V súvislosti s účinnosťou troch noviel Občianskeho súdneho poriadku mi nedá nenapísať, že niektoré nedokonalosti alebo prežitky civilného procesného kódexu zrejme stále nie je vôľa dať do poriadku, pričom je každému jasné, že nie sú „kóšer".
Zbytočnosť rozkazného konania
V zmysle § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. A tu je kameň úrazu. Nejasnosť slovného spojenia „vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom" spôsobuje v aplikačnej praxi súdov priepastné rozdiely. Kým jeden súd vám vydá platobný rozkaz bez problémov, druhý v skutkovo identickej veci platobný rozkaz nevydá a vec prevedie na konanie pred sudcom a tretí bude veriteľa pred vydaním platobného rozkazu niekoľkokrát vyzývať na vysvetlenie či objasnenie tvrdených skutočností. Má sa súd pri vydávaní platobného rozkazu obmedziť len na tvrdenia v návrhu alebo má vykonať „riadne" dokazovanie?
Najvyšší súd v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol, že zákon vyžaduje, aby skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje žalobou uplatnené právo, boli dostatočne osvedčené, pričom požadované plnenie musí byť objektívnym právom dovolené. Záver, že uplatnené právo vyplýva zo žalobcom uvedených skutočností, predpokladá podľa názoru Najvyššieho súdu SR také opísanie rozhodujúcich skutkových okolností, ktoré ich umožňujú posúdiť po právnej stránke (relevantné hmotné právo).
Dostatočné osvedčenie je pojem, ktorý sa v judikatúre nevyskytuje po prvýkrát, súdy ho využívajú aj pri predpokladoch na vydanie predbežného opatrenia. Jeho výklad je síce nejednoznačný, avšak aspoň vylučuje názor, že súd sa má pri vydaní platobného rozkazu obmedziť len na tvrdenia uvedené v návrhu.
V kontexte ochrany práv spotrebiteľa ako aj väčších procesných možností, ktoré má konajúci sudca na rozdiel od vyššieho súdneho úradníka rozhodujúceho v „skrátenom" rozkaznom konaní sa javí samotné oddelenie platobných rozkazov na súdoch (Ro, Rob) ako prežitok. Pokiaľ navrhovateľ (žalobca) žiada vydanie platobného rozkazu, vyšší súdny úradník nemá inú procesnú možnosť, než preskúmať, či navrhovateľ dostatočne osvedčil svoj nárok a či môže vydať platobný rozkaz alebo má vec posunúť sudcovi. Má však povinnosť skúmať aj to, či predložené zmluvy majúce charakter spotrebiteľských zmlúv neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky? Má tiež zaujať názor, či nejde o výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi? Na toto nám už judikatúra nedáva jednoznačnú odpoveď, aj keď Najvyšší súd naznačil, že plnenie musí byť objektívnym právom dovolené, a teda vyšší súdny úradník by mal pri rozhodovaní o vydaní platobného rozkazu podľa tohto názoru konať zrejme identicky ako sudca pred vynesením rozsudku.
Je však choré, aby bol systém nastavený tak, že vyšší súdny úradník má mesačne vybaviť nezriedka aj 100 návrhov na vydanie platobného rozkazu (niektoré dokonca do 10 dní), ak má de facto posúdiť vec rovnako ako sudca, teda fakticky urobiť dokazovanie, preštudovať celý spisový materiál a naviac posúdiť vec aj v kontexte ochrany práv spotrebiteľa a ostatných korektívov. Legislatíva je v tomto smere zlá. Mnohí podnikatelia práve z tohto dôvodu už žiadajú súdy o vydanie rozsudkov a nie platobných rozkazov, a teda snažia sa vyhnúť rozkaznému konaniu, nakoľko vedia, že štandardné konanie je mnohokrát rýchlejšie než to, ktoré je deklarované ako zrýchlené, teda rozkazné konanie, nakoľko konajúci sudca nemá vo väčšine prípadov taký vysoký nápad vecí a zároveň má k dispozícii aj iné procesné možnosti, okrem iného aj možnosť doručenia návrhu na vyjadrenie s možnosťou rozhodnúť následne vec rozsudkom pre zmeškanie.
Len pre úplnosť musím dodať, že trestný poriadok umožňuje vydanie trestného rozkazu, teda rozhodnúť vec bez nariadenia pojednávania, len ak je skutkový stav spoľahlivo preukázaný vykonanými dôkazmi. Čiže tak závažný zásah do práva na verejné prejednanie veci musí byť odôvodnený riadnym dokazovaním so záverom, že je skutkový stav v zásade nepochybný. Obdobné riešenie by sa malo zaviesť aj v občianskom súdnom konaní, a teda vydanie platobného rozkazu by mala byť len jedna z alternatív, ktorú by mal sudca k dispozícii po riadnom dokazovaní.
Platobný rozkaz vs. rozsudok pre zmeškanie
Ustanovenie § 114 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku dáva súdu možnosť v niektorých prípadoch uložiť odporcovi (žalovanému) formou uznesenia, aby sa k veci písomne v stanovenej lehote vyjadril a v prípade, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd v tomto uznesení odporcu zároveň poučuje, že ak si bez vážneho dôvodu nesplní povinnosť uloženú týmto uznesením, t. j. k návrhu sa nevyjadrí, môže súd bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Toto uznesenie môže byť doručené podnikateľovi od účinnosti novely 384/2008 Z. z. aj náhradne, teda na základe fikcie doručenia (laicky povedané, aj keď ho podnikateľ neprevezme, súd skonštatuje, že ho prevzal) a súd je následne oprávnený rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie bez pojednávania.
Táto zmena bola zákonodarcom odôvodnená tým, že ako jednu zo zásadných problematických oblastí v justícii je potrebné vnímať problematiku nízkej vymožiteľnosti práva. Nízka vymožiteľnosť práva vzniká najmä pri obchodných transakciách a súvisí s množstvom skutočností, pričom jedným z dôvodov je aj malá pružnosť procesných noriem, ktoré do veľkej miery stanovujú predpísané spôsoby konania súdu bez možného prispôsobenia na konkrétnu individuálne prerokovávanú vec. Táto nízka pružnosť následne umožňuje osobám, ktorým je to na prospech, účinne realizovať obštrukcie pri preberaní zásielok a tak mariť efektívny a hospodárny priebeh konania, ktorého účelom je poskytnúť právnu ochranu porušenému alebo ohrozenému subjektívnemu právu. Zákonodarca bol toho názoru, že právnické osoby, či fyzické osoby oprávnené podnikať musia byť sami zodpovedné za preberanie písomností, keďže táto zodpovednosť v prípade podnikateľských subjektov môže byť ponímaná ako súčasť ich podnikateľského rizika. Ak medzi pojmové znaky „materiálnej definície" podnikania patrí aj to, že ide o činnosť sústavnú a činnosť na vlastnú zodpovednosť (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), tak tieto pojmové znaky musia nájsť uplatnenie aj v občianskom súdnom konaní pri preberaní súdnych písomností.
Keď zákonodarca konštatuje, že podnikatelia musia byť sami zodpovední za preberanie písomností, natíska sa otázka, prečo tento názor nezdieľa aj pri doručovaní platobného rozkazu. Položme si na jednu misku váh platobný rozkaz, ktorý sa doručuje spolu s návrhom (žalobou) a na druhú misku návrh spolu s výzvou na vyjadrenie a s možnosťou vydať rozsudok v prípade nedoručenia. V prvom prípade ide o doručovanie rozhodnutia, ktoré by sa stalo (ak by platila fikcia doručenia aj pre platobný rozkaz) právoplatným a v druhom prípade ide o doručenie návrhu (žaloby), kde v prípade nedoručenia sa aplikuje fikcia a vydá sa rozsudok bez pojednávania a bez predvolania. Táto experimentálna legislatívna úprava mi teda pripadá mimoriadne nelogická.
Pošta ako Dominus et Deus
Nadviažem na predchádzajúcu tému, ktorou sú následky nepreberania písomností, ktoré môžu byť pre podnikateľa aj fatálne. Nedávno som odosielal obyčajnú listovú zásielku jednej celoslovensky známej organizácii, ktorá na adrese svojho sídla skutočne reálne aj sídli, má riadnu poštovú schránku a s doručovaním zásielok pre ňu neboli nikdy žiadne problémy. Až na tento prípad. Zásielka sa mi vrátila s poznámkou „adresát neznámy". Ihneď ma napadlo, že čo by sa mohlo stať, ak by išlo o súdnu zásielku. Pokiaľ by obsahovala návrh s výzvou na vyjadrenie, súd by mohol okamžite vec rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, v prípade ak by obsahovala predvolanie, súd by mohol pojednávať vec bez účasti podnikateľa, ak by obsahovala rozsudok, ten by sa správoplatnil bez ohľadu na to, či ho adresát dostal alebo nie. No hotová katastrofa, zvlášť pre toho, kto je naozaj zodpovedný.
Tak, babo raď! Isteže, individuálne zlyhania nie sú spravidla dôvodom pre zmenu systému, avšak súd sa o nich nemusí vôbec dozvedieť. Je ťažké nájsť systémové riešenie, ktoré by na jednej strane eliminovalo obštrukcie nezodpovedných a na druhej strane v plnej miere garantovalo práva zodpovedným. Ale na to si predsa platíme legislatívcov.