Podobné skutky, iné právne posúdenie

Tento príspevok začneme trochu netradične. Na to, aby sme mohli lepšie pochopiť teoretické základy tohto príspevku a celkovú problematiku, priblížime si najskôr určité príklady, ktoré nám pomôžu lepšie si predstaviť rozdiely, na ktoré budeme upozorňovať. Na úvod chceme zdôrazniť, že príspevok nemá za cieľ podrobne rozobrať všetky rozdiely medzi jednotlivými trestnými činmi, ktorých sa príspevok týka, konkrétne trestných činov vraždy, úkladnej vraždy, všeobecného ohrozenia a terorizmu, či úplne vyčerpať teoretické i praktické portfólio, ktoré nám nižšie uvedené modelové situácie ponúkajú. Má za cieľ poukázať na najvýznamnejšie rozdiely vzhľadom na judikatúru slovenských súdov. Predstavme si teda tri modelové situácie.

• Modelová situácia A: Osoba XY jazdí zvýšenou rýchlosťou cez obec. Po čase nezvládne riadenie motorového vozidla a vozidlo sa rúti na ľudí stojacich na zastávke. Vodič tohto motorového vozidla sa neúspešne snaží predísť zrážke. Výsledkom tejto situácie je sedem mŕtvych ľudí.  
• Modelová situácia B: Osoba XY je dlhodobo týraná a zažíva silný pocit nespravodlivosti od spoločnosti voči nej. Nenávidí ľudí a myslí si, že spoločnosť sa musí zodpovedať za všetko jej trápenie, ktoré zažívala počas svojho života. Je presvedčená o tom, že spoločnosť musí dostať príučku. Rozhodne sa, že uspokojí svoju túžbu po pomste tým, že si zaobstará zbraň a bude strieľať do ľudí. Po následnom premýšľaní však príde na to, že tento plán by jej nemusel vyjsť, keďže by ju mohli rýchlo zneškodniť. Rozhodne sa preto, že usmrtí niekoľko ľudí inak. Zoberie teda motorové vozidlo a zastaví neďaleko autobusovej zastávky. Počká si, kým bude na tejto zástavke najviac ľudí. Potom vozidlo namieri priamo na ľudí stojacich na zástavke. Výsledkom je sedem mŕtvych ľudí.
• Modelová situácia C: Osoba XY je aktivista, ktorý bojuje za ochranu životného prostredia. Protestoval proti verejnej autobusovej doprave, pretože podľa jeho názoru sú tieto autobusy zastaralé, škodia ovzdušiu a mali by byť nahradené električkami. Jeho protesty však nik neberie vážne. Aby donútil vládu konať, rozhodne sa, že zrazí ľudí na autobusovej zástavke a tak na seba upozorní a donúti vládu zaoberať sa týmto problémom a prijať potrebné opatrenia, ktoré navrhuje. Svoj plán zrealizuje. Motorové vozidlo namieri na ľudí stojacich na autobusovej zástavke. Výsledkom je sedem mŕtvych ľudí.

Tieto tri situácie sa vyznačujú určitými spoločnými črtami. Vo všetkých prípadoch bola smrť spôsobená vedením motorového vozidla, pričom v každom prípade o život prišlo sedem ľudí. Avšak pri týchto prípadoch prichádzame k rozličnému právnemu posúdeniu. Poďme si priblížiť zjavné rozdiely v týchto modelových situáciách.

V modelovej situácii A osoba nedisponovala úmyslom spôsobiť smrť či niekomu ublížiť. Prechádzala cez obec, okolo autobusovej zástavky s ľuďmi vysokou rýchlosťou, pričom síce vedela, že môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, no bez primeraných dôvodov sa spoliehala na to, že takýto záujem neporuší ani neohrozí. V danom prípade je teda namieste uvažovať o tom, že z hľadiska subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu ide o zavinenie z nedbanlivosti, pričom ide o nedbanlivosť vedomú, teda culpa lata.[1]

Modelová situácia B sa vyznačuje z hľadiska zavinenia tým, že osoba XY chcela spôsobiť smrť osobám, pričom tieto osoby neboli konkretizované a osobe XY nezáležalo ani na počte obetí. Vedela len, že chce spôsobiť smrť a nezáležalo jej na tom komu a koľkým osobám takýto následok spôsobí. Vopred si svoj čin premyslela, plánovala. V tomto prípade možno uvažovať o tom, že šlo o priamy úmysel, teda dolus directus,[2] usmrtiť osoby bližšie neurčené čo do počtu, ako i identifikácie.

V prípade modelovej situácie C rovnako možno z hľadiska zavinenia uvažovať práve o priamom úmysle, keďže osoba XY chcela usmrtiť osoby, a rovnako ako v prípade B, tak chcela spraviť bez bližšej konkretizácie z hľadiska počtu i identifikácie osôb. V tomto prípade bol však v jej úmyselnom konaní prítomný i prvok spočívajúci v tom, že osoba takto konala s úmyslom donútiť vládu krajiny niečo konať – zaoberať sa jeho návrhom a prijať opatrenia na výmenu starých autobusov znečisťujúcich životné prostredie.

Pozrime sa na právne posúdenie modelovej situácie A. V tomto prípade prichádzame k možnosti, že konanie osoby XY môže byť právne posúdené buď ako trestný čin usmrtenia podľa § 149, alebo ako trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 285. Na úvod je potrebné podotknúť, že jednočinný súbeh týchto trestných činov je vylúčený.[3] Na prvý pohľad môže tento prípad smerovať k tomu, aby sme ho právne chápali ako konanie napĺňajúce znaky skutkovej podstaty trestného činu usmrtenia v kvalifikovanej skutkovej podstate v zmysle ustanovenia § 149 ods. 3. Osoba XY totiž hrubo porušila predpisy vyplývajúce z dopravy – pravidiel cestnej premávky svojou rýchlou jazdou a v dôsledku nezvládnutia riadenia zabila sedem ľudí.

Z hľadiska trestného činu všeobecného ohrozenia možno jasne uvažovať nad trestným činom všeobecného ohrozenia ako nedbanlivostného trestného činu v kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 285 ods. 4 Trestného zákona. Ustanovenia § 285 Trestného zákona je odkazovacou skutkovou podstatou, ktorá odkazuje na ustanovenie § 284, a to s ohľadom na konania, ktoré sú v skutkovej podstate trestného činu podľa § 284 demonštratívne uvedené a postihuje tieto konania zavinené z nedbanlivosti.[4] Z hľadiska objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu všeobecného ohrozenia možno v našej modelovej situácii A uvažovať o inom podobne nebezpečnom konaní, teda konaní, ktoré svojou povahou a intenzitou vytvára bezprostrednú hrozbu obdobných škodlivých následkov ako konania práve demonštratívne uvedené v § 284 ods. 1.[5] Pre posúdenie tohto prípadu je teda potrebné zistiť, či konanie osoby XY napĺňa zákonný znak iného podobne nebezpečného konania v zmysle skutkovej podstaty trestného činu všeobecného ohrozenia. Na prvý pohľad sa javí, že áno, vzhľadom na skutočnosť, že osoba XY svojou rýchlou jazdou vydala ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví a dokonca spôsobila poruchu, teda smrť týchto osôb, čo by odôvodňovalo aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby. Avšak v tomto prípade je namieste poukázať na judikatúru. Podľa rozhodnutia R 45/1984 ak vodič motorového vozidla zaviní stret s iným motorovým vozidlom tým, že porušil predpisy o premávke na pozemných komunikáciách a ak v dôsledku tohto stretu sa stane vozidlo neovládateľným a dostane sa na chodník, kde usmrtí dve osoby, trom spôsobí ťažkú ujmu na zdraví a ďalších päť ľahko zraní, nepôjde o trestný čin všeobecného ohrozenia, pretože následok nebol spôsobený všeobecne nebezpečným konaním.[6] Použime tento prípad analogicky na našu modelovú situáciu A. Vodič motorového vozidla XY rovnako ako v situácii tvoriacej skutkový základ rozhodnutia R 45/1984 porušil predpisy o premávke na pozemných komunikáciách, jeho vozidlo sa stalo neovládateľným v dôsledku čoho zabil určitý počet osôb. V tejto chvíli sa stále nejaví presvedčivo vylúčenie posudzovania modelovej situácie A ako trestného činu všeobecného ohrozenia. Avšak, v rozhodnutí R 45/1984 NS ČSR tiež povedal, že v prípade trestného činu všeobecného ohrozenia v jeho nedbanlivostnej skutkovej podstate sa musí nedbanlivosť páchateľa vzťahovať na obe zložky všeobecného nebezpečenstva, teda tak na nebezpečné konanie ako i nebezpečný následok. Teda, v našej modelovej situácii (podobne ako aj v prípade tvoriacom skutkový základ pre rozhodnutie R 45/1984) rozhodne došlo k nebezpečnému následku, nemožno však tvrdiť, že došlo i k nebezpečnému konaniu páchateľa, ktoré bolo príčinou tohto následku. Konanie páchateľa sa v danom prípade skladalo z viacerých zložiek. Z úmyselného konania spočívajúceho v jeho rýchlej jazde a z neúmyselného konania, ktoré viedlo k zrazeniu ľudí a to od chvíle, kedy osoba XY stratila kontrolu nad vozidlom a vozidlo sa stalo neovládateľným, teda aj napriek jeho snahe predísť zrážke, nemohol ďalej vozidlo ovládať a ani zabrániť zrážke. Preto, rovnako ako aj v prípade tvoriacom skutkový základ pre rozhodnutie R 45/1984, chýba znak skutkovej podstaty všeobecného ohrozenia, ako sa aj vyjadril v spomínanom rozhodnutí NS ČSR. Práve z tohto dôvodu sme názoru, že modelovú situáciu A je potrebné posudzovať ako trestný čin usmrtenia v kvalifikovanej skutkovej podstate a nie ako trestný čin všeobecného ohrozenia ako nedbanlivostného trestného činu rovnako v kvalifikovanej skutkovej podstate.   

Modelová situácia B je vytvorená podľa reálneho prípadu. V tejto situácii ste mohli postrehnúť prípad Oľgy Hepnarovej, masovej vrahyne, ktorá svojím konaním spočívajúcim v zrazení ľudí nákladným vozidlom na trolejbusovej zástavke zabila osem ľudí, spôsobila ťažkú ujmu na zdraví šiestim osobám a ublíženie na zdraví tiež šiestim osobám. Oľga Hepnarová, posledná odsúdená žena na trest smrti v Československu, ktorej trest bol vykonaný 12. marca 1975, bola za svoj skutok pôvodne odsúdená za trestný čin vraždy. NS ČSSR však svojím rozhodnutím zo dňa 5.9.1974 sp. zn. Tsf 3/74 zverejneným v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod značkou R 43/1974, skutok prekvalifikoval na trestný čin všeobecného ohrozenia[7]. NS ČSSR pri preskúmavaní rozhodnutí v danom uznesení povedal, že ak páchateľ úmyselne vydá ľudí do nebezpečenstva smrti, resp. ťažkej ujmy na zdraví v úmysle usmrtiť iného, teda úmyselne vyvolá svojím konaním všeobecné nebezpečenstvo za okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby (spôsobenie smrti), napĺňa takéto konanie len znaky trestného činu všeobecného ohrozenia a nie vraždy, pričom tiež vylúčil jednočinný súbeh týchto dvoch trestných činov[8]. NS ČSSR odmietol závery mestského súdu v Prahe vyjadrené v rozhodnutí sp. zn. 1T 8/74 zo 6.4.1974, v ktorom mestský súd v Prahe tvrdil, že so zreteľom na jednoznačný úmysel smerujúci k usmrteniu čo najväčšieho počtu osôb a na technické prevedenie činu, objektívne vzniknuté všeobecné nebezpečenstvo je pre nižší stupeň intenzity konzumované skutkovou podstatou trestného činu vraždy.[9] NS ČSSR vylúčil, že by šlo o jednočinný súbeh, práve vzhľadom na skutočnosť, že obvinená konaním naplňujúcim znaky trestného činu všeobecného ohrozenia úmyselne usmrtila osem osôb, je okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby, a že následok, ktorý odôvodňuje použitie vyššej trestnej sadzby možno zaviniť i úmyselne. Teda, páchateľ, ktorý iného úmyselne usmrtí naplní znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy, ale ak za takýmto účelom vydá ľudí do nebezpečenstva smrti, resp. ťažkej ujmy na zdraví, naplní znaky prísnejšieho trestného činu – všeobecného ohrozenia v kvalifikovanej skutkovej podstate.[10]

Pre komplexnosť a lepšie chápanie vtedajšej situácie je na mieste uviesť, že vtedy účinný Trestný zákon (140/1961 Zb.) nepoznal trestný čin úkladnej vraždy a vražda obsahovala len základnú skutkovú podstatu.[11] Vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu možno objaviť niekoľko sporných skutočností. Pozrime sa na trestný čin vraždy a trestný čin všeobecného ohrozenia. Z hľadiska objektov skutkových podstát týchto trestných činov možno konštatovať, že skutkové podstaty oboch trestných činov chránia život ľudí, pritom skutková podstata trestného činu všeobecného ohrozenia i zdravie ľudí či cudzí majetok. Objektívna stránka nie je v porovnaní skutkových podstát týchto dvoch trestných činov príliš významná, vzhľadom na to, že objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu vraždy možno naplniť rôznorodými konaniami, ktoré smerujú k následku spôsobiť smrť. V prípade trestného činu všeobecného ohrozenia je v skutkovej podstate len demonštratívny výpočet konaní, ktorými možno naplniť objektívnu stránku skutkovej podstaty tohto trestného činu. Práve preto nie je objektívna stránka pre diferencovanie medzi týmito dvoma trestnými činmi kľúčová. Subjekt je v prípade oboch trestných činov všeobecný. Kľúčovou je práve subjektívna stránka skutkovej podstaty týchto trestných činov. V oboch prípadoch sa vyžaduje úmysel. Rozdiel je však v tom, k čomu sa tento úmysel viaže. V prípade vraždy sa úmysel viaže na usmrtenie osoby. V prípade všeobecného ohrozenia zo zákonného znenia skutkovej podstaty tohto trestného činu vyplýva, že úmysel sa viaže na vydanie ľudí do nebezpečenstva smrti, ťažkej ujmy na zdraví alebo vydanie cudzieho majetku do nebezpečenstva škody veľkého rozsahu. Už aj z povahy trestného činu všeobecného ohrozenia vyplýva, že ide o ohrozovací trestný čin, pričom sa vyžaduje konkrétne ohrozenie[12] a porucha v podobe spôsobenia smrti je predpokladaná až v kvalifikovanej skutkovej podstate. Z daného možno vyvodiť, že smrť ako skutočnosť podmieňujúca vyššiu trestnú sadzbu je vážnejší spoločenský následok, ktorého sa páchateľ dopustil vydaním ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví. Úmysel páchateľa sa však z takéhoto zákonného znenia javí ako viažuci sa práve na vydanie ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví a nie priamo na spôsobenie smrti. Smrť je len vážnejším následkom, ktorý spôsobuje to, že konanie páchateľa má byť posudzované podľa prísnejšej – kvalifikovanej skutkovej podstaty. Práve z tohto dôvodu sa nestotožňujeme s názorom NS ČSSR vyjadrený práve v rozhodnutí R 43/1974, že následok odôvodňujúci použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty možno zaviniť i úmyselne. Máme za to, že z ustanovenia skutkovej podstaty trestného činu všeobecného ohrozenia, tak počas účinnosti zákona 140/1961 Zb., ako i z aktuálne účinného Trestného zákona vyplýva, že úmysel páchateľa sa viaže na vydanie ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví a nie priamo v spôsobení smrti. Práve z toho dôvodu sme toho názoru, že NS ČSSR nesprávne prekvalifikoval v prípade Oľgy Hepnarovej trestný čin vraždy na trestný čin všeobecného ohrozenia. Oľga Hepnarová si, totižto, svoj čin plánovala a z dôvodu nenávisti k ľuďom s vopred premysleným plánom usmrtila osem ľudí a ostatných ťažko a ľahko zranila. S poukázaním na aktuálne účinný Trestný zákon sme toho názoru, že v dnešnej situácii, teda napr. v prípade našej modelovej situácie B, by bol tiež naplnený zákonný znak skutkovej podstaty trestného činu úkladnej vraždy – s vopred uváženou pohnútkou, čiže sformulované rozhodnutie usmrtiť iného trvajúce počas dlhšieho časového obdobia pred samotným usmrtením iného.[13] V danom prípade by bola splnená podmienka odôvodňujúca naplnenie znaku vopred uváženej pohnútky, a to, že páchateľka si spáchanie daného trestného činu ujasnila a zvážila rozhodujúce okolnosti, premyslela si miesto a dobu spáchania činu, použitie prostriedkov na jeho spáchanie a motív, prečo chce daný skutok spáchať.[14] Dané možno tvrdiť zo skutkových okolností prípadu, ktoré sú uvedené či už v rozhodnutí R 44/1984, ale aj v iných zdrojoch opisujúci život a opisovaný skutok Oľgy Hepnarovej. Oľga Hepnarová totižto dlhodobo nenávidela ľudí a z tejto dlhodobej nenávisti k ľuďom podľa predom premysleného zámeru, v úmysle usmrtiť nákladným automobilom zrazením a prejdením čo najväčší počet ľudí, riadiac nákladný automobil (...) úmyselne stočila smer jazdy na chodník, vyrovnala riadenie a pokračovala v jazde, tak že po celej šírke chodníka v dĺžke 31 metrov zrážala, prechádzala a zraňovala celkom 20 osôb, pričom z toho ôsmim ľuďom spôsobila smrť.[15] Práve z vyššie uvedených dôvodov považujeme za nesprávne uvádzať prípad Oľgy Hepnarovej ako príklad trestného činu všeobecného ohrozenia podľa § 284 Trestného zákona.

Pozrime sa teraz na modelovú situáciu C. V tejto situácii osoba XY namieri motorové vozidlo na ľudí stojacich na autobusovej zástavke a týmto usmrtí sedem osôb. Jej konanie však rovnako vykazuje znaky plánovania, vopred sformulovaného rozhodnutia usmrtiť vopred neurčené osoby trvajúce po dlhší čas. Tento prípad je však oproti prípadu Oľgy Hepnarovej, alebo našej modelovej situácie B, iný v tom, že osoba XY chcela svojim konaním donútil vládu konať v smere, aby riešila problém so zastaralými autobusmi vo zvýšenej miere ohrozujúcimi životné prostredie  a ich nahradenie električkami, vzhľadom na to, že vláda dlhodobo tento problém a jeho výzvy ignorovala. Rozdiel je teda v tom, že osoba XY chce, aby vláda niečo konala alebo niečoho sa zdržala, čím napĺňa jeden z tzv. teroristických cieľov tvoriacich súčasť subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu terorizmu podľa § 419 Trestného zákona.[16] V zmysle § 419 ods. 1. písm. a) Trestného zákona sa (okrem iného) trestného činu terorizmu dopustí ten, kto v úmysle donútiť vládu štátu, aby niečo konala alebo sa zdržala, spácha zločin ohrozujúci život, zdravie ľudí, ich osobnú slobodu alebo majetok,[17] pričom spôsobením smrti viacerých osôb takýmto konaním napĺňa kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu terorizmu podľa § 419 ods. 3 Trestného zákona, podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby. Vzhľadom na tieto skutočnosti a cieľ osoby XY možno modelovú situáciu C kvalifikovať ako trestný čin terorizmu.

Všetkými troma modelovými situáciami sme chceli poukázať na skutočnosť, že rôzne skutky môžu byť veľmi podobne uskutočnené, dokonca môže byť spôsobený rovnaký následok, avšak ich právna kvalifikácia je iná. Na spáchanie trestného činu je potrebné, aby páchateľ naplnil všetky znaky skutkovej podstaty daného trestného činu, pričom je na orgánoch činných v trestnom konaní a súdu, aby jednoznačne určili, ktoré znaky skutkovej podstaty ktorého trestného činu boli daným konaním naplnené a vylúčili všetky ostatné trestné činy (pri vylúčení jednočinného súbehu, resp. jeho neprípustnosti). V našich troch modelových situáciách poukazujeme na dôležitosť subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu na vnútorný vzťah páchateľa k danému skutku a na spoločenskú nebezpečnosť, ktorá sa odzrkadľuje práve v tomto vnútornom vzťahu páchateľa k vlastnému protiprávnemu konaniu.