Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predložilo na medzirezortné pripomienkové konanie návrh predbežného stanoviska Slovenskej republiky k návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady spoločnom európskom kúpnom práve.
Ochrana spotrebiteľa a pravidlá pre cezhraničný obchodný styk
Cieľom návrhu nariadenia je podľa Komisie posilnenie fungovania vnútorného trhu prostredníctvom vytvorenia pravidiel pre cezhraničný obchodný styk medzi podnikateľmi (ak je jedným z nich malý podnik alebo stredný podnik) a cezhraničný nákup spotrebiteľov. Návrh nariadenia obsahuje samostatný a samonosný súbor pravidiel zmluvného práva pre kúpnu zmluvu, ktorý sa bude považovať za opčný (alternatívny) zmluvný režim, ktorý by sa stal súčasťou vnútroštátneho práva, t.j. mal by existovať popri pravidlách stanovených vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátov.
Vzhľadom na skutočnosť, že návrh sa má uplatňovať aj na cezhraničný nákup zo strany spotrebiteľov, jeho súčasťou sú tiež kogentné ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľa. Voľba zmluvného režimu nariadenia by mala totiž vylúčiť uplatňovanie vnútroštátnych kogentných ustanovení zameraných na ochranu spotrebiteľa.
Návrh nariadenia predložila Komisia v nadväznosti na predchádzajúci projekt revízie spotrebiteľského acquis, ale predovšetkým v nadväznosti na dlhodobý projekt spoločného referenčného rámca pre európske zmluvné právo, ktorý začal už v roku 2001 [predtým najmä Princípy európskeho zmluvného práva (1982 – 1995 - 1999 - 2002)].
Súčasťou textu návrhu nariadenia je príloha, ktorá obsahuje vlastné znenie spoločného európskeho kúpneho práva. Vzhľadom na skutočnosť, že by európske kúpne právo mali uplatňovať priamo vnútroštátne súdy, Komisia navrhuje vytvorenie databázy konečných súdnych rozhodnutí súdov členských štátov, pomocou ktorých sa budú vykladať ustanovenia spoločného európskeho kúpneho práva alebo akékoľvek iné ustanovenie tohto nariadenia.
Predbežné stanovisko Slovenskej republiky
V predbežnom stanovisku Slovenskej republiky k uvedenému návrhu sa uvádza, že Slovenská republika súhlasí, že rozdiely medzi právnymi poriadkami jednotlivých členských štátov upravujúcich právo kúpy môžu predstavovať jednu z prekážok cezhraničného obchodu, ktoré odrádzajú podnikateľov od cezhraničného obchodovania. Tieto rozdiely môžu taktiež predstavovať jednu z prekážok pre spotrebiteľov v prístupe k produktom ponúkaným na trhoch iných členských štátov EÚ. Akou závažnou mierou tieto rozdiely zamedzujú cezhraničným transakciám na vnútornom trhu však možno odhadnúť iba so značnými ťažkosťami.
Slovenská republika má však pochybnosti o zvolenom právnom základe a uprednostňuje použitie nariadenia iba na cezhraničné vzťahy.
Návrh nariadenia vychádza z jedného z podstatných princípov súkromného práva, ktorým je princíp zmluvnej slobody a súkromnej autonómie zmluvných strán, a ktorý je možné obmedziť iba v nevyhnutných prípadoch. Vychádzajúc z uvedeného princípu, skutočnosť, že si bude možné v cezhraničných obchodoch zvoliť jednotný právny rámec vo forme navrhovaného nariadenia, má potenciál znížiť náklady pre podnikateľov pri expanzii na iné trhy, a tým súčasne čiastočne zvýšiť možnosť spotrebiteľov vyberať si z ponúkaných produktov vďaka zvýšeniu konkurencie medzi obchodníkmi. Na druhej strane však možnosť výberu bude jednostranná, nakoľko bude záležať iba na podnikateľovi, či obchodnému partnerovi alebo spotrebiteľovi umožní výber, resp. či navrhne postupovať iba na základe jedného z možných zmluvných režimov („európsky"/ vnútroštátny). Navyše, jednotný zmluvný režim nebude nevyhnutne znamenať, že nebude nutné skúmať právo štátu spotrebiteľa, nakoľko nariadenie nebude upravovať všetky relevantné časti právnej úpravy (napr. licenčné režimy, súlad s predpismi v oblasti ochrany zdravia, a pod.).
V uvedenom zmysle má návrh nariadenia predstavovať doplnkový režim k vnútroštátnym právnym úpravám práva kúpy, ktorý bude aplikovateľný na opčnej báze, a teda v prípade, že sa preň rozhodnú zmluvné strany. Návrh nariadenia by podľa uvedenej filozofie Komisie mal predstavovať de facto vnútroštátnu hmotnoprávnu úpravu lex specialis k existujúcim vnútroštátnym normám upravujúcim kúpne právo (subsidiarita platných vnútroštátnych noriem). Prijatím uvedenej filozofie by sa pripustila de facto právomoc orgánov Európskej únie prijímať, meniť a rušiť právne normy postavené na jednu úroveň s vnútroštátnymi právnymi normami prijímanými národným zákonodarcom.
Pripomienky SR
Vzhľadom na vyššie uvedené a skutočnosť, že Komisia v predloženom návrhu nariadenia nezohľadnila zásadné koncepčné postoje a návrhy viacerých členských štátov, vrátane Slovenskej republiky, Slovenská republika k návrhu nariadenia navrhuje uplatniť nasledovné stanovisko a najmä tieto pripomienky:
1. Návrh nariadenia nereaguje na viaceré zásadné otázky, najmä v nadväznosti na samotnú povahu predloženého nástroja, ktorým je nariadenie s priamym účinkom, s čím sú spojené viaceré teoretické aj praktické aplikačné problémy. Vytvorenie alternatívneho režimu pre zmluvné právo môže v konečnom dôsledku zvýšiť právnu neistotu, keďže pôjde o obsažný súbor pravidiel existujúcich popri vnútroštátnych pravidlách, ktorý navyše neupravuje komplexne všetky otázky súvisiace s inštitútmi zmluvného práva, napríklad otázky súvisiace so spôsobilosťou právnických osôb, dôvody neplatnosti zmluvy, určenie jazyka zmluvy (čo je osobitne relevantné v prípade cezhraničného predaja), otázky súvisiace so zastupovaním, spoločné záväzky, postúpenie pohľadávok, mimozmluvnú zodpovednosť, otázky súvisiace s právom duševného vlastníctva a pod. Ako neuspokojivá sa pritom javí argumentácia Komisie, ktorá presadzuje status nariadenia v prípade jeho opcie ako druhého režimu vnútroštátneho práva. Okrem spornosti tohto výkladu existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo konfliktu a kolízie výkladu ustanovení nariadenia a ustanovení vnútroštátneho práva. Možnosť sporného a inkoherentného výkladu iba zvyšuje skutočnosť, že nariadenie možno z hľadiska jeho právnej povahy iba ťažko vnímať ako právo rovnocenné s právom hmotným vnútroštátnym. Návrh nariadenia vo väčšej miere obsahuje normy záväzkového práva a všeobecné normy o právnych úkonoch. Tieto sa majú na úrovni vnútorného trhu uniformovať bez toho, aby ku nim existovala ustálená judikatúra. Záväzkové právo a tzv. všeobecné časti kódexov súkromného práva jednotlivých členských štátov upravujúce právne úkony sú vykladané a čiastočne dotvárané judikatúrou vnútroštátnych súdov, čo v právnych poriadkoch jednotlivých členských štátov vedie k stabilite právnych vzťahov. Naopak, podľa návrhu nariadenia sa majú ním zavedené pojmy vykladať autonómne, čo môže viesť k zvýšeniu právnej neistoty, najmä pokiaľ ide o výklad inštitútov, ktoré sú právnemu prostrediu štátu, ktorého súd má normu návrhu nariadenia vyložiť, cudzie.
2. Ako problematické sa javia aj status a realizácia návrhu nariadenia v rámci platných prameňov medzinárodného práva súkromného. Ak by sa mal uplatňovať právny režim nariadenia č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len „nariadenie Rím I"), nariadenie by muselo byť považované za vnútroštátne právo, čo by so sebou, ako už uvádzame vyššie, prinieslo viacero teoretických aj praktických problémov. Navyše aj v takomto prípade nebudú zodpovedané všetky otázky súvisiace s (ne)uplatnením čl. 6 nariadenia Rím I, týkajúcim sa spotrebiteľských zmlúv. Ďalej bude potrebné vyjasniť napr. aj otázku uplatňovania nariadenia vo vzťahu k tretím štátom, alebo možnosť čiastočnej voľby právneho režimu nariadenia. Na základe uvedeného sa preto ako nevyhnutné javí, aby sa návrh nariadenia vysporiadal aj s nevyhnutnými úpravami noriem medzinárodného práva súkromného, najmä nariadenia Rím I.
3. V súvislosti s Komisiou proklamovaným cieľom udržať vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, je potrebné upozorniť na skutočnosť, že európsky zmluvný režim si budú podnikatelia vyberať najmä za účelom použitia pre spotrebiteľa menej priaznivej právnej úpravy (výber zmluvného režimu bude mať de facto iba podnikateľ ako silnejší prvok zmluvného vzťahu), a tak môže prísť k neuplatneniu kogentných vnútroštátnych ustanovení upravujúcich ochranu spotrebiteľa, ktoré môžu byť priaznivejšie pre spotrebiteľa ako existujúce smernice Európskej únie, o ktoré sa návrh nariadenia v rovine minimálnej harmonizácie opiera. V prípade návrhu nariadenia a úpravy ochrany spotrebiteľa ide totiž o minimálnu harmonizáciu a členské štáty EÚ môžu stanoviť vo svojom vnútroštátnom práve priaznivejšie podmienky zamerané na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ bude mať v podstate iba možnosť nezvoliť si uzavretie zmluvy, ktorá sa bude riadiť režimom podľa výberu podnikateľa. V praxi je totiž ťažko predstaviteľné, že by spotrebiteľ vykonal voľbu medzi rôznymi právnymi režimami na základe poskytnutej možnosti zo strany podnikateľa, osobitne ak voľbu zmluvného režimu bude v prevažnej väčšine prípadov upravovať štandardná zmluvná podmienka, ktorej obsah nebude môcť spotrebiteľ vôbec ovplyvniť. Navyše európski spotrebitelia budú konfrontovaní so situáciou, kedy sa budú uplatňovať rozdielne pravidlá vo vzťahu k rovnakým výrobkom či službám. V praxi môže dôjsť k situáciám, kedy si bude spotrebiteľ musieť osobitne sledovať podmienky, resp. právny režim, podľa ktorého si konkrétny tovar kúpil.
4. Obava, že dôjde k zníženiu úrovne ochrany slovenského spotrebiteľa je z pohľadu slovenskej platnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa namieste napríklad v súvislosti s právom spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy. Podľa ustanovenia § 12 zákona č. 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji spotrebiteľ je spotrebiteľ oprávnený bez uvedenia dôvodu odstúpiť od zmluvy do siedmich pracovných dní. Zákon neustanovuje žiadny limit hodnoty plnenia zmluvy od ktorého mu právo odstúpiť, od zmluvy prislúcha. Naproti tomu návrh nariadenia v ustanovení článku 40 ods. 1 upravuje, že počas lehoty stanovenej v článku 42 má spotrebiteľ právo, a to bez uvedenia dôvodu a bez toho, aby znášal akékoľvek náklady s výnimkou prípadov, ktoré sú uvedené v článku 45, odstúpiť od: zmluvy uzavretej na diaľku a zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov, ak zmluvná cena alebo, v prípade uzavretia viacerých zmlúv v tom istom čase, celková zmluvná cena presahuje 50 EUR alebo zodpovedajúcu sumu v mene, v ktorej bola dohodnutá zmluvná cena v čase uzavretia zmluvy.
Medzi kogentné ustanovenia slovenského práva, ktoré by bolo možné zvolením budúceho európskeho režimu jednoducho obísť, patrí napríklad aj povinné zverejňovanie zmlúv, ktoré uzatvárajú orgány verejnej správy.
5. Subsumovanie právnej úpravy digitálnych produktov do návrhu nariadenia, vyvoláva otázky vhodnosti a opodstatnenosti tohto postupu, keďže uvedená oblasť by si podľa nášho názoru vyžadovala harmonizáciu prostredníctvom smernice, a nie vytvorenie zmluvného režimu, ktorý si budú môcť podnikatelia vybrať, iba keď im bude jeho použitie vyhovovať. V tomto zmysle subsumovanie úpravy digitálnych produktov pod pôsobnosť nariadenia hodnotíme ako nenáležité a nesystémové.
6. Návrh nariadenia neupravuje otázky úpravy riešenia sporov, ktoré sú ponechané na úpravu jednotlivých členských štátov, t.j. procesnoprávna úprava ostáva mimo pôsobnosti návrhu nariadenia, hoci spoločné európske kúpne právo sa má vykladať autonómne v súlade so zavedenými zásadami výkladu právnych predpisov Európskej únie. Komisia má síce po prijatí návrhu vytvoriť databázu konečných rozhodnutí súdov s cieľom výmeny informácií o najnovších rozhodnutiach vnútroštátnych súdov a Súdneho dvora EÚ prijatých v súvislosti so spoločným európskym kúpnym právom, avšak pôjde v konečnom dôsledku iba o opatrenie dokumentačného (informačného) charakteru, a nie o opatrenie zjednocujúce aplikačnú prax súdov v jednotlivých členských štátoch.
7. V rovine posúdenia vplyvov,2 ktoré Komisia na tento účel zverejnila, nemožno vyjadriť spokojnosť s použitými metódami zisťovania vplyvov a osobitne zisťovania záujmu respondentov o nový zmluvný nástroj kúpneho práva. Dištančný prieskum realizovaný metódou telefonického prieskumu za použitia otázok až sugestívnej povahy nemôže zakladať relevantné závery správy o nevyhnutnosti a enormnom záujme na prijatí návrhu nariadenia. Uvedené platí o to viac, že viaceré reprezentatívne organizácie malých a stredných podnikateľov a spotrebiteľov sa vyjadrili, že nariadenie nerieši skutočne problematické a pretrvávajúce prekážky cezhraničného obchodu a práve naopak znižuje úroveň právnej istoty v cezhraničných výmenných vzťahoch.
Zhrnutie
Návrh nariadenia v jeho predloženom znení, nezohľadňujúc vyššie pomenované relevantné súvislosti navrhovanej úpravy, môže podľa názoru Slovenskej republiky v rovine aplikačnej prispieť k ďalšej fragmentácii a navyše nemusí vôbec naplniť od začiatku proklamovaný cieľ, zameraný na odstraňovanie prekážok cezhraničného obchodu.
V uvedenom kontexte je Slovenská republika toho názoru, že rozhodujúcim faktorom determinujúcim konečné prijatie európskeho zmluvného nástroja značného významu, aký nariadenie prezentuje, musí byť jeho kvalitatívna úroveň a aspekt vysporiadania sa so všetkými otázkami a súvislosťami jeho aplikačného pôsobenia, vrátane otázky subsidiarity vnútroštátnej právnej úpravy. V opačnom prípade totiž zavádzaním paralelných systémov hrozí ďalšie zneprehľadnenie právneho poriadku Európskej únie, čo je osobitne pertinentné najmä vo vzťahu k spotrebiteľom.
Zdroj: Predbežné stanovisko na lt.justice.gov.sk
Ilustračné foto: www.sxc.hu