Nezískanie adresy odporcu navrhovateľkou ako dôvod pre zamietnutie návrhu?

Dňa 25. septembra 2012 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva aj rozsudok vo veci Ferenčíková proti Slovenskej republike, a to v neprospech Slovenskej republiky.

V tomto prípade pani Ferenčíková (ako prvá sťažovateľka) spolu so svojou dcérou (druhou sťažovateľkou) žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v konaní o nároku na výživné. Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne. Vo februári 2004 vnútroštátne súdy zamietli návrh prvej sťažovateľky na určenie výživného vo vzťahu k druhej sťažovateľke z dôvodu, že neuviedla adresu bývalého manžela a nebolo možné zabezpečiť jeho prítomnosť na účely konania. Krajský súd však vo svojom rozhodnutí uviedol, že v prípade, ak prvá sťažovateľka získa adresu bývalého manžela, nebude to prekážkou pre podanie nového návrhu na určenie výživného vo vzťahu k obdobiu do februára 2004. Následne okresný súd v konaní o rozvod a o úpravu práv a povinností uložil bývalému manželovi prvej sťažovateľky povinnosť, aby prispieval na výživu svojej dcéry, pričom na identifikáciu bývalého manžela bola použitá tá istá adresa ako vo vyššie uvedenom konaní. Tretie konanie o výživné prvá sťažovateľka iniciovala po zamietnutí jej prvého návrhu na určenie výživného, pričom uviedla novú adresu sťažovateľa. Akokoľvek, súdy zamietli jej návrh v tej časti, v akej sa týkal výživného v období do februára 2004 z dôvodu res iudicata, vzhľadom na to, že vnútroštátne súdy rozhodovali o výživnom pre toto obdobie v prvom iniciovanom konaní. V súvislosti s uvedenými okolnosťami sťažovateľky tvrdili, že konanie o výživné v časti týkajúcej sa nároku do februára 2004 bolo svojvoľné a v rozpore s ich právom na prístup k súdu a spravodlivé konanie, pretože vnútroštátne súdy zamietli ich návrh v časti výživného z dôvodu, že sa im nepodarilo zistiť adresu pobytu bývalého manžela a otca dcéry, ktorý bol štátnym občanom USA. Tiež poukazovali na to, že hoci ich nárok na výživné bol uznaný v inom konaní, súdy zastavili konanie o novom návrhu z dôvodu res iudicata. Okrem toho podľa článku 13 Dohovoru namietali, že nemali v tomto ohľade k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

Námietkami sťažovateliek sa zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy. Ústavný súd v máji 2009 odmietol ich sťažnosť z dôvodu, že nevyužili všetky dostupné prostriedky nápravy, keď poukázal na to, že nepodali dovolanie. Hoci v tomto ohľade ústavný súd poznamenal, že dovolanie bolo podľa zákona (konkrétne podľa § 238 ods. 4 OSP) vylúčené vo vzťahu k veciam spravujúcim sa zákonom o rodine, čo bol aj ich prípad, sťažovateľky sa mali odvolať na § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý umožňoval podanie dovolania vo všetkých veciach, v ktorých došlo k závažným procesným pochybeniam.

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti európsky súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľky nevyčerpali všetky vnútroštátne prostriedky nápravy, keď mohli podať dovolanie a následne ústavnú sťažnosť. V tomto ohľade zistil rozdielne prístupy pri posudzovaní prípustnosti dovolania, keď poukázal na to, že generálna prokuratúra, ako aj najvyšší súd nepodporovali vo svojich rozhodnutiach prax, ktorá by umožňovala podať dovolanie aj vo veciach spravujúcich sa zákonom o rodine, zatiaľ čo ústavný súd takúto možnosť vo svojej rozhodovacej činnosti pripúšťal. Z toho dôvodu európsky dospel k záveru, že vláda nepreukázala, že by dovolanie bolo účinným prostriedkom nápravy, ktoré sťažovateľky mali využiť vo vzťahu ku konaniu o výživné. Tiež sa nestotožnil ani s argumentáciou vlády, že ich sťažnosť bola podaná po uplynutí šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti.

Pokiaľ ide o podstatu namietaného porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru, európsky súd konštatoval, že hoci nebolo rozhodnuté o podstate nároku na výživné v prvom konaní, súdy sa v novom konaní odmietli ním zaoberať. Európsky súd mal za to, že bez ohľadu na právny dôvod odmietnutia takéhoto preskúmania, hlavným dôvodom bolo, že sťažovateľky nezaobstarali aktuálnu adresu odporcu. Tento dôvod sa však súdu nejavil logický, nakoľko tým istým rozsudkom dotknutý súd zaviazal odporcu na platenie výživného v období nasledujúcom po februári 2004, pričom vychádzal z rovnakej adresy ako v prvom rozsudku. Z toho dôvodu Súd dospel k záveru, že sťažovateľky boli v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru pozbavené práva na prístup k súdu, pokiaľ ide o ich návrh na určenie výživného v období pred prvým rozsudkom, t.j. do februára 2004. Námietku podľa článku 13 Dohovoru posudzovaného v spojení s článkom 6 ods. 1 Dohovoru nepovažoval za potrebné skúmať.

Za zistené porušenie európsky súd priznal pani Ferenčíkovej a jej dcére spoločne 4 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 2 000 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok ich nárokov zamietol.

Zdroj: MS SR
Ilustračné foto: stock.xchng