Peňažná satisfakcia za zníženie dôstojnosti

Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka už pri demonštratívnom výpočte dôvodov priznania peňažnej satisfakcie uvádza jednak zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Už pri jazykovej analýze uvedeného spojenia možno dospieť k záveru, že pojem „dôstojnosť“ sa neviaže so spojením „v spoločnosti“, s ktorým sa viaže jedine slovo „vážnosť“. Predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia je tak najmä situácia, ak zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity alebo takého trvania, že v jeho dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (človeka). Pritom je irelevantné, či k zníženiu dôstojnosti došlo v spoločnosti alebo inde, podstatné je, že išlo o taký zásah, ktorý (pri objektívnom vnímaní) podstatne znížil dôstojnosť dotknutej osoby. Povedané jednoduchým príkladom – aj dehonestujúce zaobchádzanie lekára s pacientom v úplnom súkromí ambulancie, ktorého svedkom nebol nikto iný, ani sestra, môže znižovať dôstojnosť pacienta.

Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka pritom zaručuje každému človeku právo na ochranu viacerých zložiek osobnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení zoradené za sebou bez vytvorenia zreteľného vzťahu hierarchie medzi nimi, potom je logické, že aj práva zaručené v § 13 Občianskeho zákonníka musia byť v rovnakej miere prístupné každému, do čej osobnosti bolo zasiahnuté, a to bez ohľadu na to, do ktorej konkrétnej zložky bolo zasiahnuté. Pritom je rovnako logické, že pri zásahu do niektorých zložiek vymedzených v § 11 už takpovediac z podstaty veci nemôže nastať zníženie vážnosti v spoločnosti, a niekedy nenastane ani zníženie dôstojnosti. Takýmito prípadmi môžu byť okrem iného zásahy do súkromia v podobe protiprávneho usmrtenia blízkej osoby a s tým spojeného narušenia súkromných väzieb medzi nebohým a pozostalým.

Diagnostikovanú alebo znaleckým posudkom preukázanú psychickú ujmu treba považovať za poškodenie (duševného) zdravia, ktoré sa odškodňuje ako škoda na zdraví, resp. ako sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ustanovení § 444 Občianskeho zákonníka. Ujma na súkromnom a rodinnom živote v podobe straty blízkej osoby je však ujmou odlišnej povahy (pozri bod 41 tohto nálezu).

Rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy zákon ponecháva na voľnú úvahu súdu. „Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pri tom na dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol. Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava: Eurounion, 2004, s. 46). Preto navrhovateľa v tomto smere zaťažuje len povinnosť v žalobe uviesť výšku náhrady, ktorú požaduje.

(nález Ústavného súdu SR zo 6. novembra 2014, sp. zn. II. ÚS 424/2012-69)