Občianske procesné právo

Proti rozhodnutiu, ktorým súd zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 164 CSP, nie je odvolanie prípustné.

Právna úprava odvolacieho konania nie je natoľko prísna, že ak je podanie nejasné, tak si ho súd môže (re)interpretovať úplne podľa svojho uváženia. Ustanovenie § 124 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu, nemôže viesť k tomu, aby súd svojvoľne reinterpretoval nejasné podanie bez toho, aby sa zákonným spôsobom pokúsil o objasnenie prejavu vôle procesnej strany. Tento postup predpokladá § 129 CSP, ako aj špecificky pre odvolacie konanie § 373 ods. 1 CSP. Z tohto vyplýva preferencia prístupu k odvolaciemu súdu.

Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí, nie už tým, pod ktoré písmeno ustanovenie § 421 CSP ju podradí.

Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimku z tejto zásady predstavuje prípad, v ktorom odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje. Urobí tak v prípade, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak sa má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravou sa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že pokiaľ odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním ďalších dôkazov.

V ustanoveniach § 419 až § 423 CSP sú uvedené podmienky, za splnenia ktorých je dovolanie prípustné. Ustanovenia § 420 a § 421 CSP upravujú prípustný predmet dovolania. Ustanovenie § 420 CSP taxatívne vymenúva rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné z dôvodu tzv. dôvody zmätočnosti. V ustanovení § 421 ods. 1 CSP sú (opäť taxatívnym spôsobom) vymenované rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné a preto umožňuje uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP ale nevyplýva ani len náznak toho, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré sa prijatými právnymi závermi neodkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, by bolo dovolanie prípustné tiež vtedy, keď odvolací súd nekonal správne, lebo sa - podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu - od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu mal odkloniť. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zastáva názor, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je v tomto smere jednoznačná, jasná a nevyvoláva možnosť inej interpretácie. Extenzívny výklad ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku je neprípustný.

O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

Ak odvolací súd pri ostatnom rozhodovaní nepostupuje v zmysle § 390 CSP a nerozhodne v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku, ide o zásadné pochybenie, v dôsledku ktorého nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie nemajetkovej ujmy sa opätovne spomalil. Takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania.

I. Konanie za právnickú osobu, ktorá podala dovolanie, tým, kto s ňou uzavrel dohodu o vykonaní práce podľa § 226 Zákonníka práce nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z § 429 ods. 2 písm. b/ CSP. Zamestnancom je totiž fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu (viď bližšie § 11 ods. 1 Zákonníka práce), pričom pre závislú prácu je charakteristický výkon práce pozostávajúcej prevažne z opakovania určených činností (porovnaj § 1 ods. 2 Zákonníka práce). Dohoda o vykonaní práce (§ 226 Zákonníka práce) sa uzatvára na vykonanie konkrétnej pracovnej úlohy, takže tu chýba „trvajúci pokračujúci výkon práce“. II. Na zastúpenie dovolateľa v dovolacom konaní sa nevzťahuje ustanovenie § 89 ods. 1 CSP.

Aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

Vo veciach existencie sociálneho poistenia je oprávnená rozhodovať Sociálna poisťovňa, ktorá bola zákonom zriadená ako verejnoprávna inštitúcia na výkon sociálneho poistenia. Do jej právomoci patrí aj rozhodovanie o zániku sociálneho poistenia a otázok s tým súvisiacich, teda aj o otázke, či je osoba samostatne zárobkovo činná alebo nie.

V oblasti práva na prístupu k súdu spolutvoriaceho koncept spravodlivého procesu je dôležité nielen to, aby pravidlá týkajúce sa mimo iných aj možnosti podať opravné prostriedky boli formulované jasne, ale aby boli tiež dané na vedomie účastníkom konania čo najexplicitnejším spôsobom, a to tak, aby ich mohli využiť v súlade so zákonom. Dovolací súd je pri posudzovaní splnenia podmienky povinného procesného zastúpenia advokátom povinný vziať do úvahy špecifické okolnosti prípadu, akými môžu byť limitované informačné možnosti sťažovateľa obmedzeného na osobnej slobode (pobyt vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody). Ak by aj najvyšší súd nebol toho názoru, že je potrebné sťažovateľa poučiť tak, aby sa mu dôsledne zaručila ochrana jeho práva na prístup k súdu, je jeho povinnosťou sa so žiadosťou sťažovateľa podrobnejšie vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia. Je úlohou najvyššieho súdu zhostiť sa ochrany práv sťažovateľa, hoc aj prostredníctvom okresného súdu, u ktorého bolo dovolanie sťažovateľa podané, a to aktuálnym poučením o spôsobe splnenia podmienky povinného právneho zastúpenia, teda poskytnutím informácie o možnosti obrátiť sa so svojou žiadosťou o ustanovenie advokáta pre účely zastupovania v dovolacom konaní na Centrum právnej pomoci alebo aspoň náležite odôvodniť, prečo k takémuto kroku nebolo pristúpené.