by ale odnímal vlastnícke právo skutočnému vlastníkovi, ktorý ho riadne nadobudol, a priznával by ho niekomu, kto ho riadne nenadobudol. Takýto výklad je preto v zmysle vyššie citovaných ústavných ustanovení neprípustný. Úlohou súdov nie je nahrádzať činnosť zákonodarcu; ak zákonodarca bude považovať takýto spôsob nadobúdania za potrebný, môže ho v zákone č. 527/2002 Z. z. upraviť. Kým sa tak však nestane, súdy ho nemôžu do tohto zákona dointerpretovať, pretože by tým porušili svoju povinnosť ústavne konformného výkladu.

V prejednávanej veci totiž nejde o konflikt dvoch ústavných práv – na strane pôvodného vlastníka (žalobcu) je existujúce vlastnícke právo, ktoré je ústavne chránené a nikdy relevantne nestratil (stratil by ho jedine v dôsledku výkladu zákona č. 527/2002 Z. z., ktorý presadzuje žalovaná, čo je ale v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu, ako bolo vyššie odôvodnené), na strane žalovanej žiadne vlastnícke právo neexistuje (tá istá vec totiž nemôže mať naraz dvoch vlastníkov v celku). Na jej strane existuje len určitý majetkový záujem nadobudnúť danú vec do vlastníctva, ktorý však (ako zdôrazňuje i Ústavný súd SR) ústavne chránený nie je. Niet tu preto čo navzájom vážiť, keďže nevzniká konflikt dvoch ústavných práv.

Uprednostnenie výkladu, že vydražiteľ v dobrovoľnej dražbe nadobúda vlastnícke právo aj vtedy, keď ani navrhovateľ dražby, ani záložca neboli vlastníkmi predmetu dražby, by znamenalo, že by sa bez ústavného dôvodu prihliadlo prakticky len na majetkový záujem vydražiteľa, ktorý zaplatil svoje najvyššie podanie za predmet dražby, ktorý reálne nenadobudol. Takýto rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s vyššie uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného vlastníka predmetu dražby. Tento výklad by navyše nevyhnutne viedol k otázke, prečo by investícia nadobúdateľa nemala byť podobne chránená aj v iných prípadoch, ktoré sa svojím charakterom (najmä verejnosťou celého procesu) podobajú dobrovoľnej dražbe, najmä pri verejnom prísľube, obchodnej verejnej súťaži, verejnom návrhu na uzavretie zmluvy a pod. To by ale v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že skutočný vlastníci by boli tlačení k tomu, aby pravidelne zisťovali, či konkrétna vec v ich vlastníctve nie je náhodou predmetom nejakého podobného procesu, a následne sa proti takémuto postupu bránili. Z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a z čl. 1 1. dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ĽP a ZS (vyhláška č. 209/1992 Zb.) je však zrejmé, že vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne", a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah. Práve naopak, vlastník si musí byť svojím vlastníctvom istý, čo znamená, že oň bez svojho (aspoň nepriameho) pričinenia v zásade nemôže prísť, ak zákon výslovne neustanovuje inak, pričom taký zákon by určite podliehal ústavnému prieskumu z hľadiska primeranosti takej úpravy vo vzťahu k ústavnému právu na ochranu vlastníckeho práva.

Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom však nie je skutočný vlastník (a tento nie je ani záložcom, ak je navrhovateľom záložný veriteľ), je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je (ako bolo odôvodnené vyššie) súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka). Podľa názoru odvolacieho súdu je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu. Takýto zásah by bol prípustný len základe zákona, ktorý by ich na takýto zásah oprávnil, a takýto zákon by podliehal ústavnej kontrole z pohľadu primeranosti zásahu do uvedeného ústavného princípu. Odvodiť takýto zásah zo zákona len jeho výkladom, hoci je súčasne možný aj výklad neodporujúci uvedenému princípu, nie je v súlade s vyššie uvedenou povinnosťou ústavne konformného výkladu právnych predpisov. Z uvedených dôvodov nie je možné ani porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba (§ 2 Ex. poriadku) a pod kontrolou súdu (§ 148 Ex. por.).

Odvolací súd na podporu právneho názoru o súkromnoprávnej povahe inštitútu ,,dobrovoľnej dražby" pripomína nález Ústavného súdu ČR z 8. marca 2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04, ktorým ústavný súd zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 českého zákona o verejných dražbách z dôvodu, že umožňovalo nútenú dražbu majetku bez toho, aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti. Ústavný súd skonštatoval, že otázky, ktoré v právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril do „rozhodovania" živnostníka – dražobníka, pričom z tohto dôvodu je predmetná právna úprava nezlučiteľná s princípmi právneho štátu.

Ak by prostriedkom skutočného vlastníka, ako sa brániť účinkom dobrovoľnej dražby, mala byť žaloba podľa § 21 zákona č. 527/2002 Z. z., s tým, že ak by skutočný vlastník takúto žalobu nepodal, bolo by vlastnícke právo vydražiteľa nenapadnuteľné, viedlo by to k zjavne absurdným následkom. Žaloba podľa § 21 je totiž viazaná na porušenie ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. Ustanovenia zákona č. 527/2002 Z. z. sa však v určitom rozsahu snažia práve chrániť aj záujmy tretích osôb vo vzťahu k predmetu dražby, a to najmä verejnosťou procesu, oznámením o dražbe, a pod. Porušenie zákona č. 527/2002 Z. z., uvedené v § 21, by tak mohlo spočívať práve v porušení týchto ustanovení, ktorých cieľom by bolo, aby sa žiadne tretie osoby o dražbe nedozvedeli. Inak povedané: ak by sa dražobník s dvoma ďalšími osobami dohodli, že by v určitom mieste konali dražbu, o ktorej by nedali nikomu vedieť a na ktorej by dražili predmet vo vlastníctve tretej osoby, a prizvali k takejto „dobrovoľnej dražbe" notára a následne by ďalšie tri mesiace neuverejnili informáciu o dražbe (čím by porušili § 24 ods. 7 resp. 9 cit. zákona), znamenalo by to, že lehota v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. na podanie žaloby o neplatnosť by uplynula bez toho, že by sa skutočný vlastník o konanej dražbe dozvedel. Je však vylúčené, aby takýto postup mohol viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydražiteľom len preto, že ide o dražbu, aj keď navrhovateľ (resp. záložca) nebol vlastníkom predmetu dražby.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné skúmať, do akej miery by na vyššie uvedených úvahách zmenilo, ak by bol vydražiteľ dobromyseľný o tom, že navrhovateľ dražby (resp. záložca) je vlastníkom a má právo navrhnúť vykonanie dražby. Z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že tak spoločnosť B., s.r.o., ako záložný veriteľ, tak i spoločnosť C., s.r.o., ako záložca, sú personálne prepojené s vydražiteľom V. P.. Navyše, dobrovoľná dražba, na ktorej sa stal vydražiteľom, sa konala za okolností, ktoré museli každému, kto nahliadol do podkladov dražby, vzbudiť podozrenie, že tu v jej prípade ide o simulovaný, resp. cielene a umelo vyvolaný úkon. Zmluva o pôžičke medzi B., s.r.o., a C., s.r.o., bola uzavretá 18. augusta 2006, pričom už 19. augusta (teda deň nato!) dlžník vrátil štvrtinu požičanej sumy. Takýto postup nemá žiadne ekonomické opodstatnenie a už na prvý pohľad je zrejmá jeho účelovosť. Následné uzatvorenie zmluvy o vykonaní dražby 28. novembra 2006 (t.j. tri mesiace po uzavretí zmluvy o pôžičke!) je preto rovnako účelové.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že dobrovoľná dražba nemohla viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydražiteľom V. P., keďže spoločnosť C., s.r.o., ako záložca nebola tiež vlastníkom predmetu dražby a originárne nadobudnutie nie je v zmysle vyššie uvedených záverov možné. Keďže však V. P. nebol vlastníkom sporných nehnuteľností, nemohol vlastnícke právo ani previesť zmluvou z 8. februára 2007 na žalovanú.

Vydržanie tu vzhľadom na časové súvislosti prípadu (osvedčenie o dedičstve z roku 2004, žaloba podaná v roku 2006) neprichádza vôbec do úvahy.

V konaní tak nebolo preukázané, že by žalobca stratil svoje vlastnícke právo. V dôsledku toho správne rozhodol prvostupňový súd, keď za týchto okolností určil, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností.

Vo vzťahu k námietke žalovaného voči trovám prvostupňového konania odvolací súd poukazuje na to, že výška priznaných trov konania súdom prvého stupňa je správna a tieto trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia za úkony (1/ prevzatie a príprava zastúpenia, 2/ podanie žaloby, účasť na pojednávaní dňa 27. 5. 2008, dňa 25. 9. 2008, dňa 25. 11. 2008, dňa 7. 4. 2009 a 3/ vyjadrenie zo dňa 18. 2. 2009), jeden úkon á 911,25 eur x 6 úkonov = 5.467,50 eur + jeden úkon vo výške ¼ (účasť na pojednávaní dňa 27. 5. 2008) v hodnote 227,81 eur = 5.695,31 eur + DPH vo výške 19% DPH v sume 1.090,41 Eur + 43,71 eur (spolu režijný paušál), úhrne spolu 6.829,43 eur.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil ako vecne správny (219 ods.1 O.s.p.).

O pripustení dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p. odvolací súd rozhodol z dôvodu, že právna otázka povahy dobrovoľnej dražby a účinkov príklepu na vlastnícke právo k predmetu dražby inej osoby než účastníkov dražby doteraz nebola judikatórne riešená a je sporná i v teórii, v dôsledku čoho ide o otázku zásadného právneho významu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, a preto mu patrí právo na náhradu trov konania. Tie pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby pri základnej sadzbe tarifnej odmeny 911,25 eur/úkon (z tarifnej hodnoty veci 245.635,- eur) podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 655/20004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhlášky") – účasť na pojednávaní dňa 05.04.2012 vo výške 227,81 eur (¼ základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 5 písm. b/ vyhlášky, keďže pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci) a účasť na pojednávaní dňa 30.10.2012 vo výške 911,25 eur (podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky) a k tomu prislúchajúci režijný paušál vo výške 15,26 eur (2 x 7,63 eur) podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a náhradu DPH vo výške 230,86 eur (20% z 1154,32 eur) podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže právny zástupca žalobcu je preukázateľne platiteľom dane z pridanej hodnoty. Súd preto ukladá povinnosť žalovanému nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v celkovej výške 1.385,18 eur na účet jeho právneho zástupcu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 539
FacebookVybrali SMETwitterDeliciousLinkedIn

Najčítanejšie (Judikatúra)

Zobraziť všetky Nové v judikatúre

Nezhody pri hospodárení so spoločnou vecou, petit žaloby podielového spoluvlastníka (§ 139 ods. 2 OZ)

Žalobou podielového spoluvlastníka podanou podľa druhej vety ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno nahrádzať prejav vôle ...

Nebezpečné prenasledovanie, k znaku dlhodobosti (§ 360a TZ)

Zákonný znak „iného dlhodobo prenasleduje“ u prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 354 ods. 1 Trestného zákonníka (v SR § 360a ...

CSP: K aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku

Aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené ...

Neoprávnený odber plynu; premlčanie

Osoba, která po smrti původního odběratele odebírá v jeho bytě plyn navzdory tomu, že nemá uzavřenou smlouvu o odběru, je přinejmenším ...

Zaujímavé odkazy

Hľadanie poisťovateľa podľa EČVhttp://www.skp.sk/#xl_xr_page_vyhladanie%20poistvozidla

S nárokom na poistné plnenie sa obráťte na zobrazeného poisťovateľa

Online zmluvyhttp://www.onlinezmluvy.sk/

Vzory zmlúv a všetko k nim na jednom mieste.

Digitálna parlamentná knižnicahttp://www.nrsr.sk/dl/

Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica je elektronická forma úplných ...

Rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republikyhttps://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/zoznam/rozhodnutie

Zverejňované rozhodnutia slovenských súdov.

Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republikyhttps://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie-rozhodnuti#!DmsSearchView

Vyhľadávanie rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky

Vyhľadanie nehnuteľností konkrétnej osobyhttps://www.katasterportal.sk/kapor/vyhladavanieVlastnikFormInit.do

Vyhľadanie nehnuteľností osoby podľa priezviska a mena osoby.

Registre

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníkuhttps://www.justice.gov.sk/PortalApp/ObchodnyVestnik/Formular/FormulareZverejnene.aspx

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníku

Notársky centrálny register záložných právhttp://www.notar.sk/%C3%9Avod/Not%C3%A1rskecentr%C3%A1lneregistre/Z%C3%A1lo%C5%BEn%C3%A9pr%C3%A1va.aspx

Vyhľadajte si záložcu, veriteľa alebo záloh v Notárskom centrálnom registri záložných ...

Štatistický register organizáciíhttp://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/Databases/register_organizacii/!ut/p/b1/jY_BDoIwEEQ_qYMtFo-LkVJDGosWoRfTgzEYAQ_G7xeJV9G9TfLeTJZ5VjPfh2d7CY926MPtnf3yRNbafVFVUNUig-aRgnEOyOQINCOAL0eYfCt1kqYRITHlBvpAO1VuRQQRf_wZ4K_9taJcyAJIChVDU-7KleUcxH_5R-YnZK5hAmZeNPnQndm9c67GVbwAlOWrBg!!/dl4/d5/L2dJQSEvUUt3QS80SmtFL1o2X1ZMUDhCQjFBMDgxVjcwSUZTUTRRVU0xR1E1/

Register obsahuje registračné údaje o ekonomických subjektoch a vedie ho Štatistický úrad SR.

Obchodný registerhttp://www.orsr.sk/

Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje ...

Živnostenský registerhttp://www.zrsr.sk/

Živnostenský register tvorí súbor určených údajov o podnikateľoch. Údaje do registra ...

Register stratených a odcudzených dokladovhttp://www.minv.sk/?stratene-a-odcudzene-doklady

Overte si, či sa vám niekto nepreukázal strateným alebo odcudzeným dokladom inej osoby.

Čítali sme

B. Bugár: Most-Híd nezahlasuje za tajnú voľbu ústavných sudcovhttp://www.teraz.sk/slovensko/monitor-b-bugar-most-hid-nezahlasuj/419793-clanok.html

Ak niektorý z poslancov zmarí voľbu kandidátov na ústavných sudcov, bude to na jeho ...

O post predsedu protikorupčného úradu je možné uchádzať sa do utorkahttp://www.teraz.sk/slovensko/uv-prihlasky-na-post-predsedu-protik/419765-clanok.html

Voľba sa bude opakovať, pretože parlament dosiaľ predsedu nevybral.

Únia miest Slovenska: Zákon o daniach pripraví mestá o miliónyhttp://www.teraz.sk/ekonomika/unia-miest-slovenska-zakon-o-daniach/419717-clanok.html

Zákon, ktorý schválili poslanci v Národnej rade SR, počíta so zvýšením nezdaniteľnej ...

Fico: Je šanca na to, aby boli zvolení zvyšní kandidáti na sudcov ÚShttp://www.teraz.sk/slovensko/fico-je-sanca-na-to-aby-boli-zvoleni/419633-clanok.html

Na zvolenie potrebného počtu kandidátov vyzval snemovňu aj predseda ÚS Ivan Fiačan.

Plénum bude voliť kandidátov na ústavných sudcov v streduhttp://www.teraz.sk/slovensko/plenum-bude-volit-kandidatov-na-usta/419498-clanok.html

Poslanci budú kandidátov vyberať zo 16 uchádzačov. Pôjde už o piatu voľbu.

Je dôležité, aby sa na prokuratúre zaviedli systémové zmeny, tvrdí Remišováhttps://spravy.pravda.sk/domace/clanok/526336-je-dolezite-aby-sa-na-prokurature-zaviedli-systemove-zmeny-tvrdi-remisova/

V prokuratúre je potrebné nastaviť nové a transparentné pravidlá.

Nové časopisy

Verejné obstarávanie – právo a prax 4/2019

Verejné obstarávanie – právo a prax 4/2019

Dvojmesačník plný odborných informácií monitoruje aktuálne dianie v oblasti verejného ...

DE IURE 1-2/2019

DE IURE 1-2/2019

DE IURE je časopis Najvyššieho súdu, ktorý vychádza štvrťročne v online verzii a pravidelne ...

Bulletin slovenskej advokácie 9/2019

Bulletin slovenskej advokácie 9/2019

Recenzovaný časopis pre právnu vedu a prax vydávaný Slovenskou advokátskou komorou.

Bulletin slovenskej advokácie 7-8/2019

Bulletin slovenskej advokácie 7-8/2019

Recenzovaný časopis pre právnu vedu a prax vydávaný Slovenskou advokátskou komorou.

Justičná revue 6-7/2019

Justičná revue 6-7/2019

Časopis pre právnu prax.

Verejné obstarávanie – právo a prax 3/2019

Verejné obstarávanie – právo a prax 3/2019

Dvojmesačník plný odborných informácií monitoruje aktuálne dianie v oblasti verejného ...

PoUtStŠtPiSoNe
: