Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
Predplatné
Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
TlačPoštaZväčšiZmenši

254/2016 Z. z.

najpravo.sk • 25.9. 2017, 17:46

Dôvodová správa

 

 

Všeobecná časť

 

            Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v článkoch 16 a 19 zaručuje ochranu súkromia. Podľa čl. 16 ods. 1 „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“ Podľa čl. 19 ods. 2 „každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“ Podľa čl. 19 ods. 3 „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.“ Ústava v čl. 23 ods. 1 zaručuje slobodu pohybu a pobytu. Podľa čl. 23 ods. 2 „Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.“ Podľa čl. 23 ods. 3 „Slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.“ Podľa čl. 13 ods. 2 „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“ Podľa čl. 13 ods. 4 „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“

            Zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hlásení pobytu občanov“) upravuje práva a povinnosti občanov Slovenskej republiky pri hlásení ich pobytu (§ 1). Okrem iného stanovuje občanom povinnosť hlásiť ohlasovni pobytu trvalý pobyt (§ 2 ods. 7), prechodný pobyt (§ 8 ods. 2) a pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní (§ 9). Uvedené povinnosti zasahujú do základných práv a slobôd. Tento zásah síce nepochybne spĺňa ústavnú podmienku zasahovania do základných práv a slobôd len prostredníctvom zákona, otázne však najmä vo vzťahu k povinnosti hlásiť prechodný pobyt a pobyt v zahraničí je, či ide o úplne nevyhnutné zasahovanie do základných práv a slobôd a či sa pri ňom v plnej miere dbá na podstatu a zmysel takto obmedzovaných základných práv a slobôd.

            Podľa § 46 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch sa priestupku proti poriadku v správe možno dopustiť porušením povinností ustanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi, ak sa takýmto konaním sťaží plnenie úloh štátnej správy. Za takýto priestupok možno uložiť pokutu do 33 eur. Reálne sa však za nesplnenie povinností podľa zákona o hlásení pobytu občanov pokuty neukladajú.

            V predchádzajúcom volebnom období vyvolalo verejnú diskusiu schválenie vládneho návrhu novely zákona o hlásení pobytu občanov dňa 16. mája 2013, ktorou sa vo vzťahu k povinnosti občanov hlásiť pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní (§ 9) mala zmeniť dovtedy platná formulácia tejto povinnosti zo slova „ohlási“ na „je povinný ohlásiť“. Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona dovtedajší stav „neukladal občanovi výslovne povinnosť danú skutočnosť ohlásiť. Občania často nerozlišujú v právnom predpise ak je povinnosť ustanovená  slovesom bez použitia slova povinný.“ Národná rada Slovenskej republiky neschválila pozmeňujúci návrh, ktorým sa § 9 mal zo zákona vypustiť. Hoci dôvodová správa tvrdila, že vo vládnej novele obsiahnutá „navrhovaná zmena ukladá priamo povinnosť občana, ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, ohlásiť túto skutočnosť príslušnej ohlasovni pobytu“, predkladatelia neskôr argumentovali tým, že takáto povinnosť existovala aj v dovtedajšom zákone. Ďalším z tvrdení dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona bolo konštatovanie, že „nesplnenie si uvedenej povinnosti umožní správnemu orgánu postih fyzickej osoby podľa zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.“ Po verejnej kritike sa predkladateľ obhajoval tým, že nesplnenie povinnosti bolo možné sankcionovať aj podľa dovtedajšej právnej úpravy a že za nesplnenie tejto povinnosti nebudú občania sankcionovaní ani v budúcnosti. Ukladať občanom povinnosti, ktorých plnenie nemajú štátne orgány v úmysle vymáhať a verejne to priznávajú, spochybňuje nevyhnutnosť ukladania takýchto povinností.

            Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič dňa 7. júna 2013 vrátil Národnej rade Slovenskej republike schválenú novelu a navrhol parlamentu, aby pri opätovnom prerokovaní zákona vypustil zmenu týkajúcu sa § 9. NR SR zákon opätovne prerokovala dňa 19. júna 2016, prezidentovej pripomienke vyhovela a uvedené ustanovenie z novely vypustila. Povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní však ostala pre občanov zachovaná aj pri formulácii „ohlási“ miesto navrhovanej „je povinný ohlásiť“.

V Českej republike je evidencia obyvateľov upravená v zákone č. 133/2000 Sb. o evidencii obyvateľov a rodných číslach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o evidencii obyvateľov) v znení neskorších predpisov. Zákon v § 10 ods. 5 ukladá občanom povinnosť hlásiť zmenu trvalého pobytu. Povinnosť hlásiť sa na prechodný pobyt v rámci Českej republiky, ani povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní tento zákon občanom Českej republiky neukladá. Prechodný pobyt nie je vo vzťahu k občanom nijako upravený, v zákone sa spomína len v súvislosti s cudzincami, ktorý sa prechodne zdržiavajú na území Českej republiky. Vo vzťahu k občanom zákon okrem adresy trvalého pobytu spomína adresu na ktorú majú byť doručované písomnosti podľa osobitného právneho predpisu. Občania však nemajú povinnosť takúto adresu ohlásiť. Podľa § 10b ods. 1 zákona majú občania iba právo o vedenie takejto adresy v evidencii obyvateľov požiadať. Evidenciu pobytu občanov zdržiavajúcich sa dočasne v zahraničí zákon nijako neupravuje.

            Predkladaný návrh novely zákona o hlásení pobytu občanov neruší inštitút prechodného pobytu, ani hlásenie pobytu v zahraničí. Mení však ich charakter z povinnosti občana hlásiť prechodný pobyt a pobyt v zahraničí na dobu dlhšiu ako 90 dní na právo občana. Tí občania, ktorí budú chcieť, aby úrady o nich evidovali aj takéto informácie, budú aj naďalej môcť prechodný pobyt v rámci Slovenskej republiky, či v zahraničí, úradom ohlásiť. A úrady budú povinné tieto informácie vo vzťahu k nim evidovať. Tí občania, ktorí nemajú záujem informovať úrady o svojom prechodnom pobyte v rámci Slovenskej republiky alebo v zahraničí, už nebudú mať povinnosť takýto pobyt ohlásiť. Neohlásením takéhoto pobytu sa už nebudú dopúšťať priestupku a nebude im za takéto konanie hroziť sankcia v podobe pokuty. Úrady budú vo vzťahu k takýmto občanom evidovať iba adresu ich trvalého pobytu.

            Schválením predkladaného zákona sa obmedzí zasahovanie štátu do života občanov v prípade, keď takéto zasahovanie nie je nevyhnutné a ukladanie povinností zasahujúcich do základných práv a slobôd nemá vecné opodstatnenie. Zároveň sa ním rozšíri slobodné rozhodovanie občanov o vlastných životoch a zodpovednosť za ne.

 

 

Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie, ani na podnikateľské prostredie.

 

            Návrh zákona je v  súlade s  Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

 

 

Osobitná časť

 

K čl. I

 

K bodu 1

 

Navrhuje sa nahradiť povinnosť hlásiť prechodný pobyt právom hlásiť ho. Zákon v § 8 ods. 1 definuje prechodný pobyt ako „pobyt občana mimo miesta trvalého pobytu, kde sa občan dočasne zdržiava, ak má trvať viac ako 90 dní; prechodný pobyt je tiež pobyt občana trvalo žijúceho v zahraničí, ktorý má na území Slovenskej republiky trvať viac ako 90 dní“. V § 8 ods. 2 určuje zákon občanom povinnosť hlásiť prechodný pobyt ohlasovni v mieste prechodného pobytu. Ostatné odseky § 8 upravujú náležitosti takéhoto hlásenia. Navrhovanou zmenou znenia odseku 2 sa inštitút prechodného pobytu nezruší. Z povinnosti občana hlásiť ho sa však zmení na jeho právo a vec jeho slobodného rozhodnutia, či ohlasovni svoj prechodný pobyt ohlási alebo nie. Keďže hlásenie prechodného pobytu nebude povinnosťou, nebude možné občanov za jej porušenie sankcionovať pokutou.

 

K bodu 2

 

Vzhľadom na zmenu v bode 1, ktorá sa týka § 8 ods. 2, sa navrhuje vypustiť z § 8 ods. 5 prvé dve vety, ktoré znejú: „Predpokladaná doba prechodného pobytu môže byť najviac päť rokov. Ak prechodný pobyt trvá aj po skončení predpokladanej doby, občan je povinný hlásiť prechodný pobyt znova.“ Keďže hlásenie prechodného pobytu sa zmení z povinnosti na právo občana, nebude potrebné stanovovať ani maximálnu dobu prechodného pobyt, ani povinnosť opätovne hlásiť prechodný pobyt po skončení predpokladanej doby prechodného pobytu.

 

K bodu 3

 

            Navrhuje sa nahradiť povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní právom občana ohlásiť takýto pobyt v zahraničí. Navrhovanou zmenou znenia § 9 sa inštitút hlásenia pobytu v zahraničí dlhšieho ako 90 dní nezruší. Z povinnosti občana hlásiť ho sa však zmení na jeho právo a vec jeho slobodného rozhodnutia, či ohlasovni takýto pobyt v zahraničí ohlási alebo nie. Nad rámec súčasného znenia zákona sa stanovuje, že takéto hlásenie možno uskutočniť v ohlasovni nielen v mieste trvalého pobytu, ale aj v mieste prechodného pobytu. Keďže hlásenie pobytu v zahraničí nebude povinnosťou, nebude možné občanov za jej porušenie sankcionovať pokutou.

 

 

K čl. II

 

Navrhuje sa stanoviť účinnosť zákona dňom zverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Zákon nestanovuje žiadne nové povinnosti fyzickým osobám, ani právnickým osobám, ani orgánom verejnej správy. Ruší iba niektoré z doterajších povinností občanov Slovenskej republiky. Vzhľadom na to nie je potrebné stanovovať legisvakančnú dobu.

 

 

 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 916
PoUtStŠtPiSoNe
: