Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
Predplatné
Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
TlačPoštaZväčšiZmenši

Právo styku dieťaťa s rodičom vykonávajúcim trest odňatia slobody

Rastislav Bublák • 17.8. 2020, 12:57

Vzájomná prítomnosť rodiča a dieťaťa (predovšetkým maloletého) je základom pre budovanie a udržanie zdravého a funkčného vzťahu. Snáď nie je potrebné bližšie analyzovať skutočnosť, že pre všestranný harmonický vývin dieťaťa je tou najlepšou možnosťou vyrastať v prítomnosti oboch rodičov. Z psychologického hľadiska je výchova dieťaťa prítomnosťou rodiča považovaná za najúčinnejšiu metódu výchovy.[1]Vzhľadom k tomu, že prítomnosťou rodiča pri výchove dieťaťa sa realizuje samotné rodičovské poslanie, štát má a musí tomuto poslaniu napomáhať a poskytnúť mu osobitnú (nie len) právnu ochranu. Dôležitosť, aká je pripisovaná styku dieťaťa s rodičom, je vnímaná taktiež na medzinárodnej úrovni; Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ´´ESĽP´´) konštantne judikuje, že byť spolu je základným prvkom rodinného života, chráneného článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd (ďalej len ´´EDĽP´´).[2]Avšak nie každé dieťa má možnosť vyrastať v kruhu obidvoch rodičov. Život prináša rôznorodé situácie a jednou z nich je aj tá, kedy jeden z rodičov (prípadne obaja) vykonáva trest odňatia slobody. Majú odsúdení v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody právo na styk so svojimi deťmi? A naopak, majú deti právo na styk s rodičom, ktorý sa nachádza v ústave na výkon trestu odňatia slobody?

Právo na styk je implicitnou súčasťou rodinného života chráneného tak článkom 19 Ústavy SR ako aj článkom 8 EDĽP. Jedným zo štyroch základných materiálnych znakov ľudských práv je ich neodňateľnosť. Samotná skutočnosť, že rodič vykonáva trest odňatia slobody, ho práva na rodinný život a v ňom obsiahnuté právo na styk  teda nemôže zbaviť. Avšak právo na rodinný život (ako základné ľudské právo) nemá absolútny charakter a teda je ho možné obmedziť. Vo svojej podstate každý výkon trestu odňatia slobody predstavuje  zároveň aj výrazné obmedzenie práva (okrem iného) na rodinný život. Podstatnou súčasťou práva väzňa na rešpektovanie rodinného života je, že mu štát, resp. väzenské orgány umožnia prípadne napomáhajú udržiavať kontakt so svojou blízkou rodinou.[3] Podľa ESĽP je na účely vymedzenia povinností, ktoré v tejto súvislosti preberajú zmluvné štáty podľa článku 8, je potrebné zohľadniť bežné a primerané požiadavky na trest odňatia slobody a pomerne širokú mieru voľnej úvahy (margin of appreciation) vnútroštátnych orgánov pri regulácii kontaktov väzňa so svojou rodinou.[4]

Slovenská republika zabezpečuje právo väzňov na kontakt s rodinou prostredníctvom zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ´´ZVTOS´´) a vykonávacej vyhlášky č. 368/2008 Z. z. ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len ´´vyhláška´´). ZVTOS v § 24 ustanovuje, že odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb (teda aj detí, bez ohľadu na ich vek, obmedzenie je dané len v prípade maloletých mladších ako 15 rokov, ktorí sa môžu návštevy zúčastniť len v sprievode plnoletej osoby) v čase určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní dvoch hodín a to bez ohľadu na vonkajšiu diferenciáciu výkonu trestu odňatia slobody (minimálny, stredný, maximálny stupeň stráženia). Ďalšie podmienky návštev (predovšetkým deň a časové rozmedzie) sú upravené v ústavných poriadkoch jednotlivých ústavoch na výkon trestu (ďalej len ´´ÚVT´´). Považujeme za potrebné poukázať na ústavný poriadok ÚVT Leopoldov[5], podľa ktorého sa návštevy vykonávajú spravidla v stredu, štvrtok a piatok. Pre blízke osoby, obzvlášť maloleté deti, je vzhľadom na pracovné povinnosti resp. povinnú školskú dochádzku často až nemožné v uvedené dni odsúdeného navštíviť. Bolo by žiadúce nahradiť uvedené dni návštev aspoň jedným dňom v rámci víkendu. Za uvedenú skutočnosť bolo Slovensko kritizované Európskym výborom na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len ´´CPT´´ alebo ´´Výbor´´), ktorý danú situáciu označil za poľutovaniahodnú.[6]Výbor zároveň opätovne pripomenul, že všetci väzni by mali mať nárok a v praxi aj reálnu možnosť na návštevu aspoň jednu hodinu týždenne (podľa možnosti by mali mať možnosť prijať návštevu každý týždeň). Odporúča teda slovenským orgánom zabezpečiť súlad s týmito minimálnymi požiadavkami. Obdobne aj Odporúčanie Výboru ministrov Rec (2018) 5 členským štátom týkajúce sa detí uväznených rodičov[7] hovorí, že návštevy zo strany detí by v zásade mali byť povolené jeden krát týždenne. Z organizačno-technických dôvodov je počet osôb, ktoré môžu súčasne odsúdeného navštíviť, obmedzený na päť. V prípade, ak má odsúdený viac ako štyri deti, toto obmedzenie sa pre deti nevzťahuje. Týmto štát vyzdvihuje dôležitosť, ktorá je kladená na udržiavanie kontaktu odsúdeného (rodiča) s dieťaťom. Návšteva odsúdeného v ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a so stredným stupňom stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom, návšteva odsúdeného zaradeného do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla bezkontaktne prostredníctvom telekomunikačného zariadenia alebo cez perforovanú stavebnú prekážku. Návšteva sa vykoná na základe povolenia na návštevu schváleného riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom ZVJS. Riaditeľ ÚVT môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu. Z uvedeného teda vyplýva, že odsúdený nemá absolútny právny nárok na návštevu formou priameho kontaktu, hoci by bol zaradený do  ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a platí to tiež opačne, kedy odsúdený zaradený do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia nemusí nevyhnutne prijímať návštevy bezkontaktnou formou čo vyplýva (okrem iného) aj z § 20 ods. 5 písm. b) vyhlášky.[8]Je ale pravidlom, že sa návštevy odsúdených zaradených v maximálnom stupni stráženia a taktiež v strednom stupni stráženia v rámci vnútornej diferenciácie v skupine ´´C´´ realizujú bezkontaktne. Na takéto opatrenie ale musí v danom prípade existovať naliehavá spoločenská potreba a musí byť primerané sledovanému cieľu. Z ústavno-právneho hľadiska je neudržateľné paušalizovane realizovať návštevy takýchto odsúdených iba na základe vonkajšej resp. vnútornej diferenciácie. Pri každom jednom odsúdenom je nevyhnutné posudzovať, či v jeho prípade existujú skutočné a pretrvávajúce bezpečnostné riziká resp. riziká spojené s narušením účelu trestu pri návšteve priamym kontaktom.[9] Pokiaľ takéto riziko pri odsúdenom neexistuje, je nepovolenie bezkontaktnej návštevy neprípustným zásahom do práva odsúdeného na rodinný život. Ako ďalej vyplýva z vyššie spomínaného Odporúčania Výboru ministrov, právo dieťaťa na priamy kontakt sa musí rešpektovať, a to aj v prípadoch, kedy sú odsúdenému rodičovi uložene disciplinárne sankcie alebo opatrenia. Vzhľadom k tomu, že podľa vyhlášky sa odsúdený v strednom stupni stráženia umiestni do diferenciačnej skupiny C aj z dôvodu, že sa opakovane počas výkonu trestu dopustil disciplinárneho previnenia, čoho následkom je to, že návštevy môže prijímať spravidla bez priameho kontaktu, považujeme toto opatrenia za nevhodné a v rozpore so spomenutým odporúčaním. Navyše máme pochybnosť o súlade spomenutého obmedzenia (§18 ods. 2 písm. e) vyhlášky)s ustanovením § 24 ods. 4 ZVTOS, ktorý bez ďalšieho hovorí o tom, že odsúdení v strednom stupni stráženia prijímajú návštevy spravidla priamym kontaktom. Vyhláška teda upravuje spôsob realizácie návštevy odlišne od zákona. Z hľadiska systematického výkladu a princípu hierarchie právneho poriadku je v prípadoch, kedy je úprava podzákonného predpisu v tej istej otázke odlišná od úpravy v zákone, je v procese aplikácie potrebné dať prednosť ustanoveniu zákona.[10]Touto skutočnosťou sa Najvyšší súd (následne ani Ústavný súd) v už spomenutej veci 3Sžo/140/2015 vôbec nezaoberal. Poukazujeme tiež na správu CTP z roku 2018, v ktorej Výbor uznáva, že v niektorých prípadoch je z bezpečnostných dôvodov alebo na ochranu legitímnych záujmov vyšetrovania opodstatnené prijímať návštevy v kabínach. Pre všetky zákonom stanovené kategórie väznených osôb by však mali byť pravidlom návštevy s priamym kontaktom, pričom „bezkontaktné“ návštevy by mali byť len výnimkou. Akékoľvek rozhodnutie o nariadení bezkontaktných návštev musí byť vždy riadne zdôvodnené a opodstatnené a musí sa zakladať na individuálnom posúdení potenciálneho rizika konkrétneho väzňa. Realizáciu návštev doživotne odsúdených v ÚVT Leopoldov (systematická realizácia návštev bezkontaktne) nepovažuje Výbor za opodstatnenú a je ju možné vnímať ako trestajúcu.

V rámci testu proporcionality je zlomovým bodom práve nevyhnutnosť zásahu. Je zrejmé, že obmedzenia týkajúce sa návštev blízkych osôb bezpochyby zasahujú do práva odsúdeného na rešpektovanie rodinného života, avšak takéto obmedzenia samé o sebe nie sú v rozpore s EDĽP, ak vyplývajú zo zákona, sledujú legitímny cieľ a zároveň sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Návštevy bez priameho kontaktu v zariadeniach s najvyšším stupňom stráženia sledujú vo väčšinou legitímny cieľ (predchádzanie nepokojom či zločinnosti, ochrana verejnej bezpečnosti) podporený napr. závažnosťou spáchaného trestného činu a s ňou súvisiacou prevýchovou páchateľa v rámci programu zaobchádzania,[11]minimalizáciou kontaktu s prostredím zločinu, najmä organizovaného, v ktorom rodinné vzťahy často zohrávajú kľúčovú úlohu[12].V prípade Messina v. Taliansko sa ESĽP zaoberal sťažnosťou týkajúcou sa, okrem iného, spôsobom realizácie a obmedzením  počtu návštev odsúdeného (sťažovateľa), na ktorého sa vzhľadom na povahu trestnej činnosti vzťahoval osobitný väzenský režim – max. 2 návštevy rodinných príslušníkov za mesiac, bez priameho kontaktu, pričom návštevy detí do 16 rokov sa mohli uskutočniť bez sklenenej priečky. ESĽP konštatoval, že síce došlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa článku 8, avšak tieto opatrenia mali zákonný podklad, sledovali legitímny cieľ a boli nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, nakoľko pred zavedením osobitného väzenského režimu mohli väznení členovia organizovaného zločinu udržiavať svoje postavenie v zločineckej skupine, vymieňať si informácie s ostatnými väzňami a vonkajším svetom (prostredníctvom návštev) a organizovať páchanie závažných trestných činov vo väzniciach aj mimo nich. Zároveň v uvedených opatreniach vidí snahu talianskych orgánov pomôcť sťažovateľovi udržiavať kontakt so svojou blízkou rodinou a tak dosiahnuť spravodlivú rovnováhu medzi právom sťažovateľa na rešpektovanie rodinného života a cieľmi, ktoré sa mali osobitným režimom dosiahnuť. K porušeniu článku 8 Dohovoru teda nedošlo. 

V podmienkach Slovenskej (rovnako aj Českej) republiky sa návštevy realizujú výlučne na základe iniciatívy odsúdeného a to formou ´´pozvánky´´ určenej osobám, o ktorých návštevu má odsúdený záujem. Dieťa odsúdeného resp. jeho blízka osoba teda nemôže sama iniciovať návštevu s odsúdeným. V prípade, že odsúdený niektorú blízku osobu na návštevu nepozve, táto osoba sa návštevy zúčastniť nemôže. Ak ide o maloleté deti odsúdeného, ktoré nie sú na pozvánke výslovne uvedené, môžu sa návštevy zúčastniť iba ak s tým odsúdený súhlasí. Uvedené korešponduje s tézou, že ide skôr o právo odsúdeného (rodiča) na styk, nie jeho povinnosť. Z povahy osobného styku sme ale hlboko presvedčení, že vo vzťahu k maloletým deťom je právo styku potrebné, v mnohých prípadoch dokonca nevyhnutné, vnímať cez prizmu jeho negatívneho vymedzenia, teda povinnosti styku s maloletým. V zmysle § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ´´ZR´´) je súčasťou rodičovských práv a povinností najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Niet pochýb o tom, že sústavná a dôsledná starostlivosť o dieťa sa realizuje predovšetkým osobným stykom. Odsúdený rodič – hoci je prevažne vylúčený z bezprostredného výkonu svojich rodičovských práv a povinností, najmä zo sústavného výchovného pôsobenia na maloleté dieťa – nie je zbavený zodpovednosti za všestranný vývin maloletého dieťaťa. Je len na tomto rodičovi, aby využíval aspoň obmedzené možnosti k tomu, aby aj v nedostatku príležitostí pre sústavné výchovné pôsobenie vykonával vhodný vplyv na výchovu maloletého dieťaťa. Jedným z prostriedkov zabezpečujúcim spoluúčasť odsúdeného rodiča na výchove je osobný styk odsúdeného rodiča s maloletým dieťaťom.[13] Kontakt s dieťaťom je v tomto ohľade významným predpokladom a základom pre výkon rodičovských práv a povinností. Hoci spomenutý § 28 ods. 1 ZR hovorí najskôr  o právach a až potom o povinnostiach rodičov k deťom, toto ustanovenie je potrebné chápať v prvom rade ako príkaz rodičovi na sústavnú a dôslednú starostlivosť a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Dieťa má právo na styk so svojim rodičom[14] a tomu následne zodpovedá aj povinnosť rodiča tento styk realizovať. Pre porovnanie poukazujeme na právnu úpravu v ČR, kde je koncepcia rodičovskej zodpovednosti upravená v § 858 Občanského zákonníka[15]. Uvedený paragraf, na rozdiel od ZR, výslovne zakotvuje osobný styk do pojmu rodičovská zodpovednosť a tiež vyzdvihuje skutočnosť, že pri výchove dieťaťa ide predovšetkým o povinnosti rodiča. Obdobne aj komentovaná literatúra uvádza, že z výslovného zaradenia práva na styk do rodičovskej zodpovednosti, ktorá v § 858 zdôrazňuje na prvom mieste povinnosti a až potom práva rodičov vo vzťahu k dieťaťu, možno v súlade s účelom a obsahom tohto ochranného inštitútu dovodiť aj povinnosť rodiča sa s dieťaťom stýkať.[16] Podobne aj nemecký BGB v § 1684 ods. 1 hovorí, že každý rodič je (v prvom rade) povinný a oprávnený sa s dieťaťom stýkať. Pri vážení záujmu dieťaťa o stály kontakt s rodičom so záujmom rodiča o absenciu takéhoto kontaktu by sa malo záujmu dieťaťa prikladať oveľa väčšia váha, ako prianiam rodiča. ESĽP opakovane konštatuje, že s ohľadom na svoju povahu a závažnosť môže záujem dieťaťa prevážiť nad záujem rodičov.[17]Je tomu tak preto, že ako základ pre udržiavanie rodinného vzťahu a pre získanie rodičovskej podpory a výchovy je kontakt dieťaťa s rodičmi veľmi dôležitý pre rozvoj jeho osobnosti a je to niečo, čo prispieva k jeho blahu. Je preto opodstatnené prinútiť rodiča, aby bol v kontakte so svojím dieťaťom – aj keď by to znamenalo zásah do jeho osobnej sféry – ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.[18] Samozrejme, keď je ochota rodiča realizovať styk so svojím maloletým dieťaťom na bode mrazu resp. je na dosiahnutie styku potrebná donucovacia moc štátu, styk s takýmto rodičom zvyčajne nie je v najlepšom záujme dieťaťa. Pri kontakte dieťaťa s rodičom to nie je len o samotnej prítomnosti rodiča, ale predovšetkým o náklonnosti a poskytnutí emocionálneho tepla, ktoré dieťa potrebuje cítiť. Pokiaľ rodič vehementne odmieta styk so svojím dieťaťom, takéto teplo neucíti, ucíti osobné odmietnutie, a to nie od kohokoľvek, ale od rodiča, teda osoby, ku ktorej každé dieťa prirodzene silno emocionálne inklinuje, čo v dieťati môže vyvolať veľmi negatívne pocity, nedokáže pochopiť prečo ho rodič odmieta a môže mať preto sklony k sebaobviňovaniu. Z pohľadu emocionálneho a psychologického zaťaženia, ktorému môže byť dieťa vystavené na stretnutí s odsúdeným rodičom, ktorý ho odmieta a zúčastňuje sa na stretnutí iba z donútenia, nemožno spravidla vychádzať z predpokladu, že takýto kontakt je za týchto okolností v najlepšom záujme dieťaťa. Existuje teda veľa indícií, ktoré by naznačovali, že najlepšie záujmy dieťaťa by mohli byť prinajmenšom výrazne narušené vynúteným kontaktom s neochotným odsúdeným rodičom. Pokiaľ odsúdený rodič kontinuálne nepozýva svoje deti na návštevu a tvrdohlavo odmieta styk, je skôr nepravdepodobné, že by mu prípadné uloženie povinnosti styku pomohlo rozvinúť pozitívny prístup k dieťaťu. Nemožno ale s istotou vylúčiť, že nútené stretnutie odsúdeného rodiča s dieťaťom by mohlo tohto rodiča prinútiť prehodnotiť svoj pohľad na vec a dieťaťu sa (viac) otvoriť. Je preto veľmi ťažké predvídať, či k osobnému odmietnutiu a s tým spojenej potencionálnej ujme dôjde v individuálnom prípade, pretože to závisí od pocitov  odsúdeného rodiča a jeho reakcií v danom čase, čo sa len sotva dá predvídať. Autorovi nie sú známe žiadne štúdie, ktoré by v rámci núteného styku skúmali vplyv odmietavého postoja rodiča  na psychiku dieťaťa (výskum by musel zároveň prebiehať v čase realizácie núteného styku) a z ktorých by sa dalo prinajmenšom v hrubých rysoch vychádzať pri posudzovaní, či, a ak áno, za akých podmienok je takýto kontakt v najlepšom záujme dieťaťa. Veľký vplyv na to môže mať skutočnosť, že väčšina sporov o styk súvisí s konfliktom rodič – rodič, kedy preferenčný rodič bráni styku s dieťaťom druhému rodičovi. Pravdepodobne sa len zriedka objaví situácia, kedy má dieťa záujem a túžbu stretnúť sa s rodičom a tento styk naopak odmieta. Na druhej strane, aj keby neexistovala žiadna štúdia skúmajúca predmetnú situáciu, je zrejmé, že dlhodobý odmietavý postoj odsúdeného rodiča k styku s dieťaťom je jedným z ukazovateľov, že takýto styk by bol pre dieťa škodlivý. Nemožno ale vylúčiť takú eventualitu, že aj takýto kontakt môže byť v najlepšom záujme dieťaťa. Najmä s rastúcim vekom, kedy je osobnosť dieťaťa čoraz viac rozvinutejšia, môže eskalovať záujem[19] tohto dieťaťa o spoznanie a styk (hoci len jednorazový) s ich odsúdeným rodičom (platí pri vysokých trestoch resp. treste odňatia slobody na doživotie) aj napriek ich dlhodobému odmietavému postoju. Posúdenie, či styk resp. návšteva odsúdeného rodiča, ktorý tento styk dlhodobo odmieta, je v najlepšom záujme dieťaťa, je preto nevyhnutné posudzovať individuálne v každom jednom prípade.

Vzhľadom na uvedené sa javí prinajmenšom ako vhodné (nie však nevyhnutné, nakoľko takýchto prípadov, kedy  odsúdený rodič odmieta styk s dieťaťom, sa vyskytuje snáď len zriedka) upraviť koncepciu návštev, keďže návšteva odsúdeného je závislá výlučne na jeho vôli, ktorá môže v individuálnom prípade znamenať úplné odlúčenie rodiča od dieťaťa, na čom spoločnosť nemôže mať žiaden záujem. Primárnym záujmom štátu má byť zlúčenie rodiny a obnova rodinných vzťahov. Hoci Ústava SR hovorí, že výchova je právom rodičov, z recipročného charakteru vzťahu rodiča a dieťaťa vyplýva právo dieťaťa na rodičovskú výchovu a s tým spojenú povinnosť rodiča vychovávať svoje  dieťa. Štát má bezpochyby záujem na tom, aby páchateľov trestných činov prevychoval v zodpovedné osoby, ktoré si riadne plnia svoje zákonné a tiež rodičovské povinnosti, ktoré vo väčšine splývajú v jedno. Z toho dôvodu by mal odsúdených rodičov viesť k obnove, prípadne nadobudnutiu zodpovednosti za výchovu svojich maloletých detí, a nie im ponechávať voľnú ruku pri rozhodovaní, či svoje deti chcú alebo nechcú vidieť, a tým sa tejto zodpovednosti zbavovať, čo v konečnom dôsledku môže mať vplyv na vznik delikvencie u takýchto detí. Z prieskumu vykonaného Ministerstvom spravodlivosti Spojeného kráľovstva (UK) vyplýva, že u odsúdených, ktorí prijímajú návštevy od blízkych, je pravdepodobnosť vzniku delikvencie člena rodiny o 39% nižšia, ako u väzňov, ktorí návštevy nepríjmajú.[20] Ako uvádza Heretik, deti z neúplných rodín sú oproti ostatným viac agresívne, menej sebakritické a nepokojné. Najmä v rodinách bez otca deti trpia nedostatkom autority a disciplíny. Bolo zistené až 8-krát vyššie riziko opakovanej násilnej kriminality v dospelosti u mužov, ktorí ako deti vyrastali bez výchovného pôsobenia otca.[21]Iste, výchova dieťaťa ´´spoza mreží´´ nemôže mať rovnaký efekt, ako výchova pri osobnej starostlivosti o dieťa. Avšak aj krátky, za to pravidelný kontakt s odsúdeným rodičom môže dieťaťu napomôcť pri jeho riadnej výchove. V procese realizácie návštevy by navyše žiadosť dieťaťa o návštevu bola rovnako posúdená pedagógom, vedúcim oddelenia výkonu trestu, prípadne psychológom (vzhľadom na najlepší záujem dieťaťa) tak, ako sa posudzuje žiadosť odsúdeného a vykonala by sa rovnako na základe povolenia na návštevu schváleného riaditeľom ÚVT. V tomto smere by možnosť iniciovania návštevy maloletým dieťaťom nezasiahla do účelu trestu. Naopak, mohla by napomôcť k resocializácii odsúdeného a k jeho prevýchove v zodpovedného občana.

Je zrejmé, že nie len dieťa má právo na styk so svojim odsúdeným rodičom, ale tiež odsúdený rodič má právo na styk so svojím dieťaťom. V tomto smere sa vynára otázka, či je povinnosťou dieťaťa, aby navštívil svojho odsúdeného rodiča. V ideálnom prípade, kedy dieťa pravidelne navštevuje svojho odsúdeného rodiča, je táto otázka de facto bezpredmetná. Vstupuje však do popredia v prípadoch, kedy sa dieťa opakovane odmieta zúčastniť stretnutia so svojim  odsúdeným rodičom. Iba z recipročného charakteru vzťahu medzi rodičom a dieťaťom nie je možné vyvodzovať ako protiklad práva rodiča na styk povinnosť dieťaťa.[22]Z § 43 ZR okrem iného vyplýva generálna povinnosť dieťaťa spolupracovať so svojimi rodičmi pri jeho výchove a prejavovať im primeranú úctu a rešpekt. Avšak tak, ako pri každej otázke týkajúcej sa dieťaťa, aj pri formulovaní povinnosti styku dieťaťa s rodičom je treba skúmať, či takýto styk je v najlepšom záujme dieťaťa. V zásade platí, že je v záujme dieťaťa, aby budovalo vzťah s rodičom, ktorý ho nemá v osobnej starostlivosti. Vďaka kontaktu s rodičom môže dieťa zažiť náklonnosť, môže sa učiť a získať inšpiráciu a radu, ktorá mu dáva smer, pomáha mu sformulovať názory a napomáha pri jeho vývoji v samostatnú a zodpovednú osobu. Prípady, v ktorých by bol styk s rodičom na ujmu dieťaťa a viedol by ku kontraproduktívnym následkom, závisia od ich okolností, napr. násilná trestná činnosť vo vzťahu k dieťaťu alebo jemu blízkej osobe, osobný nezáujem dieťaťa (v súvislosti so zvyšujúcim sa vekom maloletého, kedy je jeho názoru potrebné venovať väčší dôraz). ESĽP v tejto otázke ale konštatuje, že je zásadnou otázkou, či odmietanie styku zo strany dieťaťa nemá pôvod v manipulatívnom správaní rodiča, v ktorého starostlivosti sa dieťa nachádza.[23] Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 125/98 konštatoval, že pokiaľ nie sú zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k pozastaveniu rodičovskej zodpovednosti, nie je – ani pri plnom rešpekte k právam samotných maloletých – zákonného a tým menej aj ústavno-právneho dôvodu k tomu, aby rodičovi, v ktorého starostlivosti dieťa nie je, bol styk neprimerane obmedzený. Vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 3765/2011 ÚS ČR zdôraznil špecifickosť podmienok konania vo veciach starostlivosti o maloletých, ktoré sú vo všeobecnej rovine charakterizované predovšetkým ako sledovanie a ochrana záujmov detí, ktoré prevyšujú záujmy ostatných účastníkov konania, aj keď je nepochybné, že záujem spoločnosti je predovšetkým vytvárať také spoločenské, sociálne a morálne prostredie, aby ku konfliktu záujmov všetkých zúčastnených nedochádzalo. Pokiaľ sa maloleté deti odsúdeného opakovane, bez legitímneho dôvodu podporeného konkrétnymi dôkazmi a pod vplyvom druhého rodiča nezúčastňujú návštev, môže sa odsúdený rodič obrátiť na súd, aby styk autoritatívne upravil. Ten bude musieť posúdiť, či styk maloletých s rodičom v ÚVT je v ich najlepšom záujme. Predovšetkým sa bude musieť vysporiadať so skutočnosťou, že styk sa nebude realizovať takpovediac v ´´civile´´, ale v ÚVT. Návšteva väzenia je stresujúca aj pre dospelého človeka, o to viac pre maloleté dieťa, ktoré môže návštevou utrpieť traumatizujúcu skúsenosť. To, ako sa súd s touto a ďalšími otázkami vysporiada, bude závisieť od okolnosti každého jedného prípadu, predovšetkým veku maloletého, jeho mentálnej vyspelosti, odolnosti voči stresu a v neposlednom rade aj podmienok, za ktorých sa návštevy realizujú. ESĽP sa v prípade Horych v. Poľsko zaoberal tvrdením sťažovateľa, ktorý okrem iného namietal neprimerané podmienky realizácie návštev jeho maloletých dcér, ktoré sa pri návšteve v dôsledku priameho pohľadu na väzenské cely a väzňov vystavili mimoriadne stresujúcej a traumatizujúcej skúsenosti, čo viedlo k tomu, že svojho otca prestali navštevovať. ESĽP konštatoval, že pozitívne povinnosti štátu podľa článku 8, najmä povinnosť umožniť zadržiavanej osobe kontakt so svojou blízkou rodinou a napomôcť k jeho udržiavaniu, zahŕňajú aj povinnosť zabezpečiť primerané, bezstresové podmienky prijímania návštev od maloletých detí odsúdeného, berúc do úvahy praktické následky uväznenia. Dlhodobou pasivitou poľských orgánov pri zabezpečení primeraných podmienok pre návštevu dcér sťažovateľa sa nedosiahla spravodlivá rovnováha medzi cieľmi väzenského režimu na jednej strane a právom sťažovateľa na rešpektovanie jeho rodinného života na strane druhej, preto došlo k porušeniu článku 8 EDĽP.

Záverom poukazujeme na súčasnú situáciu a protiepidemické opatrenia v súvislosti s návštevou odsúdených, ktoré sa realizujú výlučne bezkontaktne (medzi návštevou a odsúdeným je spravidla sklenená priečka) v trvaní jednej hodiny raz mesačne, pričom jednu väznenú osobu môžu naraz navštíviť maximálne tri osoby, vrátane detí. Napriek možnosti bezkontaktných návštev sa tiež umožňuje realizovať videonávštevu v trvaní 20 min, pričom tá zostáva alternatívou k bezkontaktnej návšteve. Pri odsúdených (osobitne) s maloletými deťmi môže riaditeľ ústavu v odôvodnených prípadoch pripustiť tak bezkontaktnú návštevu ako aj videonávštevu.[24] Ako problematické sa nejaví len povaha aktu, ktorým boli opatrenia nariadené (medze základných práv a slobôd možno upraviť len zákonom) ale aj obmedzenie počtu detí, ktoré sa môžu návštevy zúčastniť. Odsúdený, ktorý má viac ako 3 resp. viac ako 2 maloleté deti mladšie ako 15, nemá reálnu možnosť stretnúť sa s týmito deťmi naraz. Je pravdou, že uvedené opatrenie sleduje legitímny cieľ a síce, ochrana zdravia, otázne ale je, či je dané opatrenie naozaj nevyhnutné. V Českej republike sa návšteva realizuje obdobne ako v SR, teda bezkontaktne, medzi osobami je sklenená priečka a odstup 2 m. Rozdielom oproti SR je počet osôb, ktoré môžu odsúdeného navštíviť -  jeden odsúdený – jedna osoba (návšteva). V prípade detí do 15 rokov je tejto osobe povolený vstup len za prítomnosti plnoletej osoby – teda maximálne dve osoby, čo pre viacpočetné rodiny prakticky znamená dlhodobé fyzické odlúčenie. Uvedenú situáciu kritizujú viaceré občianske združenia určené na pomoc odsúdeným a ich rodinám; vecou sa zaoberá aj zástupkyňa ombudsmana.[25]  

 

Rastislav Bublák,
študent 1. ročníka Mgr. stupňa
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta



[1] Pozri Nález ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 618/05 (N 204/43 SbNU 279)

[2] Rozhodnutie ESĽP vo veci Bronda v. Taliansko (č. 22430/93) § 51, Elsholz v. Nemecko [VK] (č. 25735/94) § 43, Voleský v. Česká republika (č. 63627/00) § 117,

[3] Rozhodnutie ESĽP vo veci Messina v.Taliansko (č.25498/94) § 61 Nazarenko v. Lotyšsko , (č. 76843/01) , § 25

[4] Rozhodnutie ESĽP vo veci Lavents v. Lotyšsko (č . 58442/00) § 141

[5] https://www.zvjs.sk/file/48a2b9fd-8971-4d78-ab1a-1e7ecc536d56.pdf

[6] https://rm.coe.int/168094fd72

[7] https://childrenofprisoners.eu/wp-content/uploads/2019/12/CoE_Rec20185.pdf

[8] Odsúdenému umiestnenému do diferenciačnej skupiny „A“ v ústave s maximálnym stupňom stráženia možno zmierniť obmedzenia výkonu trestu tým, že a) cela sa počas dňa neuzamyká, b) návšteva sa vykonáva priamym kontaktom, c) odsúdený môže byť výnimočne zaradený do práce na strážené pracovisko mimo ústavu. Pozri tiež Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/140/2015, publikované v zbierke pod č. R 63/2016

[9] Rozhodnutie ESĽP vo veci Horych v. Poľsko (č. 13621/08) § 130, Messina v. Taliansko (č. 25498/94) §65

[10] Pozri WINTR, J., Metody a zásady interpretace práva, 2. vydáni, Praha: Auditorium, 2019,  ISBN 978-80-87284-75-9, s. 81-82

[11] Do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia súd zaraďuje páchateľov, ktorým uložil trest odňatia slobody na doživotie alebo páchateľov obzvlášť závažných zločinov, ktorým súd uložil trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov (§ 48 TZ)

[12] Pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Messina v. Taliansko (č. 25498/94)

[13] Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. 5 Cz 57/1967, publikované v zbierke pod číslom R 96/1967

[14] Toto právo deťom vyplýva predovšetkým z čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, čl. 9 ods. 3 EDĽP, čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s deťmi (SR nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru)

[15] Rodičovská odpovědnost zahrnuje povinnosti a práva rodičů, která spočívají v péči o dítě, zahrnující zejména péči o jeho zdraví, jeho tělesný, citový, rozumový a mravní vývoj, v ochraně dítěte, v udržování osobního styku s dítětem, v zajišťování jeho výchovy a vzdělání, v určení místa jeho bydliště, v jeho zastupování a spravování jeho jmění; vzniká narozením dítěte a zaniká, jakmile dítě nabude plné svéprávnosti. Trvání a rozsah rodičovské odpovědnosti může změnit jen soud.

[16] HRUŠÁKOVÁ, M. – KRÁLIČKOVÁ, Z. – WESTPHALOVÁ, L. a kol. Občanský zákoník II. Rodinné právo, Komentář. Praha, C. H. Beck, 2014, 939 s. ISBN 978-80-7400-503-9

[17] Pozri napr. Elsholz v. Nemecko, VK (č. 25735/94), Hoppe v. Nemecko (č. 28422/95), Sahin v. Nemecko, VK (č. 30943/96)

[18] Rozhodnutie nemeckého Spolkového ústavného súdu sp. zn. BvR 1620/04

[19] Pozri mutatis mutandis  rozhodnutie ESĽP vo veci Jäggi proti Švajčiarsku (č. 58757/00)

[20]https://assets.publishing.service.gov.uk/government/uploads/system/uploads/attachment_data/file/642244/farmer-review-report.pdf

[21] HERETIK, A. Forenzná psychológia, 4. vydanie, Bratislava, vydavateľstvo Lindeni, 2019, s. 187, ISBN 978-80-566-1213-2

[22] HRUŠÁKOVÁ, M. – KRÁLIČKOVÁ, Z. – WESTPHALOVÁ, L. a kol. Občanský zákoník II. Rodinné právo, Komentář. Praha, C. H. Beck, 2014, 940 s. ISBN 978-80-7400-503-9

[23] Pozri napr. Kříž v. Česká republika (č. 26634/03) v ktorom ESĽP vyslovil, že nie je možné brať odmietavý postoj dieťaťa k styku s otcom do úvahy, nakoľko tento bol vyvolaný manipulatívnym správaním preferenčného rodiča.

[24] https://www.zvjs.sk/sk/aktuality/zbor-vazenskej-a-justicnej-straze-od-1.-jula-uvolnuje-protiepidemicke-opatrenia

[25] https://www.ceska-justice.cz/2020/06/deti-nemohou-navstevovat-rodice-ve-veznicich-brani-tomu-narizeni-ministerstva-zdravotnictvi

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 699

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: